Ku napísaniu tohoto článku ma podnietil článok autora Alexandra Shirokorada, pod názvom “Bol Stalin horší alebo lepší ako Truman a Roosevelt?” publikovaný v roku 2013. Autor vyzýva všetkých tzv. ‘vedeckých pseudohistorikov’, aby prestali manipulovať faktami.

Titul môjho článku som ale trochu pozmenil.

Pri čítaní článku A. Shirokorada čitateľ sa však nemôže zbaviť názoru, že pôsobí dojmom Stalinovho apologéta, i keď priznáva jeho ‘hriechy’, ale nepovažuje ich za o nič horšie, ako zločiny Roosevelta, Trumana, či Churchilla, na ktorého akosi pozabudol.

A v určitom smere má aj pravdu. Stalin totiž nikdy nezabíjal desiatky tisícov civilistov nemeckých (ani japonských) miest bombardovaním zápalnými fosforovými bombami – ženy, deti a starcov. Rusi, ako aj Nemci, nikdy takéto ťažké bombardéry ani nebudovali, lebo zrejme neuvažovali viesť tento druh vojny. Boli to Spojenci, ktorí ich budovali, čo je jasným dôkazom ich vopred plánovaných úmyslov vedenia takejto vojny. Zabíjať civilné obyvateľstvo, na čo Churchilla nahovoril a dokonca to vyžadoval bývalý nemecký žid, nejaký, vraj profesor Lindeman!

Je pravdou, že Stalin popáchal nesmierne zločiny na ruskom národe, ktorému vládol, dokonca v jeho okolí, tzv. “Stalinove čistky” (je o nich reč ďalej), čomu sa však autor Shirokorad, napodiv, veľmi nevenuje, zrejme podľa neho, jednoducho to nespomenúť nie je manipulovanie. Treba si však uvedomiť, že Stalin nepáchal zločiny na “svojom národe”. Stalin totiž, ako vieme, nebol Rus a Rusi neboli ‘jeho národ’. A neboli Rusi ani tí, o ktorých sa vyjadrila jeho dcéra Svetlana v rozhovore s americkými žurnalistami. Keď jej spomínali jeho zločiny, tak im povedala “viete, ale on nebol sám, on mal okolo seba mnoho iných…”

A ani ‘tí iní’ tiež neboli Rusi… Kto boli oni, dnes už vie celý svet a tak ako boli Roosevelt, Truman a Churchill bábky v ich rukách, v rukách svetového sionizmu, tak bol ňou aj Stalin. Keby sa bol Stalin potichu dohodol s Hitlerom na ich odstránení, namiesto hromadenia obrovských armád na západnej hranici na prepadnutie Európy, nebol by dopadol, ako dopadol. Kým si však uvedomil skutočnú situáciu, bolo neskoro. Vybavili ho jednou injekciou.

Hovorí Shirokorad:

Spory o interpretáciu událostí a výčinov, spáchaných rôznými jedincami v našej histórii, ako sa zdá stále nekončia. Kdo bol tyran a kdo bol dobrodinec? Kto si zaslúži pamätníky na svoju počesť a kto by mal byť obvinený za svoje smrteľné hriechy? Je čas, aby všetci oponenti vo svojich pseudo-vedeckých názoroch prestali manipulovať s faktami a upravovať ich.

Pozrite sa na túto fotografiu: deti – väzni v Gulagu. Nápis na drevenej tabuli nad nimi: “Tí, ktorí budú hovoriť cez drôty, budú zabití“. Titul uvádza: “Rusko, nástupca sovietského systému. Kolektívny Gulag“.

Ale potom sa našiel niekto, kto uverejnil túto fotografiu celú. A ukázalo sa, že horná časť nápisu na drevenej tabuli bola napísaná fínsky. Deti na fotografii sú skutočne väzni Gulagu, ale išlo o fínsky tábor, konkrétne o 6. Fínsky koncentračný tábor v Petrozavodsku. Behom okupácie sovietskej Karélie Fínmi, bolo v meste Petrozavodsk vybudovaných sedem táborov pre miestnych, rusky hovoriacich obyvateľov. V tábore č. 6 bolo 7 tisíc ľudí. Dotyčná fotografia bola urobená potom, čo sovietske jednotky oslobodili 28. júna 1944 Petrozavodsk.

A tento obrázok bol predložený ako súčasť dôkazov pred Norimbergským vojnovým tribunálom!

Druhé dievča vpravo od stÍpa je Claudia Nyuppieva. O mnoho rokov neskôr vydala svoje pamäti: “Spomínam si, ako ľudia omdlievali v tak zvaných kúpeľoch horúčavou a boli potom polievaní ľadovou vodou. (Zrejme išlo o saunu. V očiach nevzdelaných vidiečanov sa snahy o hygienu často pre nich rovnali pokusom o ich usmrtenie – pozn. red.) Spomínam si na dezinfekciu barákov, po ktorej nám zvonilo v ušiach. Mnohí krvácali z nosa”.

Sú aj ďalšie fotografie, hory ľudských tiel. Titul: “Obete Gulagu“. Aj tieto fotografie boli predložené v Norimbergu! Napríklad fotografia tábora Klooge v Estónsku!

Sú toto azda jednotlivé omyly? Nie. Ruskí liberálni anti-stalinisti sa už viac ako pol storočia pokúšajú přesvedčiť Rusov, že koncentračné tábory vymyslel Stalin. Len sa pozrite na médiá na internete a sledujte prídavné mená používané v slovnej kombinácii “koncentračný tábor“. 80 % z nich bude “Stalinove koncentračné tábory“ a 20 % “Hitlerove koncentračné tábory“. No britské, poľské, fínske, americké a ďalšie koncentračné tábory nie sú spomenuté vôbec – žiadne odkazy. Tie je možné pravdepodobne nájsť v špeciálnej literatúre, obiehajúcej v počte 100-500 výtlačkov.

Sú to tzv. “osvietení námorníci”, ktorí sú považovaní za priekopníkov táborov smrti. V roku 1900 sa Briti pokúšali nahnať všetkých búrskych civilistov (potomkov holandských osadníkov), do táborov – treba zdôrazniť, len ženy a deti! Všetkých mužov poslali do koncentračných táborov na ostrove Sv. Heleny a do Indie. Za púhe dva roky bolo v koncentračných táboroch zabitých 4,000 žien a 22,000 detí. To v porovnaní s 3 miliónmi väzňov Gulagu nevypadá mnoho.

Avšak tieto tri milióny obetí zomreli behom 70 rokov, v zemi so 180 miliónmi obyvateľov. Briti zlikvidovali jednu šestinu búrskych žien a detí za dva roky. A to sú uvedené minimálne čísla. Podľa ostatných zdrojov, ide o 30 až 40 tisíc zabitých žien a detí.

Američania zlikvidovali v 19. storočí viac ako 90 % Indiánov a Briti vyhladili viac ako 90 % domorodcov v Austrálii. Na ostrove Tasmánia o veľkosti regiónov Moskvy a Vladimíru dohromady, koloniálne vojská a bieli osadníci čistili územie 40 rokov a zabili pri tom všetkých miestnych obyvateľov, vrátane žien a detí. V dobe, keď se narodil Josip Džugašvili (Stalin) boli v Tasmánii vybití všetci domorodci, do posledného!

Počas Druhej svetovej vojny bolo základnou strateégiou Anglicka a Spojených štátov zabíjanie žien a detí. Zatiaľ čo Rusi a Nemci bojovali u Moskvy, Leningradu, Stalingradu, Kursku a Kyjeva, anglo-američania systematicky likvidovali nemecké ženy a deti. Obrovské množstvá peňazí bolo utratených za výrobu tisícov veľkých strategických bombardérov, ktoré zrovnávali so zemou nemecké mestá, avšak v operáciách proti tankom a pechote, boli absolútne neúčinné.

Len v Drážďanoch vo februári roku 1945 zabili spojenci cca. 500,000 ľudí, za tri dni. Neboli tam žiadne zbrojné továrne. Celé protilietadlové delostrelectvo bolo poslané na východný front – sovietske tanky boly 70 km od Drážďan.

Kupodivu, západní propagandisti robia za zabitie 500,000 žien a detí v Drážďanoch zodpovedným Stalina. Stalin údajne presvedčil Churchilla na Jalte, aby toto mesto bombardoval. Churchill sa údajne pokúšal odporovať, kričať, ale nakoniec nedokázal odolať tlaku diktátora z Kremľu.

V skutočnosti chcel britský premiér zničením Drážďan vydesiť “strýčka Joa“ pred konferenciou na Jalte. Ukázalo sa, že počasie nebolo najlepšie, a mesto bolo zničené po ukončení konferencie. (viď napr. knihu Davida Irvinga: Zkáza Drážďan – pozn. red.)

Spojenci bojovali s japonskou civilnou populáciou v rokoch 1942-1945 podobným spôsobom. Japonci v Pearl Harbore, Singapúre, Darwine v Colombo a na ďalších miestach, útočili len na vojenské ciele a obytné štvrte nechali na pokoji. No Yankeeovia, v kontraste s tým, dali v Japonsku prednosť veľkým mestám. V Hirošime neboli žiadne vojenské objekty. Ale americkí stratégovia sa o tieto objekty nezaujímali. Za ciele určovali husto obývané časti miest a hlavne tie s veľkým počtom drevených domov.

Stojí za zmienku, že 8. augusta 1945, japonská armáda okupovala omnoho väčšie oblasti, než na začiatku vojny. Červená armáda za mesiac, od 9. augusta do 9. septembra, porazila miliónovú kwantungskú armádu a okupovala celé Mandžusko. Ruské tanky boli asi 100 km od Pekingu. A čo urobili Američania za tento mesiac? Ako tradične, bombardovali japonské mestá.

Koľko miliónov civilistov zabili Američania v 50-tych rokoch v Kórei?

(“Hodina letu za dolar a za ubité se platí zvlášť, jak asi všichni dobře víte” – píše český básnik Jára Kohout v jeho básni o Kórei).

Koľko miliónov civilistov v Severnom a Južnom Vietname zabili Američania v 60-tych až 70-tych rokoch?

Ale vráťme sa k anti-stalinistom. Ich oľúbeným argumentom je: “Chceli by ste byť poslaní do Gulagu”? Nie, nechceli. Ale keby som si mal vybrať medzi väzením v Soloveckom kláštore v 19. storočí, britským koncentračným táborom na poloostrove Kola a v Archangelsku v roku 1918, táborom Solovky v 20-30-tych rokoch, alebo modernou americkou tajnou väznicou na Guantanáme, nezdráhal by som si vybrať tábor Solovky.

A samozrejme, nie kvôli uctievaniu Stalina, ale z pudu sebazáchovy. Bola tam väčšia šanca prežiť.

Tisíce článkov a desiatky kníh bolo napísaných o tom, ako väzni stavali kanály Bielomorbalt, Moskovský a Volha-Don. Je tam hromada hrôzostrašných, ale bohužial technicky negramotných podrobností. Z nejakého dôvodu ich žiadny uprimný človek nikdy neporovnal s výstavbou Panamského a Suezského kanála. Koľko ľudí tam bolo zamestnaných? Koľko z nich zomrelo? Bohužiaľ, ruských anti-stalinistov nezaujíma vôbec žiadny kanál. Oni chcú len desivé historky.

Napríklad kanál Volha-Don, bol budovaný tureckými sultánmi a Peter Veľký ho budoval desať rokov. Bol to Stalin, ktorý jeho výstavbu dokončil, za 3 a pol roka.

Rovnako ako pri budovaní ostatných kanálov, bola vo veľkom využívaná práca väzňov. Do práce bolo zapojených až 236,778 väzňov. Z nich bolo 114,492 ľudí prepustených, 1,766 zomrelo a 1,123 utieklo. Maximálny počet otrockých pracovníkov pripadol na 1. január 1952 – 118,178 ľudí… (teda cca rok pred Stalinovou smrťou – pozn. red.)

Takže behom troch rokov ťažkej práce bola oslobodená polovica väzňov; z nich bolo 3,000 vyznamenaných vládnymi oceneniami.

Bolo by zaujímavé, ako by reagovali na návrh ísť na stavbu kanála Volha-Don väzni britských a francúzských koloniálnych väzníc prvej polovice 20-ho storočia. Prevdepodobne by sa všetci ponáhľali do Gulagu.

Je tu paradoxná situácia. “Stalinisti“ požadujú, aby boli otvorené všetky archívy NKVD, bez výnimiek, aby sa zistila pravda o Stalinových zločinoch, o počtoch väzňov, ich obvinení, atď.

Anti-stalinisti, ktorí mali pred rokom 1992 penu okolo úst a požadovali transparentnosť a otvorenie archívov, náhle zmenili názor. Silno se stavajú proti otvoreniu archívov NKVD. Ako len by sa mohli nebáť? Zoznamy väzňov sú plné stoviek tisícov trockistov, Ukrajincov, ľudí z Pobaltia a ďalších nacionalistov. Sú tam tiež stovky tisícov úprímných ľudí. Ale je tam uvedené, kdo donášal čo a na koho. A to naša “distinguovaná“ inteligencia odhaliť nepotrebuje. Na zoznamoch informátorov sú ich idoly, učitelia a príbuzní.

Toto hovorí jedna z vodkýň ruských anti-stalinistov, Marietta Chudakova, v reakcii na požiadavku otvoriť archívy. “Hovoria, že archívy sú zavreté, a nič sa nevie. Ako je to možné?” a potom uvádza dlhý zoznam kníh svojich prívržencov. Chudakova ponúka hromadu nevedeckej literatúry tvrdiacej, že na archívoch vôbec nezáleží.

Predstavte si na okamih, čo by sa stalo, keby ľudia, ako Chudakova, zvíťazili. Stalin a jeho odkaz by bol prekliaty. No, boli Peter Veľký, Ivan IV a Ivan III lepší? Tí zlikvidovali omnoho viac ľudí, než Stalin. Alebo dodržovali ľudské práva? Rusi by potom museli uznať, že ich štát bol vytvorený ‘kreatúrami ľudskej rasy’. A všetci by boli na kolenách pred “civilizovaným svetom“ a prosili o odpustenie.

Kurilské ostrovy, Karelia, Smolensk, Krasnodar, ruský sektor Arktidy – vezmite si to všetko, Rusko je dosť veľké!

Dá sa zájsť do kníhkupectva a kúpiť si tam knihu s názvom “Beštie na tróne“. Je to životopis Petra Veľkého. Mimochodom, 90 % z toho je pravda. Pokiaľ však porovnáte našich “krvežíznivých tyranov“ s vládcami východu a západu v rovnakom časovom úseku, tí dvaja ivanovia, Peter a Stalin, budú síce vypadať krvavo, ale ako pomerne umiernení vodcovia.

Nie je čas si pripomenúť, že vo Francúzsku a Taliansku existujú stovky pamätníkov Napoleona, a že sú po ňom pomenované stovky námestí a ulíc?

V USA sú Roosevelt a Truman považovaní za národných hrdinov. Boli to prezidenti, ktorí nariadili zabiť milióny žien a detí.

V Turecku je stále kult Atatürka, a je silnejší, než kult Lenina v ZSSR v 70. rokoch. Turci ho uctievajú za masové vraždy stoviek tisícov Arméncov a Grékov. 19. máj je v Turecku a Grécku sviatok. Turci oslavujú deň na počesť Atatürka, ktorý nariadil zmasakrovanie Grékov. Gréci si pripomínajú deň genocídy Čiernomorcov.

Vo Fínsku je národným hrdinom maršal Mannerheim. Bol to on, kto v lete 1918 zorganizoval prvý koncentračný tábor v bývalej Ruskej ríši.

Poľsko má tiež národného hrdinu – maršala Pilsudského. Ten zriadil prvý koncentračný tábor v zemi v roku 1919. V roku 1921 v poľských táboroch zahynulo asi 70,000 ruských vojnových zajatcov.

Nestačí to? Tak si zoberme veľkého Maa, ktorý zabil 20 krát viac ľudí, než Stalin. Prečo je v Číně toľko pamätníkov veľkého Maa? A nijako to Číňanom nezabránilo urobiť zo svojej ekonomiky druhú najväčšiu na svete, po Spojených štátoch.

V Mongolsku stavajú pomníky národnému hrdinovi Džingischánovi.

Stalinove čistky:

Z 1,966 delegátov na XVII-ty stranícky Kongres (Január 1934), bolo 1,108 zastrelených na Stalinov rozkaz v niekoľkých nasledujúcich rokoch.

Zo 139 členov a kandidátov Centrálneho Komitétu, 98 osôb, alebo 70 %, bolo neskoršie uväznených a zastrelených (prevažne v rokoch 1937-1938).

Z armády Stalin zlikvidoval troch z piatich maršalov, 13 z 15-tich armádnych generálov, 57 z 87 zborových generálov, 110 zo 195 divíznych generálov, 220 zo 406 brigádnych generálov.

Vcelku bolo nejakých 700,000 “legálnych” popráv, okolo 1,­000,000 tajných popráv, a nejakých 12,000,000 mŕtvych vo väzenských táboroch.

Počítajúc 5,5 milióna, ktorí zomreli v nútenej kolektivizácii poľnohospodárstva, koncom rokov 30-tych a v umelo vytvorenom hladomore, ktorý túto kolektivizáciu sprevádzal. Stalinovi môže byť pripísané na účet 20 miliónov mŕtvych obetí. Podľa niektorých komentátorov, toto číslo je prinízke o 50 %. Zahrňuje len obdobie 1930-1950, nie však posledné roky Stalinovej činnosti, počas ktorej populácia v otrockých pracovných táboroch tvorila až 10 miliónov. (Conquest, “The Great Terror”, str. 36-38, 527-28, 533; Hugh Seton-Watson, “From Lenin to Malenkov”, Praeger, New York, 1955, str. 170).

Móžeme si všimnúť, že počas Stalinových ‘čistiek’, z ktorých najhoršia sa odohrala pred vypuknutím Druhej svetovej vojny, komunikačné média Západu venovali Stalinovi omnoho priaznivejšie komentáre, ako Hitlerovi.

Veľmi málo správ o masovej likvidácii nesmiernej časti ruskej populácie bolo vôbec kedy publikovaných, a keď aj boli, boli napadnuté ako falošné a neopodstatnené mnohými západnými vedúcimi intelektuálmi.

Skoro najkompletnejšie zablokovanie jedného z najväčších zločinov v histórii po dobu dvoch desaťročí, dáva za pravdu tým, ktorí poukazujú na skoro totálnu korupciu a zapredanie (za peniaze) svetovej tlače.

Typické bolo prehlásenie profesora Harolda Laski-ho: “v základe, nespozoroval som veľký rozdiel medzi celkovým charakterom súdu v Rusku a v tejto krajine (Britain)”. (Conquest, op. cit., str. 506).

J. P. Sartre raz povedal, že evidencia o sovietskych pracovných táboroch, by mala byť ignorovaná. (Conquest, op. cit., str. 509). Samozrejme, Sartre, ako aj Laski, boli židia.

V roku 1944 Henry Wallace a profesor Owen Lattimore navštívili ruský pracovný tabor Magadan, Sibír.

Ten bol časťou komplexu, v ktorom výška úmrtnosti väzňov bola okolo 30 % ročne, kde práca vonku bola povinná, pokiaľ teplota neklesla na -50 °C, kde bolo ťažko vyžiť na táborových dávkach dlhšie ako dva roky a osud mnohých väznených smeroval ku nezastaviteľnému následku, “nemoc, samozohavenie, samovražda”. Prídely potravín pre väzňov boli zredukované na úroveň hladovania, ak nesplnili pracovné kvóty.

Ale Wallace videl tábory ako idylické a Lattimore ich považoval za veľké zlepšenie oproti cárskemu systému.

Dočasným zrušením strážnych veží, oddelením väzňov do chatiek a dodaním ženského odpadu do “modernej farmy”, ktoré boli členky tajnej polície, veliteľ tábora úspešne duplikoval Potemkinovský trik. (Conquest. op. cit., str. 350).

Odpoveď by teda mala byť jednoduchá. Stalin nebol o nič horší, ale možno ani lepší. Ale možno by si predsa len zaslúžil pred tou kriminálnou “spojeneckou” trojicou nejaké plus.

A predsa sa mu aj dostal obdiv a uznanie, od koho by to svet bol najmenej očakával, od svojho najväčšieho ideologického oponenta, A. Hitlera. (V skutočnosti ako národný socializmus, tak aj marxizmus-leninizmus boli – bez ohľadu na to, ako to dnes prekrúcajú médiá – ľavicové ideológie. Takže mali k sebe ideologicky dosť blízko – pozn. red.)

Prečítajme si, čo o tom píše “kňažka národného socializmu”, Savitri Devi, vo svojej knihe “The Lightning and the Sun”:

“V jeho úprimnosti a objektívnosti, ktoré ho charakerizovali, Adolf Hitler nebol ten, ktorý by nevidel v tej dešperátnej a úspešnej reakcii najsilnejšieho nepriateľa Nemecka, ďalší žiarivý dôkaz toho, ‘čo jednotlivec môže znamenať pre celý národ’.”

Ktorýkoľvek národ, povedal svojmu ministrovi zahraničia J. von Ribentropovi “by sa zrútil po takých strašných porážkach, aké nemecká armáda udelila Rusom v roku 1941-1942. Terajšie ruské víťazstvá sú prácou železnej osobnosti samotného Stalina, ktorého nezlomná vôľa a guráž povolali jeho národ do obnoveného odporu”.

“Stalin” povedal A. Hitler, “bol veľký oponent” (ktorého mal), “v ideologiockej aj vo vojenskej sfére”.

A dodal, s jeho prirodzenou galantnosťou skutočného bojovníka, že keby tento nezmieriteľný oponent padol do jeho rúk, tak “by ho rešpektoval a pridelil mu ako rezidenciu najkrajší zámok v Nemecku”.

(Nemôžeme si porovnať toto zaobchádzanie, rezervované pre Stalina v prípade víťazstva národného socializmu s tým, ktoré spojení ‘líderi’ demokracie a marxizmu – križiaci svetového židovstva – skutočne uvrhli na členov nemeckej vlády po vojne, ani nespomenúc o nič menej šokujúce zaobchádzanie, ktorým by zaobchádzali zo samotným Hitlerom, ak by sa ho úspešne zmocnili.

Keď 6. novembra 1941 nemecký Wehrmacht stál pred bránami Moskvy, Stalin roztrhal knižku marxisticko-leninských pravidiel, opisujúc Hitlerov nápor nielen ako nápor na citadelu svetového komunizmu, svätú Zem Marxizmu, ale ako vojnu za vyhubenie Slovanov.

Nemeckí ‘votrelci’ neboli už viac portrétovaní ako kapitalisti, pokúšajúci sa vykoreniť socializmus z povrchu zeme.

Kto kedy napadol Slovanstvo? Slovanstvo sa nemuselo nikdy brániť proti nikomu v minulosti a nebude sa musieť brániť proti nikomu ani v budúcnosti. To sú bludy, že niekto niekedy, obzvlášť národno-socialistické Nemecko chcelo Slovanov vyhubiť. Národný socializmus nebol režim, aby na takéto niečo čo len pomýšľal. O tom niet žiadneho dôkazu. To bola a je len sionistická propaganda. Vie sa aj ako vznikla.

Jednalo sa o obranu árijskej rasy. Hitler to povedal jasne v jeho známych “Tisch Gespräche” (vydaných po vojne) nasledovne:

“Národno-socialistické Nemecko nebojovalo vojnu, ktorá mu bola vnútená, len pre seba, ale pre celé “lepšie ľudstvo”, pre zabezpečenie večných prírodných hodnôt a prirodzenej ľudskej hierarchie, pre vládu skutočného “lepšieho ľudstva” na tejto zemi (bez ohľadu na národnosť v úzkom slova zmysle).

Hovoriac o budúcnosti Európy jeho snov, a o Árijskej rase, ktorá ju mala viesť, A. Hitler povedal jasne, že záleží “veľmi málo” na tom, či člen tejto elity bude ‘Rakúšan, alebo Nór’. V jeho očiach záležalo len na tom, aby vládnuca aristokracia bola fyzicky, morálne a kultúrne – skutočne Árijská.

Historický materializmus, ekonomický determinizmus, triedny boj, všetky tie posvätné stÍpy komunistickej ideológie sa rozpadli na prach, akonáhle sovietske médiá oživili rasové eulógie Matky Rusi, dokonca idúc tak ďaleko, ako oživenie duchov dávno mŕtvych cárskych hrdinov a ortodoxných svätých. (Hans Kohn, Pan-Slavism, Vintage Books, New York, 1960, str. 292. “Stalin inštinktívne rozumel, že jeho vláda a jeho sociálny systém nemôže vydržať nápor nemeckej armády, jedine ak sa obrátia o podporu na staroveké ašpirácie a hodnoty ruského ľudu”. Djilas “Rozhovory so Stalinom” str. 48).

Pre potvrdenie tejto pravdy, nemáme väčšiu autoritu, ako samého Stalina.

On sám hovorí nasledujúcimi slovami, z jeho knihy “Problémy Leninizmu”, prijatej “súdruhmi” a prívržencami, ako ich Bibliu:

“Musíme pokračovať … s rozvíjaním katastrofálnych ‘kontradikcií’, vedúcich k nevyhnutným vojnám, s rastom revolučného (i.e. socialisticko-komunistického) hnutia, vo všetkých krajinách sveta…”

Mohli ruskí komunisti obmedziť ich prácu, v úzkych národných medziach ruskej revolúcie?

Samozrejme že nie. Práve naopak, celá situácia, ich nútila preniesť ich snahy do medzinárodnej arény.

Sionisti boli organizátori vojny. Ich dôvody sú, medzinárodný komunizmus a svetová supervláda, riadený ničím iným, len peniazmi v ich rukách!

Jednoduché riešenie, ako sa vyhnúť vojnám, je zbaviť sa sionistov a ich satelitov z vlád a všetkých kľúčových pozícií.

Úplné a cynické vysvetlenie bolo vyjadrené pri niekoľkých príležitostiach, medzi inými to, ktoré bolo vyslovené na “Independence Day”, dňa 4. júla 1950 nikým iným, ako samým Mr. W. S. Churchillom:

“Sama Amerika a Anglicko zabránili Hitlerovi, aby zatlačil Stalina za Ural.” (Churchillova reč 4. júla 1950; z knihy Hans Grimma “Warum? Woher? aber wohin?”)

Odpoveď na otázku, vyjadrenú v titule článku si samozrejme musí dať každý sám.

Autor: SITRA AHRA (vlastný archív), www.protiprudu.org