Európa padá voľným pádom. Nikto už o tom nemôže viac pochybovať. V skutočnosti EÚ súčasne trpí niekoľkými vážnymi problémami a ktorýkoľvek z nich by sa potenciálne mohol stať katastrofou. Pozrime sa na ne jeden po druhom.

28-členná EÚ nedáva žiadny ekonomický zmysel

Najzjavnejším problémom pre EÚ je, že nedáva absolútne žiadny ekonomický zmysel. Pôvodne, začiatkom 50-tych rokov, tu bola malá skupina nie príliš odlišných krajín, ktoré sa rozhodli integrovať svoje ekonomiky.

Bola to takzvaná Vnútorná šestka, ktorá založila Európsku komunitu (EK): Belgicko, Francúzsko, Západné Nemecko, Taliansko, Luxembursko a Holandsko. V roku 1960 sa k tejto „základnej skupine“ pridalo ďalších sedem krajín, Vonkajšia sedmička, ktoré neboli ochotné pripojiť sa k EK, ale chceli sa pripojiť ku Európskej asociácii voľného obchodu (EFTA).

Boli to Rakúsko, Dánsko, Nórsko, Portugalsko, Švédsko, Švajčiarsko a Spojené kráľovstvo. Spolu tieto krajiny vytvorili niečo, čo by sa dalo voľne nazvať „väčšina západnej Európy“.

Napriek všetkým svojim nedostatkom tieto dohody odrážali realitu – že krajiny na nich sa podieľajúce majú toho veľa spoločného a ich ľudia chceli spojiť sily.

Po roku 1960 sa história európskej integrácie a rozšírenia stala veľmi komplikovanou a hoci došlo k pokroku na kľukatej ceste s pravidelnými prekážkami, nakoniec tento proces rástol nekontrolovateľne, ako zhubný nádor.

Dnes EÚ zahrňuje 28 (!) členských štátov vrátane všetkých, ktoré boli nazývané „strednou“ a „východnou“ Európou – dokonca aj bývalé sovietske baltské republiky sú teraz súčasťou tejto novej únie.

Problémom je, že hoci bolo také rozšírenie príťažlivé pre európske elity z ideologických dôvodov, také obrovské rozšírenie vôbec nedáva ekonomický zmysel. Čo majú spoločné Švédsko, Nemecko, Lotyšsko, Grécko a Bulharsko? Je toho veľmi málo, samozrejme.

V súčasnosti jasne dochádza ku trhlinám. Grécka kríza a hrozba „Grexitu“ má potenciál domino efektu zahrňujúceho zvyšok takzvaných „PIGS“ (Portugalsko, Taliansko, Grécko a Španielsko).

Aj Francúzsko je ohrozené následkami tejto krízy. Európska mena – euro – je „menou bez poslania“: má podporovať nemeckú ekonomiku alebo grécku? To nikto nevie, aspoň oficiálne.

V skutočnosti, samozrejme, každý chápe, že tu velí Frau Merkelová. Provizórne riešenia, ktoré eurobyrokrati ponúkajú, len kupujú čas, ale neponúkajú žiadne riešenie pre to, čo je jasne systémovým problémom: úplne umelú povahu 28-člennej EÚ.

Pokiaľ ide o zjavné riešenie, vzdať sa šialeného sna o 28-člennej EÚ, tak toto je tak absolútne politicky neprijateľné, že sa o tom ani nebude diskutovať, hoci každý sa toho bojí.

EÚ je na pokraji sociálneho a kultúrneho kolapsu

Nepopierateľná realita je jednoduchá, pretože je jasná:

– EÚ nemôže prijať toľko utečencov

– EÚ nemá prostriedky na ich zastavenie

Masívny prílev utečencov predstavuje veľmi komplexný bezpečnostný problém, na riešenie ktorého nie sú krajiny EÚ vybavené.

Všetky krajiny EÚ majú tri základné nástroje, ktoré môžu použiť na svoju ochranu pred nepokojmi, výtržnosťami, zločinom alebo inváziami: zvláštne/bezpečnostné služby, policajné sily a armádu. Problém je, že žiadna z týchto troch nie je schopná riešiť utečeneckú krízu.

Zvláštne/bezpečnostné služby čelia pri riešení utečeneckej krízy beznádejne veľkej prevahe. Okrem toho, ich normálne ciele (profesionálni zločinci, špióni, teroristi) sú v typickej vlne utečencov málo početné. Utečencami sú väčšinou rodiny, často veľké, a hoci niekedy zahrňujú kriminálne gangy, zďaleka tomu tak nie je vždy.

Problém je, že ak povedzme 10% Kosovčanov sú drogoví díleri, dáva to zlé meno všetkým utečencom z Kosova a s utečencami samotnými to skončí tak, že s nimi zaobchádzajú ako so zločincami.

Nakoniec, zvláštne/bezpečnostné služby vo veľkej miere závisia od informátorov a zahraničné gangy sa ťažko infiltrujú. Často tiež hovoria náročnými jazykmi, ktoré ovláda len niekoľko miestnych jazykových špecialistov.

Následkom toho sú bezpečnostné služby EÚ väčšinu času bezradné pokiaľ ide o to, ako riešiť bezpečnostný problém, ktorý je im predstavený, keby len z dôvodu nedostatku personálu a prostriedkov na sledovanie toľkých ľudí.

V kontraste s tým majú policajti výhodu druhov: sú doslova všade a typicky majú dobrý zmysel pre „bitky na ulici“. Ich právomoci sú však vážne obmedzené a na vykonanie väčšiny svojej práce potrebujú získať súdne nariadenie.

Policajti tiež väčšinou riešia miestnych zločincov, zatiaľ čo väčšina utečencov nie sú ani miestni, ani zločinci. Smutnou pravdou je, že väčšina toho, čo policajti v utečeneckej kríze robia je, že poskytujú poriadkovú políciu – a to je iba ťažko riešením na čokoľvek.

Pokiaľ ide o ozbrojené sily, to najlepšie čo môžu urobiť je pokúsiť sa pomôcť uzavrieť hranicu. V niektorých prípadoch môžu pomáhať policajným silám v prípade občianskych nepokojov, ale to je všetko.

Takže rôzne štáty EÚ nemajú ani prostriedky na uzamknutie svojich hraníc a deportáciu väčšiny utečencov, ani na ich kontrolu. Iste, vždy tu budú politici, ktorí budú sľubovať, ako pošlú všetkých týchto utečencov späť domov, ale to je hrubá a do očí bijúca lož.

Veľká väčšina týchto utečencov uteká pred vojnou, hladomorom a zúfalou chudobou a neexistuje spôsob, aby ich ktokoľvek poslal späť domov.

Ich udržanie je však tiež nemožné, aspoň v kultúrnom zmysle. Napriek vychvaľujúcej propagande o integrácii všetkých rás, vyznaní a kultúr je skutočnosť taká, že neexistuje absolútne nič, čo by EÚ mohla ponúknuť týmto utečencom, aby ich donútila chcieť sa do nej integrovať.

Napriek svojim hriechom a problémom aspoň USA ponúkajú „americký sen“, ktorý, falošný ako len môže byť, stále inšpiruje ľudí na celom svete, najmä prostých a slabo vzdelaných. Nie len to, ale americká spoločnosť má málo kultúry, s ktorej je potrebné začať privykať.

Položte si otázku, čo je „americká kultúra?“. Ak niečo, tak je to skutočne skôr „taviaci kotol“ než „miešaný šalát“ – čo znamená, že čokoľvek vstúpi do taviaceho kotla stráca svoju pôvodnú identitu, pričom celková zmes kotla neprodukuje pravú, domorodú kultúru, prinajmenšom nie v európskom slova zmysle.

Európa je, alebo by som mal povedať, bola radikálne odlišná od USA. Boli tu skutočné, hlboké kultúrne rozdiely medzi rôznymi krajmi a provinciami každej európskej krajiny. Baskicko rozhodne nie je Katalánsko, Marseille nie je Bretónsko, atď.

Pokiaľ ide o rozdiely medzi Nemeckom a Gréckom – sú proste obrovské. Výsledkom súčasnej utečeneckej krízy je, že všetky európske kultúry sú teraz priamo ohrozené na svojej identite a životnom štýle. Z tohto je často obviňovaný islam, no skutočnosťou je, že africkí kresťania sa neintegrujú o nič lepšie.

A ani kresťanskí cigáni, mimochodom. Ako výsledok dochádza doslova všade ku zrážkam – v obchodoch, uliciach, školách, atď. Neexistuje jediná krajina v Európe, kde tieto zrážky neohrozujú spoločenský poriadok.

Tieto denné zrážky vyúsťujú do zločinu, represie, násiliu a ghettoizovaniu imigrantov a miestnych, ktorí opúšťajú svoje tradičné predmestia a presúvajú sa do imigrantmi menej preplnených oblastí.

(Mimo tohto: mojim americkým čitateľom, ktorí by si mohli pomyslieť „No a čo? My v USA máme ghettá tiež“ hovorím, že to, čomu Francúzi hovoria „zones de non-droit“ (bezprávne zóny) je omnoho horšie než čokoľvek, čo ste mohli vidieť v USA. A majte na pamäti, že žiadna krajina v EÚ nemá nejaké obrovské, militarizované policajné sily, ktoré má teraz každé veľké americké mesto. Neexistuje ani ekvivalent americkej Národnej gardy. Prinajlepšom sú tu poriadkové sily ako francúzska CRS, ale tie môžu urobiť len toľko.)

Úroveň podráždenia, ktorou trpia mnohí, ak nie väčšina Európanov, priamo vyplývajúceho z krízy v imigrácii sa dá niekomu, kto ju nevidel opísať iba ťažko. A keďže vyjadrenie takej frustrácie považovali autority (aspoň donedávna – toto sa v súčasnosti progresívne mení) za „rasistické“ alebo „xenofóbne“, táto hlboká nevôľa je väčšinou udržiavaná v skrytosti, no aj tak je badateľná. A imigranti ju rozhodne cítia. Každý deň.

A znova, toto je dôvod, prečo sa predstava amerického „taviaceho kotla“ v Európe nedeje: jediná vec, ktorú môže Európa ponúknuť všetkým týmto stovkám tisícok utečencov je tiché nepriateľstvo živené strachom, rozhorčením, znechutením a beznádejou. Aj tí miestni, ktorí kedysi sami boli utečencami v minulosti (imigranti zo Severnej Afriky, napríklad) sú dnes znechutení a veľmi nepriateľskí voči novej vlne utečencov, ktorí prichádzajú. A samozrejme, ani jeden jediný utečenec prichádzajúci do Európy neverí v nejaký „európsky sen“.

V neposlednom rade sú títo utečenci obrovským bremenom na miestne ekonomiky a sociálne služby, ktoré nikdy neboli navrhnuté na to, aby si poradili s takým prílevom „klientov“ v núdzi.

Pre blízku budúcnosť je prognóza jasná: viac toho istého, len horšie, možno omnoho horšie.

EÚ je len kolóniou Spojených štátov, neschopnou brániť svoje vlastné záujmy

EÚ je riadená triedou ľudí, ktorí sa úplne zapredali Spojeným štátom. Najlepším príkladom tohto neutešeného stavu je líbyjský debakel, v ktorom USA a Francúzsko úplne zničili najrozvinutejšiu krajinu v Afrike len preto, aby tu teraz boli stovky tisícov utečencov prechádzajúcich cez Stredozemné more a pokúšajúcich sa ujsť pred vojnou do EÚ. Tento výsledok sa dal ľahko predpovedať a európske krajiny predsa neurobili nič, aby mu zabránili.

Fakticky, všetky tieto Obamove vojny (Líbya, Sýria, Afganistan, Irak, Jemen, Somálsko, Pakistan) vyústili do obrovských pohybov utečencov. Pridajme k tomu chaos v Egypte, Mali a chudobu v celej Afrike a máte masový exodus, ktorý nezastaví nijaké stavanie múrov, kopanie jám alebo útočenie slzným plynom na imigrantov.

A keby to nestačilo, EÚ spáchala niečo, čo sa dá nazvať jedine politickou a ekonomickou samovraždou tým, že nechala Ukrajinu vybuchnúť do veľkej občianskej vojny zahrňujúcej 45 miliónov ľudí, úplne zničenú ekonomiku a skutočný zapredanecký režim pri moci. Tento výsledok sa tiež dal ľahko predpovedať.

Ale všetko, čo eurobyrokrati urobili bolo, že uvalili sebazničujúce ekonomické sankcie, ktoré napokon poskytli presne ten druh podmienok, ktoré ruská ekonomika potrebovala na to, aby sa konečne diverzifikovala a začala produkovať lokálne, namiesto aby všetko dovážala zo zahraničia.

Stojí za to pripomenúť tu, že po druhej svetovej vojne bola Európa okupovaným územím. Sovieti mali stredno-východnú časť, kým USA/VB mali západnú časť. Zvykli sme si predpokladať, že ľudia žijúci pod „útlakom“ toho, čo americká propaganda nazvala „Varšavským paktom“ (v skutočnosti „Varšavská zmluva“) boli menej slobodní než tí, ktorí žili pod „ochranou“ Severoatlantickej aliancie.

Nevadí, že pojem „Severoatlantická“ bol vymyslená zámerne, aby priviazal Európu k USA, ústredným problémom tu je, že hoci ľuďom na Západe bolo mnohými spôsobmi udelených viac slobôd než tým na Východe, časť Európy okupovaná USA/VB nikdy nezískala späť skutočnú suverenitu.

A práve tak ako Sovieti starostlivo živili miestnu miestodržiteľskú elitu v každej východoeurópskej krajine, to isté robili USA na Západe.

Veľký rozdiel sa objavil len koncom 80-tych a začiatkom 90-tych rokov, keď celý systém riadený Sovietmi padol, kým systém riadený USA vyšiel posilnený, ako výsledok sovietskeho kolapsu. Keby niečo, od roku 1991 sa americké železné zovretie nad EÚ stalo ešte silnejším než predtým.

Smutná realita je jednoduchá: EÚ je americká kolónia, riadená americkými bábkami, ktoré proste nie sú schopné postaviť sa za základné a zjavné európske záujmy.

EÚ je v hlbokej politickej kríze

Až do konca 80-tych rokov boli v Európe nejaké, viac či menej „skutočné“ opozičné „ľavicové“ strany. V skutočnosti, v Taliansku a Francúzsku sa komunisti takmer dostali k moci. No len čo sa sovietsky systém zrútil, všetky európske opozičné strany buď zmizli, alebo ich systém rýchlo získal na svoju stranu.

A práve tak ako v USA, bývalí trockisti sa takmer za noc stali neoconmi. Ako výsledok Európa stratila tú malú opozíciu, ktorú mala voči anglo-sionistickému impériu a stala sa „politicky spacifikovanou“ krajinou.

To, čomu Francúzi hovoria „la pensée unique“ alebo „jedna myšlienka“ teraz triumfovala, aspoň pokiaľ to človek posudzuje podľa korporátnych médií. Politika sa zmenila na predstieranú šou, kde rôzni herci predstierajú, že riešia skutočné problémy, kým v skutočnosti všetko to o čom hovoria sú vymyslené, umelo vytvorené „problémy“, ktoré oni potom „riešia“ (homosexuálne „sobáše“ sú dokonalým príkladom).

Jediná forma zmysluplnej politiky, ktorá v EÚ zostala, je separatizmus (škótsky, baskický, katalánsky, atď.), ale doteraz nevytvoril žiadnu alternatívu.

V tomto statočnom novom svete predstieranej politiky nikto nemá na starosti skutočné problémy, ktoré sa nikdy neriešia priamo, ale len sa zametajú pod koberec až do ďalších volieb a to nevyhnutne len všetko zhoršuje.

Pokiaľ ide o anglo-sionistických pánov EÚ, nestarajú sa o to, čo sa stane, až kým nie sú priamo napadnuté ich vlastné záujmy.

Mohli by ste povedať, že Titanic sa potápa a orchester stále hrá, a boli by ste veľmi blízko pravdy. Každý nenávidí kapitána a posádku, ale nikto nevie, kým ich nahradiť.

Preklad: zet, www.protiprudu.org

Zdroj: 4th media