Nemecký triumf nad nezamestnanosťou, bez zahraničnej pomoci a počas celosvetovej hospodárskej krízy, bol úspechom sám o sebe. Každá vláda by s ním mohla byť spokojná. Pre Hitlera to bol krok smerom k ďalekosiahlym sociálnym programom, ktorých cieľom bolo pozdvihnutie a zjednotenie obyvateľstva. Rovnako, ako ďalšie prvky národno socialistickej vlády, nasledujúce reformy realizovali myšlienky, ktoré sa dlho rozvíjali v nemeckej spoločnosti. V polovici 18. storočia vytvoril pruský panovník Fridrich Veľký efektívne štátne úrady a revidoval dane. Jeho zákon o poskytovaní dôchodkov štátnym zamestnancom a úradníkom zdvihol vlnu kritiky, že to privedie štátnu pokladnicu ku krachu.

Obr.: Pruský kráľ Fridrich Veľký zaviedol sociálne reformy a ukázal sa ako schopný generál počas Sedemročnej vojny. Ako služobník a vládca krajiny zosobňoval vodcovské kvality, ktoré sa národný socializmus snažil napodobniť.

Progresívne myslenie v prusko-nemeckej štátnej správe viedlo v krajine ku prvým zákonom o práci v nasledujúcom storočí. Nariadenie, ratifikované 6. apríla 1839, zakazovalo prácu malých detí v baniach. Žiaden chlapec nemohol začať pracovať, kým nemal za sebou aspoň tri roky školskej dochádzky. Práca detí v nočných smenách alebo v nedeľu sa stala nezákonnou. Ďalšie zákony týkajúce sa detskej práce nasledovali v roku 1853. Aj keď podľa moderných štandardov boli primitívne, na svoju dobu boli pokrokové. Odborné nariadenia Severonemeckej ligy z roku 1869 a ďalšie predpisy na ochranu pracujúcich po zjednotení Nemecka v roku 1871, postavili Nemecko do čela priemyselných krajín v oblasti sociálnych reforiem.

Sociálne programy zavedené Hitlerom mali dva ciele. Jedným z nich bolo zlepšenie životnej úrovne priemerného občana. Druhým bolo vytvorenie beztriednej spoločnosti, v ktorej buržoázia, robotníci, roľníci a šľachta sa budú tešiť rovnakému statusu ako “Volksgenossen”. Doslovný preklad výrazu je “etnickí národní súdruhovia”, aj keď výraz “nemeckí druhovia” lepšie vyjadruje jeho ducha. Hitler veril, že odstránenie tradičných triednych bariér by umožnilo talentovaným jedincom ľahšie sa presadiť. Celé Nemecko by profitovalo zo zisku čo najväčšieho počtu sľubných ľudských zdrojov.

Dôležitou organizáciou pre propagáciu hodnôt národného socializmu bola Dobrovoľnícka pracovná služba (FAD). FAD vznikla v auguste 1931 a najímala nezamestnaných na verejné práce. Dobrovoľníci dostávali plat 2 RM na deň, primárnym cieľom FAD však bolo zlepšenie fyzickej a duševnej pohody nezamestnaných a slobodných mladých Nemcov. Po prevzatí moci Hitler rozšíril organizáciu a zvýšil platové tarify. Organizácia mala v polovici roka 1933 až 263 tisíc členov. Vodca organizáciu považoval za “skvele sa hodiacu k výuke princípov ‘Volksgemeinschaft’ (národnej komunity).” [55] Členstvo vo FAD klesalo, ako bolo k dispozícii stále viac pracovných miest. V júni 1935 schválil Hitler zákon, ktorý urobil šesťmesačnú pracovnú službu povinnou pre študentov po ukončení stredného vzdelania. Z dobrovoľníckej FAD sa stala povinná RAD (Ríšska pracovná služba). Jej členovia pomáhali pri výstavbe Autobahn, odvodňovaní močiarov, vysádzaní stromov, rekonštruovaní chudobnejších hospodárstiev a vylepšovaní vodných ciest.

Obr.: Führer víta oblastných veliteľov Ríšskej pracovnej služby na zjazde NSDAP v Norimbergu v septembri 1938

Na zjazde NSDAP v septembri 1935 pred 54 tisíc účastníkmi Hitler definoval spoločenský účel RAD: “Pre nás, národných socialistov, je myšlienka, že všetci Nemci prejdú rovnakou školou práce, jedným z prostriedkov ako urobiť národnú komunitu skutočnosťou. Týmto spôsobom sa Nemci spoznajú navzájom. Predsudky bežné medzi jednotlivými povolaniami budú tak dôkladne zotreté, že už nikdy nevyplávajú na povrch. Život nás nevyhnutne rozdeľuje do rôznych skupín a povolaní. … Toto je hlavnou úlohou pracovnej služby; zjednotiť všetkých Nemcov cez prácu a vytvoriť z nich komunitu.” [56] Na predošlom zjazde NSDAP opísal Hitler pracovnú službu ako “útok proti hroznému predsudku, a síce, že manuálna práca je podradná.” [57]

Po tom, ako Hitler v roku 1933 rozpustil odbory, potreboval zastrešujúcu organizáciu oddanú prospechu ako pracujúcich, tak aj vedenia, aby “zamestnanci stáli po boku zamestnávateľa, už nie viac rozdelení do skupín a združení, ktoré slúžia na ochranu konkrétnej hospodárskej a sociálnej skupiny a jej záujmov.” [58] Vo svojom vyhlásení, stanovujúcom ciele organizácie, Hitler vyhlásil: “Podstatou je zjednotenie členov bývalých odborov, úradníckych asociácií a združení vedúcich pracovníkov ako rovnocenných partnerov.” [59]

Celá táto štruktúra sa snažila odstrániť spory v priemysle tým, že podporovala vzájomnú úctu nie na základe pozície, ale výkonu. Ako bolo definované v jednej publikácii: “Nie sú zamestnávatelia a zamestnanci, sú iba tí, ktorí boli poverení prácou celým národom. … Každý pracuje pre ľudí, bez ohľadu na to, či sa nazýva zamestnanec alebo zamestnávateľ – ako to bolo v predošlom triednom systéme.” [60]

To predstavuje revolučný odklon od liberálno demokratického vnímania, ako pokračuje ďalšia nemecká štúdia: “V minulom kapitalistickom systéme boli peniaze cieľom pre zamestnancov aj pre zamestnávateľov. Boli to mzdy, ktoré dali práci zmysel. Zamestnanec nahliadal na zamestnávateľa ako na niekoho, kto jednoducho ‘zarába viac’. A zamestnávateľ považoval zamestnanca iba za prostriedok na dosiahnutie cieľa, ako na nástroj pre väčší zárobok. Dôsledky tohto myslenia boli zlovestné. Mohol mať takto robotník ambície lepšie pracovať, keď si sám pre seba hovoril ‘Budem pracovať len preto, aby môj šéf v kancelárii mal viac?’ Môže firma dodávať kvalitnú prácu, ak každý myslí iba na seba? … Práca, jej účel, jej česť, tvorivá hodnota, nemecký robotník ako majster svojho remesla a hrdý, schopný pracujúci muž, to všetko sa stalo vedľajším. Reorganizácia práce neznamená iba odstránenie hlúpeho materiálneho nedostatku v živote. Musí preniknúť do vzťahov medzi ľuďmi.” [61]

V máji 1933 sa v Berlíne konal prvý zjazd Nemeckej pracovnej fronty, známej pod skratkou DAF, ktorá nahradila rozpustené odbory a združenia zamestnávateľov. Hitler vyhlásil: “Cieľom Nemeckej pracovnej fronty je vytvorenie nefalšovanej spolupatričnosti a výkonnosti medzi všetkými Nemcami. Je nutné dbať na to, aby si každý jeden človek našiel svoje miesto v hospodárskom živote národa podľa svojich duševných a fyzických schopností, ktoré preňho zaistí najvyššiu úroveň úspechu. Týmto spôsobom bude najväčším prínosom pre celú spoločnosť.” [62]

DAF preto prispela k Hitlerovmu cieľu zjednotenia Nemecka do Volksgemeinschaft. Ako povedal: “hlava a ruka sú jedno. Stále budú samozrejme existovať večné drobné rozdiely. Ale musí existovať spoločný základ, národné záujmy všetkých, ktoré prerastú smiešne a triviálne osobné hašterenie, pracovnú rivalitu, ekonomické konflikty, atď.” [63] Vodcovým plánom na odstránenie triednych rozdielov bol z veľkej časti proces vyrovnávania. Prostredníctvom užitočnej práce mohol každý získať rešpekt komunity. “Nikto nemá právo spoločensky sa povyšovať nad iným len preto, že niektoré okolnosti ho navonok ukazujú ako lepšieho,” argumentoval Hitler. “Tým najvznešenejším jedincom nie je ten, kto má najviac, ale ten, kto robí najviac pre druhých. … Poctivý človek, aj keď je chudobný, má oveľa väčšiu cenu ako boháč, ktorému cnosti chýbajú.” [64]

Jedným z revolučných opatrení, desivým pre učeníkov laissez faire (voľného trhu – pozn. prekl.) akým bol bankár Schacht, bola vládna regulácia platov a manažérskych privilégií. Najprv sa zamerala na zvyk v súkromnom sektore, podľa ktorého poberali tzv. “biele goliere” náhradu mzdy aj v prípade, ak v práci chýbali, zatiaľ čo medzi továrenským personálom žiaden podobný príspevok neexistoval. Vláda tento rozdiel zrušila. Namiesto toho zaviedla “poistenie pracujúcich, ktoré im zaistilo určitú kompenzáciu v prípade, ak zamestnanec chýbal v práci z dôležitých rodinných príčin, plus pevné, spoločnosťami financované dotácie v prípade nemoci.” [65]

Zákon o regulácii miezd zaviedol smernice pre výpočet platov. Ich základom bol princíp porovnateľných platieb za rovnaké nároky na čas a energiu jednotlivca. Ich cieľom bolo zabezpečenie slušnej životnej úrovne pre všetkých, ktorí tvrdo pracovali. Zákon hovoril: “Platy musia byť odstupňované podľa skutočných požiadaviek na vykonanú prácu. Preto nezáleží na tom, akú prácu jedinec skutočne vykonáva. Rozhodujúcim faktorom je osobné angažovanie.” [66] Predpisy vyzývali k úpravám platov zamestnancov s nezamedziteľnými finančnými ťažkosťami, aby bola zaručená ich životná úroveň. Dokonca aj výpadky v práci z poveternostných dôvodov sa v nich stali faktorom. Predpisy stanovovali, že každý občan musí dostať zaplatené za prácu nadčas.

Zákon o mzdách nemal vyrovnať príjem fyzických osôb bez ohľadu na povolanie. Klasifikácia brala do úvahy také faktory, ako fyzickú alebo duševnú náročnosť práce, presnosť, alebo požiadavku nezávislej iniciatívy, vzdelanie, nebezpečenstvá a skúsenosti. Jeho cieľom bolo vytvoriť systém, ktorý by sa dal aplikovať na rôzne povolania a činnosti, a ktorý by prispel k zníženiu sociálnych a ekonomických rozdielov. Uznával hodnotu poctivej práce a nutnosť kompenzovať ju všetkým, ktorí ju vykonávali. Hlavným princípom programu na klasifikáciu platov nebolo zníženie životnej úrovne predtým lepšie platených združení, ale pozdvihnutie tých, ktorí zarábali menej.

Toto usporiadanie odkrojilo zo ziskov priemyslu. V roku 1938 sa náklady zamestnávateľov na platy zvýšili o ďalších 6,5 %. [67] Zahŕňali platenú pracovnú dovolenku, čo je opatrenie, ktoré zaviedol osobne Hitler. Zákon o mzde stanovil minimálny mesačný príjem na osobu, ktorý bol dostatočný na zaistenie slušnej životnej úrovne. Ovplyvnil 96 % všetkých miezd na celoštátnej úrovni. Podľa Hitlera začlenenie určitej triedy ľudí do spoločnosti “neuspeje stiahnutím vyššej triedy dole, ale povýšením nižšej. Tento proces nemôže vykonávať vyššia trieda, ale práve tá nižšia svojim bojom za rovnaké práva.” [68]

Starostlivosť o blaho chudobnejších pracujúcich niekedy viedlo Hitlera k osobnej angažovanosti pri korekciách menších spoločenských neduhov. Raz sa počas večerného monológu sťažoval na kontrast v pohodlí a luxuse medzi prvou, druhou a treťou triedou ubytovania cestujúcich na zámorských parníkoch: “Je neuveriteľné, že nikto si nerobil starosti, aké nápadné rozdiely tam boli v životných podmienkach.” Očividne počas cesty na zaoceánskej lodi Hitler narazil aj na mizerné kajuty posádky. Prikázal, aby ich na všetkých osobných lodiach upravili. Neskôr celý spor popísal v diskusii o sociálnych problémoch s Abelom Bonnardom, členom Francúzskej akadémie v máji 1937: “Keď sme žiadali lepšie kajuty pre členov posádky, dostali sme odpoveď, že miesto na veľkých zaoceánskych lodiach je príliš drahé na to, aby mohli splniť naše želania. Keď sme žiadali, aby členovia posádky mali vyhradenú časť paluby pre pobyt na čerstvom vzduchu, bolo nám povedané, že sú s tým spojené technické problémy, ktoré technici zatiaľ nevyriešili.” [69]

Ako si môžeme ľahko predstaviť, tieto námietky nemali žiaden vplyv na odhodlanie Hitlera. Ďalej pokračoval ku svojmu francúzskemu hosťovi: “Dnes majú posádky na lodiach slušné kajuty. Majú svoju vlastnú palubu, kde môžu relaxovať na dobrých lehátkach a kde majú rádiá na rozptýlenie. Majú jedáleň, kde sa stravujú s palubnými dôstojníkmi. Všetky tieto zlepšenia v skutočnosti neboli také nákladné. Stačilo jednoducho chcieť ich urobiť.”

Zvedenie dôstojníkov do spoločnej jedálne s námorníkmi zodpovedalo Hitlerovmu spôsobu búrania triednych bariér v celej spoločnosti. Hitler tiež zrušil zvyk nemeckého námorníctva, podľa ktorého boli na lodiach ponúkané štyri jedlá a ich kvalita sa menila podľa pozície. Pri jednej večeri sa vyjadril, že “počas Svetovej vojny bola poľná kuchyňa neporovnateľne lepšia, ak sa v nej museli stravovať aj dôstojníci.” Hitler túto svoju skúsenosť transformoval do opatrení v armáde a všetci vojaci ozbrojených síl dostávali rovnaké prídely bez ohľadu na hodnosť. “Názor, že to oslabí disciplínu, ak nebudú zachované rozdiely, je neopodstatnený,” tvrdil. “Každý, kto dokáže viac a vie viac, než iní, bude mať dostatok potrebnej autority. Niekomu, kto nemá schopnosti a vedomosti, nepomôže k autorite žiadna funkcia.” [70]

Zlepšenie platov, ubytovania a rôzne výhody nielen zvýšili životnú úroveň robotníkov, ale pomohli aj sociálnej integrácii. Prestížne výhody, predtým spájané so strednou triedou, sa stali univerzálnymi. Ešte jeden symbol spoločenského postavenia, ktorý rozdeľoval samoľúbe, privilegované triedy od tých, ktoré hľadali prácu, bol oslabený. Hitler neveril v dobrú vôľu buržoázie a v skutočnosti ju obviňoval z budovania triednych priehrad Nemecku. Preto schválil zákon, ktorý robil z vykorisťovania pracujúcich trestný čin: “Toto musíme považovať za nevyhnutné, pokiaľ existujú zamestnávatelia, ktorí nielenže nemajú zmysel pre sociálnu zodpovednosť, ale nemajú ani ten najprimitívnejší cit pre ľudské práva.” [71] V januári 1934 schválila vláda Zákon na reguláciu národnej práce, obsahujúci 73 paragrafov. Na tlačovej konferencii ríšsky minister práce Franz Seldte definoval základ zákona ako pokus o odstránenie “nechutných” triednych rozdielov, ktoré viedli v minulosti ku kolapsu nemeckej ekonomiky, a k súčasnému prospechu “rozšíreného konceptu sociálnej vážnosti” a vodcovských myšlienok v obchodnom živote. [72]

Obr.: Pod dohľadom národno socialistickej vlády zamestnávatelia poskytovali rozmerné, hygienické a príjemné priestory pre svojich zamestnancov, ako napr. tieto závodné šatne.

Zákon vo svojom slovníku nahradil výrazy “zamestnávateľ a zamestnanec” za “vodca a nasledovník”. Ich úlohy určil takto: “Vodca podniku rozhoduje za svojich nasledovníkov vo všetkých záležitostiach v rozsahu, ktorý spadá pod nariadenia zákona. Je zodpovedný za blaho nasledovníkov. Tí ho musia poslúchať v súlade so vzájomnou dôverou, očakávanou v spolupracujúcom pracovnom prostredí.” [73] Zákon ukladal morálne povinnosti pre obe strany. Nemecký ekonóm Dr. Hans Leistritz ich popísal týmito slovami: “Ako podnikoví vodcovia, tak aj nasledovníci sú pod dohľadom ľudu. Každý vždy stojí pred rovnakou voľbou – či splní svoju povinnosť, alebo sa sústredí na svoje ciele. Vodca aj nasledovník môžu čeliť disciplinárnemu konaniu, ktoré potrestá prehrešky voči sociálnemu kódexu cti.” Zákon uvádzal aj príklady: “ak zhotoviteľ, vodca podniku, alebo iný vedúci pracovník zneužije svoju právomoc na pracovisku k neetickému zneužívaniu práce nasledovníkov alebo k ich ponižovaniu.” Zákon tiež činil robotníkov zodpovedných za “ohrozovanie harmónie na pracovisku úmyselným poburovaním svojich spolupracovníkov.” [74]

Aj keď podľa zákona malo vedenie veľkú autonómiu v rozhodovaní, zahŕňal rovnako aj závažné obmedzenia. Majitelia a riaditelia boli zodpovední nielen za riadne fiškálne vedenie firmy, ale aj za ochranu zamestnancov pred zneužívaním. Toto nebolo prezentované ako láskavé odporúčanie vlády. Bol to zákon – od slova do slova. Príjem a zisk už neboli primárnym cieľom podnikania. Blaho zúčastnených sa stalo rovnocenným cieľom. Ríšske Ministerstvo práce publikovalo tabuľku trestných činov spadajúcich do kategórie bezdôvodného vykorisťovania zamestnancov. Boli v nej zahrnuté platy pod pevnými platovými tarifami, neplatenie za nadčasy, odmietnutie poskytnutia dovolenky, znižovanie odrobených hodín, poskytnutie nedostatočného jedla, neadekvátne vykurovanie pracovných priestorov a nehygienické alebo nebezpečné pracovné prostredie. Vedúci boli dokonca postihovaní za zastrašovanie zamestnancov k tvrdšej práci. [75]

Ustanovenia pracovného práva sa rovnako rozšírili aj na vidiek, čo poskytovalo podobnú ochranu pomocníkom farmárov. V roku 1938 informoval časopis Soziale Praxis o “vážnych trestoch” vymeraných vlastníkom pôdy, ktorí svojich zamestnancov ubytovali v neadekvátnych priestoroch. Majitelia boli tiež kritizovaní za to, že “nevyužili možnosti financovania výstavby ubytovania pre zamestnancov v poľnohospodárstve ponúkané agentúrou Štvorročný (rekonštrukčný) Plán.” [76]

Záznamy o súdnych konaniach z roku 1939 ukazujú, že pracovný zákon primárne hájil skôr blaho zamestnancov než ich nadriadených. Počas tohto roka prebehlo 14 jednaní proti robotníkom a 153 proti vedúcim pracovníkom. V siedmich prípadoch prišli riaditelia o svoju prácu. Závažnejšími porušeniami poverovalo Ministerstvo práce tajnú štátnu políciu Nemecka – Gestapo. Tieto vyšetrovania viedli vo všeobecnosti ku zatknutiu a väzneniu “asociálnych” vedúcich pracovníkov a zvyčajne sa Gestapo zapájalo do prípadov vedomého poškodzovania zdravia zamestnancov nebezpečnými alebo nehygienickými pracovnými podmienkami. [77]

Jedným z najaktívnejších obhajcov robotníckej triedy bol vodca DAF Dr. Robert Ley. Počas Prvej svetovej vojny bojový pilot a bývalý chemik sa pripojil k NSDAP v roku 1925. Jeho slová zdôraznili vládne predpisy upravujúce zaobchádzanie s robotníkmi: “V súčasnej dobe majiteľ nám už nemôže povedať ‘moja továreň je moja súkromná vec’. Tak to bolo predtým, teraz je to preč. Ľudia závisia na ich továrni a títo ľudia patria k nám. … To už nie je súkromná záležitosť, to je verejná vec. A preto musí myslieť a konať v súlade s tým a zodpovedať za to.” [78]

Aj napriek presadzovaniu opatrení zákonom bolo dlhodobým cieľom DAF dobrovoľné pristúpenie k tým správnym postojom, ktoré viedli k odstráneniu sociálnej nespravodlivosti. Hitler sa domnieval, že “polícia by nemala stáť za chrbtom každého človeka. Inak by sa pre nich stal život vo vlasti rovný životu vo väzení. Úlohou polície je dohľad nad asociálnymi živlami a nemilosrdné vytláčanie týchto živlov.” [79] V roku 1937 to Soziale Praxis komentovalo: “Štát samotný nechce podnikať. Chce len zaistiť, že sa podniká s pocitom sociálneho uvedomenia.” DAF uznávalo, že každý zákon o práci “nebude mať žiaden účinok, pokiaľ nedokáže presvedčiť vodcu a nasledovníkov pracujúcich v továrňach o správnosti a nevyhnutnosti takéhoto vnímania práce a príslušne ich nevyškolí.” [80]

V októbri 1934 Hitler zverejnil vyhlášku vymedzujúcu povahu a úlohy DAF. Napísal: “Nemecká pracovná fronta zaisťuje harmóniu na pracovisku tým, že vytvára porozumenie medzi vodcami pre oprávnené požiadavky ich nasledovníkov a vyvažuje to pochopením nasledovníkov pre to, čo je potrebné pre dobro ich podnikov.” V tomto zmysle prisúdil Hitler DAF aj vzdelávacie úlohy. Bol to ale iba jeden prvok v rozsiahlom a zdĺhavom procese “totálnej vnútornej prevýchovy ľudu ako nevyhnutnej podmienky” k dosiahnutiu “skutočného socializmu.” [81] Na zjazde strany v roku 1935 sa Hitler zaviazal “pokračovať vo vzdelávaní nemeckého národa tak, aby sa stal skutočným spoločenstvom.” [82]

Vodca bol osobne skeptický, pokiaľ šlo o podporu jeho vlastnej generácie k sociálnemu programu NSDAP. Vyjadril znepokojenie pred svojim pomocníkom Wagenerom v septembri 1930: “Myslíte si, že tvrdý priemyselník je pripravený odrazu priznať, že to, čo vlastní nie je právo, ale povinnosť? Že nebude riadiť, ale bude riadený? Že to nie je o živote jednotlivca ale celej skupiny? Je to tak radikálne a totálne nové usporiadanie, že dospelý človek sa mu už nedokáže prispôsobiť. Iba mladí ľudia to dokážu prijať.” [83]

Počas prejavu k vodcom bojových organizácií strany v roku 1933 Hitler uviedol: “S niekoľkými málo výnimkami, prakticky všetky revolúcie zlyhali, pretože ich podporovatelia neuznali, že najdôležitejšia časť revolúcie nie je prevzatie moci, ale vzdelávanie ľudí.” [84] Pri príležitosti otvorenia každoročnej zimnej charity v Berlíne roku 1940 Hitler hovoril o dôležitosti vzdelania: “Národný socializmus od začiatku zastával názor, že každý postoj je skutočne produktom vzdelávania, zvykov a dedičnosti, teda citlivý na re-edukáciu. Dieťa, ktoré dnes vyrastá v našom národe, nerodí sa s geneticky danými predsudkami o triednom pôvode. Tieto budú doňho vštiepené. … Až v priebehu života sú mu tieto rozdiely umelo vnútené jeho okolím. A eliminovať to je naša úloha, ak sa nechceme uzúfať pri budovaní skutočne prirodzenej a trvalej spoločnosti.” [85]

Hitler oslovil nemeckú mládež v Norimbergskom prejave v roku 1938. Podľa jeho slov vnútorná transformácia premeny populácie “môže byť dosiahnutá len prostredníctvom zjednotenia našich ľudí, ktoré nepríde cez priania a nádeje, ale iba cez vzdelávanie. Iba cez toto jediné môžeme vytvoriť národ, ktorý potrebujeme.” [86] Týmto spôsobom sa Vodca snažil dosiahnuť prijatie straníckeho socialistického programu nemeckým ľudom skôr na základe dobrovoľnosti, než na základe jeho presadzovania zákonmi. Varoval: “Žiaden režim nemôže byť v dlhodobom horizonte udržiavaný políciou, guľometmi a obuškami.” [87] V roku 1939 volal po drastickom znížení počtov policajtov, aby sa tým uvoľnila pracovná sila, ktorá v tej dobe začínala v priemysle chýbať.

Nová legislatíva, pokyny pre verejnosť a DAF spolupracovali na inováciách pracovných podmienok robotníkov. Hitler súčasne venoval veľkú pozornosť zlepšeniu bývania robotníckej triedy. Revitalizácia stavebného priemyslu, ktorá bola jadrom Reinhardtovho programu na zníženie nezamestnanosti, hrala kľúčovú úlohu aj vo vládnej sociálnej agende. Bez slušných domovov by robotníci nemohli získať sebaúctu a rešpekt nemeckej komunity pri plnej integrácii do národného života.

Pred Prvou svetovou vojnou bol nedostatok bytov pre robotníkov akútnym problémom nemeckej spoločnosti. Z dostupných obydlí malo až 47 % iba jednu alebo dve izby plus kuchyňu. Odhaduje sa, že 900 tisíc bytov bolo preplnených. Chýbalo 1,5 milióna obydlí. Rok 1929 bol vrcholom vo výstavbe a pribudlo v ňom 317 682 nových obydlí, ale v roku 1932 to bolo iba 141 265. Takmer polovica z nich boli malé byty. Odhaduje sa, že 4 – 6 miliónov obydlí potrebovalo modernizáciu. Veľkému percentu chýbala elektrina, vodovodná prípojka, kúpelne alebo sprchy. [88] Štúdia DAF dospela k záveru: “V Ríši je väčšina rodín sústredená do stiesnených a nedostatočných ubytovacích kapacít. Z tohto dôvodu je ohrozená nielen morálka, kultúrne povedomie, zdravie a sociálna spokojnosť, ale najmä budúce potomstvo. V súčasnosti sa nenarodí ročne okolo 300 tisíc detí len preto, že rodičia nemajú to srdce priviesť ich do takýchto podmienok.” [89]

Hitler riešil tento problém spôsobom jemu obvyklým – označil ho za sociálny problém, ktorý má vplyv na celý národ; daňovníci by mali dotovať náklady na výstavbu nových obydlí. Ministerstvo práce tomuto návrhu odporovalo. Jeho zamestnanci sa skladali prevažne z konzervatívnych ekonómov, ktorí chceli obmedziť výdavky a vyhnúť sa zvyšovaniu daní, ktoré takéto sociálne programy vyžadujú. Ministerstvo podporovalo Volkswohnung, alebo Ľudové príbytky, kde boli dve spálne, kuchyňa a kúpelňa. Počas prvých rokov vlády národných socialistov 46 % z výstavby nových domov tvoril práve tento nepopulárny dizajn. DAF bola často na kordy s Ministerstvom práce a obhajovala priestrannejšie spálne a doplnenie obývacej izby pre rodinné aktivity. Riaditeľ ríšskeho Úradu pre osídľovanie Dr. Steinhauser pomohol vyriešiť problém s dodatočnými nákladmi pre väčšie domy novým spôsobom. Do spolufinancovania výstavby lepších obydlí pre svojich zamestnancov zapojil podniky. DAF odmenil zúčastnené spoločnosti občianskymi poctami a priaznivou publicitou. Kampaň sa úspešne rozšírila. [90]

Obr.: Bremen-Oslebhausen – jedno z nových osídlení, ktoré poskytovali cenovo prijateľné obydlia v prírodnom prostredí pre rodiny robotníkov.

Hitler sa osobne zapojil do návrhu štvorizbových obydlí. Každý mal mať ústredné kúrenie, kombinovaný kuchynský sporák na uhlie/elektriku a sprchovací kút s ohrievačom teplej vody. Vláda nariadila vývoj základnej, cenovo dostupnej chladničky, ktorá by nahradila obchodné modely príliš drahé a luxusné pre väčšinu rodín. Hitler sám rozhodol o inštalácii sprchy namiesto vane v každom novom domove. Stále však požadoval, aby v každej sprche bol nízky múrik, umožňujúci rodičom kúpať malé deti. Kupujúci mal možnosť objednať si vaňu ako voliteľnú možnosť.

V máji 1938 sa konal priekopnícky obrad vo Wolfsburgu – novom meste určenom pre rodiny priemyselných robotníkov zamestnaných v montážnom automobilovom závode KdF. Podporou tohto projektu Hitler ticho demonštroval svoj nesúhlas s plánom premiestniť robotníkov späť na farmy, ktorý obhajovali mnohí národní socialisti. Považoval program “návratu k pôde” za “plytvanie úsilím a za vyhadzovanie peňazí.” Wolfsburg poskytoval pohodlné a dobre vybavené obytné jednotky, ktoré sa vyhýbali tomu, čo Hitler nazýval “jednotvárnou kopou naskladaných poschodí, ako sú americké mrakodrapy.” [91] Plán štedro využíval priestor na rozvrhnutie obytných oblastí. Zahŕňal upravené koridory mimo ciest pre motorové vozidlá, parky, cesty pre peších, chodníky a cyklotrasy. Osem percent obydlí pozostávalo z rodinných domov pre ľudí, ktorí dávali prednosť práci na záhrade.

Hitler pomáhal pri detailoch mestského plánovania. Určil rozlohu obydlí, trval na veľkých kuchyniach, kde sa mohla najesť celá rodina. Vodca sa opakovane zúčastňoval porád, týkajúcich sa projektu, so svojim dvorným architektom Albertom Speerom a Dr. Leyom. Na základe Hitlerovho plánu stavať prefabrikované domy v blízkosti továrne na prefabrikáty Ley vypočítal, že cena za výstavbu by mohla klesnúť až o polovicu. [92]

Keď Hitler vymenoval v novembri 1940 Leya za komisára pre Výstavbu sociálnych bytov, uvoľnil riaditeľovi DAF ruky k realizácii plánov bez prekážok z Ministerstva práce. Ley už bojoval s touto ťažkopádnou byrokraciou kvôli zavedeniu sociálnych dávok pre dôchodcov, vdovy a osoby so zdravotným postihnutím. Príjemcami boli aj siroty alebo deti s telesnými vadami. [93] Oponenti považovali opatrenie za príliš nákladné. Za starého poistného systému, podporovaného Seldteho ministerstvom, Ley tvrdil, že starnutie je spojené s nárastom chudoby. Požadoval platby dostačujúce na to, aby si príjemca udržal takmer rovnaký štandard ako počas doby, keď pracoval. Aj tu Ley triumfoval, ale až po rokoch vytrvalého úsilia.

Nedostatočné financovanie taktiež zdržalo legislatívu národného zdravotného programu. Keď sa Hitler stal kancelárom, väčšina ľudí z robotníckej triedy nemala zdravotné poistenie. Robotníci sa spoliehali na lekárov v továrňach, zatiaľ čo chorľaví rodinní príslušníci sa starali o seba doma. Zlé osvetlenie, hluk z továrne, nadmerná drina a ďalšie okolnosti prispievali k chorobám na pracovisku tak, že na celoštátnej úrovni chýbali každý deň v práci 3 % zamestnancov. Mnoho ľudí si nemohlo dovoliť lekára a lekári sa často usídľovali v okresoch, kde bola klientela schopná zaplatiť viac za ich služby. To viedlo k nedostatku zdravotníkov vo vidieckych oblastiach. V odľahlých a menej osídlených oblastiach nechýbali iba lekári, ale aj kliniky. Miera úmrtnosti detí a dojčiat v jednej chudobnejšej oblasti dosahovala 6 %.

Ley zápasil o reformy s ríšskym riaditeľom lekárskej komory Dr. Leonardom Contim. Conti odporoval návrhu o prerozdeľovaní rodinných lekárov na základe rozhodnutia vlády, aby mohli byť pokryté znevýhodnené komunity, alebo by mohli byť umiestnení na klinikách tam pôsobiacich. Odôvodňoval to trocha pokriveným argumentom o tom, že presun nemocných z domáceho prostredia do nemocníc odporuje národno socialistickému poňatiu rodiny ako základu spoločnosti. Ley argumentoval, že rozmiestňovanie lekárov len do oblastí, v ktorých môžu dosahovať zisk je typicky liberálne zmýšľanie, ktoré zanedbáva blaho komunity v prospech jedinca. Trval na rozpustení zdravotných poisťovní a ich nahradení socializovanou zdravotnou starostlivosťou. Každý Nemec mal dostať životnú zdravotnú kartu, ktorá by ho pri návšteve lekára alebo nemocnice oprávňovala k štátom financovanej zdravotnej starostlivosti. Conti považoval cenu za založenie, zásobovanie a personálne obsadenie vidieckych kliník, plus vládne záväzky na pokrytie liečebných nákladov za tiesnivú záťaž na daňových poplatníkoch.

Ďalším z návrhov vodcu DAF bola požiadavka, aby zamestnávateľ vyplácal 70 % z platu zamestnancom, ktorí museli zostať doma kvôli chorobe. Zamestnanci chýbajúci v práci z dôvodu starostlivosti o člena rodiny mali dostávať rovnaké kompenzácie. Ley opäť obhajoval zásah do ziskov priemyslu v prospech pozdvihnutia životnej úrovne robotníkov. Ley a Conti nakoniec dospeli ku kompromisu a podpísali dohodu o národnej zdravotnej starostlivosti v Bad Saarow v januári 1941. Oprávňovala k zakladaniu bezplatných miestnych kliník, každoročným prehliadkam pre všetkých občanov a štátom kryté financovanie liečby chorých a zranených osôb. To odstránilo potrebu ľudí po zdravotnom poistení. Na kompenzáciu výdavkov program volal po rozsiahlych opatreniach “preventívnej liečby.” DAF prideľovala prostriedky na vybudovanie nových zdravotných kúpeľov, letovísk a ďalších rekreačných zariadení, ktoré slúžili zamestnancom a ich rodinám ako miesto oddychu. Cez oddych a relaxáciu malo dôjsť k zlepšeniu verejného zdravia.

Dohoda taktiež viedla k šíreniu vzdelávacích programov, ktoré viedli občanov ku zdravému životnému štýlu. Závodní lekári dostali ako ďalšiu úlohu vzdelávanie zamestnancov v oblasti prevencie pred ochoreniami. Vládna propagačná kampaň vyzývala Nemcov, aby považovali za svoju občiansku povinnosť odmietať škodlivé záľuby, volajúc po ochrane zdravia jednotlivca a nezaťažovaní spoločnosti. Celý program viedol k výraznému zníženiu predčasných úmrtí a znížil čas vymeškaný z práce takmer na polovicu. Preto vláda, keď poskytovala svojim občanom zdravotnú starostlivosť, požadovala na oplátku od verejnosti vedenie zodpovedného života.

Dôraz vlády na sociálne reformy prenikol do povedomia verejnosti. Je zodpovednosťou každého Nemca, vyhlásil Hitler, pomáhať znevýhodneným, ekonomicky zničeným a tým, ktorí už nie sú sebestační. Na straníckom zjazde v roku 1935 povedal, že nemecká komunita im musí “pomôcť postaviť sa na nohy, musí ich podporovať a opäť ich začleniť do záležitostí nášho národného života.” [94]

Každoročná charitatívna akcia Zimná pomoc ukazuje, ako si Hitler predstavoval dvojitý zmysel verejnej pomoci: pomáhať chudobným a zároveň podporovať solidaritu. Program bol zahájený na jeseň 1933 a získaval finančné príspevky pre nezamestnaných. Združenie použilo príspevky na nákup potravín, kuriva a poukážok pre chudobných, alebo na financovanie pridružených charitatívnych inštitúcií. Počas zimy v rokoch 1935-36 sa pomoci zúčastnilo takmer 13 miliónov Nemcov. Keďže sa situácia v oblasti ríšskej zamestnanosti zlepšila, aktivity Zimnej pomoci sa stali menej potrebné. Vzhľadom k “základnej potrebe neustáleho vzdelávania Nemcov v duchu nemeckej komunity” zachovával Hitler charitu počas celého svojho obdobia v úrade. [95] Každý rok v septembri otváral akciu široko propagovaným živým prejavom z Berlína.

Preklad: ::prop, www.protiprudu.org
Richard Tedor: Hitlerova revolúcia – Obsah

Tento preklad bol možný iba vďaka podpore čitateľov webu www.protiprudu.org.

Referencie:

[55] Ibid, s. 68

[56] Hitler, Adolf, Die Reden Hitlers am Reichsparteitag der Freiheit 1935, s. 43

[57] Domaras, Max, Hitler Reden und Proklamationen, s. 262

[58] Klüver, Max, Vom Klassenkampf zur Volksgemeinschaft, s. 122

[59] Ibid, s. 287

[60] Leistritz, Hans, Der bolschewistische Weltbetrug, s. 34

[61] Leistritz, Hans, Der Schulungsbrief 5/1937, s. 163

[62] Klüver, Max, Vom Klassenkampf zur Volksgemeinschaft, s. 287

[63] Zitelmann, Rainer, Hitler Selbstverständnis eines Revolutionär, s. 209

[64] Ibid, s. 211

[65] Klüver, Max, Vom Klassenkampf zur Volksgemeinschaft, s. 87

[66] Ibid, s. 250

[67] Zitelmann, Rainer, Hitler Selbstverständnis eines Revolutionär, s. 208

[68] Ibid, s. 206

[69] Domaras, Max, Hitler Reden und Proklamationen, s. 694

[70] Zitelmann, Rainer, Hitler Selbstverständnis eines Revolutionär, s. 212

[71] Ibid, s. 206

[72] Klüver, Max, Vom Klassenkampf zur Volksgemeinschaft, s. 108

[73] Leistritz, Hans, Der bolschewistische Weltbetrug, s. 35

[74] Ibid.

[75] Klüver, Max, Vom Klassenkampf zur Volksgemeinschaft, s. 117

[76] Ibid.

[77] Ibid, s. 119, 151

[78] Ibid, s. 104

[79] Picker, Henry, Hitlers Tischgespräche im Führerhauptquartier, s. 378

[80] Klüver, Max, Vom Klassenkampf zur Volksgemeinschaft, s. Ill, 110

[81] Zitelmann, Rainer, Hitler Selbstverständnis eines Revolutionär, s. 220

[82] Hitler, Adolf, Die Reden Hitlers am Parteitag der Freiheit 1935, s. 25

[83] Zitelmann, Rainer, Hitler Selbstverständnis eines Revolutionär, s. 219

[84] Ibid, s. 220

[85] Bouhler, Philipp, Der grossdeutsche Freiheitskampf Band II, s. 94

[86] Hitler, Adolf, Die Reden des Führers am Parteitag 1938, s. 52

[87] Zitelmann, Rainer, Hitler Selbstverständnis eines Revolutionär, s. 225

[88] Klüver, Max, Vom Klassenkampf zur Volksgemeinschaft, s. 255

[89] Ibid.

[90] Ibid, s. 259

[91] Ibid, s. 260

[92] Ibid, s. 271

[93] Ibid, s. 73

[94] Ibid, s. 97

[95] Ibid, s. 166