Tento rok uplynie 60 rokov od jednej z najväčších vojenských kríz z obdobia studenej vojny. Patrilo by sa spresniť, že jej prvej fázy, pretože po krátkom odmäku počas tzv. jeľcinovskej éry v 90. rokoch vtiahol Washington s Moskvou Európu do druhej fázy. Obe s vrcholmi v podobe hrozby vypuknutia jadrovej vojny. Tá súčasná rámcovo kvôli Ukrajine, tá spred šiestich dekád kvôli Kube.

O čo išlo

S odstupom času a vďaka sprístupneniu odtajnených dokumentov si môžeme vytvoriť aspoň čiastočný obraz o priebehu diania začiatkom 60. rokov. Treba však mať na pamäti, že neodtajnené písomnosti by ho mohli prekresliť. Preto je nevyhnutné udržiavať si voči publikovanej faktografii zdravú mieru skepticizmu. Nadnárodné mocenské kruhy, ktoré už po stáročia profitujú z vytvárania, nafukovania a explodovania hospodársko-spoločenských kríz do vojnových katakliziem, potrebujú udržiavať svet v dlhovom otroctve. Ťahali nitkami aj pri stupňovaní a uvoľňovaní napätia v onom kritickom období medzi 16. a 29. októbrom 1962, keď sa obaja súperi studenej vojny navzájom dohnali na samotný prah jadrovej vojny. Kubánska raketová kríza, nazývaná aj karibská jadrová, sa kriticky vyhrotila v polovici októbra 1962 v dôsledku dokázaného rozmiestnenia sovietskych rakiet stredného doletu na Kube. Sovietske vedenie ním reagovalo na chronickú rozpínavosť USA a ich rozhodnutie umiestniť rakety s jadrovými hlavicami aj v Turecku a v Taliansku. Šokovaný Washington odpovedal uvalením vojenskej blokády na Kubu, ktorá mala znemožniť dopravu ďalších rakiet na ostrov slobody, ako Kubánci nazývali svoju porevolučnú domovinu. To sa nakoniec podarilo a sovietske lode s vojenským nákladom nepokračovali v plavbe za červenou líniou stanovenou Američanmi.

Po otvorených i zákulisných rokovaniach Kremľa s Bielym domom sa napokon dohodlo odstránenie už inštalovaných sovietskych rakiet. Tento široko medializovaný ústupok ZSSR sprevádzali recipročné kroky USA: záruka, že vojensky nenapadnú Kubu a stiahnu rakety stredného doletu z Turecka a Talianska. Nadnárodnému kapitálu sa tým podarilo zažehnať riziko rozpútania atómovej vojny s neželateľným transkontinentálnym dosahom. Oboch jadrových kontrahentov presvedčil o potrebe priamej komunikácie medzi Bielym domom a Kremľom takzvanou horúcou telefonickou linkou. Iskry horúcej vojny smeli koncom októbra 1962 vyhasnúť. Studená vojna, charakterizovaná krkolomnými pretekmi v zbrojení, obchodnými embargami a sankciami či psychologickou a informačnou konfrontáciou, pokračovala. Musela, aby mohla zájsť do absurdností a pripraviť na informačnom poli priaznivé prijatie vopred vypracovaného globalistického riešenia: mierového súťaženia, spolužitia a konvergencie oboch systémov. Takáto hegelovská dialektika známa ako prechod protikladov (tézy a antitézy) k syntéze by mohla zohrať svoju rolu aj pri odvracaní rizika nukleárnej apokalypsy 2022 kvôli Ukrajine.

Náš a váš „zadný dvor“

Vráťme sa však späť do predmetnej horúcej karibskej zápasníckej arény, kde na sklonku 50. rokov uspelo národnooslobodzovacie povstanie na Kube. Zvrhlo režim dlhoročného diktátora Fulgencia Batistu, pričom vedúca sila revolucionárov – Hnutie 26. júla – nebola spočiatku poslušným nástrojom sovietskych tajných služieb. I tie americké chápali potrebu nahradiť skorumpovaný batistovský režim za iný, menej represívny a menej mafiokratický. Kubu, ležiacu len necelých 150 kilometrov od pobrežia Floridy, považoval Washington za svoj neoficiálny protektorát. Dôvod bol jednoduchý. Po porážke vo vojne s USA prišlo Španielsko v roku 1898 v Karibiku o Kubu i neďaleké Portoriko a správu nad Kubou prevzali USA. Po necelých štyroch rokoch jej síce umožnili vyhlásiť nezávislosť, ale s podmienkami. Medzi ne patrilo prenajatie námornej základne v zátoke Guantánamo, ktorú sa Havane dodnes nedarí vymôcť si od Washingtonu späť. Zahraničná politika USA sa už bezmála dvesto rokov riadi tzv. Monroovou doktrínou, ktorú Wikipédia charakterizuje takto: „Monroova doktrína je princíp, ktorým sa riadila a stále riadi zahraničná diplomacia USA vo vzťahu k latinskoamerickým krajinám. Vyhlásil ju 2. decembra 1823 v americkom Kongrese prezident USA James Monroe. Hovorí, že západná pologuľa (t. j. americký kontinent) sa pokladá za sféru vplyvu jedine USA. USA má zabrániť kolonizácii alebo ovplyvňovaniu západnej hemisféry európskou alebo inou krajinou. Každý takýto pokus budú USA pokladať za ohrozenie vlastného mieru a bezpečnosti. Inými slovami, jedine USA majú právo rozhodovať o osude latinskoamerických krajín.“ USA vnímajú Karibské more a ostrovy, ktoré v ňom ležia, ako svoj zadný dvor, kam nemožno vpúšťať cudzích zametačov. Za exkluzívnu zónu obdobného druhu vplyvu považuje putinovské Rusko takzvaný postsovietsky priestor – a obzvlášť Ukrajinu. Z nedávnych decembrových výrokov Vladimira Putina dokonca vyplýva, že Moskva označuje za svoj zadný dvor aj bývalé členské štáty vojenskej aliancie Varšavskej zmluvy s výnimkou východného Nemecka, ktorému odobrilo začlenenie do zjednotenej Spolkovej republiky. Je pochopiteľné, že americkú verejnosť i politickú vrchnosť vo Washingtone pred 60 rokmi muselo vydesiť rozhodnutie Moskvy nasunúť pozemné, vzdušné a námorné prvky sovietskej jadrovej triády do karibského predpolia USA. Najmocnejší vtedajší sovietsky štátnik, prvý tajomník Ústredného výboru Komunistickej strany Nikita Sergejevič Chruščov neučinil tento krok iba z rozmaru. Zahral tento gambit v dôsledku dvoch znepokojivých faktorov na geopolitickej scéne zo strany USA.

AUTOR: Patrik Sloboda