Mainstreamová „diskusia“ o imigrácii, rase a dôsledkoch multirasovej spoločnosti zvyčajne pozostáva iba zo sekundárnych otázok typu ekonomika, zločinnosť, kultúra, atď. Ignoruje sa tu primárny záujem ľudí: genetická kontinuita. Žiadna racionálna osoba by nepodporovala politiku, ktorá by jej rodinu „obohatila“ a súčasne by ju nahradila cudzincami. Napriek tomu sa zdá, že úplne ignorujeme rozsiahle dopady verejnej politiky na našu väčšiu „rozšírenú rodinu“ – rasové a etnické skupiny, ku ktorým patríme.

Dotknutí jednotlivci si na komplexnú a poctivú štúdiu tejto problematiky museli počkať. Tej sa dočkali až v roku 2002, kedy Dr. Frank Salter publikoval svoju analýzu v žurnáli „Population and Environment“ (Vol.24, No.2, November 2002, s. 111-140) pod názvom: „Odhad etnických genetických záujmov: Je adaptívne odolávať nahradzujúcej imigrácii?“ Po tomto kľúčovom článku nasledovala kniha s názvom „O genetických záujmoch: Rodina, etnicita a ľudskosť vo veku masovej migrácie“, ktorá ponúkla ešte detailnejšiu štúdiu (New Brunswick, N.J.: Transaction Publishers, 2007). Nasledujúci text sumarizuje prácu Dr. Saltera.

Základné úvahy

Život, tak ako ho poznáme, je v konečnom dôsledku o šírení špecifickej genetickej informácie z jednej generácie na druhú. Žijúce organizmy môžu byť videné ako prostriedky, prostredníctvom ktorých sa táto informácia šíri. Členovia rodiny zdieľajú toho mnoho z rovnakej špecifickej genetickej informácie. Fitness človeka sa potom zvyšuje prežitím a reprodukčným úspechom jeho rodiny.

To isté však platí aj pre skupiny populácií alebo „etniká“, čo je termín, ktorý môže tiež odkazovať na rasy, etnické skupiny a/alebo ich rozmanité podskupiny. Podobne ako rodiny i členovia etnika nesú špecifickú genetickú informáciu, ktorú viac zdieľajú medzi sebou, ako s ľuďmi ostatných populácií. Napriek tomu, že je genetický vzťah etnických členov zriedenejší, tak v porovnaní s členmi rodiny predstavuje etnikum pre ľudí, ktorí k nemu patria, väčšiu nádrž genetických záujmov. Je tomu tak kvôli ich veľkosti, ktorá môže predstavovať mnoho miliónov. Z toho dôvodu môže byť podpora vlastnej etnickej alebo rasovej skupiny rovnako adaptívna, ak nie ešte viac, ako podpora vlastnej rodiny.

Kľúčovým pre prežitie etnika je definované územie. V dlhodobom horizonte je územie zásadným pre prežitie a ľudské dejiny sú do značnej miery záznamom expanzie a zmenšovania skupín, ich dobývania alebo podmaňovania, migrácie alebo náhrady migrantmi. Strata teritória, či už vojenskou porážkou alebo náhradou migrantmi, prináša so sebou etnické zmenšenie alebo deštrukciu. A presne to sa deje v dnešnom „multikultúrnom“ Západe. Dôležitou súčasťou práce Dr. Saltera je kvantitatívna analýza tohto negatívneho genetického dopadu.

Nosnosť

Analýza Dr. Saltera je založená na dvoch konceptoch: nosnosť a genetická príbuznosť. Nosnosť predstavuje maximum populácie, ktorá môže na danom území žiť. Napriek tomu, že technológia a zvýšená ekonomická efektívnosť môžu zvýšiť nosnosť, existuje tu praktický limit, nad ktorý už ďalší rast populácie nie je možný.

Mnohí ekológovia veria, že sa blížime alebo sme už prekonali, praktickú únosnú kapacity našej Zeme. Dokonca i za predpokladu, že by sa títo ekológovia mýlili, tak je isté, že kapacita nosnosti bola prekročená v tých oblastiach, kde nadmerná populácia silne poškodila prostredie alebo vyčerpala prírodné zdroje.

Imigrácia podkopáva záujmy domorodcov – a to i vtedy, ak ich teritórium nedosiahlo daný stupeň nosnosti. Napríklad únosná kapacita Spojených štátov je pravdepodobne podstatne vyššia, než je jej súčasná populácia. Avšak jedného dňa bude jej nosná kapacita dosiahnutá a ak v tomto bode je časť krajiny preplnená potomkami dnešných prisťahovalcov, potom pôvodné obyvateľstvo nebude mať žiaden priestor, v ktorom by sa mohlo rozšíriť. Inak povedané, hoci nosná kapacita Spojených štátov dosahuje hodnotu 600 miliónov alebo dokonca viac, tak v prípade, ak bude toto populačné číslo dosiahnuté, časť z neho budú tvoriť potomkovia cudzích imigrantov. Prítomnosť miliónov nebielych spôsobí, že tie časti Spojených štátov, ktoré okupujú, sa stanú pre bielych neprístupnými. Vzhľadom k tomu, že Zem predstavuje „uzavretý systém“, skôr či neskôr nosnú kapacitu dosiahneme. Rovnaké princípy sa dajú aplikovať na ktorýkoľvek iný národ vrátane národov Európy, z ktorých mnohé dosahujú ďaleko väčšiu hustotu obyvateľstva ako Spojené štáty.

Príbuzenstvo a detské ekvivalenty

Treba poznamenať, že Dr. Salter nehodnotí príchod imigrantov iba ako jednoduché pripočítanie k populácii, ale ako vysídlenie domorodcov jedna ku jednej. Práve takýto prístup je metodologicky správny, pretože ak národ dosiahne svoju nosnú kapacitu, potom prítomnosť imigrantov a ich potomkov spôsobuje, že je nemožné pre pôvodné obyvateľstvo, aby zvýšilo svoj počet. To čo sa dnes ešte nemusí javiť ako vysídlenie jedna ku jednej, bude v retrospektíve videné presne takto.

Ďalší koncept, ktorý je ústredným pre argument Dr. Saltera je genetické príbuzenstvo. Napriek tomu, že všetci ľudia zdieľajú väčšinu z genetickej informácie, príbuzenstvo je meradlom genetických podobností a odlišností nad a za rámcom všeobecného genetického zdieľania.

Dr. Salter vyjadruje stratu genetických záujmov v jednotkách, ktoré nazýva „detské ekvivalenty“. Inými slovami, Dr. Salter sa pýta: “Aký je počet stratených detí v prípade akéhokoľvek člena pôvodnej populácie, ktorý by sa rovnal strate jeho alebo jej genetických záujmov zapríčinenej príchodom určitej skupiny cudzích ľudí?” Dávam do pozornosti, že nehovoríme o skutočných deťoch, ale o genetických ekvivalentoch prenesených do formy vzťahu rodič-dieťa.

Inak povedané, príchod etnicky odlišných imigrantov zmení genetický charakter populácie a urobí ju viac cudzou vo vzťahu ku každému príslušníkovi pôvodného etnika. Z pohľadu ktoréhokoľvek príslušníka etnickej skupiny môže byť množstvo genetickej zmeny vyjadrené ako ekvivalent počtu jeho nenarodených detí. Ide o číslo náhrady členov jednej skupiny členmi ďalšej skupiny. Pre lepšie pochopenie uvediem neskôr nejaké príklady.

Dáta, ktoré Dr. Salter použil pre tieto výpočty pochádzajú z genetických analýz. Treba upozorniť na to, že tieto špecifické štúdie sú trochu staršie, hoci väčšina základných zistení bola potvrdená i v novších výskumoch. Je dôležité poznamenať, že tieto dáta takmer určite podceňujú rozsah genetických záujmov a podhodnocujú genetické poškodenie urobené imigráciou a multirasializmom. Je to z toho dôvodu, že pôvodné štúdie, ktoré sú staršieho dáta, nie sú tak detailné ako neskoršie práce. Navyše ich zistenia nezahŕňajú rozdiely vyplývajúce z vyššieho rádu genetickej štruktúry, ktoré tiež prispievajú ku genetickým záujmom.

Dr. Salter začína nasledovne: predstavme si Angličanov ako pôvodnú populáciu a následne preskúmajme dopady imigrácie 10 000 Dánov, etnika, ktoré je geneticky veľmi blízke Angličanom. Nahradenie 10 000 Angličanov 10 000 Dánmi zmení genetické charakteristiky populácie natoľko, že výsledná post-vysídlená populácia sa odlišuje od nenarušenej populácie ekvivalentom jedného Angličana (alebo Angličanky), ktorý nemal 167 detí! Opäť, nebavíme sa tu o skutočných deťoch, ale o genetických ekvivalentoch.

Dôsledky imigrácie a multirasovej spoločnosti

Zvážme ďalšie príklady. Čo ak by títo imigranti neboli Dáni, ale Bantuovia – populácia veľmi geneticky vzdialená od Angličanov. Príchod 10 000 Bantuov znamená pre akéhokoľvek Agličana genetickú stratu, ktorá sa rovná 10 854 deťom! Je očividné, že rozsah genetickej transformácie populácie závisí od genetickej vzdialenosti medzi pôvodnými a prisťahovaleckými populáciami.

A čo ak by úroveň imigrácie bola ešte väčšia a viac v súlade s masívnym vysídlením západných národov, ktoré dnes pozorujeme? Ak by 12,5 milióna Angličanov bolo nahradených rovnakým počtom Dánov, genetická strata každého jedného Angličana by sa rovnala ekvivalentu 209 000 nenarodených detí. Pokiaľ by boli imigranti z Indie, táto strata by predstavovala 2,6 milióna detí, ak by to boli Bantuovia, tak 13 miliónov.

Tieto údaje nie sú dohadmi, ale objektívnymi, matematickými výsledkami založenými na genetických dátach. Ako som spomenul vyššie, tieto zistenia pravdepodobne podceňujú skutočné genetické poškodenie.

Pre ďalšiu ilustráciu svojich téz Salter určuje počet imigrantov skupiny y nevyhnutných na zredukovanie genetických záujmov náhodného člena pôvodnej skupiny x ekvivalentom jedného dieťaťa. Pre Európanov je to v priemere 1.1 v prípade Afričana alebo 1.7 u severovýchodného Aziata, ktoré sa rovnajú strate jedného detského ekvivalentu. Inými slovami, využivajúc tieto konzervatívne dáta, ktoré pravdepodobne podceňujú výsledné efekty, prítomnosť jedného Afričana alebo dvoch severovýchodných Aziatov poškodzuje genetické záujmy typického belocha (t.j. človeka s európskym pôvodom) v rozsahu, ktorý sa rovná strate jedného dieťaťa. Toto je veľmi silný a osobný argument proti rasovo cudzej imigrácii a proti multirasovej spoločnosti.

Ak k tomu pripočítame nízku pôrodnosť môže byť poškodenie európskych národov a ich náhrada geneticky cudzími imigrantmi ďaleko horšia. Klesajúca pôrodnosť zredukuje populáciu, ale nezmení ju a budúci vzostup pôrodnosti môže kedykoľvek dohnať stratu. Avšak v prípade prisťahovalcov usadených na danom území predstavujú ich gény trvalý prírastok.

Z pohľadu genetických záujmov je myšlienka imigrácie, ktorá vyrovná nízku pôrodnosť pôvodného obyvateľstva, patologická. Tvrdenie, že imigranti musia byť dovážaní z „ekonomických“ dôvodov alebo akékoľvek ďalšie krátkozraké odôvodnenie je teda odhalené ako neuveriteľne deštruktívne pre pôvodných obyvateľov.

Ak zvážime straty a benefity imigrácie – alebo vo všeobecnosti multirasovej spoločnosti – musíme jednoznačne dôjsť k záveru, že straty sa vzťahujú k absolútne najzákladnejšej, najosobnejšej a fundamentálnej ľudskej úrovni. Koniec koncov, ľudia sú žijúce, dýchajúce organizmy – „ekonomický rast“ alebo ďalšie otázky sú dôležité iba vtedy, ak majú skutočný vplyv na reálne, žijúce ľudské bytosti a ľudské záujmy. Ľudia nemôžu mať benefit z X, ak X povedie k ich vysídleniu a náhrade, čo sa rovná masovej vražde.

V genetickom zmysle je masová imigrácia cudzincov genocída. To isté platí i pre multikultúrnu, multirasovú spoločnosť, ktorá napomáha demografickému poklesu jej majoritnej populácie. Tieto fakty nemôžu byť obchádzané nikým zodpovedným.

Biopolitika

Tento článok rozhodne nemal za cieľ inšpirovať neľúbosť či hnev voči imigrantom – alebo k akýmkoľvek odlišným ľuďom. Naopak, takéto emócie sú sebazničujúce a kontraproduktívne. Koniec koncov, všetci títo ľudia iba využívajú príležitosť, ktorá sa im naskytla – príležitosť pre lepší život a rozšírenie ich počtu v krajinách iných národov.

Konečnou príčinou západného úpadku sú vlády a „lídri“ Západu, ktorí otvorene a aktívne zrádzajú záujmy svojich vlastných ľudí, rovnako ako sami Západniari, ktorí sú až príliš pohodlní a ľahostajní, pokiaľ ide o ich vlastnú náhradu a nejavia dostatočný záujem o obranu svojich záujmov. Alebo to skôr bude tým, že Západniari sú hrubo neinformovaní a nevedia, čo je ich skutočným záujmom?

Aby sme to teda zhrnuli, táto esej má tri základné účely.

Za prvé, predstaviť Západniarom fundamentálne dôležitý koncept genetických záujmov – ktoré sú ultimátnymi záujmami.

Za druhé, vysvetliť stručne, ale jasne, čo je v stávke: demografický pokles celého národa, čo má devastačné účinky v podobe osobnej straty u každého príslušníka toho-ktorého národa.

Za tretie, podporiť Západniarov v tom, aby sa informovali a zapojili do legálneho, nenásilného a racionálneho sociopolitického aktivizmu, ktorý by pretláčal genetické záujmy. Inak povedané: aby sa snažili zaistiť svoje vlastné prežitie.

Nevyhnutnou je prax biopolitiky – fúzia biologických, ľudských záujmov s politickým aktivizmom a verejnou politickou iniciatívou. Západniari sa potrebujú prestať zameriavať výhradne iba na sekundárne otázky ako sú ekonomika a ekonomický rast, „kultúrna asimilácia“, pracovné príležitosti, financovanie dôchodkov a myriádu ďalších záujmov, ktoré – napriek tomu, že ide zaiste o veľmi dôležité a cenné záujmu a úvahy – blednú vo svojom význame v porovnaní s ultimátnym problémom, ktorým je demografická náhrada.

Prežitie musí byť na prvom mieste. Všetko ostatné na druhom. Najprv sa starajme o genetické záujmy, potom o ďalšie. Biopolitika si kladie za cieľ zmeniť poradie priorít tak, aby bolo uznané, že blahobyt národov Západu si najprv vyžaduje zabezpečenie ich ďalšej existencie. Biopolitika to zaistí.

Táto esej je úpravou analýzy práce Dr. Saltera, ktorá bola publikovaná vo februári 2003 v žurnáli American Renaissance.

Preklad: Aman, www.protiprudu.org

Zdroj: Ted Sallis

Prečítajte si tiež:

1. Makroevolúcia, mikroevolúcia a rasa

2. Voľný trh a imigrácia: Dva myšlienkové experimenty

3. Zdieľané gény: Evolúcia etnonacionalizmu