Ak by „dobrý“ kolektívny Západ plánoval vojenský úder na vytlačenie „zlých“ proruských režimov na Ukrajine, prichádzali by do úvahy pozemné útoky len z dvoch smerov: z poľsko-slovensko-maďarského západu a z rumunsko-moldavského juhozápadu. Takéto operácie sa pripravujú roky vopred. V podmienkach studenej vojny to znamenalo nastoliť v menovaných štátoch kolaborantské vládne garnitúry. Železnou kazajkou na udržanie poslušnosti by malo byť ich členstvo v Severoatlantickej aliancii. Moldavsko však v NATO ani v EÚ nie je.

Americkému hegemónovi sa predvlani podarilo nájsť určité východisko osvedčeným spôsobom: posadením svojej marionetky do prezidentského kresla. Jej neochvejná oddanosť je dôležitá, pretože Maiu Sanduovú možno čakajú úlohy, ktoré váhavosť neznesú. Rumunské väzby Moldavsko totiž predstavuje pre unifikačný parný valec Západu tvrdší oriešok, než by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Nie je etnicky homogénne, ani vnútorne súdržné a po boku západného vojensko-politického bloku neuvážene zapára do Ruska. Má len čosi viac ako 2,5 milióna obyvateľov a vegetuje si v tieni susedného 20-miliónového Rumunska. Fúzia oboch krajín používajúcich spoločný jazyk nemusí byť hudbou vzdialenej budúcnosti. Obzvlášť, keď Rumunsko je členom EÚ a Moldavsko sa ním tak skoro nestane. Bukurešť poskytuje Moldavčanom možnosť získať rumunské občianstvo a sťahovať sa na základe toho za lepším životom do západnej Európy. Preto nikoho z krajanov Maie Sanduovej neprekvapuje, že kolónku občianstvo na jej profile na Wikipédii zdobia dve vlajočky: moldavská a rumunská. „Nevidím žiaden problém v tom, že mám dva pasy,“ povedala rezolútne novinárom po víťazstve v novembrových prezidentských voľbách 2020. Dôležité je „pracovať pre svoju krajinu“, poznamenala akoby na spresnenie. Vyhla sa tým doslovnej konkretizácii, pre ktorú.

Narodila sa 24. mája 1972 v obci Risipeni, ležiacej v okrese Făleşti vo vtedajšej Moldavskej sovietskej socialistickej republike, a jej plné meno malo ruský tvar Majia Grigorijevna Sandu. Na svojej prezidentskej webovej stránke zaraďuje ruštinu medzi jazyky, ktoré popri angličtine a materskej rumunčine ovláda. Skutočnosť, že za rodný jazyk označuje rumunčinu, a nie moldavčinu, nekorení ani tak v jej rumunskom národoveckom cítení ako vo verdikte moldavského ústavného súdu. Ten pred deviatimi rokmi rozhodol, že za oficiálny jazyk republiky sa má označovať rumunčina, aj keď v ústave z roku 1994 stojí, že je ním moldavčina. Na základe Versaillskej mierovej dohody z roku 1919 totiž spadlo územie dnešného Moldavska do lona Rumunskému kráľovstvu. Prešli dve desaťročia a v dôsledku uzavretia nemecko-sovietskej dohody z augusta 1939 pripadlo ako súčasť územného celku Besarábie Sovietskemu zväzu. Rodičia súčasnej moldavskej prezidentky patrili k nepočetnej vrstve vzdelancov v okrese. Otec bol veterinárom a matka učiteľkou. Z absencie verejne dostupných záznamov o ich prípadnej perzekúcii sa dá usudzovať, že nepoburovali proti sovietskemu a v rokoch 1941 – 1944 ani proti okupantskému hitlerovskému režimu. Po zaútočení na ZSSR odovzdal v roku 1941 správu nad Besarábiou spojeneckému Rumunsku. Po vytlačení nemeckých vojsk ZSSR ustanovil v roku 1944 na území dobytej Besarábie Moldavskú SSR.

Miestni vzdelanci s neľúbosťou znášali politicky motivované kodifikovanie moldavských nárečových vetiev rumunčiny ako samostatného moldavského jazyka. Po osamostatnení Moldavska v auguste 1991 sovietizačné odrumunčovanie jazyka ustalo. Vtedy 19-ročná Maia študovala manažment na Moldavskej akadémii ekonomických štúdií v Kišiňove. Ukončila ho v roku 1994 bakalárskym titulom z ekonómie a bez váhania sa stotožnila s oficiálnym návratom spisovného jazyka do desovietizovanej rumunčiny. S porozumením prijímala jej očisťovanie od lexiky predošlého režimu napriek tomu, že rumunčina nemala výrazy pre reálie v najrôznejších sférach novej postsocialistickej éry. Maia chcela pomáhať svojej domovine, aby sa postavila na nohy, i keď možno nemala úplne jasno v hlave, či ňou má ostať samostatné, ale krehké a drobučké Moldavsko, alebo by sa mala vrátiť do náručia oveľa väčšieho Rumunska.

Čomu sa upísala. V roku 1998 získala magisterský titul v odbore medzinárodných vzťahov na Akadémii verejnej správy pri vláde Moldavskej republiky. Bola to prestížna vzdelávacia inštitúcia zameraná na prípravu najvyššej štátnej byrokracie. Tešila sa exkluzívnemu postaveniu podobnému tomu, aké má Vysoká škola administratívy v Štrasburgu alebo Harvardova škola štátnej správy Johna F. Kennedyho. Bola americkou mekkou kvalitného vzdelávania a Maiu priťahovala ako magnet. Ktovie, či by ju lákal i v roku 2022, pretože Kennedyho škola prestáva pripravovať najvyššiu úradnícku kastu na to, aby slúžila občanom USA v intenciách demokracie, práva a spravodlivosti deklarovaných otcami zakladateľmi. Zamenila hodnotné osnovy za novodobé doktrinárstvo 21. storočia. Návštevníci jej webovej stránky neveriacky krútia hlavou nad ponúkanými koronavírusovými, zelenými a dúhovými tematikami z dielní ultraprogresivistického sociálneho inžinierstva. Harvardov vzdelávací komplex očaroval študentskú mládež vekovej kategórie Maie Sanduovej ako svätyňa, kam sa vybraní jedinci chodia učiť, ako sa snúbi vysoká politika s vysokými financiami. Drobučká, ale ctižiadostivá Maia bez váhania naskočila na vlnu amerikanizácie verejnej správy postsovietskych republík a odovzdávania mechanizmov riadenia štátu nadnárodnému kapitálu. Už počas magisterského štúdia v Kišiňove sa pre ňu našlo konzultantské miestečko na ministerstve hospodárstva.

Deväťdesiate roky boli obdobím divokej privatizácie vo všetkých postsocialistických krajinách a oligarchické klany sa aj v Moldavsku vpletali do najvyšších vládnych štruktúr. S magisterským diplomom v ruke a vrelými odporúčaniami z ministerstva hospodárstva sa Maia v roku 1998 mohla zamestnať ako ekonómka v kancelárii Svetovej banky v Kišiňove. Mala 26 rokov a vedela, že ak sa vnútorne stotožní s pohŕdaním základnými morálnymi normami a nadriadeným vo Washingtone, kde banka sídli, preukáže, že je oddaná finančníckemu parazitizmu a nie svojmu národnému štátu, bude môcť vystupovať po stupňoch mocenskej pyramídy. Keď v nasledujúcich rokoch prechádzala všetkými previerkami na výbornú, postúpila nahor k čomusi zodpovednejšiemu. V auguste 2005 nastúpila do funkcie riaditeľky hlavného riaditeľstva pre makroekonomickú politiku a rozvojové programy na ministerstve hospodárstva, z ktorého svojho času vzišla. Vrátila sa tam ako mocná žena a prevodová páka Washingtonu.

AUTOR: Patrik Sloboda