Hitlerova revolúcia – kapitola 2.4

Jednou z najpopulárnejších organizácií prispievajúcich k pokroku socializmu a harmónie v Nemecku bola rekreačná divízia DAF “Radosťou k sile” (Kraft durch Freude, KdF – pozn. prekl.). Úlohou KdF v Nemecku bolo poskytovanie rozptýlenia pre pracujúcu populáciu. Ley ohlásil založenie KdF týmito slovami: “Nemali by sme sa starať iba o to, čo človek robí v práci, ale máme povinnosť zaoberať sa aj tým, čo človek robí vo svojom voľnom čase. Musíme si byť vedomí, že nuda nikoho neomladí, ale zábava v rôznych formách áno. A organizácia takejto zábavy a relaxácie sa stane našou najdôležitejšou úlohou.” [96] Hitler považoval cestovanie za vynikajúcu činnosť pre regeneráciu mysle, tela a ducha. Ley prehlásil: “Vodca chce, aby každý robotník a každý zamestnanec mal možnosť zúčastniť sa hodnotného výletu KdF aspoň raz ročne. Pritom by nemal navštíviť iba tie najkrajšie nemecké rekreačné oblasti, ale mal by ísť aj na morské plavby do zahraničia.” [97]

Len málo Nemcov si mohlo dovoliť cestovať pred tým, ako sa stal Hitler kancelárom. V roku 1933 tak robilo iba 18 % zamestnaných osôb. Všetko to boli ľudia s nadpriemernými platmi. KdF začala v nasledujúcom roku sponzorovať nízko nákladové výlety, čiastočne dotované DAF, ktoré boli dostupné rodinám s nízkymi príjmami. Hromadné objednávky pokryli náklady na dopravu, ubytovanie, stravu a zájazd. Doplnkové možnosti zahŕňali výlety do plaveckých alebo horských stredísk, zdravotných kúpeľov, návštevu populárnych atrakcií v mestách, cyklistické a pešie túry. V roku 1934 sa zúčastnilo krátkych dovolenkových výletov 2 120 751 ľudí. Tento počet každoročne narastal až na 7 080 934 v roku 1938. “Vandrovanie” s KdF – turistické exkurzie do malebných oblastí – pritiahlo v prvom roku 60 000 ľudí. V roku 1938 sa vydalo na cesty 1 223 362 Nemcov. [98] Prílev návštevníkov podporil obchod v ekonomicky slabých strediskových mestách.

Tieto aktivity boli po založení “Radosťou k sile” v novembri 1933 možné len vďaka Hitlerovmu rozhodnutiu, aby všetky nemecké podniky a továrne poskytovali dostatok platenej dovolenky svojim zamestnancom. Pred rokom 1933 takmer tretina pracujúcich nemala žiadnu zmluvu a teda pracovali bez dovolenky. V roku 1931 len 30 % pracujúcich so zmluvou dostalo 4 – 6 dní dovolenky na rok. Väčšina – 61 % – dostala iba tri dni dovolenky. [99] Národno socialistická vláda požadovala, aby každý zamestnanec po odrobení 6 mesiacov v podniku mal zaručených minimálne 6 dní platenej dovolenky. Ako sa zvyšoval vek zamestnanca, nárok sa zvyšoval na 12 dní platenej dovolenky ročne. Štát rozšíril rovnaké výhody aj na približne pol milióna Heimarbeiter-ov, ľudí, ktorí mali malé zmluvy s továrňami a vyrábali súčiastky doma. Korporácie, ktoré mali s nimi zmluvy, financovali aj ich dovolenky. Ley bojoval s Ministerstvom práce dlhé roky, kým sa mu konečne podarilo rozšíriť platenú dovolenku na štyri týždne.

Mnohí z tých, ktorí sa rozhodli počas dovolenky cestovať, využili možnosť lacnej plavby sponzorovanej KdF. Agentúra si začiatkom roka 1934 prenajala dve osobné lode. Dňa 3. mája vyplávala z prístavu Bremerhafen na päťdňovú cestu loď Dresden s 969 dovolenkármi na palube. V ten istý deň vyplávala z Hamburgu Monte Olivia s 1 800 pasažiermi na palube. Obe lode zamierili k Isle of Wight pri pobreží Anglicka a späť. Len málokto z cestujúcich zažil predtým plavbu a všetci sa vrátili späť rozjarení. V dobre spropagovaných rozhovoroch cestujúci nadšene opisovali flotilu KdF ako “lode snov pre robotníkov”. Spravodajské pokrytie ďalej zvýšilo záujem o program. Žiadosti o rezervácie začali zaplavovať KdF a plavidlá začali kontinuálne päťdňové plavby do Nórska, ponúkajúc cestujúcim prehliadku majestátnych pobrežných fjordov.

Obr.: Pasažieri linkových lodí KdF Sierra Morena a Der Deutsche vystupujú na breh v Palerme, Taliansko.

Cestovanie sa stalo nesmierne populárnym, čo v lete viedlo Leya k prenajatiu ďalších piatich lodí. Do konca roka 1934 poskytla flotila KdF päťdňové výlety, hlavne do Nórska, 80 tisícom nemeckých robotníkov a ich rodinám. Nasledujúci rok ponúkla KdF plavby po Stredomorí. Pri výletoch do Talianska mohli cestujúci vystúpiť na pobrežie v Janove, Neapole, Palerme a Bari. Portugalské plavby kotvili v Lisabone alebo Madeire. Počas prvých zájazdov v roku 1935, počínajúc 15. marcom, štyri lode KdF dopravili 3 tisíc pasažierov na Madeiru, medzi nimi aj Leya. Obyvatelia portugalských a talianskych prístavov videli po prvý krát, ako sa nemecká pracujúca trieda teší vymoženostiam dovtedy určeným iba vyšším triedam. Počas roka 1935 sa zúčastnilo plavieb KdF viac ako 138 tisíc Nemcov. [100]

Ley podpísal zmluvu s lodenicou Blohm&Voss v Hamburgu na stavbu prvej lode KdF v roku 1936. Pri návrhu lode Ley trval na tom, aby všetky paluby boli bez ventilátorov, strojov a zariadení. Paluby mali mať dostatočný priestor pre oddych všetkých cestujúcich naraz. Výchádzkové paluby, miestnosti na hry a cvičenie, koncertné a tanečné sály, posluchárne a veľké, jasne osvetlené salóny s pohodlnými stoličkami patrili k požiadavkom. Každá kajuta pre pasažierov mala vonkajšie okno a členovia posádky mali rovnaké kajuty. Ubytovanie sa nedelilo na prvú a druhú triedu; všetky kajuty pre pasažierov mali rovnakú veľkosť a vybavenie. Hitler sa zúčastnil 5. mája 1937 spustenia lode Wilhelm Gustloff o výtlaku 25 484 ton. Pri slávnostnom ceremoniáli povedal Ley davu: “Je to skvelé, úžasné, je to jedinečné vo svete, že nejaký štát postavil takú veľkú loď pre svojich robotníkov. My, Nemci, nedávame svojim robotníkom staré vane; iba to najlepšie je dosť dobré pre našich ľudí.” [101]

Wilhelm Gustloff začal svoju prvú plavbu 15. marca 1938 s 1 465 cestujúcimi na palube. Bola to plavba zadarmo a cestujúcimi boli robotníci Blohm&Voss s rodinami, ktorí loď stavali, spolu s predavačkami a kancelárskym personálom z maloobchodných predajní v Hamburgu. Od tohto dňa až do augusta 1939 podnikla loď KdF 50 plavieb do Nórska, Španielska, Portugalska, Talianska alebo Tripolisu. Mnohí zamestnávatelia sa rozhodli čiastočne dotovať cenu dovolenkových cestovných lístkov pre rodiny chudobnejších robotníkov. [102] Niektoré firmy financovali svojim zamestnancom všetky náklady na rodinné plavby, vrátane vreckového. Národná železnica zľavnila cestovné pre Nemcov, ktorí cestovali do Brém a Hamburgu na plavbu s KdF. V marci 1939 sa k flotile pripojil zbrusu nový, ešte väčší parník Robert Ley, ako jej desiata loď.

Obr.: Nemeckí robotníci sledujú z paluby lode nórske fjordy. Počas roku 1938 si viac ako 160 tisíc Nemcov zarezervovalo výlety loďou ku škandinávskemu pobrežiu a späť.

Športová pobočka DAF sponzorovala účasť pracujúcich v iných “exkluzívnych” aktivitách, ako bol tenis, lyžovanie, jazda na koni a plachtenie. Ponúkala nenákladné kurzy týchto športov a stavala nové zariadenia. Záujem o tieto programy sa tak rozšíril, že DAF musela vycvičiť veľký počet ďalších inštruktorov. Len v roku 1934 sa 470 928 Nemcov zúčastnilo športových kurzov DAF. V roku 1938 ich počet narástol na 22 474 906. [103] Agentúra taktiež podporovala športové kluby v továrňach a podnikoch. Počas dvoch rokov vzniklo viac ako 11 tisíc vzájomne súťažiacich firemných klubov.

Pri snahe o plnú integráciu robotníkov do spoločnosti zaviedlo KdF aj kultúrne aktivity. 70 hudobných škôl KdF ponúkalo základnú výuku hry na hudobné nástroje pre členov rodín pracujúcej triedy. KdF pripravilo divadelné predstavenia a koncerty klasickej hudby pre robotníkov po celej krajine. Bayreuth Festspiele 1938, letná sezóna opier Richarda Wagnera, uviedla predstavenia Tristan a Izolda a Parsifal pre robotníkov a ich rodiny. KdF tiež založila cestovné divadlá a koncertné turné navštevujúce vidiecke mestá, v ktorých dochádzalo iba zriedkavo ku kultúrnym akciám.

Rekreačné programy agentúry “Radosťou k sile” mali mnoho pozitív pre pracujúcich. Ako Ley uviedol, ponúkali robotníkom príležitosť “uspokojiť ich túžbu dozvedieť sa viac o všetkých oblastiach života, a tak uvoľniť kreatívne sily a pracovitosť v nich spočívajúcu.” [104] Cieľom bolo nielen zlepšenie materiálnej stránky robotníckej vrstvy, ale aj pomáhať robotníkom rozvíjať vnútornú harmóniu vďaka vyváženiu užitočnej práce pre národ a odreagovania hrou vo voľnom čase. To podporovalo Hitlerove ambície na vytvorenie skutočne sociálneho štátu, ku ktorému on sám prispieval rôznymi politickými činmi. V Nemecku si napríklad málokto mohol dovoliť automobil pred Vodcovým príkazom navrhnúť a masovo vyrábať “KdF automobil”, neskôr známy ako Volkswagen. Predaj tohto robustného a lacného vozidla pre domácnosti s priemerným príjmom eliminoval štatút predtým spájaný s vlastníctvom automobilu. Veľkorysá výstavba nemeckého diaľničného systému urobila z cestovania autom populárnu a praktickú záležitosť.

Hitlerova prax zavádzania uniforiem pre pracovnú službu, mládežnícke a ženské organizácie, štátnych a straníckych funkcionárov, kluby veteránov a ďalšie organizácie, slúžila tiež k podpore socialistickej agendy. Uniformy zrovnoprávnili Nemcov – bohatých aj chudobných. Identifikovali ich ako príslušníkov určitej skupiny, prispievajúcej k národnému životu. Hitler v roku 1930 uviedol: “Musíme sa dostať do bodu, kedy Nemci budú kráčať bok po boku bez ohľadu na spoločenské postavenie. Dnes nanešťastie nažehlené puky jedného a modré montérky druhého sú často zdrojom rozdielov.” [105]

Cieľom Hitlerovej politiky bolo vytvoriť spolupracujúcu, harmonickú spoločnosť, spravodlivé a rozumné rozdelenie národného bohatstva a umožniť pracujúcej populácii život bez starostí a biedy tak, ako je to len možné. V roku 1942 vojenský historik generál Walther Scherff zhrnul populárny pohľad na Hitlera tej doby: “Hitlerov životný princíp bol rovnaký, ako jeho vzoru Fridricha Veľkého; že nie vojna, ale civilizovaná, tvorivá činnosť ako umenie, sociálna činnosť a cestovanie prinesú Nemcom bezstarostnú a bezpečnú ďalšiu existenciu.” [106] Hitler raz sám opísal svoj život ako život pre budúcnosť svojho národa, pre “tie nespočetné milióny ľudí, ktoré tak tvrdo pracujú a pritom majú tak málo zo života.” [107]

Preklad: ::prop, www.protiprudu.org
Richard Tedor: Hitlerova revolúcia – Obsah

Tento preklad bol možný iba vďaka podpore čitateľov webu www.protiprudu.org.

Referencie:

[96] Schön, Heinz, SOS Wilhelm Gustloff, s. 12

[97] Ibid.

[98] Klüver, Max, Vom Klassenkampf zur Volksgemeinschaft, s. 169

[99] Ibid, s. 154

[100] Schön, Heinz, SOS Wilhelm Gustloff, s. 17

[101] Ibid, s. 21

[102] Klüver, Max, Vom Klassenkampf zur Volksgemeinschaft, s. 170

[103] Ibid, s. 172

[104] Ibid, s. 173

[105] Zitelmann, Rainer, Hitler Selbstverständnis eines Revolutionär, s. 211

[106] Picker, Henry, Hitlers Tischgespräche im Führerhauptquartier, s. 41

[107] Klüver, Max, Vom Klassenkampf zur Volksgemeinschaft, s. 30