Zaoceánsky parník Empire Windrush má obzvlášť hanebné miesto v mysliach britských nacionalistov. Keď táto loď dorazila do dokov v Tilbury na ceste z Jamajky v júni 1948, mala na palube 417 čiernych prisťahovalcov. To znamenalo omnoho viac, ako bod zlomu v histórii týchto starovekých ostrovov. Z určitého pohľadu to naznačilo začiatok masovej, organizovanej nebielej imigrácie do severozápadnej Európy. Už v novembri publikoval TOO môj výskum o úlohe Židov pri obmedzovaní slobody slova a manipulácii “rasových vzťahov” v Británii za účelom dosiahnutia židovských cieľov a ochrany židovských záujmov. Nedávno som prehodnotil niektoré z mojich predošlých esejí. Ponoril som sa hlbšie do problému a rozšíril som ho v snahe, ktorá bude mať dúfam za následok vydanie celej knihy o aspektoch židovského vplyvu. Počas tohto procesu som bol obzvlášť nútený zaoberať sa ďalším výskumom úlohy Židov v procese imigrácie do Británie a rasovej otázke. V tejto eseji predkladám prehľad niektorých zaujímavých skutočností, ktoré ako dúfam budú súčasťou knihy.

Jednou z vecí, ktoré ma hlboko zasiahli pri hľadaní začiatkov multikultúrnej Británie, bolo hmlisté a zmätené pozadie príchodu tejto neslávne známej lode. Je to jedna z najbizarnejších irónií histórie – plavidlo, ktoré signalizovalo koniec rasovej homogenity Británie, začalo svoju púť ako nacistický zaoceánsky parník. Loď začala svoju kariéru v roku 1930 ako MV Monte Rosa. Až do vypuknutia vojny bola loď súčasťou nemeckého programu “Kraft durch Freude” (Radosťou k sile). “Kraft durch Freude” umožnil viac ako 25 miliónom Nemcov všetkých tried dotované cestovanie a mnoho ďalších voľnočasových aktivít, čím sa upevňoval zmysel pre komunitu a rasovú pospolitosť. Rasová solidarita namiesto príslušnosti k triede bola zdôraznená aj systémom prideľovania kabín na plavidlách ako Monte Rosa. Miesta boli prideľované žrebom a tak si luxus mohli dopriať aj tí, ktorí by si ho inak nemohli dovoliť. Až do začiatku vojny bola loď v službách NSDAP a vykonávala zájazdy do Južnej Ameriky. V roku 1939 bola loď pridelená pod vojenskú službu a zúčastnila sa invázie do Nórska v roku 1940. V roku 1944 Monte Rosa slúžila v Baltskom mori na záchranu Nemcov obkľúčených v Lotyšsku, Východnom Prusku a Danzigu (Gdaňsk) pri postupe Červenej armády.

Nakoniec v máji 1945 jej kariéra v nemeckom námorníctve skončila, keď padla do zajatia postupujúcou britskou armádou v Kieli a bola zabavená ako vojnová korisť. Briti ju 21. januára 1947 premenovali na Empire Windrush a ponechali jej určenie vojenskej transportnej lode. Loď vozila britské jednotky zo Southamptonu do rôznych destinácií podľa potreby – Suez, Adena, Colombo, Singapur, Hong Kong. Kľúčové však je, že loď nebola prevádzkovaná britskou vládou, ale prepravnou spoločnosťou New Zealand Shipping Company.

Práve týmto malým faktom začíname padať do príslovečnej králičej nory. Nebolo problémom zistiť, že New Zealand Shipping Company, rovnako ako aj ostatní kľúčoví hráči v príbehu o Windrush, je vlastnená a prevádzkovaná Židmi. Spoločnosť bola z väčšej časti ovládaná rodinou Isaacs, najmä priamymi potomkami Henrym a Georgeom Isaacsovými.

Henry a George opustili Anglicko v roku 1852 na popud tretieho brata Edwarda a prišli do Aucklandu cez Melbourne. Založili firmu E&H Isaacs, špekulovali počas vojny Taranaki – Waikato a získali mnoho dôležitých kontraktov v súvislosti so zásobovaním vojakov.

Henry mal veľké záujmy v záležitostiach lodnej dopravy a po mnoho rokov bol členom prístavnej rady v Aucklande. Bol jedným z hlavných akcionárov Auckland Shipping Company, ktorá bola následne začlenená do New Zealand Shipping Company. Ďalšími majoritnými akcionármi boli Laurence a Alfred Nathan-ovi z L.D. Nathan & Company. Aucklandská námorná doprava, rovnako ako mnoho ďalších dopravných uzlov, bolo v roku 1890 úspešne monopolizovaných Židmi. Počas rokov 1947 a 1948 bolo mnoho bývalých nemeckých lodí prevedených na niekoľko z týchto zmluvných súkromných spoločností na základe rozhodnutia Ministerstva vojny a Ministerstva dopravy. Štátny sekretár pre vojnu počas týchto kľúčových rokov nebol nikto iný, ako Emanuel Shinwell – socialista a syn poľských a holandských židov. S mierou lojality a vlastenectva typickou pre jeho rasu zistila v novembri 1947 MI5, že Shinwell predáva britské tajomstvá Irgunu v Palestíne. Pre Shinwella bolo neúmerné odovzdávanie štátnych zákaziek a plavidiel kolegom židom bežnou záležitosťou.

V roku 1948 sa britské impérium rozpadalo. Indii bola udelená nezávislosť v roku 1947 a vyčerpaná, vysilená a zadĺžená Británia bola zaneprázdnená organizovaním návratu koloniálnych vojakov do vlasti a zhromažďovaním ďalších pre súčasné alebo budúce konflikty. Windrush bola používaná najmä k tomuto účelu až do mája 1948, kedy bolo židovským prevádzkovateľom povolené britským Ministerstvom dopravy zvýšiť svoje zisky tým, že vyplnia voľné kapacity komerčnými zákazníkmi (skôr imigrantami než vojakmi) na Jamajke pred návratom do Británie s týmito novými osadníkmi. Toto významné rozhodnutie bolo zrejme prijaté svojvoľne (a pravdaže nedemokraticky), pretože vyvolalo veľký šok a zmätok medzi britskými politikmi, keď vyšlo neskôr najavo. Možno by bol šok menší, ak by vzali do úvahy etnický pôvod hlavy Ministerstva dopravy, ktorý schválil toto rozhodnutie. Ministrom dopravy v tomto kľúčovom období bol Harry Louis Nathan, bývalý člen advokátskej kancelárie Herberta Oppenheimera, Nathana a Vandyka a vzdialený príbuzný majiteľov New Zealand Shipping Company.

V prípade, že sa vám začína zdať pavučina trocha zamotaná, mali by ste vziať do úvahy vývoj a ‘náhody’ v rámci anglo-židovského rodinkárstva, ktorého problém som popísal pred asi troma rokmi v TOO. Od začiatku 19. storočia až do 1. Svetovej vojny anglické židovstvo bolo pevne previazanou oligarchiou. Daniel Gutwein uvádza, že táto elita sa skladá z asi dvadsiatky vzájomne previazaných aškenázskych a sefardských rodín, vrátane domov Goldsmith, Montagu, Nathan, Cohen, Isaacs, Abrahams, Samuel a Montefiore. Niektoré mená už v tomto príbehu figurovali a objavia sa opäť. Na čele stojí samozrejme dom Rothschildovcov. [1] Táto sieť rodín mala “mimoriadne vysoký stupeň príbuznosti”, čo ma viedlo k pojmu “Rodinka” (v origináli Cousinhood – pozn. prekl.). [2] Konverzie a sobáše v rámci skupiny boli mimoriadne vzácne, ak vôbec existovali. Obchodné aktivity skupín sa prekrývali v rovnakej miere, ako ich pokrvné príbuzenstvo. Aj na to som poukázal vo svojej predošlej eseji:

V roku 1870 bol pokladníkom londýnskej židovskej Rady opatrovníkov Ferdinand de Rothschild (1838-1898), narodený vo Viedni. Ferdinand sa oženil so svojou sesternicou Elvinou, ktorá bola neterou prezidenta Londýnskej veľkej synagógy, sira Anthony de Rothschild (1810-1876). Medzitým Radu zástupcov viedol Moses Montefiore, ktorého manželka, dcéra Levi Barentu Cohena, bola v príbuzenstve s Nathanom Meyer Rothschildom. Manželka Nathana Meyer Rothschilda bola tiež dcérou Levi Barentu Cohen, a tak Montefiore bol strýko vyššie uvedeného Anthony de Rothschild. … Anthony bol ženatý s neterou Montefiore, dcérou Abraháma Montefiore a Henrietty Rothschild [3], … a tak ďalej, a tak ďalej. Z finančného hľadiska sa domy Rothschild a Montefiore zjednotili v roku 1824 a vytvorili Spojenú poisťovaciu spoločnosť (Alliance Insurance Company). Väčšina rodín bola zapojená do vzájomných akciových obchodov a bankových záujmov. Endelmann konštatuje, že v týchto firmách boli “noví regrúti čerpaní výhradne z radov rodiny.” [4] Prácou v úzkom etnickom a rodinnom kruhu, Rodinkári hromadili obrovské bohatstvo a v rokoch pred 1. svetovou vojnou tvorili Židia 20 % britských milionárov, aj keď ich podiel na populácii bol menej ako 0,3 %. [5] William Rubinstein konštatuje, že z týchto milionárov všetci patrili k Rodinke. [6]

Bola to práve Rodinka, ktorá prekopala cestu k priamej politickej moci Židom v Británii. Do roku 1900 prostredníctvom etnických a rodinných sietí si Rodinka zabezpečila mnoho najvýznamnejších administratívnych pozícií v Impériu. Feldman konštatuje, že samotná rodina Nathan mala k tomuto dňu zaistenú pozíciu guvernéra Zlatého pobrežia, Hong Kongu a Natal, generálneho prokurátora a najvyššieho sudcu v Trinidade, osobného tajomníka indického miestokráľa, hlavného tajomníka guvernéra východného Bengálska a Assamu a riaditeľa pôšt Bengálska. [7] V parlamente bol Lionel Abrahams stálym asistentom podsekretára Indického úradu, pracujúceho pod jeho bratrancom Edwinom Montagu, ktorý sa potom stal parlamentným podsekretárom pre Indiu. [8] Spolu s rýchlym rozvojom židovského monopolu na kľúčových pozíciách Impéria prišlo k nespočtu prípadov protekcionárstva a úplatkov za účelom zisku. Rodinka napomáhala šíreniu falošných príbehov o ruských pogromoch po celom Západe, v záujme svojich ziskov podnecovala Búrsku vojnu a v Indii škandály Silvera a Marconiho.

Domy Nathan a Isaacs, ktoré vlastnili a prevádzkovali New Zealand Shipping Company sú tiež súčasťou Rodinky, rovnako ako Harry Nathan, ktorý obsadil strategicky významné miesto ministra dopravy v rokoch 1946 a 1948. Toto boli rozhodujúce roky, počas ktorých mnoho zahraničných a domácich ex-vojenských lodí zmenilo svoj účel na komerčný a prešlo z vlastníctva Kráľovského námorníctva do súkromných rúk (najčastejšie židovských). Podobne ako protekcionárska korupcia bola srdcom Marconiho škandálu, tak bol Žid ovládajúci Ministerstvo vojny a ďalší ovládajúci Ministerstvo dopravy dobrou správou pre členov Rodinky. Títo vďaka tomu monopolizovali dopravné spoločnosti a ich trasy. Teraz stáli pred ziskami z po sebe idúcich vládnych zákaziek a z novonadobudnutých plavidiel, ako bol Empire Windrush. Tieto vládne kontrakty a židovská honba za ziskom hrali obrovskú úlohu v rýchlo sa rozvíjajúcom odbore komerčného cestovania, ktoré malo priniesť vlnu za vlnou černochov, Indov a Pakistancov do Británie v najbližších dvoch desaťročiach.

V skutočnosti nie je zaujímavé, či počiatky týchto udalostí boli súčasťou kampane na zaplavenie Británie inými rasami, alebo bol motívom výhradne zisk, prípadne kombinácia oboch. Faktom je, že Židia hrali v tomto procese významnú úlohu. Je potrebné spomenúť aj metódu, pomocou ktorej boli černosi lákaní na cestu do Británie. Asi tri týždne pred príchodom Empire Windrush na Jamajku boli černosi bombardovaní reklamami na lacné cestovanie do Británie. Vychádzalo mnoho článkov vychvaľujúcich nový život, ktorý budú môcť viesť v Londýne. Stephen Pollard píše, že “reakcia bola takmer okamžitá. Pred cestovnými agentúrami sa tvorili fronty a všetky miesta boli vypredané.” [9] Mnoho týchto reklám bola iba propaganda, ktorá ukazovala idealizovaný obrázok života a pracovných príležitostí vo Veľkej Británii – v ostrom kontraste s bezútešnou realitou. Avšak reklamy žali úspech pri vytváraní očakávaní medzi černochmi a vzbudzovali medzi nimi vzrušenie a záujem o odchod do nového sociálneho štátu.

Daniel Lawrence cituje príklad jedného migranta, ktorý vysvetľuje dôvody svojho odchodu do Británie: “No ja som odišiel z Jamajky, pretože som si prečítal inzeráty v The Gleaner… Odišiel som za lepším miestom. To bol hlavný dôvod.” [10] The Gleaner je časťou spoločnosti Gleaner Company, ktorá sa dodnes teší efektívnemu monopolu jamajskej tlače. Spoločnosť má svoje počiatky v roku 1834, kedy bola založená židovskými bratmi Jacobom a Joshuom De Cordova. Od svojho vzniku to bol druh jamajskej mikro Rodinky. Bola registrovaná ako súkromná spoločnosť v roku 1897 a mená prvých riaditeľov boli mixom sefardských a aškenázskych mien, od Ashenheima k de Mercadovi. V čase, keď sa objavili reklamy na Empire Windrush, bol generálnym riaditeľom Michael de Cordova. Ešte na konci 60-tych rokov minulého storočia podľa Anity Waters ovládala mocná židovská menšina “mnoho z veľkých hospodárskych podnikov.” A to napriek tomu, že ich v celej krajine nebolo viac ako 600. [11] Pred nástupom Manleyho vlády a jeho socialistickej politiky (1972-1980), Židia “ovládali jedinú cementáreň v krajine, rozhlasové stanice, telefónnu spoločnosť a najväčšiu spoločnosť na výrobu rumu.” [12]

Loď Empire Windrush bola odovzdaná do židovského vlastníctva židovským tajomníkom pre vojnu. Židovský Minister dopravy dal zelenú zvyšovaniu ziskov a začiatku dovozu nebielych do Británie za pomoci židmi vlastnených médií. Napriek týmto skutočnostiam sa objavil po príchode lode veľmi odlišný príbeh. Pollard píše, že “v rokoch po príchode Empire Windrush … sa uchytil mýtus, že za príchod pasažierov bola zodpovedná britská vláda a bola to súčasť jej plánu na získanie nedostatkovej pracovnej sily … To je ale omyl. Z reakcií ministrov je jasné, že boli prekvapení rovnako ako verejnosť, keď sa dozvedeli z telegramu od úradujúceho guvernéra Jamajky zo dňa 11. mája o tom, čo sa deje.” [13] Mýtus bol užitočný aspoň k jednému – ukázal nedemokratickú povahu tejto udalosti, keď odvracal pozornosť od zrejmého zdroja pohromy – Židov v priemysle námornej dopravy a na Ministerstve dopravy. Je zaujímavé, že po podpise kontraktov a spustení celého procesu, Harry Nathan v tichosti opúšťa svoj úrad 31. mája. Od tohto dátumu Harry Nathan prekvapivo uniká akejkoľvek vedeckej a novinárskej pozornosti.

Labouristická vláda po príchode Empire Windrush tápala a oháňala sa fantáziami o “tradícii”, podľa ktorej by mali byť členovia kolónií “slobodne vpustení do Spojeného kráľovstva”, čo by malo pôsobiť aj ako prostriedok na udržanie rozpadávajúceho sa impéria pokope. [14] Zodpovednosť za interpretovanie existujúcich právnych predpisov Koruny a vlády niesol generálny prokurátor – miesto, ktoré bolo od roku 1945 obsadené ďalším Židom, Frankom Soskice. Ako som uviedol v predošlej eseji, Soskice neskôr zaviedol prvé britské právne predpisy obsahujúce ustanovenia o zákaze “ohovárania skupiny”. Soskice bol synom rusko-židovského revolučného exulanta. Bol to Soskice, kto vypracoval “právne predpisy” a zaviedol “prvý Zákon o rasových vzťahoch”. Zákon “mal za cieľ zákaz rasovej diskriminácie na verejných miestach.”

Zákon z roku 1965 vytvoril “Výbor pre rasové vzťahy” a vybavil ho právomocami na sponzorovanie výskumu za účelom monitorovania rasových vzťahov vo Veľkej Británii a ak je to nutné, na rozšírenie právnych predpisov na základe “zistení” takéhoto výskumu. Soskic jasne usiloval o zabránenie akýchkoľvek “rasistických” reakcií medzi ministrami po príchode Empire Windrush a následných prúdoch čiernych prisťahovalcov plávajúcich na židovských lodiach. Bol to Soskice, ktorý informoval Arthura Creech Jonesa – protiimigračného ministra práce, že ani jamajská ani britská vláda nemá žiadnu právnu moc v čase mieru, aby zabránila pristátiu Empire Windrush v Tilbury. A tak bývalá Monte Rosa, niekdajší symbol “Radosťou k sile” vychrlila svojich pasažierov na Temži v rámci novej iniciatívy “Diverzitou k zničeniu”. Čoskoro ju nasledovali ďalšie lode, ako SS Orbita, naložená tmavými imigrantami a páchnuca “zvratkami a močom”. [15]

Iba počas nasledujúcej Churchillovej vlády padli úvahy nad dlhodobými následkami toho, čo začalo. Sir Norman Brook poznamenal:

“Keď sa tu usadí mnoho farebných, vzniknú problémy. Chceme si sami spôsobiť problémy s farebnými vo Veľkej Británii? Priťahuje ich sociálny štát. Verejná mienka to nebude tolerovať, ak to presiahne určité hranice.” [16]

Ale to už bolo príliš neskoro. V priebehu nasledujúceho desaťročia sa čierna imigrácia do Británie prudko zvýšila. Medzi rokmi 1948 a 1952 prišlo do Británie každý rok okolo 2 tisíc černochov. V roku 1957 sa toto číslo vyšplhalo na 42 tisíc. Vládne vyšetrovanie tejto novej populácie odhalilo, že myšlienka, že černosi pomáhajú zaplniť nedostatok pracovných síl, bola hrubo nepodložená. Podľa správy z roku 1953 civilní úradníci uviedli, že nová populácia ťažko získava nové zamestnanie nie vďaka predsudkom od bielych, ale preto, že mali “nízky pracovný výkon” a ich pracovná morálka sa vyznačovala “nezodpovednosťou, neznášanlivosťou a nedostatkom disciplíny.” Čierne ženy boli “duševne pomalé” a čierni muži “prchkejší a nestálejší ako bieli robotníci … násilnícki … bez výdrže” a vo všeobecnosti “nespĺňali štandardy požadované britskými zamestnávateľmi.” [17]

Čo je horšie, boli založené nové vzory sociálneho a kriminálneho správania. V roku 1954 minister vnútra David Maxwell Fyfe vydal tajné memorandum pre kabinet o čiernych pasákoch bielych žien s tým, že: “Čísla získané z Metropolitnej polície ukazujú, že počet farebných mužov odsúdených za tento trestný čin [kupliarstva] je neporovnateľný s počtom farebných mužov v Londýne.” [18] O tri mesiace neskôr opäť napísal kabinetu a zdôraznil, že “veľké množstvo farebných žije na podpore alebo z nemorálneho zneužívania bielych žien.” [19] Zatiaľ čo známe rasové nepokoje z Notting Hill v roku 1958 sú často ukazované ako príklad čierneho obetovania a nutnosti čiernej reakcie proti bielemu “útlaku”, v skutočnosti boli namiesto toho reakciou bielych proti čiernemu zločinu a rasovému miešaniu. V roku 1958 Eugenická spoločnosť, dnes Galtonov inštitút, vydala varovanie, že miešanie rás, ktoré začalo v Británii “ide proti vzoru ľudskej evolúcie” a napadla OSN za minimalizovanie “zjavných odlišností medzi ľuďmi a jednotlivcami.” [20]

Toto obdobie predstavovalo jednu z najjasnejších príležitostí na zvrátenie situácie v Británii. Ale bolo to tiež obdobie, v ktorom sa úsilie veľkého počtu nevolených židovských právnikov pretavilo v klamstvá o “vzťahoch medzi rasami”, umlčanie slobody slova, a s tým aj každej príležitosti k účinnému odporu.

Potom, ako Empire Windrush počas plavby zachvátil požiar, loď klesla do vodného hrobu pri pobreží Alžírska v roku 1954. Jej dedičstvo bude trvať oveľa dlhšie. Liberáli a elita kultúrneho marxizmu pomenovali verejné priestranstvo v Brixtone, Londýn, ako “Empire Windrush” pri príležitosti 50. výročia jej pristátia.

Ja vidím však aj konkrétnejšie dedičstvo. Minulého roku sa jamajčan Lloyd Byfield vydal do bytu londýnčanky Leighann Duffy potom, ako odmietla jeho pokusy o zblíženie. Vyzbrojený kladivom a nožom ju 14 krát bodol pred jej šesťročnou dcérou. Čo robilo brutálny zločin ešte nechutnejším bol fakt, že Byfield bol ilegálny imigrant, ktorý bol predtým uväznený na 30 týždňov za napadnutie bielej ženy s dlátom. Príkaz k vyhosteniu bol vydaný počas väzby, ale nebol nikdy vykonaný. Británia ostáva katatonická v otázkach rasy a imigrácie rovnako, ako to bolo v máji 1948. Dúfam, že aspoň bábkari za týmito hrami sú teraz o niečo známejší.

Preklad: ::prop, www.protiprudu.org

Zdroj: Occidental Observer, Andrew Joyce

Odkazy:

[1] D. Gutwein, The Divided Elite: Politics and Anglo-Jewry, 1882-1917 (Leiden: E.J. Brill, 1992), p.5.

[2] T. Endelmann, “Communal Solidarity and Family Loyalty Among the Jewish Elite of Victorian London,” Victorian Studies, 28 (3), pp.491-526, p.491 & 495.

[3] Ibid, p.496.

[4] Ibid, p.519.

[5] Ibid.

[6] W. Rubinstein, “The Jewish Economic Elite in Britain, 1808-1909,” Jewish Historical Society of England. Available at: http://www.jhse.org/book/export/article/21930.

[7] D. Feldman, “Jews and the British Empire c1900″ History Workshop Journal, 63 (1), pp.70-89. Available at: http://eprints.bbk.ac.uk/655/2/655.pdf.

[8] Ibid.

[9] S. Pollard, Ten Days That Changed the Nation: The Making of Modern Britain(Simon& Schuster, 1999), p.4

[10] D. Lawrence, Black Migrants, White Natives: A Study of Race Relations in Nottingham (Cambridge University Press, 1974), p.19

[11] A. Waters, Race, Class and Symbols: Rastafari and Reggae in Jamaican Politics (Transaction, 1999), p.41.

[12] Ibid.

[13] Pollard, p.5.

[14] Pollard, p.8.

[15] I. Thomson, The Dead Yard: Tales of Modern Jamaica (Faber & Faber, 2009), p.53.

[16] Pollard, p.13.

[17] K. Paul, Whitewashing Britain: Race and Citizenship in the Postwar Era(Cornell University Press, 1997), p.134.

[18] J. Procter, Writing Black Britain, 1948-1998: An Interdisciplinary Anthology(Manchester University Press, 2000), p.71.

[19] Ibid.

[20] Ibid.