Volíme hlavu štátu: Každý prezident zatiaľ posunul hranice. Účasť je kľúčová, najviac ľudí zmobilizoval Mečiar
Prvé kolo prezidentských volieb sa koná už túto sobotu 23. marca. Druhé kolo sa bude konať o dva týždne v sobotu 6. apríla. V histórii Slovenska sa ešte nestalo, aby sme spoznali kandidáta už v prvom kole.
Čítajte viac Právomoci prezidenta sú dostatočné, hovorí politológ aj čitatelia Pravdy Účasť je kľúčová
Účasť v prezidentských voľbách je už tradične nižšia, než v parlamentných. Rozdiel je aj v účasti v prvom a v druhom kole. Nižšiu účasť ovplyvňuje viacero faktorov. „Jedným z nich je, že voľba do prezidentského úradu je rozdelená na dve kolá. Voliči a voličky sa môžu z rôznych dôvodov rozhodnúť iba pre účasť na jednom z kôl. Pri prezidentských voľbách navyše nie je možné voliť poštou a teda spravidla hlasuje menej občanov a občianok žijúcich v zahraničí, keďže je nutné na Slovensko pricestovať,“ vysvetľuje sociológ z agentúry Ipsos Roman Pudmarčík.
Foto: SITA, Radoslav Matas Cestovanie je však faktorom aj pre ľudí, ktorí žijú na Slovensku mimo svojho trvalého bydliska. „V kombinácii s dvojkolovou voľbou prezidenta to zvyšuje pravdepodobnosť, že niektorí ľudia budú hlasovať iba v jednom z kôl,“ uviedol. Okrem toho je medzi dvomi kolami aj Veľká noc, čo môže znamenať cestu navyše a niektorých ľudí od volieb odradiť. „Zároveň môže na nižšiu účasť v parlamentných voľbách oproti prezidentským vplývať aj to, že úrad prezidenta má menšie výkonné právomoci a často môže byť vnímaný iba ako reprezentatívna funkcia,“ uviedol Pudmarčík.
Viacero faktorov, ktoré sú v každých voľbách unikátne, vplýva aj na rozdiel v účasti medzi prvým a druhým kolom. Z celkovo šiestich volieb klesla v druhom kole účasť len dvakrát – v roku 2004 a 2019. „Dôležité je, samozrejme, personálne zloženie kandidátov a kandidátok pre obe kolá. Čím viac dobre známych mien, ktoré majú navyše u určitých častí populácie vysokú dôveru, sa medzi nimi objaví, tým je väčšia šanca, že to k voľbám pritiahne rôzne skupiny ľudí,“ uviedol Pudmarčík.
Čítajte viac Blaha, Ódor, Danko či Matovič. Máme kompletné kandidátky - kto všetko chce zastupovať Slovensko v Európskom parlamente? Rovnako je dôležitým faktorom je aj to, aká je politická situácia v krajine. Zatiaľ najvyššiu účasť sme zaznamenali v roku 1999, kedy prebehla prvá priama voľba. „Rekordná účasť na prezidentských voľbách v roku 1999 bola spojená s mobilizáciou spoločnosti, ktorej väčšina sa snažila o zamedzenie výhry Vladimíra Mečiara. Slovenská spoločnosť to vnímala ako zlomový moment, ktorý rozhodne o ďalšom smerovaní krajiny,“ zhodnotil Pudmarčík. Mobilizácia sa niesla v duchu či ľudia volia niekoho, alebo proti niekomu. „V ďalších prezidentských voľbách až do roku 2019 účasť v oboch kolách rôzne oscilovala, no žiadne z nich už neboli drvivou väčšinou populácie vnímané ako zásadný moment, ktorý by ľudí dokázal mobilizovať,“ uviedol sociológ z Ipsosu.
Rozhodovanie ľudí o účasti na voľbách môže mať vplyv aj to, ako vyzerajú šance jednotlivých kandidujúcich osobností. „Ak má napríklad nejaký kandidát vysokú šancu, že postúpi do druhého kola, niektorí jeho voliči a voličky sa prvého kola nemusia zúčastniť, pretože to považujú za zbytočné. Naopak, v druhom kole sa zase nemusia zúčastniť volieb podporovatelia neúspešných kandidátov a kandidátok z prvého kola,“ hovorí Pudmarčík. Príkladom sú aj voľby z roku 2019, kedy podľa dostupných údajov až približne tri štvrtiny voličov a voličiek Štefana Harabina ostali počas druhého kola doma a nevolili.
Foto: TASR, Vladimír Benko Okrem toho môže mať na účasť vplyv aj nový a zásadný moment, kauzy, dezinformácie, ale aj počasie. Aj keď je záujem o voľbu hlavy štátu nižší, účasť býva často kľúčová. „Nižšia účasť vždy praje kandidátom a kandidátkam so silným voličským jadrom. Ide teda o mobilizovanú skupinu ľudí, ktorá je presvedčená o svojej volebnej účasti a voľbe vybraného kandidáta. Naopak, vysoká volebná účasť môže priniesť výhody kandidátom, ktorí sú všeobecne známi a sú všeobecne akceptovateľní rôznymi skupinami obyvateľstva a aj politicky neukotvenými voličmi a voličkami,“ uviedol sociológ.
Na to, aby sme spoznali prezidenta už v prvom kole, by musel niektorý z kandidátov získať absolútnu väčšinu teda nadpolovičnú väčšinu hlasov všetkých voličov na Slovensku, čo je aktuálne približne 4,33 milióna obyvateľov, takže by muselo v prvom kole dať hlas jednému z kandidátov viac ako 2,15 milióna Slovákov. Na porovnanie – pred piatimi rokmi prišlo v prvom kole voliť necelých 49 percent ľudí, platných bolo 2 145 364 hlasov. Zatiaľ sa tak ani raz nestalo a je veľmi málo pravdepodobné, že sa v týchto voľbách niečo zmení. „Keďže je slovenská spoločnosť prirodzene rozdelená do viacerých názorových táborov, matematicky je prakticky vylúčené, aby v prvom kole bol zvolený prezident,“ uviedol politológ Miroslav Řádek.
Prekvapenia? Môžu aj nemusia byť
Prekvapenia je podľa politológa možné očakávať vzhľadom na kandidatúru viacerých exotických kandidátov, ktorí si urobili z politiky živnosť prostredníctvom svojich schopností zabávať alebo pútať pozornosť. „Prekvapenia sa tiež nedajú vylúčiť aj pre tesný súboj dvoch top favoritov volieb. Volebné tímy oboch z nich môžu mať „v zálohe“ pripravené veci o ktorých väčšinová verejnosť nemusí nič tušiť,“ uviedol. Verejnosť podľa neho vie, že najvýznamnejšie voľby z hľadiska kľúčových politických rozhodnutí sú parlamentné voľby. „Prezidentské voľby sú menej atraktívne vzhľadom na slabé kompetencie prezidenta. Aj preto by nám viac svedčala voľba prezidentka parlamentom, ako tomu bolo do roku 1999,“ myslí si.
Čo sa týka kompetencií prezidenta, tie sú podľa odborníkov dostatočné aj preto, že sme parlamentnou demokraciou, nie prezidentským štátom. „Najsilnejšími sú menovacie právomoci prezidenta, zvlášť výber sudcov a funkcionárov (predsedu, podpredsedu) ústavného súdu a možnosť ponechať vo funkcii vládu, ktorej bola vyslovená nedôvera, teda „podržať“ vládu proti vôli parlamentu,“ hovorí ústavný právnik Eduard Bárány. „Právomoci prezidenta pokladám v zásade za viac ako dostatočné,“ dodal.
V minulosti prebiehali okrajové úvahy o tom, či by malo byť Slovensko viac premiérskym parlamentalizmom alebo prezidentskou demokraciou. „Boli to okrajové diskusie skôr akademického strihu a nikdy sa k nim vážne nepristúpilo. K zmene kompetencií prezidenta by musela existovať politická zhoda naprieč politickými stranami, čo je v súčasnej silnej politickej polarizácie vylúčené,“ uviedol Řádek.
Foto: Ľuboš Pilc, Pravda Podľa politológa z Prešovskej univerzity Michala Cirnera sa ukazuje, že neformálne postavenie prezidenta sa posilňuje. „Každý z prezidentov nejako posunul hranice neformálnych úzusov do praxe v prospech prezidenta a bude len na ďalšom prezidentovi ako tento neformálny vplyv využije či dokonca posilní,“ uviedol. Ako sa ukázalo pri prezidentke Čaputovej, v čase politických a ústavných kríz sa prezident môže dostať do pozície silného politického hráča. „Za určitých okolností môže vymenovať prezidentskú vládu a podobne,“ hovorí politológ.
Cirner v druhom kole žiadne prekvapenia neočakáva. „Ak by sa v druhom kole ocitol niekto iný, bolo by to veľké a neočakávané prekvapenie. Domnievam sa, že ak niekto z danej dvojice do volieb nezomrie, nespácha závažný trestný čin, nevzdá sa kandidatúry alebo niekto nepríde s nejakým šokujúcim odhalením, tak by sme sa nemali dočkať nijakého prekvapenia,“ skonštatoval.
Kováč vs. Mečiar a zmena voľby
Začiatok éry samostatnosti charakterizovala práve potreba nájsť nového prezidenta, ako na slovenskej, tak na českej strane. Premiérom bol v tom čase predseda HZDS Vladimír Mečiar, aj preto sa predpokladalo, že krajinu povedie osoba z jeho radov. Napokon sa jeho nominantom stal Michal Kováč, ktorý bol zároveň posledným prezidentom voleným v parlamente. Aj keď bol nominantom HZDS, úplnú podporu nemal ani vo vlastnom hnutí, kde bol podpredsedom.
Foto: TASR, Vladimír Benko Napokon získal 106 hlasov a stal sa prvým prezidentom samostatného Slovenska. Mečiar svoju nomináciu rýchlo oľutoval. Prvý väčší spor nastal, keď Kováč odmietol vymenovať Ivana Lexu, pravú ruku Mečiara, na post šéfa SIS. Už predtým zasial v Mečiarovi semienko pochybností, keď hneď neodvolal šéfa diplomacie Milana Kňažka. Zastal sa aj rebelov z HZDS. Nezhody vyvrcholili v marci 1994, keď prezident počas vystúpenia v parlamente ostro zaútočil na spôsob vládnutia Mečiara, čoho následkom bol pád jeho kabinetu.
Kováč sa stal „personou non grata“ a s Mečiarom bojoval štyri roky. Najväčšou kauzou bol únos prezidentovho syna do Rakúska. Prípad sa nikdy nevyšetril, no všetky informácie ukazovali na SIS. Kováč bol prezidentom do konca funkčného obdobia, no na novej hlave štátu poslanci nenašli zhodu a tak bol dočasným prezidentom Mečiar a neskôr po voľbách v roku 1998 predseda SDKÚ a nový premiér Mikuláš Dzurinda. Slovensko nemalo prezidenta 470 dní.
Súťaž krásy alebo silnejší mandát?
Začal sa tak proces, ktorého výsledkom bola zmena voľby prezidenta. V roku 1999 sa tak prvýkrát volil prezident priamo, teda z vôle ľudu. Pred každými prezidentskými voľbami sa cyklicky objavujú úvahy o tom, či je lepšie prezidenta priamo, alebo v parlamente. „Na konci 90. rokov vládna koalícia vedená Mikulášom Dzurindom splnila svoj sľub, že zmení voľbu prezidenta z parlamentnej na priamu. Podobne sa to stalo v minulom desaťročí v Česku. V oboch prípadoch väčšinová verejná mienka a populistickejší politici tvrdili, že je lepšie, ak si hlavu štátu vyberajú ľudia,“ hovorí politológ Řádek.
Foto: TASR, Miroslava Cibulková Výsledkom podľa neho je, že si drahým spôsobom vyberáme politického funkcionára so slabými kompetenciami, ktorý plní reprezentatívne funkcie. „Kandidáti minú státisíce eur na kampaň a následne pôjdu milióny na samotné voľby. To všetko v situácii, kedy aj tak bude väčšina voličov prihliadať na odporúčanie politických strán. Obávam sa, že priama voľba prezidenta Slovensku nepriniesla nič a pôsobí ako veľmi drahá „súťaž krásy“,“ hodnotí politológ.
Podľa politológa z Prešovskej univerzity Michala Cirnera sú základné argumenty pre nepriamu voľbu tie, že sa zbytočne nebude polarizovať spoločnosť v predvolebnej kampani a že prezidenta zvolí trojpätinová väčšina, takže by malo ísť o zhodu napriek politickým spektrom. „Bolo by to politické rozhodnutie, kde by sa museli zhodnúť na kandidátovi, ktorý by vedel reprezentovať Slovensko a nemohlo by sa stať, že nejaký populárny populista alebo človek bez politických skúseností by sa stal prezidentom,“ vysvetľuje.
Foto: TASR, Pavel Neubauer Naopak, argumenty za priamu voľbu sú tie, že si hlavu štátu vyberajú priamo ľudia a je to ich rozhodnutie a nie politické „handrkovanie sa“ parlamentu. „Môžu si zvoliť koho uznajú za vhodného. Je to viac demokratické. Silná politická legitimita z priamych volieb zvyšuje autoritu prezidenta, oproti voľbe v parlamente,“ myslí si Cirner. Úvahy o zmene priamej voľby vytiahol niekoľko mesiacov pred predčasnými voľbami vtedajší poslanec parlamentu Juraj Šeliga s tým, že zrušením priamej voľby a získaním ústavnej väčšiny v parlamente by si Robert Fico vydláždil cestu do Paláca. Tieto špekulácie sa nakoniec nepotvrdili, Fico ústavnú väčšinu nezískal, no svojho kandidáta áno.
Od Schustera k Čaputovej
Najhorúcejšími kandidátmi sa tak v prvej priamej dvojkolovej voľbe stali v druhom kole Vladimír Mečiar a Rudolf Schuster (Kováč sa vzdal v jeho prospech, pozn. red.). Schusterovi sa zatiaľ rekordným počtom hlasov – 1 727 481 – podarilo poraziť favorizovaného Mečiara. Niektorí Schusterovi vyčítali jeho bohatú komunistickú minulosť. Rok po nástupe Schustera do úradu sa objavili vážne zdravotné problémy. Po liečbe na Kramároch a v rakúskom Innsbrucku sa začal zotavovať.
Foto: Robert Hüttner, Pravda Jeho pôsobenie v úrade charakterizuje najmä obnovenie rokovaní o vstupe krajiny do NATO a EÚ, ktoré boli počas vlády Mečiara pozastavené. Ku koncu jeho funkčného obdobia sa SR stala členom oboch medzinárodných organizácií. Schuster často kritizoval nejednotnosť Dzurindovej koalície a nezamestnanosť, ktorá vtedy dosahovala takmer 20 percent. Po prejave v NR SR, kde predniesol správu o republike, podal Schuster ruku šéfovi NR SR Jozefovi Migašovi (SDĽ), Dzurindu však obišiel.
Po Schusterovi dostal kľúče od paláca Gašparovič, ktorý v druhom kole s podporou Smeru porazil znovukandidujúceho Mečiara. Gašparovič kandidoval aj druhýkrát, porazil Ivetu Radičovú a svoj post obhájil. Väčšie spory s vládou nemal a preslávili ho najmä jeho brepty, napríklad, že „všetko máte napísané biele na čiernom“. Premiérmi počas jeho vlády boli Dzurinda, Fico, Radičová a znova Fico. Napäté, aj keď korektné vzťahy mal s Dzurindom a jeho druhou vládou. Kritizoval ju čo sa týka dopadu reforiem na domácej scéne, no v zahraničnej politike sa zhodol so smerovaním vlády šéfa SDKÚ. Po predčasných voľbách v júni 2006 nastúpila k moci prvá vláda Roberta Fica a Gašparovič neskrýval spriaznenosť so Smerom, problém mal len s Mečiarom.
Foto: Pravda, Luboš Pilc Keďže jeden kandidát môže byť prezidentom len dve funkčné obdobia po sebe, v roku 2014 sa pozornosť sústredila na politického nováčika – podnikateľa Andreja Kisku a na šéfa Smeru a toho času dvojnásobného premiéra Roberta Fica. Napriek ostrej kampani a nevyberaným útokom Fico nedokázal osloviť dostatok voličov a prezidentom sa stal Kiska. Výkon jeho funkcie charakterizoval boj s mafiou a boj s Ficom. V jednej zo správ o stave republiky vyzval ministra vnútra Roberta Kaliňáka, aby odstúpil kvôli kauze Bašternák. Vzťah medzi premiérom a prezidentom sa vyostril po vražde novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice.
O päť rokov a desiatkach útokov neskôr sa Kiska rozhodol, že to skúsi v politike ako šéf strany Za ľudí, čo mu však nevyšlo a jeho nová strana sa ledva dostala do parlamentu. Opäť sa tak otvorila cesta pre nových kandidátov. Smer to skúsil s Marošom Šefčovičom a nová strana Progresívne Slovensko ponúklo svoju predsedníčku a právničku Zuzanu Čaputovú. Jedným z favoritov bol aj kandidát SaS Robert Mistrík, no ten sa neskôr vzdal v prospech Čaputovej.
Slovensko si tak v roku 2019 zvolilo prvú ženu do úradu. Čaputová vymenovala päť vlád a ako prvá vymenovala historicky prvú úradnícku vládu. Aj jej vládnutie charakterizovali napäté vzťahy s vládou. Či už Matovičovou, alebo Ficovou. Čelila aj mnohým útokom na jej osobu, ale vyhrážky smrťou neobišli ani jej rodinu. Vzťahy s Ficom v čase, keď bol v opozícii sa vyostrili tak, že na neho podala trestné oznámenie.
Aké boli najsilnejšie prezidentské momenty?
Počas tridsaťročnej histórie samostatnej Slovenskej republiky sme teda mali piatich prezidentov. Každý z nich mal svoje silné aj slabé momenty a každého počas jeho „prezidentovania“ charakterizovalo niečo iné. Kľúčovým rozdielom bol práve vzťah k vládnucej garnitúre. Najviac premiérov počas jedného volebného obdobia zažila posledná prezidenta a prvá žena v úrade Zuzana Čaputová, ktorá počas svojho pôsobenia vymenovala päť vlád.
Foto: Pravda, Ivan Majerský Ako hodnotí doterajších prezidentov politológ Cirner? „Michal Kováč sa postavil Mečiarovi a bránil demokraciu, právny štát a obhajoval smerovanie Slovenska do euroatlantických štruktúr. Rudolf Schuster sa priamo a intenzívne pričinil zahraničnými kontaktmi a svojimi krokmi k tomu, aby sme sa stali súčasťou EÚ a NATO,“ konštatuje politológ. „Ivan Gašparovič sa neodklonil od zahraničnopolitickej orientácie Slovenska a robil ju v súlade s vládou. Andrej Kiska bojoval za právny štát, proti štátnej korupcii a mafianizácii štátu a Zuzana Čaputová mala veľmi dobré medzinárodné renomé a pokračovala v boji za právny štát a ďalšie témy týkajúce sa solidarity so slabšími, menšinami a podobne,“ hovorí Cirner.
Prezident a premiér si málokedy sadli do nôty, stalo sa tak len počas dvoch funkčných období Gašparoviča. „Všetci okrem Gašparoviča boli vo výrazných konfliktoch s niektorými vládami počas ich funkčných období, čo neprispievalo k politickej a ústavnej stabilite krajiny,“ dodáva politológ z Prešovskej univerzity.
Řádek považuje za najsilnejší moment návštevu pápeža Františka na pozvanie prezidentky Čaputovej, kedy sa pápež pri Rybnom námestí v Bratislave prihovoril slovenským Židom. „Negatívne hodnotím vystupovanie Rudolfa Schustera voči vládnej koalícii Mikuláša Dzurindu a to najmä po jeho hospitalizácii v Rakúsku, kedy sa sťažoval, že predseda vlády a predseda parlamentu ho chceli obrať o politické kompetencie,“ uviedol politológ.
Zdroj
