Západný svet sa krôčik po krôčiku blíži k obrovskému konfliktu. Kvôli sporu o to, na čo Ukrajina má a na čo nemá právo. Respektíve či má Ukrajina právo na to, čo si želá. Takto formulovaná otázka má, samozrejme, jednoznačnú odpoveď. Ja však dlhodobo rozmýšľam nad tým, koho tu na Západe vlastne chápeme pod Ukrajinou. Je to tamojšia oligarchia? Sú to politici tlmočiaci záujmy oligarchie voličom? Alebo bežní ľudia? Ak ľudia, tak akí a vieme, akú krajinu si želajú?

MOJA UKRAJINA

V mojom ponímaní má Ukrajina množstvo podôb.

Je to napríklad mladý 17 ročný Vova, ktorý na mňa na moste cez rieku Uh ako dobrovoľník bataliónu Ajdar skúšal agitku krajnej pravice. Je to pre mňa aj Volodymyr, odvedenec z mesta Žmerynka, ktorý si ku mne prisadol v bare, keď som čakal na vlak. On tam bol počas niekoľko dňovej dovolenky z bojov s povstalcami zapíjať dezilúziu z frontu a hovoril mi ako na juhovýchode bojujú sami so sebou.

 A je to pre mňa aj do tretice Volodymyr – Užhorodčan Voloďa – komunista, hovoriaci po slovensky i maďarsky,

Kyjevčan Serhij, ktorý ma počas udalostí na Majdane pri čerstvo zrútenej soche Lenina mierumilovne presviedčal, že Ukrajinu treba dekomunizovať a nasmerovať na Západ.

Ukrajina je pre mňa aj herec Saša zo simferopoľského divadla, pre ktorého je kultúrno-historická identita, v ktorej vyrastal kľúčovou hodnotou.

Ukrajina je pre mňa aj rusky hovoriaca fitnes trénerka Oľa zo Sevastopoľu, ktorá bola ešte v marci 2014 natrvalo usadená v Kyjeve, no pred referendom na Kryme utekala domov za chorou matkou a po ceste sme zdieľali jedno kupé a neistotu z toho, čo nás čaká na Kryme.

Je to pre mňa aj päťdesiatnik Žeňa – v civilnom živote invalid druhého stupňa, toho času veliaci jednotke povstalcov v Kirovsku, sympatizant ultranacionalistu Žirinovského a otec dvoch dcér, z ktorých jedna podporovala Novorusko a druhá vládu v Kyjeve.

Ukrajina je pre mňa aj neznámy povstalec slúžiaci vo februári 2017 na fronte pod Staromichajlovkou, ktorý mi fajčiac cigaretu s pokojom Angličana hovoril o svojom bratovi – vojakovi ukrajinskej armády – s ktorým je stále v kontakte.

Ukrajina je pre mňa aj taxikár z Donecku, ktorý mi po ceste k ruským hraniciam s hrdosťou v hlase ukazoval miestny fabrický komín, ktorý “je o tri centimetre vyšší ako Eiffelovka“.

Ukrajina sú však pre mňa aj matky s deťmi v utečeneckom tábore v ruskej Romaške, uhorení demonštranti z Domu odborov v Odese, obete neznámych snajperov z Majdanu či mŕtvi civilisti na oboch stranách donbasského frontu…

JEDNOTNÁ UKRAJINA JE MÝTUS

Pokúsil som sa vám na základe skúseností z mojich ciest na Ukrajinu predstaviť pestrú plejádu osudov bežných ľudí od Užhorodu na hraniciach s EÚ až po Izvarino na hraniciach s Ruskom, z ktorých môžete vidieť všetko možné, len nie jednotu.

 Spomínam si, ako som v decembri 2013 chodil po Kyjeve. Prozápadná časť protestovala na Majdane, provýchodná o niekoľko stoviek metrov ďalej pred parlamentom. Na oboch miestach sa len hecoval a mobilizoval dav. Jediným závanom zdravého rozumu boli ukrajinskí komunisti, ktorí navrhovali usporiadať celoštátne referendum o ďalšom smerovaní štátu s dvomi možnosťami – podpis asociačnej dohody s EÚ, alebo vstup krajiny do Eurázijskej únie.

V tom čase však komunistov už počúval len málokto a zdravým rozumom sa neriadil takmer nikto. Ľuďom, ktorých som spomenul vyššie, nedal nikto túto možnosť – rozhodnúť o osude krajiny spoločne. Dali im len možnosť pridať sa do jedného, alebo druhého táboru. Postaviť sa vedľa svojich bratrancov, no zároveň proti svojim rodičom. Postaviť sa vedľa svojich svokrovcov, no zároveň proti vlastným súrodencom. Alebo zostať medzi dvomi mlynskými kameňmi.

Aj takúto podobu má konflikt na Ukrajine…

Ak dnes niekto hovorí, že “Ukrajina si želá“ to či ono, tak klame a svoje záujmy sprosto schováva za želanie ľudu. Ak niekto hovorí, že treba rešpektovať „suverénne rozhodnutie obyvateľov Ukrajiny“, tak je zase zrejmé, že zavádza. Ukážem vám to na aktuálnom príklade.

Koncom decembra vyšiel na Ukrajine prieskum verejnej mienky realizovaný Kyjevským medzinárodným sociologickým ústavom. Ukrajinské médiá hlásali: „Ukrajina je za vstup do NATO!“ Z medializovaných čísel vychádzalo, že 59% oslovených by podporilo vstup Ukrajiny do NATO. Je to, samozrejme, veľký rozdiel v porovnaní s obdobím pred Majdanom, kedy sa tieto čísla pohybovali okolo 20%, ale stále je to len väčšia polovica národa. Ba čo viac, pri čítaní metodiky zberu dát som zistil, že do prieskumu neboli zahrnutí obyvatelia juhovýchodu Ukrajiny pod kontrolou povstalcov ani obyvatelia Krymu.

Čiže suma sumarum: po ôsmych rokoch od udalostí na Majdane a na Kryme a pri odseparovaní kľúčových ruskojazyčných oblastí je na Ukrajine za vstup do NATO stále len väčšia polovica obyvateľstva.

 Už chápete? Spojené štáty s ich európskymi nohsledmi ženú v mene želania ukrajinského obyvateľstva svet na pokraj vojny, pričom skutočnosť je taká, že ukrajinské obyvateľstvo samo nie je jednoznačne rozhodnuté.

VIEME, AKÚ UKRAJINU CHCE ZÁPAD A RUSKO. NEVIEME, AKÚ UKRAJINU CHCÚ JEJ OBYVATELIA

Možno niekto bude v duchu protestovať voči tomu, že pod Ukrajinu v mojom ponímaní som zaradil aj ľudí z Krymu či Donbasu, ale je to tak. Ukrajinu tvorila a tvorí ako ukrajinsky hovoriaca časť na západe, tak aj rusky hovoriaca časť na východe. Pričom rusky hovoriaca časť je neoddeliteľnou súčasťou ukrajinskej histórie, kultúry a následne aj politiky. Ukrajinský je nielen Taras Ševčenko či Ivan Franko, ale aj Nikolaj Gogoľ či Michail Šolochov. Nielen Bohdan Chmeľnickyj, Boris Hruševskij, Stepan Bandera, či Vladimir Vernadskij, ale aj Leonid Brežnev, Nestor Machno, Sidor Kovpak či Sergej Koroľov.

Píšem to preto, lebo na prelome zimy a jari 2014 malo rusky hovoriace obyvateľstvo Ukrajiny strach o budúcnosť svojej kultúrno-historickej identity. A treba povedať, že tento strach bol oprávnený.

Nepokoje na juhovýchode Ukrajiny začínali ako boj o budúci charakter štátu. Boj o to, či sa západná časť bude po politickom prevrate snažiť kultúrne znásilňovať východnú časť, alebo či sa obe časti štátu budú snažiť o koexistenciu v záujme napredovania spoločného štátu.

Prešlo osem rokov, vystriedali sa traja prezidenti a vlády štyroch premiérov. Čo však spravila kyjevská moc, aby presvedčila rusky hovoriace obyvateľstvo, že návrat do ukrajinského štátu nebude ohrozovať ich kultúrno-historickú identitu?

Nič, skôr naopak. Po tom ako radikálne a extrémne kroky (ako napr. pokus o zrušenie statusu regionálneho jazyka pre ruštinu) v prvých dňoch po prevrate v roku 2014 vyvolali odpor na juhovýchode štátu, ktorý vyústil až do ozbrojeného konfliktu, vládna moc na Ukrajine postupne ukrajuje z pozícií kultúrno-historickej identity rusky hovoriaceho obyvateľstva:

V médiách sú nastavované kvóty na ukrajinčinu, blokované je množstvo ruských médií, podľa reformy zákona o vzdelaní budú deti z národnostných menšín (nielen ruskej, ale aj maďarskej, rumunskej či moldavskej) musieť postupne prechádzať na vzdelávanie výhradne v ukrajinskom jazyku, komplikuje sa používanie ruštiny v úradnom styku, od januára tohto roku nesmú na Ukrajine vychádzať výhradne ruskojazyčné periodiká a tak ďalej.

A k tomu doplním ešte masívne dekomunizovanie štátu či prepisovanie histórie druhej svetovej vojny (treba si uvedomiť, že antifašistická tradícia Červenej armády je fundamentom kultúrno-historickej identity rusky hovoriacich menšín).

ZÁPAD S RUSKOM BY SVOJ VPLYV NA UKRAJINE MALI VYUŽIŤ NA DEESKALOVANIE NAPÄTIA

O osude Ukrajiny by skutočne mali rozhodnúť obyvatelia Ukrajiny. Nie však oligarchovia či politici na retiazkach zahraničných ambasád. Ale všetci obyvatelia. Aby sa tak stalo, tak musí najprv skončiť vojna na juhovýchode krajiny. K tomu môže prispieť aj Západ a Rusko.

Západ dnes v otázke Ukrajiny sám nie je jednotný. Spojené štáty s Kanadou, Veľkou Britániou a štátmi, ktoré tradične uprednostňujú americké záujmy pred európskymi (Poľsko a Pobaltie), sa snažia vyvolať konfrontáciu s Ruskom za každú cenu.

A, bohužiaľ, zvyšok Európy na čele s Nemeckom a Francúzskom sa len snaží ubrániť agresívnemu americkému vmanévrovávaniu Európy do konfliktu s Ruskom.

Ak by sme mali ako Západ na niečo využiť svoj vplyv, tak na to, aby Kyjev upustil od snáh o kultúrne znásilnenie a presvedčiť Rusko, aby k druhej možnosti (tzn. ku koexistencii oboch častí Ukrajiny) motivovalo rusky hovoriace obyvateľstvo juhovýchodu Ukrajiny.

To by si však vyžadovalo vzoprieť sa Washingtonu.

Vyhlásenie: Názory autora sa nemusia zhodovať s názormi vydavateľstva Sofian, s.r.o. Zodpovednosť za obsah tohto článku nesie výhradne jeho autor. Vydavateľstvo Sofian, s.r.o. nie je zodpovedné za akékoľvek prípadné nepresné či nesprávne informácie v tomto článku. Sofian, s.r.o. dáva súhlas na zdieľanie našich pôvodných článkov na ďalších nekomerčných internetových stránkach, ak nebude zmenený ich text a názov. Pri zdieľanom článku musí byť uverejnený zdroj a autor. Ak chcete články z nášho webu publikovať v tlači či inými formami, vrátane komerčných internetových stránok, kontaktujte redakciu na [email protected]

UPOZORNENIE
Vážení čitatelia – diskutéri. Podľa zákonov Slovenskej republiky sme povinní na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní poskytnúť im všetky informácie zozbierané o vás systémom (IP adresu, mail, vaše príspevky atď.) Prosíme vás preto, aby ste do diskusie na našej stránke nevkladali také komentáre, ktoré by mohli naplniť skutkovú podstatu niektorého trestného činu uvedeného v Trestnom zákone. Najmä, aby ste nezverejňovali príspevky rasistické, podnecujúce k násiliu alebo nenávisti na základe pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo k etnickej skupine a podobne.