Hitler ako kancelár po prvý krát diskutoval o svojom hospodárskom programe 10. februára 1933 na masovom zhromaždení v Berlíne. Publiku povedal: “Nemôžeme dúfať v zahraničnú pomoc, na podporu zvonku, mimo nášho vlastného národa.” [1] Führer sa vyjadril, že Nemecko nemá žiadnych priateľov za hranicami. Prvá svetová vojna sa skončila v roku 1918, kedy nemecká ríša a Rakúsko-Uhorsko kapitulovali. Tvrdé podmienky uložené spojencami, napriek sľubom amerického prezidenta Woodrowa Wilsona o spravodlivom vyrovnaní, nasmerovali Ríšu na viac či menej osamelý kurz.

Delegáti Spojencov zahájili v januári 1919 mierovú konferenciu vo francúzskom Versailles. Požadovali, aby Nemecko prijalo vinu za rozpútanie vojny a víťazom uhradilo všetky škody. Vďaka tomu mohli začať požadovať reparácie, ktoré uvrhli Nemcov do virtuálneho otroctva. Podpis zmluvy Ríšou si Spojenci vynútili vydieraním, keď britské Kráľovské námorníctvo udržiavalo blokádu na dovoz potravín určených pre Nemecko. Blokáda bola v platnosti od začiatku vojny. Viac ako 750 tisíc nemeckých civilistov, najmä deti a staré osoby, zahynulo na podvýživu. [2]

Napriek kapitulácii Nemecka pokračovala Británia v blokáde na dodávky potravín až do leta 1919. 3. marca toho istého roku povedal anglický kabinetný minister Winston Churchill snemovni: “Všetky naše donucovacie prostriedky sú v plnej prevádzke, alebo sú pripravené na okamžité použitie. Presadíme si blokádu silou. Máme silné armády pripravené k postupu na prvý pokyn. Nemecko je veľmi blízko k smrti hladom. Dôkazy, ktoré som dostal od dôstojníkov vysielaných ministerstvom vojny po celom Nemecku, ukazujú za prvé veľké utrpenie, ktorému Nemci čelia, a za druhé veľkú hrozbu zrútenia celej štruktúry nemeckého sociálneho a národného života pod tlakom hladu a podvýživy. Teraz je teda tá chvíľa na uzavretie všetkého.” [3] Vodcovia Spojencov otvorene povedali vyslancom Nemecka vo Versailles, že buď prijmú zmluvu, alebo budú čeliť vojenskej invázii a predĺženiu blokády. Nemci podpísali 28. júna 1919.

Podmienky Spojencov degradovali Nemecko na sekundárnu mocnosť. Víťazi rozdelili 13 % územia Ríše medzi susedné štáty. Zo 7 325 tisíc Nemcov, ktorí žili na týchto územiach, sa stali občania druhej kategórie. [4] Stratili prírodné zdroje a priemysel, vrátane 67 % produkcie zinku, 75 % železnej rudy, tretinu ťažby uhlia a 7,7 % olova. Spojenci požadovali 12 % exportu Nemecka s možnosťou zvýšiť požiadavku až na 25 % na ďalších 42 rokov. [5]

Podvyživený nemecký národ sa tiež musel vzdať miliónov kusov hovädzieho dobytka, vrátane 149 tisíc kusov dojných kráv a 15 % úrody. Spojenci skonfiškovali štvrtinu nemeckého loďstva. Okrem obrovského množstva dreva dostal bývalý nepriateľ aj 7 500 nemeckých lokomotív a 200 tisíc nákladných áut. [6] Nemecko muselo opustiť svoje prosperujúce africké kolónie v prospech Anglo – Francúzskych zámorských ríší. Každá dopravná loď s výtlakom viac ako 1 600 ton – prakticky celé ríšske obchodné loďstvo – sa stala vojnovou korisťou Spojencov. [7] Súkromné investície Nemcov v zahraničí boli zhabané.

Britský premiér David Lloyd George ospravedlňoval tvrdé podmienky pre Nemecko “morálnymi” termínmi, Spojenci podľa neho Nemecko “oslobodili od militarizmu.” [8] Pri inej príležitosti sa škodoradostne vyjadril: “Máme takmer všetko, čo sme chceli dostať. Nemecké vojnové námorníctvo, nemecké obchodné loďstvo, nemecké kolónie. Jeden z našich hlavných obchodných konkurentov bol vážne ochromený a naši spojenci sú najväčšími nemeckými veriteľmi. To nie je malý úspech!” [9] Medzi rokmi 1880 až 1900 stúpol podiel Nemecka na svetovom obchode z 10,7 % na 13,8 %. Počas toho istého obdobia podiel Británie poklesol z 22 % na 16 % a Francúzska z 13 % na 8 %. [10] Woodrow Wilson v septembri 1919 poznamenal: “Existuje nejaký muž alebo žena – alebo povedzme nejaké dieťa – ktorí nevedia, že koreňmi vojny v modernom svete je priemyselná a obchodná rivalita? Toto bola priemyselná a obchodná vojna.” [11]

Vojna transformovala Nemecko z prekvitajúcej priemyselnej mocnosti do stavu núdze. Vojna stála Nemecko 1 808 545 životov svojich vojakov. [12] Ďalších 4 247 143 bolo zranených. Krajina sa vďaka výdavkom na obranu dostala do bankrotu. Marxistická agitácia vyvolala robotnícke štrajky. V roku 1919 bolo 3 682 štrajkov, ktoré zasiahli 32 825 podnikov a 2 750 000 robotníkov. [13] Pokles priemyselnej výroby a záťaž reparácií prispeli k masívnej nezamestnanosti. Demobilizovaní vojaci nemohli nájsť prácu. Nový zákon vyžadoval, aby zamestnávateľ prijal znova bývalých zamestnancov, ktorí boli v aktívnej vojenskej službe. Avšak mnoho zamestnávateľov zahynulo a ich spoločnosti zanikli.

Navyše bolo v Nemecku mnoho zahraničných robotníkov po tom, ako prevzali miesta vo výrobe miesto mužov povolaných do armády. Po návrate domov našli vojaci svoje miesta obsadené náhradnými robotníkmi. Ľuďom bez práce chýbala kúpna sila. To znížilo dopyt po spotrebnom tovare, čo viedlo k ďalšej redukcii výroby a ďalšiemu prepúšťaniu. Nezamestnanosť dramaticky kolísala. Špirála úpadku začala koncom roka 1927. Iba v roku 1931 podalo 13 736 spoločností návrh na konkurz. V priemere prišlo o živobytie 107 tisíc ľudí mesačne. V polovici roku 1932 takmer 23 miliónov Nemcov (36 % populácie) poberalo štátnu podporu. [14]

Londýnska deklarácia z 5. mája 1921 stanovila súhrnný dlh Nemecka na 132 miliárd ríšskych mariek (RM). Jedna marka sa rovnala približne 50 centom. Tiež uložila “retroaktívnu platbu” vo výške 12 miliárd zlatých mariek, plus ďalšiu miliardu ako úrok. Nemecká vláda vo Výmare (Weimar) nemohla splniť tieto povinnosti. Bez zahraničného obchodu malo Nemecko malé príjmy. V obave pred nadmerným zdanením kvôli splneniu spojeneckých požiadaviek, bohatí Nemci investovali svoj kapitál v zahraničí. Nestabilita meny a národný deficit prispeli k inflácii. V novembri 1922 požiadal Výmar (Weimar) o moratórium na platby v hotovosti. Spojenecká Reparačná komisia ho odmietla a vyhlásila na Nemecko default. Francúzska armáda obsadila oblasť Porýnia (Ruhr-Lippe), zdroj produkcie takmer 80 % uhlia, ocele a surového železa v Nemecku. Štátni úradníci a robotníci sa postavili na pasívny odpor a bojkotovali prácu. To zvýšilo počet osôb odkázaných na štátnu podporu a ďalej znížilo produktivitu. Rúrsky debakel zrazil nemeckú menu na kolená. Inflácia zlikvidovala úspory nemeckej strednej triedy.

Komisia na čele s američanom Charlesom Dawesom vydala odporúčania na vyrovnanie nemeckého rozpočtu a stabilizáciu peňažného systému. Spojenci prevzali kontrolu nad akciami Ríšskej banky a predali podiely v národnej železnici. Ročné platby boli stanovené na 250 miliónov dolárov. Ďalšia komisia bola zvolaná v Paríži vo februári 1929 pod vedením amerického bankára Owena Younga. Young pripravil nový plán platieb pre Nemecko, rozšírený až do roku 1988. Od roku 1924 si bral Výmar úvery od bánk z Wall Street aby mohol splniť reparačné požiadavky. Celosvetová finančná kríza od roku 1929 obmedzila tento zdroj kapitálu. Aj napriek zvýšeniu daní nedokázala nemecká vláda generovať dostatočné príjmy na obnovu ekonomiky. V marci 1933 predstavoval štátny dlh Nemecka 24,5 miliardy ríšskych mariek.

V polovici roku 1931 Spojenci neochotne schválili žiadosť Nemecka o jednoročné moratórium na reparácie. V júni 1932 vyjednal kancelár Franz von Papen odklad platieb o ďalšie tri roky. Ďalším prínosom pre Nemecko boli v tej chvíli dve po sebe idúce mierne zimy. To vytvorilo priaznivú klímu pre poľnohospodárstvo a novú výstavbu. Od januára do októbra 1932 si našlo prácu ďalších 560 tisíc Nemcov. Aj s týmto pokrokom však nezamestnanosť stále prekračovala 5 miliónov.

V júli 1932 Hitler opísal ekonomické utrpenie Ríše vo svojom predvolebnom prejave, ktorý bol distribuovaný na gramofónových platniach: “Nemecký farmár je bez prostriedkov, stredná trieda je zruinovaná, sociálne snahy miliónov sú ľudí zničené, tretina všetkých práceschopných nemeckých mužov a žien je bez práce a teda aj bez príjmov, Ríša, obce a kraje sú zadĺžené, príjmy ministerstiev sú v zmätkoch a všetky pokladnice sú prázdne.” [15] Toto boli následky spojeneckého vykorisťovania Nemecka po Prvej svetovej vojne. Hlboko zasiahli nemecký ľud. Lekári hlásili alarmujúce štatistiky o podvýžive medzi deťmi. Miera rozvodovosti bola neúmerne vysoká. Za 13 rokov trvania Výmarskej republiky spáchalo tisíce Nemcov samovraždu – mnohých k tomu viedlo zúfalstvo a frustrácia po mesiacoch nečinnosti. Nemecký autor Rudolf Binding určil ich počet na 224 900. [16] Po celú dobu Nemci strpeli porušovanie svojej suverenity krajinami, ktorých armády nikdy nedobyli Nemecko, ale presvedčili jeho vodcov ku kapitulácii v roku 1918 pomocou neúprimných sľubov spravodlivého mieru. Hitler pri svojom nástupe do úradu 30. januára 1933 zdedil rozčarovaný a opustený národ.

Preklad: ::prop, www.protiprudu.org
Richard Tedor: Hitlerova revolúcia – Obsah

Tento preklad bol možný iba vďaka podpore čitateľov webu www.protiprudu.org.

Referencie:

[1] Domaras, Max, Hitler Reden und Proklamationen, s. 205

[2] Kaden, Ernst, Des Deutschen Volkes Heldenkampf, s. 113

[3] Fuller, J.F.C, The Second World War, s. 19

[4] Franz-Willing, Georg, Umsturz 1933, s. 28

[5] Post, Walter, Die Ursachen des Zweiten Weltkrieges, s. 44-45

[6] Ibid, s. 45

[7] Schweiger, Helmut, Mythos Waffen SS, s. 11

[8] Bainville, Jacques, Frankreichs Kriegsziel, s. 38

[9] Veale, Frederick, Advance to Barbarism, s. 147

[10] Ziegler, Wilhelm, Los von Versailles, s. 14

[11] Ponsonby, Arthur, Falsehood in Wartime, s. 59

[12] Schauwecker, Franz, So war der Krieg, s. 142

[13] Reinhardt, Fritz, Die Beseitigung der Arbeitslosigkeit im Dritten Reich, s. 75

[14] Ibid, s. 82, 13, 20

[15] Die braune Platte, “Appell an die Nation”

[16] Binding, Rudolf, Antwort eines Deutschen an die Welt, s. 6