Dva dni potom, ako sa stal Hitler kancelárom, načrtol svoj ekonomický program v celoštátnom rozhlasovom prejave: “Do štyroch rokov musí byť nemecký roľník vytiahnutý z biedy. Do štyroch rokov musí byť nezamestnanosť definitívne porazená.” [17] Vláda schválila zákony na základe stratégie koncipovanej Fritzom Reinhardtom – štátnym tajomníkom ríšskeho ministerstva financií. Tento skromný a pragmatický ekonóm predstavil národný program pre vytváranie pracovných miest, založený na predpoklade, že je lepšie platiť ľuďom za prácu, než im platiť dávky v nezamestnanosti.

Opatrenia k zaisteniu pracovnej činnosti (The Labor Procurement Law) vyčlenili 1. júna 1933 jednu miliardu ríšskych mariek (RM) na financovanie stavebných projektov na celoštátnej úrovni. Zameral sa na opravu alebo prestavbu verejných budov, obchodných stavieb, obytných domov a fariem, budovanie pomocných a poľnohospodárskych komunít, úpravu vodných tokov a budovanie plynových a elektrických rozvodov. Muži, ktorí boli najdlhšie bez práce, alebo boli otcovia veľkých rodín, dostali prednosť pri prijímaní do zamestnania. Nebolo povolené pracovať viac než 40 hodín za týždeň. Zákon stanovoval, že musia byť použité nemecké stavebné materiály. [18]

To isté leto prišiel aj zákon o stavebných opravách, vďaka ktorému bolo poskytnutých dodatočných 500 miliónov RM na jednotlivé menšie projekty. Majitelia domov dostali grant vo výške 20 % nákladov z každého projektu, vrátane opráv a prístavieb. Majiteľom komerčných podnikov vznikol nárok na granty pri rekonštrukciách, inštalácii výťahov alebo vetracích systémov. Nájomníci mohli požiadať o dotácie na modernizáciu bytov.

Na základe ustanovení zákonov si mohli vlastníci nehnuteľností, ktorí dostali granty, požičať na stavebné náklady z miestnych bánk alebo sporiteľní. Vláda poskytla dlžníkom kupóny na refundáciu úrokov z úverov. Zákon o úľavách na dani z 21. septembra 1933 umožnil financovať opravy z daní z príjmu. Režim pokryl takmer 40 % z nákladov každej renovácie. Zákon o refinancovaní spoločností schválený v ten istý deň, previedol krátkodobé úvery na dlhodobé s nižším úrokom. Zákon znížil predošlú úrokovú sadzbu z výšky 7 % na 4 % (a neskôr na 3 %). Finančným spoločnostiam to nijak neprekážalo, pretože táto úprava zabraňovala nesplácaniu pôžičiek. Zákon o refinancovaní odbremenil firmy od povinnosti platiť svoj podiel dávok v nezamestnanosti bývalým zamestnancom. Výsledne bol k dispozícii kapitál, ktorý firmám umožnil znovu najať zamestnancov a rozšíriť výrobu. [19]

Opatrenia k zaisteniu pracovnej činnosti poskytli novomanželom pôžičku vo výške 1000 RM na jednopercentný mesačný úrok. Pôžička bola poskytnutá vo forme kupónov na nákup nábytku, domácich spotrebičov a oblečenia. Aby mohla byť pôžička poskytnutá, nevesta musela byť zamestnaná aspoň 6 mesiacov počas posledných dvoch rokov a musela súhlasiť s odchodom zo zamestnania. Ženy, vracajúce sa do domácností, uvoľnili miesta v obchode a priemysle pre nezamestnaných mužov. Za každé narodené dieťa vláda znížila pôžičku o 25 % a odložila splátky zostatku o jeden rok. Vo väčších rodinách – po narodení štvrtého dieťaťa – štát odpustil pôžičku úplne. Program bol financovaný z vyšších daní pre slobodných mužov a ženy. V júni 1936 schválila vláda 750 tisíc mladomanželských pôžičiek. [20] Reinhardt popisoval politiku presmerovania žien do domácností ako “neustále preskupovanie našich nemeckých žien vo vzťahu k trhu práce a vo vzťahu k sociálnej politike. Samotné preskupenie … bude za niekoľko rokov stačiť na odstránenie nezamestnanosti a prinesie enormný impulz do každého odvetvia nemeckého hospodárskeho života.” [21]

Zákon o manželstve uvoľnil každý mesiac po septembri 1933 z trhu práce približne 20 tisíc žien. Rastúci počet nových manželstiev vytvoril zodpovedajúce potreby na nové bývanie. Ďalší remeselníci si našli prácu pri stavbe domov. V nábytkárskom priemysle sa v roku 1933 zvýšila výroba o 50 %. Štát neukladal žiadnu daň z nehnuteľnosti pre mladé páry kupujúce nové rodinné domy. Ako Reinhardt predpovedal, zníženie platieb na dávky v nezamestnanosti a zvýšenie príjmov z podnikov, ziskov a dane z predaja do značnej miery kompenzovali obrovské náklady programu na zníženie nezamestnanosti a oživenie ekonomiky. 16. októbra 1933 v Brémach povedal: “Za prvých 5 mesiacov tohto fiškálneho roka sú príjmy a výdaje Ríše vyrovnané.” [22]

Keď Hitler prevzal moc, robotníci tvorili 46 % nemeckého práceschopného obyvateľstva. Zároveň tvorili 82 % nezamestnaných. [23] Vláda započala expandovať na trh práce s masívnymi projektami verejných prác. Predovšetkým sa sústredila na modernizáciu národnej železnice. Taktiež začala v septembri 1933 s výstavbou modernej superdiaľnice, na ktorej si každý rok našlo prácu 100 tisíc ľudí. Výroba a dodávky stavebných materiálov pre vozovky, mosty a odpočívadlá súčasne zamestnali ďalších 100 tisíc ľudí. Projekt ríšskej Autobahn, pôvodne plánovaný v rozsahu 6 tisíc kilometrov nových diaľnic, sa opieral najmä o manuálnu prácu. Obmedzenie používania moderných strojov umožnilo diaľničnej komisii nielen udržať viac mužov v práci, ale aj minúť 79 % rozpočtu na platy zamestnancov. Autobahn bola cesta s výberom mýta; avšak motoristom využívajúcim tento efektívny diaľničný systém bol tento poplatok kompenzovaný nižším opotrebením vozidiel a úsporou času pri cestovaní.

Ríša sa tiež zamerala na zmiernenie nešťastných okolností, ktorým čelili nemeckí roľníci. Depresia zanechala mnoho statkov v dlhoch. Mladší členovia rodiny často opúšťali svoje domovy a hľadali si príležitosť v mestách. V septembri 1933 bol zákonom založený Reichsnährstand (Ríšski producenti potravín), organizáciu na podporu záujmov ľudí v agrárnom sektore, rybárstve a záhradníctve. Základným cieľom Reichsnährstand so 17 miliónmi členov bolo zamedzenie postupného odumierania nemeckých fariem a zabránenie migrácie vidiečanov do populačných alebo priemyselných centier. Majúc kontrolu nad potravinovým trhom, organizácia postupne zvyšovala kúpne ceny potravín o viac ako 10 % od roku 1938. Toto opatrenie nebolo medzi verejnosťou príliš populárne, ale veľmi pomohlo roľníkom.

Reichsnährstand neprispel iba k podstatnému zníženiu dane z nehnuteľnosti pre poľnohospodárske podniky, ale ich aj zbavil zadĺženosti. Toto umožnilo ťažko zadĺženým vlastníkom fariem nový začiatok. Ďalšia organizácia Landhilfe (Pomoc vidieku) naverbovala približne 120 tisíc nezamestnaných mladých ľudí k práci na pomoc roľníkom. Vláda financovala ich platy, vzdelávanie a bývanie. Taktiež zariadila dočasné zamestnanie na farmách pre absolventov škôl a študentov počas letných prázdnin. Landhilfe umožňovala vstup do programu aj cudzincom žijúcim v Nemecku, predovšetkým Poliakom. Hitler mal osobitný záujem na zachovaní nemeckých roľníkov. Počas Prvej svetovej vojny krajina akútne trpela britskou námornou blokádou na dovoz potravín. Prosperujúcu agrárnu ekonomiku preto považoval za životne dôležitú pre nemeckú sebestačnosť. Znížením efektívnosti potencionálnej námornej blokády v prípade budúceho nepriateľstva tak roľníci nepriamo prispievali k národnej obrane.

V ideologickej rovine považoval Hitler robustnú agrárnu triedu za základ zdravej populácie. V turbulenciách modernej doby, industrializácia a pokrok odlúčili muža viac a viac od jeho prirodzeného prostredia. Naviazaná na pôdu a rodinné farmy prechádzajúce z generácie na generáciu, bola roľnícka komunita pevnou kotvou tradičných nemeckých zvykov a hodnôt. Získavala obživu z pôdy a dávala ju ďalej národu. Kým robotníci predstavovali dynamickú politickú silu, roľnícka vrstva zostala “základným kameňom etnického života”. [24] Vodca si cenil týchto sebestačných a silných ľudí ako nepostrádateľnú oporu národa. Oslovujúc pol milióna roľníkov v Bückebergu v októbri 1933 povedal: “Ako liberalizmus a demokratický marxizmus prehliada roľníka, národnosocialistická revolúcia ho uznáva ako najzdravší pilier súčasnosti, ako jedinú záruku budúcnosti.” [25]

Hitler nehľadel iba na zachovanie roľníckej triedy v Nemecku, ale rozširoval ju; plánovači osídľovania umiestňovali mnoho nových osád rodinných domov vo vidieckych oblastiach, kde mohli obyvatelia začať farmárčiť. Vláda poskytovala bezúročné pôžičky a granty na nákup poľnohospodárskeho náradia spolu so špeciálnymi mladomanželskými pôžičkami. Tieto pôžičky mali byť odpustené potom, ako rodina pracovala na farme 10 rokov. [26]

Ekonomické reformy v Nemecku by nikdy nedosiahli taký úspech bez reorganizácie daňovej štruktúry. Vo Výmarskej republike štátne a miestne úrady zvyšovali svoje príjmy na prevádzkové výdavky, reparačné platby Spojencom a na sociálnu pomoc cez neustále rastúce dane. Odtok financií z rozpočtu pracujúcich rodín znížil kúpnu silu, obmedzil dopyt po spotrebnom tovare, znížil produkciu a spôsobil prepúšťanie. Ako stále viac ľudí strácalo prácu, rozširovalo sa vyplácanie nezamestnaných, čo kládlo ešte väčšie nároky na tých, ktorí prácu stále ešte mali. Obce vyberali dane a poplatky podľa miestnych potrieb bez národne koordinovaného systému príjmov. Nákladná, neefektívna a prekrývajúca sa byrokracia zaťažovala občanov a ekonomiku.

Daňová reforma bola hlavným prvkom Reinhardtovho plánu obnovy. Počiatočné legislatívne opatrenia na tento účel ukázali, aký ochromujúci vplyv malo predchádzajúce ríšske nekontrolovateľné zdaňovanie na obchod. Prvý, kto ťažil z daňových úľav, bol nemecký automobilový priemysel. Zákon o daniach na motorové vozidlá v apríli 1933 zrušil naraz všetky prevádzkové dane a poplatky na súkromné autá a motocykle licencované po 31. marci toho istého roku. Zníženie nákladov vlastníkov motorových vozidiel bolo tak dramatické, ako bolo výrazné zvýšenie predaja. Kým priemysel v roku 1932 vyprodukoval iba 43 430 osobných vozidiel, počas prvého Hitlerovho roku v úrade sa ich počet zvýšil na 92 160. Výroba nových automobilov sa každoročne zvyšovala. Počet ľudí zamestnaných v automobilovom priemysle sa vyšplhal z 34 392 v roku 1932 na 110 148 za menej ako štyri roky. Od roku 1933 do roku 1935 bolo v tomto odvetví postavených ďalších 15 montážnych tovární. [27]

Príjmy, ktoré vláda stratila zrušením automobilových daní, získala späť prostredníctvom zníženia platieb na dávky nezamestnaným, dani z príjmu novo zamestnaných pracovníkov v automobilovom priemysle, diaľničnom mýte a podnikových daní. Štát vybral ďalších 50 miliónov RM tým, že ponúkol majiteľom starších motorových vozidiel možnosť zaplatiť jednorazový znížený poplatok trvale eliminujúci ich daňovú povinnosť na vozidlo. Vláda celú sumu vložila na zlepšenie komunikácií, a tým na najatie ďalších ľudí na opravy ciest a mostov. Ďalší našli prácu v sektore strojárenstva. Daňový zákon ratifikoval 1. júna 1933 zrušenie poplatkov za výmenu a nákup strojov a strojných zariadení, ak sa kupujúci rozhodol pre nemecké výrobky. Toto opatrenie vdýchlo nový život do produkcie priemyselných zariadení. [28]

Reinhardt požadoval vytvorenie zjednodušenej daňovej štruktúry pod centrálnym dohľadom. Nové daňové zákony a inštrukcie použiteľné obyčajným Nemcom a ľahko pochopiteľné daňovými poplatníkmi. Vo svojom prejave v roku 1933 v Brémach zdôraznil: “Nestačí zníženie počtu rôznych daní, je tiež nutné daňové zákony a nové platobné inštrukcie formulovať tak, aby ríšske ministerstvo financií nemalo pri výklade daňových zákonov takú voľnosť, ako to bolo predtým. Skutočnosť, že priestor pre interpretáciu daňových zákonov bol predtým taký rozsiahly, bola vážnou ranou pri ochrane práv daňových poplatníkov.” [29]

V systéme navrhnutom Reinhardtom vláda postupne nahradila nepreberné množstvo mestských, provinčných a štátnych daní a poplatkov jedinou národnou daňou. Finančný úrad spočítal rozpočty miestnej a štátnej správy, zhromaždil všetky príjmy a distribuoval ich do úradov a obcí. V priebehu roka každý občan dostal vyúčtovanie ročnej dane z príjmov a sumu zaplatil v dvanástich mesačných splátkach. Toto bola jediná daňová povinnosť. Toto usporiadanie umožnilo výrazne znížiť administratívne náklady na rozosielanie miestnych daňových vyúčtovaní, vyberanie jednotlivých platieb a sledovanie priestupkov. Taktiež sa zjednodušilo účtovanie súkromných spoločností, ktoré už nemuseli vypočítavať daňové zrážky z miezd zamestnancov.

V dlhodobom horizonte nemecká politika znižovania daní na podporu obchodu zvyšovala verejné príjmy. Počas prvej polovice roka 1939 hlásil finančný úrad príjem viac ako 8,3 miliardy RM v porovnaní so 6,6 miliardami RM vo fiškálnom roku 1932/33. [30] V roku 1939 to boli rovnomerné priame dane, platené plne zamestnanou populáciou a nie nevyvážené, nadmerne zaťažujúce pracujúcich, prispievajúcich na sociálnu podporu menej šťastným, nezamestnaným krajanom.

V Norimbergskom prejave v roku 1936 opísal Reinhardt daň z príjmu ako “hlavný zdroj príjmov. Daň z príjmu sa vymeriava zo skutočného príjmu (občana) a preto je najsociálnejšou formou výberu daní.” [31] Švédska štúdia z roku 1936, porovnávajúca zdanenie medzi veľmocami zistila, že Nemci zaplatili na daniach 23 %. V Spojených štátoch to bolo 23,4 %, v Nórsku 25,1 %, Británia a Taliansko 25,2 %. [32] (Štúdia nezohľadnila v Spojených štátoch rôzne skryté dane, ktoré v Nemecku neexistovali.)

Žiadny program na obnovu prosperity Nemecka nemohol vynechať medzinárodný obchod. Bez svojich kolónií musela Ríša rozvíjať zahraničný obchod, aby získala suroviny pre priemysel a čiastočne aj niektoré druhy potravín. Rezervy zlata boli vyčerpané a tak musela národno socialistická administratíva vytvoriť alternatívny zdroj kúpnej sily. Aj napriek námietkam prezidenta Ríšskej banky Hjalmara Schachta, Hitler oddelil nemecký peňažný systém od zlatého štandardu. Zlato bolo uznávaným výmenným platidlom v medzinárodnom obchode. V priebehu storočí sa stalo aj uznávanou komoditou. Finančníci zlato nakupovali a predávali, špekulovali s jeho cenami a požičiavali ho do zahraničia na vysoký úrok. Hitler ho nahradil v zahraničnom obchode priamym výmenným systémom. Nemecká mena bola definovaná ako merná jednotka ľudskej produktivity. Britský generál J.F.C. Fuller poznamenal: “Nemecko začína pracovať viac s konceptom práce ako s konceptom peňazí.” [33]

V januári 1938 komentoval nemecký finančný systém sovietsky diplomat Kristyan Rakovsky. Rakovsky zastával posty v Paríži a Londýne a poznal sa s finančníkmi z Wall Street. Vysvetľoval: “Hitler, nevzdelaný obyčajný človek, má prirodzenú intuíciu, a dokonca aj napriek nesúhlasu odborníka Schachta, vytvoril obzvlášť nebezpečný ekonomický systém. Napriek svojej negramotnosti v každom ekonomickom smere, riadil sa nutnosťou a odstrihol medzinárodné aj súkromné vysoké financie. Hitler nemá takmer žiadne zlato a tak z neho nemôže urobiť základ svojej meny. Pretože jedinou istotou pre jeho menu je technické nadanie a veľká pracovitosť nemeckého národa, technológia a práca sa stala jeho ‘zlatom’. … Iste viete, že odstránil nezamestnanosť viac ako 6 miliónov kvalifikovaných zamestnancov a robotníkov ako šibnutím čarovného prútika.” [34]

Odstúpenie Nemecka od medzinárodného monetárneho systému založeného na zlate v prospech výmeny tovaru založenej na domácej produkcii, zodpovedal Hitlerovej viere v udržateľnosť národnej suverenity. Pre Paríž, Londýn a New York to bol nežiadúci vývoj, keďže kozmopolitné investičné a bankové inštitúcie profitovali z požičiavania peňazí do zahraničia. Nemecko si už nemuselo požičiavať, aby mohlo obchodovať na svetových trhoch. Zahraničný dopyt po nemeckom tovare nadväzne vytvoril v Ríši ďalšie pracovné miesta.

Po uvedení do funkcie si Hitler určil za najvyššiu prioritu odstránenie nezamestnanosti. Počas prvého roka vo funkcii poklesol počet nezamestnaných o takmer 2,3 milióna. V roku 1934 bolo bez práce stále ešte 2 973 544 osôb, ale do novembra 1935 si ďalších 1 750 000 Nemcov našlo prácu na plný úväzok. [35] Na kongrese národnosocialistickej strany v Norimbergu 12. septembra 1936 predložil Reinhardt štatistiky preukazujúce, že “masová nezamestnanosť v Nemecku bola prekonaná. V niektorých profesiách už existuje nedostatok pracovných síl.” V ďalších civilizovaných krajinách bolo v roku 1932 bez práce 20 miliónov ľudí. Z nich si našlo prácu za posledné štyri roky iba 2 milióny. (Štatistika nezahŕňala ZSSR, pretože žiadne údaje neboli k dispozícii.) [36] Za rovnaké obdobie v Nemecku rastúca ekonomika vytvorila pracovné miesta pre viac ako 5 miliónov nezamestnaných. Naviac sa za toto obdobie zvýšila dĺžka priemerného pracovného dňa zo 6 hodín 23 minút na viac ako 7 hodín. [37]

V novembri 1938 nemecká vláda oficiálne evidovala 461 244 nezamestnaných. Súčasťou štatistiky boli aj telesne a duševne postihnutí jedinci, ktorí boli v podstate nezamestnateľní. [38] Zahrnutá bola aj populácia Rakúska a Sudet. Nemecko totiž v ten rok anektovalo aj tieto ekonomicky slabšie územia. Obe trpeli masívnou nezamestnanosťou, na zmiernenie ktorej ešte nemal Hitler dosť času. [39] Medzi rokmi 1934 – 1937 sa počet zamestnaných žien zvýšil zo 4,5 milióna na 5,7 milióna. Napriek programom, ktoré povzbudzovali ženy, aby sa vrátili k tradičným úlohám v rodine, vláda ich v ničom neobmedzovala pokiaľ si vybrali kariéru. Mali rovnako práva na daňové stimuly, ponúkané začínajúcim malým podnikateľom. [40]

Zaujímavým prvkom pri obnove Nemecka bol Hitlerov negatívny postoj voči odporúčaniam nemeckého hlavného finančníka Schachta. Namiesto nich podporil ekonomické návrhy Reinhardta – muža s pomerne malým vplyvom. Schacht bol žiakom liberálnej ekonomickej teórie a neschvaľoval zásahy vlády do obchodu. Odporoval štátom schváleným programom na boj s nezamestnanosťou. Otto Wagener, ktorý bol vedúcim odboru hospodárskej politiky NSDAP, povedal Hitlerovi, že Schacht bol “exponentom svetového kapitalizmu” a je nepriateľský k revolučnému prístupu štátu v ekonomike. [41] Historici napriek tomu popisujú Schachta ako “génia improvizácie” a “finančného kúzelníka”. Jeden z britských autorov pripisuje tomuto medzinárodnému bankárovi s americkým vzdelaním zásluhy za “financovanie … programov na boj s nezamestnanosťou, ktoré značne rozšírili verejné práce a povzbudili verejné podnikanie.” [42] Schachtove spisy a verbálne vyjadrenia spred roka 1933 nevykazujú žiadnu stopu myšlienok na revitalizáciu hospodárstva a vytváranie pracovných miest zavedených Reinhardtom. Pokiaľ išlo o nezamestnanosť, Schachtove “riešenia” pozostávali z návrhov na zníženie platov robotníkov, podporu šetrnosti a presídľovania ľudí bez práce do štátom riadených táborov. [43]

Kampaň na stabilizáciu nemeckej ekonomiky bola svedkom opatrení, ktoré boli možné iba v autoritárskom štáte. Zásada národného socializmu “spoločný záujem stojí nad vlastným záujmom” zavádzala politiku, ktorá bola účinná a nekompromisná. Prvý, kto pocítil jej váhu, boli nemecké odborové organizácie. V roku 1932 mali omnoho menší vplyv než v predošlom desaťročí. Len málo robotníkov bolo ochotných riskovať svoje zamestnanie štrajkom. Zástupcovia odborov neprotestovali, keď Hitler päť týždňov po nástupe k moci zakázal Iron Front a Reichsbanner. Tieto organizácie poskytovali svaly na verejných demonštráciách sociálnej demokracie, ktorá bola v úzkom spojení s robotníkmi. V apríli 1933 vydali nemecké odbory verejné vyhlásenie, v ktorom deklarovali spoluprácu s novou vládou. [44]

Hitler nemal žiaden záujem o spoluprácu s odbormi. 2. mája obsadila polícia spolu s SA manmi odborové pobočky v Ríši. Odboroví predáci boli nahradení národno socialistickými pracovnými komisármi. Vláda zabavila odborárske fondy. Boli zakázané štrajky a výluky. Nový kancelár uznával nutnú potrebu organizácie, ktorá by zastávala záujmy robotníkov. Avšak bol presvedčený, že by to mala byť štátna organizácia. Keď bol v roku 1918 Hitler frontovým vojakom, štrajky zvolané nezávislými odborovými organizáciami zastavili dodávky munície na front. Medzi svetovými vojnami navštívil Lloyd George Führera v Berchtesgadene, pričom mu povedal: “Vaša revolúcia nám prišla na pomoc v poslednej chvíli.” [45]

Vzhľadom k marxistickej orientácii odborových predákov Hitler na nich nahliadal iba ako na nástroje Kominterny riadenej sovietskym Ruskom. Moskva založila túto organizáciu na podporu komunistických hnutí v zahraničí. V roku 1935 Výkonný výbor komunistickej internacionály predefinoval úlohu Kominterny. “Aktívne úsilie Kominterny” malo byť zosúladené “do poslednej bodky s cieľmi a úlohami zahraničnej politiky Sovietskeho zväzu”. [46] Hitler zdôvodňoval nemožnosť ponechať ďalšiu existenciu odborov bez dohľadu štátu tým, že by ponechal nemeckých robotníkov pod vplyvom cudzej mocnosti, ktorá bola komerčným rivalom na trhu. V Sovietskom exporte Hitler videl “nebezpečnú dumpingovú politiku, ktorá otrockými mzdami podkopáva ekonomické systémy iných krajín.” [47]

Ako ZSSR zneužívalo európske odborové organizácie vysvetlil bývalý komunista vo svojej knihe z roku 1938. Lesnícky inžinier Karl Albrecht pracoval v sovietskom Rusku ako riaditeľ rôznych projektov v drevárskom priemysle medzi rokmi 1924 až 1934. Po návrate do Nemecka napísal pamäte, v ktorých potvrdil Hitlerove obavy: “Komunistická strana Sovietskeho zväzu plánovala štrajky podľa presného harmonogramu v drevárskom priemysle Fínska, Švédska, Kanady, Poľska, či ďalších krajinách vyvážajúcich drevo. Cieľom bolo ochromiť prácu v lesoch a pílach natoľko, aby nebol možný export. Výsledkom bol nedostatok dreva v krajinách, ktoré ho importovali – v Anglicku, Francúzsku, Amerike, Holandsku a v ďalších. To malo pomôcť prekonať neochotu dovozcov pri kúpe sovietskeho dreva a vydláždiť si cestu k uchyteniu sa na týchto trhoch. … Štrajky a ďalšie revolučné aktivity, nezmyselné mzdové požiadavky v ťažbe a produkcii uhlia, v drevárskom, papierenskom a textilnom priemysle riadila Kominterna alebo Červené internacionálne odbory a žiadnym spôsobom neslúžili záujmom zamestnancov týchto priemyselných odvetví.” [48]

Potom, ako Hitler zrušil odbory, robotníci prešli pod novo zriadený Ríšsky inštitút pre mediáciu práce a poistenie v nezamestnanosti – RAA. Hlavnou metódou RAA bolo prerozdeľovanie pracovnej sily tak, aby čo najlepšie slúžila národným záujmom. Inštitút mal právomoc nielen na presúvanie zamestnancov do kritických oblastí, ale aj právomoc na zabránenie premiestnenia. Ak napríklad mladí sedliaci hľadali “zamestnanie mimo svojej profesie” v mestách, museli najprv získať súhlas RAA. Takáto žiadosť bola schválená iba zriedkavo. Týmto spôsobom bol dosiahnutý cieľ – udržanie agrárnej politiky Nemecka a roľníckej vrstvy. Ďalšie regulácie RAA presúvali robotníkov a vedúcich pracovníkov, ktorí prišli z vidieka, späť do vidieckych oblastí a dali im predošlé zamestnanie. RAA bránila aj snahám pracovníkov – bez ohľadu na ich povolanie – o vstup na také pracovné pole, kde už bola vyššia miera nezamestnanosti.

Obmedzenia mali dopad vo všeobecnosti iba na malú časť populácie. Inštitút postupne uvoľňoval niektoré predpisy, ako stále viac Nemcov nachádzalo zamestnanie a ekonomika sa zlepšovala. Podľa noriem demokracie tieto počiatočné kroky predstavovali porušenie osobnej slobody. Nasmerovanie ľudí ku konkrétnemu povolaniu, kde boli ich zručnosti lepšie využité, vychádzali z Bismarckovho vnímania robotníkov ako “vojakov práce”. Národný socializmus profitoval z tohto “bojového” prístupu definovaním odborného úsilia ako prospešného pre národ, alebo slovami Hitlera, “dobrovoľnou obeťou pre spoločnosť”.

Ako obeť pre Nemecko bola vyzdvihovaná drina “prvej osoby národa.” [49] Hmotný majetok už viac neurčoval sociálne postavenie, ako to bolo v tradičnom slova zmysle, ale služba pre spoločné dobro cez prácu. Národu bola uložená “povinnosť pracovať”, čím Hitler oslavoval úspechy národa v duchu vzdávania holdu svojim padlým vojakom. Napriek tomu konečným cieľom Hitlerovej pomerne prísnej politiky nebolo militarizovanie národnej psychiky, ale od začiatku do konca boj proti nezamestnanosti. Podľa jeho zásady, že riadenie je čestné a spravodlivé vtedy, keď je presadzované jednotne bez toho, aby bola uprednostňovaná niektorá konkrétna skupina, Hitler sa uchýlil k rovnako nedemokratickým metódam pri ochrane robotníkov pred vykorisťovaním. Zakázal špekulovanie s pre národ životne dôležitými komoditami, ako poľnohospodárstvo a energie. Burza, ktorú Reinhardt odmietol ako “spoločnosť gangstrov”, trpela neustálymi novými obmedzeniami. [50] Bolo zriedkavé a stále ťažšie získať pre nováčika brokerskú licenciu.

Vláda sa tiež snažila ochraňovať menšie a nové podniky zákazom praktík, keď zavedené firmy ruinovali konkurentov podliezaním cien ich produktov. [51] Štát vymenoval Komisiu pre cenový dozor, ktorá dohliadala na podnikateľov a sledovala, či umelo neznižujú produkciu alebo neobmedzujú dodávky niektorých komodít – najmä potravín – s cieľom vytvoriť umelý nedostatok, nafúknuť ceny a okradnúť spotrebiteľa. Člen Hitlerovho kabinetu Hermann Göring vyhlásil: “je zločinom, keď jednotlivec alebo skupina nadradzuje svoj súkromný, kapitalistický zisk nad blaho ľudu.” Göring varoval, že štát by mohol “zasiahnuť tým najtvrdším spôsobom” v prípade zistenia páchateľa. [52] V niektorých mestách vláda zavrela obchody, u ktorých zistila, že nejednajú v súlade s nariadeniami.

Snáď nikde nebol Hitler viac reštriktívny, než v predpisoch, ktorými sa riadilo konanie verejných činiteľov. Podpora masívnych stavebných programov na zlepšenie ekonomiky vyžadovala štátnych úradníkov, ktorí získavali ponuky, zadávali zákazky, vydávali stavebné povolenia, vykonávali inšpekcie, prezónovali obvody, prijímali pracovnú silu a tak ďalej. Mali teda obrovské príležitosti pre zvýhodňovanie súkromných záujmov za úplatok a to bolo pre Hitlera obzvlášť nepríjemné. Preto prijal zákony, ktorými zakázal vlastníctvo akciových portfólií štátnym úradníkom, alebo možnosť konať ako konzultanti súkromných spoločností. Zákon taktiež dopadol na príslušníkov ozbrojených síl a členov NSDAP v pozíciách, kde mali prístup k verejnému obstarávaniu. Pre každého, kto opúšťal verejný sektor, bolo nezákonné prijať prácu v súkromnej firme, s ktorou bol predtým v oficiálnom zmluvnom kontrakte. Dokonca aj súkromným osobám, bývalým úradníkom, bolo Hitlerom zakázané investovať ich vlastný majetok do akciových podielov. [53]

V roku 1937 dosiahlo Nemecko plnú zamestnanosť. Bývalý americký prezident Herbert Hoover, v ktorého krajine dosahovala miera nezamestnanosti 11,2 %, chválil ríšske programy na obstarávanie práce za ich efektivitu a hospodárnosť. Súbežný program v USA s názvom New Deal bol nákladnejší a robil menšie pokroky. Štátny dlh USA v júni 1938 dosahoval 37,2 miliardy dolárov. Bol tri krát vyšší ako dlh Nemecka. Dokonca aj americký minister financií Henry Morgenthau venoval vo svojom denníku pozornosť nemeckému úspechu pri vytváraní pracovných príležitostí. [54]

Nemecký parlament dal Hitlerovi voľnú ruku ratifikovaním Zákona o plnej moci z 21. marca 1933. To mu umožňovalo ďalšie štyri roky písať všetky zákony, ktoré boli automaticky schválené Reichstagom bez ohľadu na to, či boli v súlade s ústavou alebo nie. Führerovi to umožnilo postupovať agresívne proti nezamestnanosti a štátnemu bankrotu.

Preklad: ::prop, www.protiprudu.org
Richard Tedor: Hitlerova revolúcia – Obsah

Tento preklad bol možný iba vďaka podpore čitateľov webu www.protiprudu.org.

Referencie:

[17] Domaras, Hitler Reden und Proklamationen , s. 193

[18] Reinhardt, Fritz, Die Beseitigung der Arbeitslosigkeit im Dritten Reich, s. 85

[19] Ibid, s. 40

[20] Klüver, Max, Vom Klassenkampf zur Volksgemeinschaft, s. 55

[21] Reinhardt, , Die Beseitigung der Arbeitslosigkeit im Dritten Reich, s. 49

[22] Ibid, s. 54

[23] Ibid, s. 21

[24] Zitelmann, Rainer, Hitler Selbstverständnis eines Revolutionär, s. 204

[25] Ibid, s. 204-205

[26] Reinhardt, Fritz, Die Beseitigung der Arbeitslosigkeit im Dritten Reich, s. 91

[27] Ibid, s. 87

[28] Ibid, s. 43

[29] Ibid, s. 56

[30] Klüver, Max, Vom Klassenkampf zur Volksgemeinschaft, s. 60

[31] Reinhardt, Fritz, Die Beseitigung der Arbeitslosigkeit im Dritten Reich s. 65

[32] Voss, Reimer, Steuern im Dritten Reich, s. 87

[33] Schweiger, Mythos Waffen SS, s. 33

[34] Ibid, s. 34-35

[35] Klüver, Max, Vom Klassenkampf zur Volksgemeinschaft, s. 60

[36] Reinhardt, Die Beseitigung der Arbeitslosigkeit im Dritten Reich, s. 62-63

[37] Ibid, s. 51

[38] Klüver, Max, Vom Klassenkampf zur Volksgemeinschaft, s. 59-60

[39] Bukey, Evan, Hitler’s Austria, s. 18

[40] Reinhardt, Fritz, Die Beseitigung der Arbeitslosigkeit im Dritten Reich, s. 89

[41] Klüver, Max, Vom Klassenkampf zur Volksgemeinschaft, s. 50

[42] Wistrich, Robert, Who’s Who in Nazi Germany, s. 269

[43] Klüver, Max, Vom Klassenkampf zur Volksgemeinschaft, s. 51

[44] Ibid, s. 126

[45] Picker, Henry, Hitlers Tischgespräche im Führerhauptquartier, s. 501

[46] Kunert, Dirk, Deutschland im Krieg der Kontinente, s. 49

[47] Post, Die Ursachen des Zweiten Weltkrieges, s. 122

[48] Albrecht, Karl, Der verratene Sozialismus, s. 40-41

[49] Klüver, Max, Vom Klassenkampf zur Volksgemeinschaft, s. 83, 84

[50] Reinhardt, Fritz, Die Beseitigung der Arbeitslosigkeit im Dritten Reich, s. 61

[51] Ibid, s. 72

[52] Klüver, Max, Vom Klassenkampf zur Volksgemeinschaft, s. 148

[53] Ibid, s. 28

[54] Reinhardt, Fritz, Die Beseitigung der Arbeitslosigkeit im Dritten Reich, s. 91