V súčasnej situácii, keď sa naplno rozbehla nevídaná informačná vojna o udalostiach na Ukrajine, je ťažké krátko odpovedať, čo sa skutočne skrýva sa rozšírením NATO o Fínsko a Švédsko. NATO sa často považuje za relikt studenej vojny. Vojensko-priemyslovo-finančný komplex, ktorý má z fungovania ktoréhokoľvek tohto paktu stále veľké zisky, však neúnavne rozširuje v médiách hlavného prúdu zmanipulovaný názor, že pôsobenie NATO je v súčasnosti jedinou zárukou bezpečnosti jeho členov a že má nenahraditeľný význam aj pre globálnu bezpečnosť.Spôsob, akým funguje NATO posledné roky, dokazuje, že je v situácii, ako sa na Slovensku ľudovo hovorí, že „nevie kam z konopí“. Ak sa pozrieme na bezpečnostné aktivity štátov NATO v tomto storočí, vidíme, že nedokázali vyriešiť ani jeden zo skutočných bezpečnostných problémov súčasnosti ale naopak, len ich zhoršili a pridali k nim nové. Stačí ukázať na Afganistan, Irak a Líbyu. Štáty NATO prispeli aj k zvyšovaniu napätia v iných regiónoch, pričom prednostne sa zameriavajú na okolie Ruska a Číny, popr. Iránu.Ruská špeciálna vojenská operácia rýchlo a výrazne zmenila aktuálne medzinárodné bezpečnostné prostredie. Nemožno súhlasiť s tým, aby sa problémy bezpečnosti v súčasnom svete riešili vojenskou cestou. V prípade špeciálnej vojenskej operácie však treba vidieť vplyv množstva faktorov, ktoré jej predchádzali, pričom kroky Ukrajiny a štátov NATO pod vedením USA boli pre Rusko veľmi nebezpečné, na čo Moskva dlhší čas a opakovane upozorňovala.Vzniknutá situácia vyvolala v NATO náhly záujem scestne dokazovať, že je jediným garantom ukončenia bojov, ktoré musia skončiť neúspechom Ruska (hovoriť o vojenskej porážke Ruska v tejto súvislosti je nezmyslom). V podmienkach, keď sa v mnohých štátoch (vrátane Slovenska) bezprecedentne obmedzila sloboda slova i médií, získal hlavný prúd neobmedzený priestor pre šírenie jednostranných, ťažko overiteľných informácií. Na pozadí toho vznikla aj možnosť presadzovať rozšírenie NATO v regióne, o ktorom sa takmer vôbec neuvažovalo. Zavládol veľký bezpečnostno-politický zhon a Fínsko a Švédsko sa v chvate začali prijímať bez zložitých a „prísnych“ prístupových rokovaní, ako to bolo pri rozširovaní od roku 1999.Naporúdzi sú viaceré vysvetlenia tejto rýchlosti a zavedenia „nového štandardu“ rozširovania. Zvýrazním dve z nich, ktoré navzájom súvisia:„Angažovanosť kolektívneho Západu vedeného USA nemusí skončiť úspechom“Veľmi nepekným, amorálnym krokom sa stalo, že Fínsko i Švédsko súhlasilo s vydaním kurdských predstaviteľov, ktorých Turecko označuje za príslušníkov teroristických organizácií. Vzniká pritom viacero otázok, ktoré stavajú do zlého svetla EÚ, ktorá sa donedávna vydávala za civilnú, mierovú veľmoc. Podľa akých kritérií sa vlastne posudzuje, kto je a nie je pre štáty EÚ teroristom? Aké sú záruky poskytnutia útočiska pred prenasledovaním nedemokratickými režimami, čím sa EÚ hrdí?Názory v EU sa po tomto prípade môžu aj v iných veciach rýchlo a kruto a bez primeraného vysvetlenia zmeniť. A to je ešte väčší problém – na popud koho tieto štáty, tak rýchlo a prečo zmenili svoj názor. Ťažko uveriť tomu, že by to bolo Turecko, ktoré sa už desiatky rokov dobýja do EÚ, ale bude trvať na splnení sľubov o vydaní požadovaných osôb. Je len jeden štát na svete, ktorý na EÚ a jej štáty môže vyvinúť taký tlak, aby porušili princípy, ktoré považujú priam za posvätné. A tým sú USA.Štáty EÚ môžu mať v bezpečnostnej situácii a atmosfére, ktorá vznikla po špeciálnej vojenskej operácii rôzne, aj nové, obavy z Ruska. Myslím si však, že tón, ktorý zvolila EÚ, je neprimeraný, príliš konfrontačný. Rétorika vyzývajúca k vojenskému riešeniu situácie na Ukrajine, v ktorej sa predháňajú predstavitelia EÚ i niektorých jej členských štátov je svojim spôsobom popretím mnohých dokumentov i krokov zahraničnej a bezpečnostnej politiky Bruselu v posledných rokoch.Absencia uvažovania o diplomatickom riešení krízy nemá dnes len bezpečnostný rozmer. Prispieva, žiaľ, aj k zostrovaniu krízových procesov v štátoch EÚ, najmä v sociálno-ekonomickej, ale aj energetickej i environmentálnej oblasti.Okrem toho treba počítať aj s tým, že angažovanosť kolektívneho Západu vedeného USA, kde EÚ hrá len druhé husle, ale za „koncert“ platí veľmi veľa, nemusí skončiť úspechom. Vyhliadky na to sú veľmi hmlisté a málo reálne. Objavuje sa čoraz viac politických a najmä vojenských odborníkov, ktorí tvrdia, že z vojenského, ale ani zo širšieho bezpečnostno-politického, hľadiska postup Západu neprináša želané výsledky a že ho treba zmeniť. A okrem toho to vyzerá tak, že USA nemajú žiadny plán B – čo v prípade, ak to, čo sa začalo bezhlavo robiť, nevyjde.Predlžovanie ukrajinskej krízy neprináša žiadnej strane nijaký úžitok. V tejto vojne, vzhľadom na obete a škody, víťaza nebude. Jediným rozumným riešením je čo najskoršie ukončenie bojov a začiatok rokovaní. Mnoho ľudí v EÚ, ktorých hlas sa však do médií hlavného prúdu nedostane, sa pýta, či by EÚ nemala zaujať vlastný postoj a líniu, lebo tým, čo teraz robí na tlak USA, svojich obyvateľov veľmi poškodzuje, ale škodí aj Ukrajine.