Hitlerova revolúcia – kapitola 2.5

Hitler venoval svoju pozornosť programom na zmiernenie nezamestnanosti, prestavbe hospodárstva a sociálneho zjednotenia národa. Posilnenie národnej obrany bolo na pokraji jeho záujmov. Ustanovenia Versaillskej zmluvy znížili stavy nemeckej armády na 100 tisíc mužov s dlhodobými záväzkami (čo efektívne bránilo výcviku nových brancov – pozn. prekl.). Zmluva zakázala Nemecku vlastniť ťažké delostrelectvo, chemické zbrane, či letectvo. Po Londýnskom ultimáte spojenci úplne zakázali výrobu motorových lietadiel na území Ríše. To donútilo popredné nemecké firmy z leteckého odvetvia, ako Junkers, Dornier a Heinkel, aby pokračovali vo vývoji lietadiel na území Švédska, Švajčiarska a Ruska. Po Prvej svetovej vojne donútili Spojenci zakotviť moderné nemecké hladinové loďstvo k zakotveniu v britských prístavoch. Námorníctvo bolo zredukované na 15 tisíc námorníkov, šesť zastaralých bojových lodí, šesť malých krížnikov, dvanásť torpédoborcov a dvanásť torpédových člnov. Neboli povolené žiadne ponorky.

Obr.: Zastaralá výzbroj nemeckej armády pri nástupe Hitlera do úradu zahŕňala oceľové prilby model 1918, dlhé pušky Mauser z Prvej svetovej vojny a vodou chladené guľomety model 1908.

V júni 1919 prehlásil francúzsky premiér Georges Clemenceau, že “nemecké odzbrojenie predstavuje prvý krok ku všeobecnému zníženiu a obmedzeniu výzbroje a zbraní. … Potom, ako Nemecko ukázalo cestu, pôjdu Spojenci a ďalšie mocnosti tou istou cestou ku úplnej bezpečnosti.” [108] Avšak počas 20-tych rokov Francúzsko, Británia, Spojené štáty, Taliansko, Japonsko a ZSSR čiastočne pokračovali v pretekoch vo zbrojení, zameriavajúc sa najmä na rozširovanie námorných a vzdušných síl. Toto porušenie sľubov poskytlo Nemecku morálny základ na prezbrojenie napriek dohodám.

Vďaka malej armáde a obmedzenej výzbroji nemalo Nemecko v roku 1933 takmer žiadny zbrojný priemysel. Nemci prevádzali v utajení experimentálny vývoj obrnených vozidiel, delostrelectva a letectva, keďže toto bolo v tej dobe ešte ilegálne. Hoci technici znovu vystrojili niektoré továrne na výrobu zbraní, Hitler predniesol návrhy na zníženie medzinárodného zbrojenia počas prvých dvoch rokov v úrade. V priebehu rokov 1933 a 1934 Ríša vyčlenila na obranu menej ako 4 % zo svojho rozpočtu. To nebola ani polovica z toho, koľko minuli na zbrojenie Francúzsko, Japonsko a ZSSR, ktoré už mali obrovské množstvá zbraní. [109]

Nemecko bolo schopné v roku 1936 zahájiť masívny zbrojný program, ak by to Hitler chcel. Továrne boli v prevádzke takmer na plné kapacity. Ríša vlastnila moderné a efektívne priemyselné obrábacie stroje. USA a Nemecko mali pod kontrolou takmer 70 % exportu týchto strojov a minimum ich dovážali. V skutočnosti bolo v nemeckom priemysle v roku 1938 dvakrát toľko obrábacích strojov, ako v Anglicku. [110] Táto okolnosť však na ozbrojené sily nemala takmer žiaden vplyv, pretože Hitler nedával výrobe vojenského materiálu prioritu.

Nemecký priemysel sa zameriaval na výstavbu domov, zlepšenie pracovných podmienok pre robotníkov, verejné práce, spotrebný tovar a programy KdF na výrobu automobilov a lodí. Tieto projekty spotrebovávali veľké množstvo materiálov ako kovy, kaučuk a drevo, a zamestnávali významné percento kvalifikovaných pracovných síl. Kvalifikovaní inžinieri, remeselníci a technici boli nedostupní pre zbrojný priemysel. Jeden nemecký historik dospel k záveru: “Za šesť a pol roka – až do vypuknutia vojny – dosiahla nemecká ekonomika obrovské úspechy. Ale výsledok tohto obrovského úsilia bol pre ozbrojené sily relatívne malý tvárou v tvár požiadavkám zo strany civilného sektora.” [111]

Jeden z najznámejších verejných projektov bol Autobahn. Na rozdiel od všeobecnej mienky nemal tento projekt žiadnu strategickú hodnotu. Generálny štáb došiel k záveru, že diaľničný systém je pre nepriateľských letcov veľmi jednoduché zahliadnuť aj z veľkej výšky a motorizované jednotky používajúce diaľnicu by sa v prípade bombardovania nemali kam ukryť. [112] Niekoľko predvojnových vojenských útvarov bolo napriek tomu motorizovaných, ale armáda sa spoliehala najmä na železničnú dopravu. Na rozdiel od svojich najvyšších armádnych veliteľov, Freiherr von Fritsch a Ludwiga Becka, Hitler rozoznal taktickú hodnotu tankov v budúcej vojne. Avšak pri rozširovaní v tejto oblasti bola jeho pozornosť odvádzaná k paralelným civilným projektom a jeho podpora bola opäť nedostatočná. Podľa názoru presláveného vojenského analytika sira Basila Liddell-Harta “nakoniec zaplatil za to, že ju dôraznejšie nepodporoval.” [113]

V novembri 1934 sa armáda rozhodla vyrábať hlavný bojový tank so 75 mm delom. Do armády boli predtým zaradené dva ľahko pancierované a zbraňovo poddimenzované typy Panzer I a Panzer II. Oba typy slúžili na výcvik vojska počas vývoja bojového modelu. V medziobdobí armáda predstavila aj stredný tank Panzer III, ktorý sa ukázal ako vhodný na frontovú službu. Hlavný bojový tank Panzer IV, zazmluvnený v roku 1934, bol v skutočnosti už v štádiu plánovania, keď sa Hitler dostal k moci. Prvý kus nemal zísť z výrobnej linky skôr ako v roku 1936. V priebehu rokov 1936 a 1937 továreň v Magdeburgu vyrobila iba 35 tankov Panzer IV. V roku 1939 ich bolo 45. [114] Pre porovnanie, nemecký automobilový priemysel vyrobil v roku 1936 až 244 289 vozidiel. V posledných mierových mesiacoch musela nemecká armáda dopĺňať stavy svojich obrnených divízií českými tankami, ktoré získala pri obsadení Čiech a Moravy v marci 1939.

Obr.: Freiherr von Fritsch (vľavo) a Ludwig Beck, predvojnoví velitelia, ktorí sa stavali proti výrobe tankov. Beck povedal generálovi Heinzovi Guderianovi, zástancovi tankov, “Sú na mňa príliš rýchle!”

Výroba delostrelectva a munícia bola rovnako zanedbávaná. V lete 1939 nemecké továrne vyrábali iba 30 ťažkých poľných húfnic mesačne. [115] Výroba všetkých druhov munície bola tak obmedzená, že keď v septembri vypukla vojna, armáda mala zásoby iba na šesť týždňov bojov. Letectvo malo zásoby ľahkých a stredných bômb na tri mesiace a žiadne zásoby ťažkých bômb. Vzhľadom k tomu, že hlavným účelom zbraní je zasiahnuť muníciou cieľ, nedostatočná zásoba munície rozhodne ovplyvňuje ich účinnosť.

Hitler sprvu používal ozbrojené sily ako diplomatický nástroj. V roku 1938 povedal generálovi Erhardovi Milchovi: “Nikto sa ma nepýta, či mám bomby, alebo koľko mám munície. Všetko, na čom záleží, je počet diel a lietadiel.” [116] V roku 1938 Nemecko produkovalo iba šestinu munície, ako počas roka roka 1944. Generál Georg Thomas, člen nemeckého generálneho štábu zodpovedný za výzbroj konštatoval: “Nemecko šlo do vojny s úplne nedostatočnou hospodárskou prípravou. … Obrovská hospodárska príprava, ktorá bola potrebná pre vedenie novej svetovej vojny, prakticky neexistovala.” [117]

Obr.: Nemecká armáda v mierovom období často organizovala farebné prehliadky a občasné bojové exhibície pre verejnosť. Bolo to súčasťou predstavenia, ktoré malo zahraničným diplomatom ukázať, že Nemecko má hrozivé vojenské zázemie.

Keď Hitler prevzal úrad kancelára, nemecké námorníctvo bol značne menšie, než flotily konkurenčných európskych mocností. Od konca Prvej svetovej vojny až do roku 1931 Nemecko postavilo tri vojnové lode; v rovnakom období ich Francúzsko postavilo 81. [118] Anglo-Nemecká námorná dohoda z júna 1935 obmedzila veľkosť hladinového loďstva Ríše na 35 % britského kráľovského loďstva. Po vypuknutí vojny o štyri roky neskôr malo nemecké námorníctvo iba 17,5 % tonáže námorníctva svojho protivníka; len polovicu z toho, čo malo povolené. Výstavba impozantných predvojnových bojových lodí Bismarck a Tirpitz bola odložená pre nedostatok ocele. [119] Súčasná výstavba linkových lodí KdF Wilhelm Gustloff a Robert Ley v cene viac ako 50 miliónov RM pokračovala podľa plánu.

Lodenice začali vyrábať ponorky okolo roku 1935. Táto zbraň, potencionálne najrozhodujúcejšia v nemeckom arzenále, dostala iba nízku prioritu. Počas roka 1937, keď začali práce na lodi Wilhelm Gustloff, bola spustená na vodu iba jedna ponorka. Nemci ich postavili v nasledujúcom roku deväť a v roku 1939 osemnásť. [120] Nemecko začalo vojnu s flotilou 22 lodí schopných služby v Atlantiku, z ktorých iba jedna tretina naraz mohla hliadkovať v oblasti počas určitej doby.

Vojenskí velitelia sa stretli s Hitlerom v novembri 1938, aby prebrali koordináciu znovu vyzbrojenia troch základných armádnych zložiek. Ako to zhrnul nemecký vojenský historik: “Vágne pokyny, ako tieto zatiaľ neurčené ciele vyzbrojovania budú realizované počas niekoľkých najbližších rokov, naznačujú, že Hitler v tom čase nepredpokladal, že bude o trištvrte roka vo vojne.” [121] V období od septembra 1937 do februára 1939 nemecké firmy plnili armádne objednávky iba na 56,8 %. [122] Počas roka 1938 iba 9 % nemeckého priemyslu vyrába potreby pre armádu. [123] Percento sa s blížiacou vojnou zvyšovalo a dosiahlo na konci roka 1939 asi 15 %, hoci niektoré odhady sú o niečo vyššie. Naopak Anglicko v roku 1935 dalo na zbrojenie 15 % svojho rozpočtu. V roku 1938 to už bolo 38 %. [124] Ekonóm Dr. Anja Bagel-Bohlen dospel k záveru, že “zbrojná výroba Ríše v skutočnosti nikdy nedostala neobmedzenú prioritu v ekonomike, ako to vyzeralo. … Nemecký priemysel nebol žiadnym spôsobom pripravený na dlhšiu konfrontáciu s nepriateľským priemyselným potenciálom.” [125]

Nemecká armáda zaostávala za ostatnými veľmocami aj pokiaľ šlo o množstvo vojakov. V roku 1935 bolo vo francúzskej armáde 655 tisíc vojakov, Poľsko malo 298 tisíc vojakov a Československo 140 tisíc. Sovietsky zväz mal 885 tisíc mužov v zbrani. V žiadnej z týchto krajín nevládol voči Nemecku dobrý vzťah. Keďže v Ríši za posledných 15 rokov neboli odvody, neboli ani žiadni záložníci. Jedná sa o mužov s vojenským výcvikom, ktorí sa vrátili do civilného života, ale v prípade vojny môžu byť povolaní do vojenskej služby a tak môžu rýchlo rozšíriť ozbrojené sily. Francúzsko malo 4,5 milióna záložníkov, Poľsko 3,2 milióna a Československo 1,3 milióna vojakov v zálohe. [126]

Hitler sústreďoval ľudské zdroje Nemecka skôr na rozvoj sociálnych programov, než na vyrovnanie vojenského nepomeru. V januári 1933 bolo v nemeckej armáde a námorníctve 113 523 ľudí. Do konca roka ich počet vzrástol len na 122 tisíc. Dňa 21. marca 1935 Hitler znovu zaviedol povinnú vojenskú službu. Odvody začali až v októbri. V armáde pribudlo ďalších 200 tisíc mužov, v námorníctve 10 tisíc. Ďalších 20 tisíc sa zapojilo do nového vzdušného vojska – Luftwaffe. Nemecká ekonomika v roku 1935 vytvorila 3,6 milióna nových pracovných miest. Nábory do armády teda prispeli k zmierneniu nezamestnanosti iba málo. V skutočnosti začala vláda zvyšovať stavy armády preradením 56 tisíc policajtov do vojenskej služby. “Častý argument, že Hitler dal nezamestnaným prácu a chlieb výhradne masívnym rozvojom zbrojenia a armády je neudržateľný, ak sa preskúmajú súvisiace štatistiky,” poznamenal historik Ralf Wittrich. [127] Schacht to potvrdil svojim vyhlásením: “Odstránenie nezamestnanosti v Nemecku … uspelo bez zbrojenia.” [128]

Americký historik David Schoenbaum dospel k záveru: “V mnohých ohľadoch … národný socializmus šiel do vojny s mierovou ekonomikou namiesto aby v mieri vytvoril vojnovú ekonomiku.” [129] Hĺbková štúdia profesorov Williama Langera a Everetta Gleasona uvádza: “Nacistická vojenská sila a vojnová výroba v roku 1939 bola demokraciou značne nadhodnotená. Dnes nemôže byť pochýb, že Nemci v roku 1939 neboli ani zďaleka pripravení na dlhú vojnu vo veľkom meradle … vojnová produkcia bola nižšia než britská a francúzska a mali veľmi málo rezerv.” [130]

Napriek celkovej nepripravenosti dokázali nemecké ozbrojené sily poraziť väčšie a lepšie vyzbrojené armády počas prvých vojnových rokov. Zvyk nemeckej armády cvičiť nižších dôstojníkov až po veliteľa čaty v samostatnej iniciatíve pri boji, dávalo Hitlerovym jednotkám rozhodujúcu taktickú výhodu nad britskou, francúzskou a sovietskou armádou s ich nepružným systémom velenia. Pobočník Julius Schaub neskôr písal, ako často počúval Hitlera sťažovať sa najbližším spolupracovníkom, že “prekliata vojna zničila všetky moje plány … zničila všetko, všetky moje veľkolepé plány prestavby.” [131] Hitler slúžil počas Prvej svetovej vojny pri pechote a bol vážne zranený. Záznamy o jeho vojenskej službe hovoria, že sa zúčastnil 84 bojov. [132] Zdá sa nepravdepodobné, že muž, ktorý z prvej ruky zažil devastáciu, utrpenie a nezmyselnosť vojny v takej miere, by agresívne pripravoval celý národ na vyvolanie podobného krviprelievania, najmä s ohľadom na vedľajšiu úlohu, ktorú priradil zbrojeniu.

Preklad: ::prop, www.protiprudu.org
Richard Tedor: Hitlerova revolúcia – Obsah

Tento preklad bol možný iba vďaka podpore čitateľov webu www.protiprudu.org.

Referencie:

[108] Schultze-Rhonhof, Gerd, Der Krieg, der viele Väter hatte, s. 246

[109] Klüver, Max, Vom Klassenkampf zur Volksgemeinschaft, s. 59

[110] Klüver, Max, Den Sieg verspielt, s. 87, 88

[111] Klüver, Max, Den Sieg verspielt, s. 94

[112] Klapdor,Ewald, Der Ostfeldzug 1941. s. 140

[113] Liddell-Hart, Basil, Deutsche Generale des Zweiten Weltkrieges, s. 90

[114] Klüver, Max, Den Sieg verspielt, s. 113

[115] Bagel-Bohlen, Anja, Hitlers industrielle Kriegsvorbereitungen, s. 122

[116] Ibid, s. 116

[117] Klüver, Max, Den Sieg verspielt, s. 107

[118] Schultze-Rhonhof, Gerd, Der Krieg, der viele Väter hatte, s. 271

[119] Klüver, Max, Den Sieg verspielt, s. 95

[120] Bagel-Bohlen, Anja, Hitlers industrielle Kriegsvorbereitungen, s. 105

[121] Schustereit, Hartmut, Vabanque, s. 74

[122] Kunert, Dirk, Deutschland im Krieg der Kontinente, s. 32

[123] Reinhardt, Fritz, Die Beseitigung der Arbeitslosigkeit im Dritten Reich, s. 70

[124] Kunert, Dirk, Deutschland im Krieg der Kontinente, s. 183

[125] Bagel-Bohlen, Anja, Hitlers industrielle Kriegsvorbereitungen, s. 134, 135

[126] Schultze-Rhonhof, Gerd, Der Krieg, der viele Väter hatte, s. 252

[127] Reinhardt, Fritz, Die Beseitigung der Arbeitslosigkeit im Dritten Reich, s. 70

[128] Klüver, Max, Vom Klassenkampf zur Volksgemeinschaft, s. 58

[129] Schoenbaum, David, Die braune Revolution, s. 138

[130] Langer, William and Gleason, Everett, The Challenge to Isolation, s. 166

[131] Schaub, Julius, In Hitlers Schatten, s. 15-16

[132] Kern, Erich, Adolf Hitler und seine Bewegung, s. 48