Keby sme chceli byť informovaní o dianí vo svetovej ekonomike len z korporátnych zdrojov, mohlo by nám hospodárstvo Turecka pripadať také, ako ho vnímali naši praotcovia, keď listovali v novinách pred sto rokmi. V stredoeurópskom priestore vtedy jazykovo nedominovala angličtina, ale nemčina – a tá mala pre krachujúcu Osmanskú ríšu trefné pomenovanie: Chorý muž nad Bosporom. I novoročné zvesti 2022 spoza Bosporu zdanlivo potvrdzujú platnosť takéhoto nelichotivého prirovnania. „Inflácia v Istanbule dosiahla vyše 34 %,“ zabedákala si v titulku 2. januára TASR. „Miera inflácie v Turecku vystúpila nad 36 %, výrazne prekonala odhady,“ zaúpela nasledujúci deň ČTK. Napriek tomu turecký prezident Recep Tayyip Erdogan nepovažuje infláciu za tragédiu. Za smerodajný činiteľ označuje mohutný rast HDP, ktorý v celoročnej bilancii možno dosiahne dvojciferné tempo. „Približujeme sa krok za krokom k dosiahnutiu cieľa, aby sa Turecko stalo jednou z desiatich najsilnejších ekonomík sveta,“ povedal novinárom 3. januára po skončení prvého tohtoročného zasadania vlády.

Čo je podstatné

Pohľad na rebríček krajín s najvyšším HDP za rok 2021 podľa parity kúpnej sily a vyčísleným Medzinárodným menovým fondom napovedá, že optimizmus tohto politického matadora by mohol byť opodstatnený. Už od marca 2003 vedie krajinu najprv ako predseda vlády a následne prezident. Strana spravodlivosti a rozvoja, ktorú spoluzaložil v roku 2001, je spoločensko-politickým hnutím stojacim na dvoch pilieroch: ekonomickom liberalizme a sociálnom konzervativizme. Globálny veľkokapitál, ktorý po páde železnej opony koordinoval vytláčanie štátu z hospodárskeho diania na všetkých svetadieloch, nevypudzoval v islamských krajinách štát z postavenia hlavného kormidelníka spoločenského, kultúrneho a duchovného života. Petrodolárové monarchie na Blízkom východe, ktoré sa finančno-investične liberalizovali, smeli ostávať spoločensky konzervatívne a dokonca šíriť vahhábistický fundamentalizmus, napríklad na Balkán a do postsovietskych republík. Pumpovali masívne petrodolárové investičné toky aj do tureckej ekonomiky, ktorá sa rútila vpred vysokými, viac než päťpercentnými tempami rastu. Takýto výrazný vzostup vysunul niekdajšieho „chorého muža nad Bosporom“ do dvadsiatky najväčších svetových ekonomík, a tým i do prestížnej skupiny G20. V nej získalo Turecko príležitosť aspoň náznakovo spolunavigovať plavebný kurz svetovej ekonomiky. Skúsený Erdogan, ktorý bol v rokoch 1994 – 1998 starostom kozmopolitnej metropoly Istanbulu, neskôr dokonale využíval geografickú polohu Turecka na rozhraní Ázie, Európy a Afriky, aby umocňoval jeho hodnotu na globálnej svetovej šachovnici. Darilo sa mu získavať náklonnosť silnejúceho východoázijského krídla svetových mocenských kruhov a nestrácať ani priazeň slabnúceho transatlantického. Vycítil príležitosť na emancipačné odpútavanie Turecka od Západu a vytváranie vlastného novoosmanského a turkického pólu pri transformácii bipolárneho sveta na multipolárny. Angloamerické globalistické záujmové skupiny sa pokúsili zvrátiť nastupujúci trend prevratom 2014 na Ukrajine, ktorý im vyšiel. Nevyšlo im zdisciplinovanie Erdogana, aby prestal sedieť na viacerých stoličkách a bez vytáčok sa zapojil do protiruského a v nadväznosti na to i do protičínskeho ťaženia. Podľa viacerých indícií v júli 2016 vďaka včasnej výstrahe z Moskvy prežil pokus o zvrhnutie, za čo jej ostáva vďačný. Po tomto vytriezvení rozširuje tureckej ekonomike manévrovací priestor na smelšiu integráciu do eurázijských integračných procesov. Výsledkom odrážajúcim sa v poradí najsilnejších ekonomík sveta (podľa parity kúpnej sily) je, že Turecko dnes hrdo sedí na jedenástej priečke – nad Mexikom, Talianskom alebo toľko vychvaľovanou Kórejskou republikou.

AUTOR: Patrik Sloboda