20. august 1968. Noc. Ticho pred búrkou. Ručička na hodinách sa lenivo prevalila cez dvadsiatu minútu dvadsiatej tretej hodiny. Hranice malej – a z geopolitického pohľadu bezvýznamnej – krajiny v strednej Európe začínajú prekračovať armády Varšavskej zmluvy. Behom jednej noci obsadia územie celého štátu, jeho kľúčovú infraštruktúru aj administratívu. Znamená to koniec reformného hnutia v Československu. Pražská jar stroskotala uprostred horúceho leta. Za jedinú noc prišla krajina de facto o svoju štátnu suverenitu. Za jedinú noc sa vytratila všetka nádej a všetky ilúzie. Prišlo vytriezvenie. Bolestivé a nemilosrdné vytriezvenie po sobotňajšom fláme.

21. august 1968 ostáva naďalej hlbokou krivdou v očiach väčšiny Čechov a Čechoslovákov dneška. Národnou tragédiou. Mienkotvorné média nás každoročne počas výročia poinformujú o „operácii Dunaj“ a jej dopadoch na náš ekonomický a spoločenský rozvoj v nasledujúcich dvoch desaťročiach Sovietskej okupácie. 21. august je pre Čechov a rovnako aj pre Slovákov skutočným pietnym dňom – kúskom spoločnej histórie, ktorú si navzájom pripomíname. Tento významný zlom v dejinách Československa je integrálnou súčasťou dnešnej Českej a Slovenskej republiky, ich histórie, odkazu a dedičstva.

Ako to vo svojej dobe, v čase príchodu vojsk Varšavskej zmluvy, vnímali obyčajní predstavitelia slovenského národa, je na druhej strane otázka, ktorá býva v dnešnej historiografii spravidla nedocenená. Nevenuje sa jej (s malými výnimkami) nikto z „odbornej“ verejnosti a nedostáva priestor ani v žiadnych iných spoločenských vedách, kultúre či masmédiách.

Je proste tabu.

Slováci mali už od založenia Československa na koexistenciu s Čechmi v spoločnom štáte pomerne vyhranený názor. Časť bola za, ale drvivá väčšina obyvateľstva ideál tzv. „Čechoslovakizmu“ nezdieľala. Nie je to žiadne tajomstvo. Najúprimnejšie sa to ukázalo 14. marca 1939, respektíve vo voľbách do snemu o niekoľko mesiacov predtým. Vzhľadom na kultúrnu odlišnosť medzi obomi etnikami Slováci požadovali autonómiu, ktorá im bola dlhé roky odopieraná. Po skončení vojny sa eufória z vlastnej Slovenskej republiky stratila v prívale skepticizmu a Československo sa obnovilo (aj keď len naoko) v spravodlivejšej podobe. Do istej miery sa uznala existencia slovenského národa, pretože podľa Beneša: „Existence českého a slovenského národa nevylučuje existenci československého národa, který znamená vyšší kulturní, duchovní – a za příznivých okolností i politickou a hospodářskou jednotku.“ V realite sa toho od prvej republiky veľa nezmenilo. Slováci stále predstavovali pre Čechov mladšieho, hlúpejšieho a primitívnejšieho brata, čím sa v určitých ohľadoch podobali na občanov druhej kategórie.

Gottwaldova revolúcia z februára 1948 mala na národnostnú otázku a jej vyriešenie len minimálny dopad. Celý štát sa zapojil do socialistického bloku a to aj bez slovenského súhlasu. Pre Slovákov bol komunizmus cudzia ideológia, ktorú veľká časť z nich odmietla prijať. Nemali však na výber. Nebol to ich štát; boli demokratickou menšinou. Košický vládny program bol minulosťou a v roku 1960 bol zrušený aj Zbor povereníkov. Komunisti pokračovali s centralizáciou moci v Prahe na úkor samosprávy na území Slovenska.

Zmena prišla až spoločne s Alexandrom Dubčekom a Gustávom Husákom. Obaja boli zástancami federalizácie a rovnoprávnosti Česka so Slovenskom. V januári 1968 sa stal Dubček prvým tajomníkom ÚV KSČ a spustil vlnu reforiem, ktoré sa označujú ako „Pražská jar“. Medzi slovenskými požiadavkami bola aj federalizácia štátu, na ktorej sa začalo urýchlene pracovať. Tento proces nezastavila ani noc z 20. na 21. augusta a Slováci sa dočkali „vytúženej“ Slovenskej socialistickej republiky 1. januára 1969. Napriek všetkému úsiliu to bolo iba papierové usporiadanie a už čoskoro na to, v roku 1970, bola reálna moc SSR značne orezaná.

V súčasnosti sú slovenskí vládni činitelia, historici, ale aj obyčajní obyvatelia presvedčení, že 21. august predstavuje pre Slovenský národ katastrofu, rovnako intenzívnu ako pre susedných Čechov.

Ja si tu dovolím tento názor spochybniť.

Svojbytnosť Slovákov v rámci Československa bola pálčivým problémom minulosti, ktorý z nepochopiteľných príčin pretrval aj do dnešných dní. Počas prvej republiky (1918-1938) boli Slováci považovaní za národ Československý, čo sa zmenilo až s nástupom vojny. Vývoj po roku 1945 sa napriek sľubom Beneša v duchu rovnoprávnosti neniesol. Antonín Novotný bol orientovaný vyslovene proti Slovenskému národu a jeho existencii.

Ale rok 1968 priniesol skutočnú zmenu.

Teraz nemám na mysli samotný akt vytvorenia federácie, ide tu o zmenu, ktorá – z pohľadu Slovenského národa – bola neporovnateľne väčšia. Československo prišlo o svoju štátnu suverenitu, o svoju nezávislosť a moc sa preniesla z rúk českých komunistov do rúk sovietskych okupantov. Česi stratili svoju nadradenosť, svoje jedinečné postavenie; stali sa práve tak okupovanými, ako sme boli pod ich vedením dovtedy my. 21. august 1968 bol záležitosťou Čechov a komunistov v ZSSR. Nenechajte sa zmýliť skutočnosťou, že vo vedení KSČ bol Alexander Dubček a v turbulentných udalostiach nasledujúcich rokov prebral opraty Gustáv Husák. Drvivá väčšina politikov boli Česi.

21. august 1968 – to je česká trauma, jedna z najväčších, akú táto krajina kedy zažila. Neprivlastňujme si cudzie nešťastie. Máme predsa dosť toho svojho.

Ešte aj dnes, dve desaťročia po skončení okupácie naväzujúcej priamo na túto augustovú noc, sa nedokážeme pozerať na minulosť nezaujato a bez vášnivých emócií živených oficiálnym výkladom dejín. Musím poznamenať, že podobná irónia je skoro na zaplakanie – práve tak ako počas Sovietskej totality, aj v súčasnosti sme nútení vnímať veci len jedným spôsobom a vidieť svet čiernobielo; z extrému do extrému. Jedna vláda a jej ideológia tvrdí svoje a tá druhá ju v tom dokonalo kopíruje, pričom obidve svorne vyhlasujú, že sú to práve oni, kto má pravdu.

A na záujmy Slovenska nemyslí nikto.

Autor: RS, www.protiprudu.org