V súvislosti s disciplinárnym návrhom na kolegu JUDr. Weisa som sa rozhodla poukázať na nasledovné medzinárodné dokumenty a judikatúru ESĽP:

Podľa článku 5 Dohovoru o ľudských právach a biomedicíne sa zásah v oblasti zdravia sa môže vykonať iba vtedy, ak osoba, ktorej sa týka, bola informovaná a so zásahom vyjadrila súhlas. Pred zákrokom musí byť osoba primerane informovaná o jeho účele a povahe, ako aj o následkoch a rizikách zákroku. Príslušná osoba môže svoj súhlas kedykoľvek slobodne zrušiť. Podľa článku 15 sa vedecký výskum v oblasti biológie a medicíny sa bude vykonávať slobodne a s prihliadnutím na ustanovenia tohto dohovoru a iných právnych noriem zabezpečujúcich ochranu ľudskej bytosti. Podľa článku 16 sa výskum sa môže vykonávať na ľuďoch iba po splnení všetkých týchto podmienok: a) neexistuje iná porovnateľne efektívna alternatíva k výskumu na ľuďoch, b) riziká pre danú osobu nie sú v disproporcii s možným prospechom výskumu, c) výskumný projekt schválil kompetentný orgán po nezávislom zhodnotení jeho vedeckého prínosu vrátane zhodnotenia dôležitosti cieľa výskumu a multidisciplinárneho preverenia jeho etickej prijateľnosti, d) osoby podstupujúce výskum boli informované o svojich právach a zárukách, ktoré im na ich ochranu poskytuje zákon, e) nevyhnutný súhlas podľa článku 5 bol výslovne vyjadrený a zdokumentovaný. Takýto súhlas možno kedykoľvek slobodne zrušiť. Podľa článku 23 zmluvné strany zabezpečia príslušnú súdnu ochranu na zabránenie protiprávnym zásahom do práv a princípov uvedených v tomto dohovore alebo na ich zastavenie. Podľa článku 24 osoba, ktorá utrpela neprimerané poškodenie ako výsledok zákroku, má nárok na spravodlivé odškodnenie podľa podmienok a postupov ustanovených zákonom. Podľa článku 28 zmluvné strany tohto dohovoru zabezpečia, aby základné otázky súvisiace s pokrokom v biológii a medicíne boli predmetom verejnej diskusie, a to hlavne z relevantných lekárskych, sociálnych, ekonomických, etických a právnych dôsledkov a aby ich možná aplikácia bola predmetom primeraných konzultácií.

Podľa článku 5 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ľudských právach a biomedicíne výskum na človeku možno uskutočniť len v prípade, ak neexistuje porovnateľne účinná alternatíva. Podľa jeho článku 6 výskum nemá byť spojený s neúmernými rizikami a záťažou na ľudskú bytosť v porovnaní s potenciálnym prospechom. Podľa článku 12 sa etická komisia ubezpečí, že osoby nebudú nevhodne ovplyvňované, aby sa zúčastnili na výskume, vrátane finančného ovplyvňovania. V tomto smere sa zvláštna pozornosť bude venovať zraniteľným a závislým osobám. Podľa článku 14 výskum na osobách nemožno uskutočniť bez informovaného, slobodného, výslovného, konkrétneho a zadokumentovaného súhlasu takýchto osôb. Tento súhlas môže daná osoba slobodne vziať späť, a to v ktorejkoľvek etape výskumu. Odmietnutie udelenia súhlasu s účasťou na výskume nesmie viesť k žiadnej forme diskriminácie voči dotknutej osobe a späťvzatie súhlasu s účasťou na výskume nesmie viesť k žiadnej forme diskriminácie voči dotknutej osobe najmä s ohľadom na právo na lekársku starostlivosť. Na účely tohto protokolu sa výskum považuje za spojený s minimálnym rizikom, ak s ohľadom na charakter a rozsah zásahu možno očakávať, že prinajhoršom bude viesť k veľmi miernemu a dočasnému negatívnemu vplyvu na zdravie dotknutej osoby. Podľa článku 17 za spojený s minimálnou záťažou sa považuje vtedy, ak možno očakávať, že nepohoda bude pre dotknutú osobu prinajhoršom dočasná a veľmi mierna. Pri hodnotení záťaže pre jednotlivca bude podľa okolností hodnotiť záťaž osoba, ktorá požíva osobitnú dôveru dotknutej osoby. Podľa článku 22 pred zaradením do výskumu musí riešiteľ podniknúť všetky potrebné kroky na vyšetrenie zdravotného stavu osôb, aby sa zabezpečilo, že budú vylúčené všetky osoby, ktorých účasť na konkrétnom projekte by bola spojená so zvýšeným rizikom. Ak sa výskum uskutočňuje na osobách v reprodukčnej etape života, osobitná pozornosť sa musí venovať možným nežiaducim vplyvom na súčasné alebo budúce tehotenstvo a zdravie embrya, plodu alebo dieťaťa.

Podľa Rezolúcie parlamentného zhromaždenia Rady Európy č. 2361 (2021), ktorá sa týka očkovania na Covid-19 štáty

• musia zabezpečiť, aby ich občania boli informovaní o tom, že vakcíny nie sú povinné, a že nikto nebude pod politickým, sociálnym či iným tlakom, aby sa dal očkovať, ak si to neželá (bod 7.3.1)
• majú zabezpečiť, že nikto nebude diskriminovaný z dôvodu, že nebol zaočkovaný kvôli možným zdravotným rizikám alebo preto, že si to neželá (7.3.2)
• majú poskytovať transparentné informácie o bezpečnosti a možných vedľajších účinkoch vakcín (bod 7.3.4)
• transparentne komunikovať o obsahu zmlúv s výrobcami vakcín a tieto zverejniť pre účely parlamentnej a verejnej kontroly (bod 7.3.5)
• majú vo vzťahu k očkovaniu detí na Covid-19 zabezpečiť rovnováhu medzi rýchlym vývojom vakcín pre deti a náležite adresovanými obavami týkajúcimi sa bezpečnosti a účinnosti všetkých vakcín, ktoré sú k dispozícii so zameraním na najlepší záujem dieťaťa v súlade s Dohovorom OSN o právach dieťaťa (bod 7.4.1)

Rezolúcie nie sú síce pre štáty právne záväzné, ale predstavujú významný súhrn odporúčaní. ESĽP ich pri rozhodovacej činnosti zohľadňuje a odkazuje na ich obsah.

Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) oznámil francúzskej vláde 7. októbra 2021 sťažnosť Thevenon proti Francúzsku. Prípad sa týka očkovacej povinnosti niektorých povolaní, v tomto prípade hasičov, na základe zákona z 5. augusta 2021 týkajúceho sa riadenia zdravotnej krízy. Sťažovateľ v prejednávanej veci namieta očkovaciu povinnosť, ktorá mu bola uložená, a ktorá vyplýva z jeho povolania, ako aj skutočnosť, že jeho odmietnutie dať sa zaočkovať proti Covid-19 viedlo od 15. septembra 2021 k pozastaveniu jeho profesionálnej činnosti a vyplácania odmeny za prácu. ESĽP oznámil sťažnosť francúzskej vláde a položil stranám otázky podľa článku 35 (podmienky prijateľnosti), článku 8 (právo na rešpektovanie súkromného života), článku 14 (zákaz diskriminácie) Dohovoru a podľa článku 1 (ochrana majetku) dodatkového protokolu. Následne ESĽP zaregistroval ďalších 268 sťažností týkajúcich sa uvedenej právnej úpravy. Francúzski sťažovatelia tvrdia, že nariadenie obligatórneho očkovania proti Covid-19 podmienečne schválenými vakcínami predstavuje neprimeraný zásah do ich ľudských práv a slobôd, pričom odkazujú na významné medzinárodné dokumenty, ako Norimberský lekársky kódex, Dohovor o ľudských právach a biomedicíne zaručujúci dobrovoľnú účasť na biomedicínskom pokuse, či Rezolúciu Parlamentného zhromaždenia Rady Európy č. 2361 (2021). V tomto ohľade zdôrazňujú, že bezpečnosť vakcín je predmetom ďalšieho monitorovania a  poukazujú na známe závažné nežiaduce účinky vakcín vrátane smrteľných, a tiež na to, že dlhodobé účinky vakcín nie sú známe. Ďalej argumentujú tým, že predstavujú len malý zlomok francúzskej populácie, čo je sotva na naplnenie verejného cieľa ochrany zdravia. Poukazujú na skúsenosti z najzaočkovanejších krajín, kde došlo k tomu, že vakcinácia nezabránila šíreniu vírusu a aj plne zaočkovaní sa nakazili, opakovane nakazili, či mali ťažší priebeh ochorenia. Aj uvedenými argumentmi spochybňujú naplnenie cieľa ochrany verejného zdravia.

Na záver pripomínam, že judikatúra ESĽP osobitne chráni prejavy, ktoré sledujú verejný záujem. ESĽP tento pojem vykladá široko, nemusí sa týkať len verejných inštitúcií alebo činiteľov. Napríklad vo veci Steel a Morris proti Spojenému kráľovstvu klasifikoval ESĽP ako prejav sledujúci verejný záujem aj obvinenia spoločnosti McDonald´s zo zodpovednosti za abuzívne farmárske metódy, deforestáciu, rakovinu a za zneužívanie detí. Prejavom sledujúcim verejný záujem prináleží podľa judikatúry ESĽP zvýšená ochrana.

JUDr. Marica Pirošíková