V priebehu času uzatvárali Slováci s Rusmi spojenectvá, ale neraz stáli aj proti sebe na opačných stranách frontu.

Boj s ruskými kniežatami v 12. storočí

Vojnové konflikty so starými Rusmi, ktorých sa zúčastnili aj predkovia Slovákov, nastali už v 12. storočí, keď sa uhorský kráľ Štefan II. zaplietol do konfliktu medzi staroruskými kniežatami. Panovník vtedy stál na strane kniežaťa Jaroslava a bojoval proti jeho protivníkom, avšak angažoval sa len krátko, pretože uhorskí veľmoži presvedčili kráľa, aby sa stiahol do Uhorska a nechal ruské kniežatá, nech si svoje spory vyriešia sami. Koncom 12. storočia zasa jeden z nástupníckych štátov Kyjevskej Rusi – Haličské kniežatstvo, spravoval uhorský kráľ Ondrej II. Keď bojari zosadili jeho vládu, opakovane sa pokúšal získať Halič späť. Napokon dosiahol, že sa aspoň na krátky čas stal vládcom kniežatstva jeho syn Koloman.

Napoleonské vojny

V období napoleonských vojen sa proti samozvanému francúzskemu vládcovi Napoleonovi Bonapartovi spojilo Rakúske cisárstvo, ktorého súčasťou bolo aj územie súčasného Slovenska, s Ruskom a ďalšími štátmi. Koalície spojencov striedavo prehrávali a vyhrávali a rozhodujúci úder uštedrili Napoleonovi až v júni 1815 počas slávnej bitky pri Waterloo. Udatnosť slovenských vojakov z tzv. bratislavského pluku, kde boli začlenení branci z Bratislavskej, Nitrianskej a Trenčianskej župy, ocenil samotný ruský cár Alexander I. Bratislavský pluk bojoval proti napoleonským vojskám v bitke národov (bitke pri Lipsku) v roku 1813 a neskôr bol pomenovaný po ruskom panovníkovi, ktorý si statočných slovenských vojakov mimoriadne obľúbil, a dokonca jednotku osobne viedol počas slávnostnej prehliadky pri príležitosti Viedenského kongresu z rokov 1814 – 1815.

Revolúcia 1848/49

Ruskí vojaci boli spojencami slovenských dobrovoľníkov a rakúskej armády aj v období revolúcie meruôsmych rokov. Zjednotili sa v boji proti maďarskému šovinizmu a politike Ľudovíta Košúta, ktorý neuznával práva nemaďarských národov v Uhorsku, chcel zosadiť Habsburgovcov z uhorského trónu a vyhlásil nezávislosť Uhorska. Za Košúta a ideál samostatného Uhorska bojovalo okrem mnohých odrodilých Slovákov aj veľa Poliakov, ktorí dúfali, že sa revolučné vatry rozhoria aj v ruskom impériu a povedú k obnoveniu samostatného Poľska. Preto bola vojenská pomoc ruského cára Mikuláša z tohto hľadiska prezieravá. Jemu išlo skôr o zachovanie územia než o výpomoc slovanským bratom. Udalosti po príchode ruských jednotiek na naše územie opísal historik Ivan Mrva v knihe Slovenské dejiny od úsvitu po súčasnosť: „V slovenských mestách, ktoré obsadilo rakúske alebo ruské vojsko, bolo zavedené stanné právo a každý väčší priestupok sa trestal smrťou. Obyvatelia museli odovzdať do 24 hodín všetky zbrane, platil zákaz vychádzania a všetky krčmy sa povinne zatvárali o desiatej, schôdzka troch a viac ľudí na verejnosti bola neprípustná a mohla sa rozohnať. Občania kolektívne ručili za pokoj a poriadok. Na prísne stanné právo doplatil Lučenec, kde košútovskí partizáni (hovorilo sa im geriláši) postrieľali päťčlennú ruskú hliadku. Na odvetu Rusi zastrelili piatich členov mestskej rady, Lučenec vyrabovali a do tla vypálili.“ Napriek týmto ukrutnostiam však vodca slovenského národného hnutia Ľudovít Štúr videl svetlú budúcnosť Slovákov v splynutí s Ruskom, ako opísal v knihe Slovanstvo a svet budúcnosti, ktorá vyšla po prvý raz až po jeho smrti v roku 1867 v ruskom preklade. Košútovci napokon kapitulovali dňa 13. augusta 1849 pri obci Világoši, čomu značne dopomohol takmer 200-tisícový ruský zbor. Po bitke neďaleko Világoša vzdorovala už len posádka v Komárne, ktorá sa vzdala 2. októbra toho istého roku. Rusi stratili v Uhorsku 11000 vojakov, no v boji padlo len 500 vojakov a viac ako 10000 obetí si vyžiadala cholerová epidémia. Zhruba 4000 z nich pochovali v Košiciach na zaniknutom cintoríne na Kalvárii.

AUTOR: Pavol Ičo