Keď som v polovici októbra 2018 sledoval videozáznam prejavu a besedy ruského prezidenta Vladimira Putina s členmi Valdajského medzinárodného diskusného klubu, v 45. minúte aj mne padla od údivu sánka. Padali slová ako mučeníci, do raja, zdochnú, kajať sa…, ktoré nik nečakal. Putin vtedy demonštratívne pritvrdil kurz voči Západu a v nasledujúcich rokoch sporadicky opakoval rázne výroky obdobného znenia. Vládnuce kruhy transatlantického Západu ho však ignorovali. Severoatlantická aliancia sa neprestávala doťahovať k hraniciam Ruska, zbrojiť i provokovať, a partnerské dohováranie z Kremľa, aby s tým skoncovala, povýšenecky prehliadala. S vírením vojnových bubnov a s postupom na východ neprestala ani po výmene amerických prezidentov v januári 2021. Putin videl, že ak nevypne hruď, stratí tvár. Dňa 17. decembra predložilo ruské ministerstvo zahraničných vecí USA a paktu NATO sériu tvrdých bezpečnostných požiadaviek. Washington stŕpol.

Opäť ide do tuhého

Práve z týchto dôvodov sme zaradili do rubriky Déja`vu tému kubánskej jadrovej krízy 1962. Svet vtedy stál na pokraji jadrovej pohromy. Washington zúril a kládol Moskve ultimáta, keď zistil, že vtedajší Sovietsky zväz sa vojensky udomácnil na Kube vzdialenej iba 150 km od Floridy a nainštaloval si tam jadrový arzenál. Odvtedy prešlo šesť desaťročí a tri od zániku ZSSR. Ten dobrovoľne rozpustil Varšavskú zmluvu, ktorá niesla oficiálny názov Zmluva o priateľstve, spolupráci a vzájomnej pomoci. Západ nielenže neukončil existenciu NATO, ale vtiahol do Aliancie viacero bývalých členských krajín Varšavskej zmluvy. Kultivuje si v nich protiruské garnitúry, propagandisticky medializuje ich rusofóbne výroky a organizuje farebné revolúcie v postsocialistických štátoch, ktoré sa protirusky angažovať nechcú. V Kremli sa pôvodne bez ťažkostí zmierili so skutočnosťou, že štáty, ktoré nikdy neboli republikami ZSRR, sa dali vojensky zaštítiť trans­atlantickým blokom. Západ podmieňoval ich vstup do blahobytnej EÚ prijatím aj do NATO. Odpor proti tomu bol v Budapešti, Varšave, Prahe atď. minimálny. I v jeľcinovskom Rusku koketovali v 90. rokoch so vstupom do NATO. Washingtonu to ktovieako nevyhovovalo, pretože domestikovaním ruského medveďa by NATO stratilo zmysel vlastnej existencie. Usilovne pracoval na fabrikovaní nového strašiaka, novej svetovej hrozby, čiže nového nepriateľa, ale žiaden kredibilitný nebol naporúdzi a mátoha islamistického terorizmu ešte nedorástla do potrebných hrôzostrašných rozmerov. Ani Čínska ľudová republika vtedy ešte dostatočne nedesila. Hoci bola nesmierne ľudnatá, pred štvrťstoročím disponovala zaostalou a poruchovou vojenskou technikou.

Postsovietske Rusko a Ukrajina

Večne podgurážený ruský prezident Boris Jeľcin, ktorý vďačil za znovuzvolenie v roku 1996 politicko-marketingovému čarodejníctvu spoza oceánu, sa musel zmieriť s ponechaním Ruska mimo ašpirantov na členstvo v NATO. „Po druhých voľbách v roku 1996 začali Jeľcina prenasledovať choroby spôsobené aj jeho alkoholizmom,“ poznamenáva Wikipédia na vysvetlenie skutočnosti, o ktorej sa vtedy verejne hovorilo. Nadnárodný kapitál, bažiaci po ruských surovinových zdrojoch, usudzoval, že dohárajúcu Ruskú federáciu hravo rozloží na menšie celky a ovládne ich surovinové bohatstvo prostredníctvom dosadených elít. Nepotreboval z nej robiť vyvrheľa. Naopak, podpísal s ňou v máji 1997 Zakladajúci akt o vzájomných vzťahoch, spolupráci a bezpečnosti. „Akt určuje ciele a mechanizmus konzultácií, spolupráce, spoločného rozhodovania a spoločných akcií, na ktorých budú spočívať vzájomné vzťahy. Na základe aktu vznikla Stála spoločná rada NATO – Rusko, ktorá je miestom vzájomného kontaktu a komunikácie.“ Iný dokument podpísalo NATO s Ukrajinou o niekoľko týždňov neskôr na samite v Madride. Mal na pohľad iba mierne odlišný názov Charta o osobitnom partnerstve medzi NATO a Ukrajinou. Kľúčovým pojmom v ňom je to osobitné partnerstvo na ocenenie jej schopnosti prežiť ako samostatný a nezávislý štát. Pre situácie priameho ohrozenia mal byť k dispozícii krízový konzultačný mechanizmus. Hlavný stan v Bruseli si tak právne ošetril možnosť pomáhať a navigovať odklon ukrajinského okraja bývalého ZSSR od bratského Ruska. Bola to príprava na stav, ktorý mal dozrieť o 15-20 rokov, keď dospeje prvá postsovietska generácia, vzdelávaná a indoktrinovaná v rusofóbnom duchu. I keď oranžová revolúcia v zime 2004 – 2005 narezala stáročné rusko-ukrajinské organické väzby, Západ v zime 2013 – 2014 potreboval zorganizovať druhú farebnú revolúciu, aby si podriadil Ukrajinu politicky a vojensky. Len najodhodlanejšie a prevažne rusky hovoriace regióny sa včas stihli postaviť na odpor a nepoddať sa poprevratovému kyjevskému režimu. Jeden z dôvodov, prečo sme do rubriky Bez masky zaradili moldavskú prezidentku Maiu Sanduovú, je poloha jej krajiny.

AUTOR: Patrik Sloboda