Spoločné vyhlásenie Ruska a Číny o medzinárodných vzťahoch, ktoré podpísali Vladimír Putin a Si Ťin-pching 4. februára v Pekingu, pripomína iný dokument z histórie vzťahov oboch krajín. A to ten najdôležitejší. Dňa 14. februára 1950 podpísali Stalin a Mao Ce-tung v Moskve zmluvu o priateľstve, spojenectve a vzájomnej pomoci medzi ZSSR a ČĽR. Obe komunistické krajiny sa tak stali oficiálnymi vojenskými spojencami. Vtedy, pred viac ako siedmimi desaťročiami, obe krajiny rovnako ako dnes demonštrovali svetu svoju jednotu. Medzi oboma februárovými dokumentmi je však zásadný rozdiel.
Nejde o to, že dnes oba štáty nespája formálne vojenské spojenectvo – súčasná úroveň vzťahov je napriek tomu hodnotená ako veľmi vysoká. Nie náhodou sa vo vyhlásení uvádza, že rusko-čínske medzištátne vzťahy nového typu prevyšujú politicko-vojenské aliancie z obdobia studenej vojny, čo je narážka nielen na NATO, ale aj na sovietsko-čínsky vojenský pakt. Dvojstranné vzťahy sú teraz ešte pevnejšie ako v 50. rokoch. Vtedy tridsaťročný pakt trval v skutočnosti len desať rokov – narušili ho okrem iného nezhody v otázke boja proti svetovému imperializmu.
ZSSR sa od druhej polovice 50. rokov všeobecne prikláňal k mierovému spolužitiu, kým Čína sa domnievala, že treba urýchliť svetovú revolúciu a bojovať za blížiaci sa „pohreb kapitalizmu“ nie slovami, ale skutkami. Rozdiel v prístupe bol spôsobený nielen osobnými vlastnosťami Chruščova a Maa, ale aj postavením oboch krajín. ZSSR bol superveľmocou, ktorá už platila obrovskú cenu za svetový vplyv, kým Čína sa ešte len spamätávala zo storočia vnútorných nepokojov a poníženia zo strany vonkajších mocností. Napriek tomu, že obe krajiny mali nielen rovnaké ideály, ale aj spoločného nepriateľa, na zachovanie spojenectva to nestačilo – Moskva a Peking pochovali dôležitú alianciu vlastnými rukami.
Vinu na tom niesli rovným dielom: kým Mao trpel revolučným „závratom z úspechu“ (v globálnom meradle, precenil možnosti a popularitu socializmu a komunistických ideí vo svete), Chruščova zradil obdobný voluntarizmus a nepochopenie čínskeho zmyslu pre vlastnú dôstojnosť. Číňania považovali jeho činy a slová za aroganciu a velikášstvo, čo bolo neznesiteľné pre krajinu, ktorá sa nedávno zbavila stáročného útlaku zo strany cudzincov.
Zmluva z roku 1950 sa nezmieňuje o USA – v podstate však išlo o Spojené štáty. Vzhľadom na to, že Japonsko bolo v tom čase krajinou okupovanou Američanmi a nemalo s nimi uzavretú mierovú zmluvu, je protiamerické zameranie čínsko-sovietskeho paktu pochopiteľné. Moskva a Peking nechceli bojovať s Washingtonom a rozhodne nemali v úmysle naň samy zaútočiť – ale cítili sa ohrozené americkými plánmi na ovládnutie sveta.
V tom čase sa USA prepracovali na čelo anglosaského sveta. A práve tento svet predstavoval hlavnú hrozbu, a to ani nie tak pre komunistický globálny projekt (Stalin sa ho definitívne vzdal ešte pred uzavretím paktu s Maom), ale pre ZSSR a Čínu ako svetové veľmoci.
Čo sa vlastne za 72 rokov zmenilo? Veď aj dnes si Anglosasi nárokujú globálnu hegemóniu, kým Rusko a Čínu cynicky líčia ako hrozbu svetovému mieru. Len Rusko dnes trochu viac zaostáva za USA ako v 50. rokoch minulého storočia (ak porovnáme celkovú jeho silu – vojenskú, a predovšetkým ekonomickú), kým Čína sa, naopak, posunula na pozíciu svetovej ekonomickej jednotky. Či to nie je v podstate stále rovnaké – Rusi a Číňania proti Anglosasom?
V skutočnosti sa toho veľa zmenilo – vtedajší svet bol všeobecne západný. A nešlo ani o to, že Európa mala v tom čase ešte kolónie v Afrike a Ázii, ani o to, že spojená sila Západu výrazne prevyšovala sovietsko-čínsku silu. Pravidlá hry a svetový poriadok určoval Západ, teda Anglosasi. Áno, komunistická ideológia exportovaná zo ZSSR bola pre nich nesmierne nebezpečná, ale plány globalizácie sa realizovali už vtedy. Európa a Japonsko boli pod anglosaskou kontrolou, Ázia a Afrika ako subjekty svetovej politiky neexistovali, Latinská Amerika bola zadným dvorom USA. Nezávislá India ešte len vznikala a musela sa najprv vymaniť z tvrdého britského područia.
ZSSR so svojimi európskymi vazalmi a ČĽR s KĽDR boli síce viditeľné, ale boli cudzorodou súčasťou iného sveta, v ktorom sa museli učiť hrať svoju vlastnú hru. Pokus o meranie síl s USA (v kórejskej vojne) stroskotal: Číne (podporovanej ZSSR) sa iba podarilo obnoviť skorší status quo v blízkosti svojich hraníc, nie však vyhnať Američanov . Vietnamská skúsenosť bola síce o niečo úspešnejšia, ale zásluhu na tom mal skôr hrdinský vietnamský ľud (samozrejme, s obrovskou podporou ZSSR a ČĽR).
Keby sa Moskva a Peking v 60. rokoch nerozkmotrili a spolupracovali v Afrike, v Ázii a na svetovej scéne ako takej, dejiny by sa možno odvíjali inak. Obe krajiny sa nakoniec vydali samostatne svojou vlastnou cestou. So Západom sa najprv ČĽR a potom ZSSR zmierili, ale Sovietsky zväz sa zrútil (nie zo strachu z konfrontácie), kým Čína vzlietla ako drak (a nemali by sme v tom preceňovať zásluhy Západu). Teraz sa obe krajiny znovu ocitli spolu – a opäť proti Anglosasom. Lenže v zásadne odlišnej situácii.

Západ už nie je hegemónom. Nie je náhodou, že Putin a Si vo vyhlásení označujú Anglosasov za „isté sily, ktoré predstavujú menšinu na svetovej scéne“ – to nie je výmzsel, ale realita. Iste, Anglosasom podliehajúci hráči sú stále najmocnejší a stále disponujú najväčšou vojenskou silou, ale tento megalomanský projekt sa pod vlastnou váhou rúca. Atlantická globalizácia, to nie sú iba peniaze a armády, ale aj pravidlá hry, inštitúcie, elity, ideológie a propaganda. A čo je najdôležitejšie – presvedčenie veľkej časti sveta, že „tieto sily“ na to majú právo a schopnosti.
Lenže už chýba viera aj strach z dlhých prstov Anglosasov – a tiež už nie sú ani peniaze, za ktoré by sa dalo všetko kúpiť. Nehovoriac o tom, že Rusko a Čína nie sú na predaj. Navyše odmietajú hrať podľa vnucovaných pravidiel. A to nielen vo vojensko-geopolitickom či vo finančno-obchodnom smere, ale aj v ideologickom. Rusi a Číňania síce v súčasnosti nemajú jednotiacu ideu podobnú komunizmu, ale ani Anglosasom nedovolia hrať podobné hry.
Nie náhodou je prvá zo štyroch kapitol vyššie uvedeného vyhlásenia venovaná – demokracii. Ide presne o tú istú tému, ktorú sa Anglosasi snažia využiť v boji proti Číne a Rusku a s tým zámerom organizujú propagandistické samity. Putin a Si vysvetľujú: „Naše strany sú zajedno v tom, že demokracia je univerzálnou hodnotou, nie výsadou jednotlivých štátov, a jej podpora a obrana je spoločnou úlohou celého svetového spoločenstva. Vychádzame z toho, že demokracia je spôsob, ako sa občania podieľajú na vláde svojej krajiny v záujme podpory verejného blaha a zaistenia princípu vlády ľudu. Demokracia sa uskutočňuje vo všetkých oblastiach verejného života a v rámci všenárodného procesu, odráža potreby celého ľudu a jeho vôľu, zaručuje práva ľudí, uspokojuje ich potreby a chráni ich záujmy. Demokracia sa neriadi žiadnymi šablónami. V závislosti od spoločensko-politickej štruktúry, histórie, tradícií a kultúrnych zvláštností konkrétneho štátu majú jeho občania právo zvoliť si formy a metódy uplatňovania demokracie zodpovedajúce špecifikám daného štátu. Iba občania daného štátu majú právo posúdiť, či ich štát je alebo nie je demokratický. Obe strany konštatujú, že rešpektujú demokratické zriadenie a tradície iných štátov.“
A nejde čisto o požiadavku „nezasahovania Západu do cudzích záležitostí“. „Strany konštatujú, že demokratické princípy sa majú uplatňovať nielen v domácej správe, ale aj na globálnej úrovni. Pokusy jednotlivých štátov vnucovať ostatným krajinám svoje „demokratické štandardy“, nárokovať si monopol na posudzovanie dodržiavania demokratických kritérií, vymedzovať deliace línie na ideologickom základe, vrátane vytvárania úzko vyhranených blokov a účelových aliancií, sú v skutočnosti príkladom pohŕdania demokracií a ústupu od jej ducha a hodnôt. Takéto pokusy o hegemóniu predstavujú vážnu hrozbu pre svetový aj regionálny mier a stabilitu a podkopávajú udržateľnosť svetového poriadku.“
Rusko a Čína svoje modely jednoducho nikomu nevnucujú. Nehája však iba svoje vlastné právo žiť svojím spôsobom a podľa svojho spôsobu myslenia a tradícií, ale vyzývajú na to aj všetky národy a civilizácie. Putin a Si tým nielen vyrážajú Anglosasom z rúk ich obľúbenú zbraň (a obracajú demokraciu proti samozvaným „demokratizátorom“), ale ponúkajú svetu ideu suverenity a civilizačného sebaurčenia. To je veľmi aktuálne práve teraz, keď sa anglosaskí globalizátori snažia zlikvidovať rozmanitosť ľudského spoločenstva. Tieto pokusy sú však podľa Ruska a Číny odsúdené na neúspech, pretože svet nezadržateľne vstupuje do novej éry. A v nej sa obe krajiny – jedna najväčšia, druhá najľudnatejšia – nerozchádzajú: „Priateľstvo medzi oboma štátmi nemá hranice, kooperácia nepozná zakázané zóny, posilňovanie dvojstrannej strategickej spolupráce nie je namierené proti tretím krajinám, nie je ovplyvnené nestabilným medzinárodným prostredím a situačnými zmenami v tretích krajinách.“ 
Inými slovami: v anglosaskom tlaku na globálnu uniformitu Čína s Ruskom vyhlasujú, že si nadovšetko cenia svoju jedinečnosť a suverenitu. A spájajú sa práve preto, aby si tieto hodnoty udržali.

Ak vás článok obohatil o ďalší uhol pohľadu, podporte ľubovoľnou čiastkou slobodu slova. Ďakujeme.

CHCEM PODPORIŤ Zdroj: ria.ru, 5. 2. 2022 Vyhlásenie: Názory autora sa nemusia zhodovať s názormi vydavateľstva Sofian, s.r.o. Zodpovednosť za obsah tohto článku nesie výhradne jeho autor. Vydavateľstvo Sofian, s.r.o. nie je zodpovedné za akékoľvek prípadné nepresné či nesprávne informácie v tomto článku. Sofian, s.r.o. dáva súhlas na zdieľanie našich pôvodných článkov na ďalších nekomerčných internetových stránkach, ak nebude zmenený ich text a názov. Pri zdieľanom článku musí byť uverejnený zdroj a autor. Ak chcete články z nášho webu publikovať v tlači či inými formami, vrátane komerčných internetových stránok, kontaktujte redakciu na [email protected] UPOZORNENIE
Vážení čitatelia – diskutéri. Podľa zákonov Slovenskej republiky sme povinní na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní poskytnúť im všetky informácie zozbierané o vás systémom (IP adresu, mail, vaše príspevky atď.) Prosíme vás preto, aby ste do diskusie na našej stránke nevkladali také komentáre, ktoré by mohli naplniť skutkovú podstatu niektorého trestného činu uvedeného v Trestnom zákone. Najmä, aby ste nezverejňovali príspevky rasistické, podnecujúce k násiliu alebo nenávisti na základe pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo k etnickej skupine a podobne.