Hitlerova revolúcia – kapitola 2.6

Hitler považoval vzdelávanie mladých za kľúč k postupnému rozvoju národa počas celej jeho existencie. V článku z roku 1937 napísal plukovník SS Otto Heidler, že školy musia teraz podporovať študentov “bez pozornosti na sociálne väzby, vzdelanie alebo hodnotenie intelektu, ale podľa podstaty ich charakteru.” Podľa NSDAP vysoké školy absolvovali mladí ľudia, ktorí neboli spôsobilí prevziať vedúce pozície v Nemecku. Z veľkej časti boli tvorení tým, čo Hitler označoval ako “zápecníkov”: jednotlivcov, ktorí sebecky sledovali svoje študentské a kariérne ciele počas rokov, keď strana bojovala o moc. Slovami Heidlera, boli to “sebci, ktorým chýbali všetky kvality bojovníka, žijúci si svoj súkromný akademický život, zatiaľ čo po celej krajine prebiehal boj o prežitie.” [133]

NSDAP odmietala akékoľvek usporiadanie, ktoré bránilo mužom, ktorí sa vzdali osobných ambícií pre dobro svojej krajiny a často riskovali svoje životy, aby dosiahli vedúce pozície. Počas rokov 1920 – 1933 mnoho univerzít bránilo mužom z SA, vodcom Hitlerovej mládeže a členom NSDAP prihlásiť sa na školy a študovať. Značné množstvo týchto mužov boli veteráni Prvej svetovej vojny. “Kým títo muži podporovali hnutie, ďalší sedeli vo svojich seminároch a inštitúciách a venovali sa svojim odborom a profesiám. … Chcú nás ohromiť svojimi znalosťami. A my im odpovedáme – chýba vám základ akejkoľvek múdrosti – a to je charakter.” [134] Hitler sám napísal: “Každý rok dostanú požehnanie vzdelania stovky tisíc úplne netalentovaných osôb, zatiaľ čo ďalšie stovky tisíc s vynikajúcimi schopnosťami zostávajú bez akéhokoľvek vzdelania. Straty pre národ nemôžu byť väčšie.” [135]

Vodca argumentoval, že nie je úlohou štátu “zachovať vplyv existujúcej sociálnej triedy. Namiesto toho je povinnosťou štátu vyberať najschopnejších ľudí spomedzi všetkých občanov, dosadiť ich do verejných úradov a dať im vedúce posty.” Poznamenal, že Spojené štáty sa tešia úspechom v oblasti vedy a techniky, “pretože veľké množstvo talentovaných jedincov z radov nižších vrstiev má prístup k vyššiemu vzdelaniu – na rozdiel od Európy.” [136] Z pohľadu národného socializmu bolo prvoradou úlohou vzdelania pripraviť dospievajúcich na povolanie. Nekvalifikovaná robotnícka trieda mala zmiznúť, keďže príslušníci mladej generácie bez remesla alebo zamestnania nemali potrebný charakter.

Obr.: Hitler gratuluje víťazom národnej profesnej súťaže. V populárnom každoročnom programe boli odmeňované štipendiami a občianskymi oceneniami deti z robotníckych rodín.

Nemecký pracovný front spustil v roku 1934 každoročnú ríšsku profesnú súťaž. Pol milióna chlapcov a dievčat, 80 % z nich iba so základným vzdelaním, predvádzali svoje remeselné zručnosti. Najlepší súťažiaci boli odmenení finančnými grantmi určenými na ďalšie štúdium. Slávnostné odovzdávanie cien sa konalo v Berlíne a národní víťazi pózovali na fotografiách spolu s Leyom a Hitlerom. Schacht, ktorý nesúhlasil s vyčleňovaním štátnych prostriedkov na financovanie vzdelávania nižších tried, demonštratívne odmietol Hitlerove pozvanie k účasti na programe. Miestne a regionálne súťaže rozšírili percento víťazov a ďalej propagovali program. Počet účastníkov každým rokom rástol. V roku 1938 sa zúčastnilo súťaže 949 120 dievčat a 1 537 373 chlapcov. V tom istom roku pridelil DAF na štipendiá 527 tisíc RM. [137]

Pre ďalší rozvoj remeselných zručností mladej generácie podporovala vláda školy Langemarck. Tieto inštitúcie prijímali mladých ľudí z robotníckeho a roľníckeho prostredia. Akadémie spočiatku trpeli nedostatkom kvalifikovaných učiteľov. Bol to však ďalší krok k Hitlerovej ambícii “v tejto oblasti dláždiť cestu pre každú schopnú myseľ… k najvznešenejšiemu miestu v živote ktoré sa snaží dosiahnuť, až pokiaľ siahajú jeho schopnosti, energia a odhodlanie.” [138] Roky pred svojim nástupom k moci Hitler presadzoval výchovu vedúcich kádrov pre lepšiu budúcnosť Nemecka. Oddanosť k národu bola rovnako dôležitá, ako schopnosť viesť. Chcel predísť ľahostajnosti alebo akýmkoľvek elitárskym tendenciám pri tvarovaní tých, ktorí boli cvičení k budúcemu vedeniu. Problém vypracovania programu na výber a prípravu kandidátov padol na Leya. Ten najprv navrhol založenie internátnych škôl s trojročným vzdelávacím programom v niekoľkých nemeckých mestách. Po ukončení štúdia by študenti s najlepšími požadovanými vlastnosťami postúpili do regionálnych internátnych škôl na ďalšie tri roky. Odtiaľ by sa “najschopnejší, najlepšej rasy a fyzicky najzdatnejší” študenti zapísali na prestížne akadémie NSDAP Ordensburg. [139] V októbri 1936 podpísal Ley dohodu s ministrom školstva Dr. Bernhardom Rustom, ktorou sa povoľovalo priame angažovanie strany v národnom školstve. Podľa zmluvy mohla NSDAP zriaďovať internátne školy, ríšske ministerstvo školstva si ponechalo právo na výber fakulty.

Ley dokončil podobu budúcich internátnych škôl po rokovaní s ríšskym vodcom mládeže Baldurom von Schirach. Porušil dohodu s Rustom a vylúčil nepokrokového ministra z ďalšej účasti. Vodca pracujúcich mal dostatočný vplyv – a DAF dostatok finančných prostriedkov – na vytvorenie súbežného školského systému, ktorý bol v podstate autonómny. Vznikli nezávislé osnovy a absolventské požiadavky, ktoré neboli v súlade so štátnymi normami. Ley založil vlastnú akadémiu. So schválením Vodcu Ley pomenoval desať plánovaných nemeckých inštitúcií ako školy Adolfa Hitlera (AHS). Vďaka dodatočným financiám z ríšskej pokladnice nakoniec vznikli ešte ďalšie dve školy. V internátnych školách AHS boli pripravovaní dvanásťroční žiaci nominovaní okresným vedením NSDAP. Kandidáti po absolvovaní prijímacej skúšky pokračovali šesťročným štúdiom. Fungovanie škôl Adolfa Hitlera ponúka pohľad na osobné kvality budúcich vodcov Nemecka, ktoré sa v nich pokúšal národný socializmus vypestovať.

V decembri 1936 oznámil Schirach založenie nových internátnych škôl. Za inšpektora akadémií menoval 25 ročného Kurta Pettera. Učebný plán navrhol Max Klüver, tiež vo veku 25 rokov. Učitelia boli vyberaní spomedzi vodcov Hitlerovej mládeže, čím sa obišlo ríšske ministerstvo školstva ako autorita na obsadzovanie učiteľských miest. Klüver navrhol učebný plán na základe konzultácií s kolegami a bez vplyvu úradov. Dátum pre otvorenie prvej školy Adolfa Hitlera bol 15. apríl 1937. Tento termín bol veľmi napätý a vylúčil dôkladné výberové konanie pri prijímaní študentov.

Na rozdiel od konvenčných univerzít sa prijímací proces zameriaval na celkový obsah a nie iba na duševné schopnosti. Klüver to vysvetľoval: “Nie sme proti rozumu alebo inteligencii, ale proti jednostranne intelektuálne zameraným osobám, ktorým chýba charakter a fyzická zdatnosť, ktorým chýba vôľa, rozhodnosť a zmysel pre zodpovednosť. Bezfarebné, nerozhodné a slabé, bezzásadové a nezodpovedné intelektuálske typy nechceme. Proti preceňovanému intelektu staviame celú osobnosť, ktorej intelekt je samozrejme neoddeliteľnou súčasťou.” [140]

Pri návrhu prijímacích skúšok na AHS fakulta sa snažila o posudzovanie nezávislého úsudku, vynaliezavosti, rýchleho chápania, pamätania si, improvizácie, sústredenia a predstavivosti než iba o posudzovanie čistých vedomostí. Hľadali najtalentovanejších mladých ľudí z celého Nemecka bez typického Hitlerovho uprednostňovania rodín robotníckej triedy. V jednej brožúre sa uvádzalo: “Je obvyklou mylnou predstavou, že školy Adolfa Hitlera sú školami pre chudobných, pre ľudí s menšími prostriedkami, ktorí by inak nikdy nemohli poslať svoje deti na vysoké školy. Je nutné zdôrazniť, že školy Adolfa Hitlera neboli vytvorené pre istú spoločenskú triedu. Sú to školy pre najlepších, najposlušnejších a najschopnejších chlapcov nemeckého národa.” [141] Učitelia si však boli vedomí, že kvalita vzdelania medzi chudobnými vrstvami obyvateľstva ponechala mnoho neodhalených talentov. Prijímacie skúšky toto brali do úvahy. To umožnilo v internátnych školách zvýšiť podiel synov remeselníkov, robotníkov a roľníkov viac, ako tomu bolo v iných inštitúciách.

Učitelia zriedka nechali výber študentov ohroziť politickými tlakmi. Aj napriek značnému nátlaku a intenzívnej konfrontácii s oblastným vedením NSDAP, samotný Klüver odmietol prijať syna starého straníckeho veliteľa do školy Adolfa Hitlera, pretože chlapec mal slabé výsledky. Naopak, na AHS vo Weimare bol prijatý Werner Lamberz, syn komunistu, ktorý bol väznený v koncentračnom tábore. [142]

Cieľom osnov AHS bolo kultivovanie vodcovských schopností medzi študentami. Preto sa vyhýbali kurzom zameraným na hromadenie znalostí, ktoré vyžadujú značnú dobu štúdia a sú rýchlo zabudnuté. To zodpovedalo Hitlerovej definícii cieľov vzdelávania, ktorými malo byť “trénovanie mladých myslí k ústretovosti voči novým myšlienkam, rozvoju uvažovania a pozorovania.” [143] Hodiny dejepisu sa zameriavali na výber niekoľkých najdôležitejších udalostí, ktoré mali rozhodujúci vplyv na napredovanie civilizácie, namiesto memorovania podrobnej chronológie minulosti.

Osnovy vyžadovali od študentov, aby pracovali spoločne v študijných skupinách. Každá mala určeného jedného účastníka ako “diablovho advokáta” na stimuláciu diskusie. Učitelia sa presúvali medzi skupinami a zúčastňovali sa debát. Hodnotenie skupiny malo vplyv na hodnotenie jednotlivca. Táto prax podporovala tímovú prácu. Bránila domýšľavosti a pomáhala žiakom naučiť sa vyhodnotiť protichodné argumenty, uprednostňovala výkon skupiny nad osobný rozvoj a systematicky pracovala na realizácii spoločných cieľov.

Hoci AHS schvaľovali obvyklé vlastenectvo, nevštepovali študentom nadmerný, dogmatický nacionalizmus. Študenti si rozširovali svoje pochopenie a toleranciu voči iným kultúram prostredníctvom kurzu “Pozrite sa na svet”. Cieľom bolo preskúmať politickú a ekonomickú situáciu iných krajín, aktuálne dianie a mentalitu ľudí. Štúdium cudzích jazykov a triedne výlety do zahraničia dopĺňali prehľad. Učitelia pridelili každému študentovi jednu krajinu, o ktorej sa musel dôkladne naučiť. Potom zdieľal svoje znalosti so spolužiakmi v triednej diskusii.

Myslenie otvorenou hlavou presadzované u študentov AHS bolo v rozpore so šovinistickými tendenciami prevládajúcimi v hierarchii NSDAP. Pri zhodnotení esejí prvej promujúcej triedy boli Schirach a Ley šokovaní, keď zistili neznalosť programu národno socialistickej strany. Ani rasová hygiena nemala miesto v študijných osnovách. [144] Táto okolnosť bola v priamom rozpore s rozkazom Hitlera: “Žiaden chlapec alebo dievča neopustí školu bez toho, aby nedostal základné inštrukcie o nevyhnutnosti zachovania čistoty našej krvi.” [145]

Príprava učiteľov pre AHS zostala taktiež bez veľkého vplyvu NSDAP. Prax obsadzovania učiteľských miest mladými mužmi eliminovala typ kariérneho pedagóga, ktorý sa postupne dištancoval od vitality a ducha mladej generácie desaťročiami akademickej rutiny. Smernice AHS vyžadovali, aby inštruktori pripravovali spoločenské a rekreačné aktivity jednotlivých skupín študentov, ktoré im boli zverené, vo svojom voľnom čase. “Musí na nich energicky naliehať, aby sa naučili ako sa zbaviť chýb a ako prekonať slabiny. Ale tiež musí zostať veselý a vždy pripravený byť na ich strane, naporúdzi s priateľskou radou a pomocou. … Musí byť vzorom spoločníka, nesebecký, úprimný a spravodlivý. Až potom môže získať potrebnú autoritu, bez ktorej nemôže vodca existovať.” [146]

Raz týždenne pracovali inštruktori s triedou na úlohách. Jedno popoludnie v týždni sa spoločne zúčastňovali učitelia aj žiaci športových súťaží a spevu. Konvenčné predpisy, ktorými sa riadili vzťahy ku študentom, neboli súčasťou škôl Adolfa Hitlera. Inštruktori sa pri budovaní autority spoliehali radšej na štandardy, ktoré nastavili, ako na rešpekte žiaka k úradu. Klüver neskôr napísal: “Bolo iba málo internátnych škôl, v ktorých existovalo takéto kamarátstvo a vzájomná dôvera medzi pedagógom a študentom, ako v AHS.” [147]

Telesná výchova hrala významnú úlohu v AHS. Hitler často zdôrazňoval telesnú kondíciu ako nevyhnutnú pre mladých ľudí, aby sa stali rozhodnými, zodpovednými a odhodlanými. Osnovy AHS uvádzali: “Športové súťaže … (a) lyžovanie, alebo lietanie v klzákoch sú najdôležitejšie pre posilnenie vôle a privyknutie na útrapy.” [148] V prvých rokoch venovali študenti približne desať hodín týždenne telovýchove a športu. Pre študentov piateho ročníka to bolo osem hodín. Dokonca aj počas vojny bolo iba minimum polovojenského alebo zbraňového výcviku. Namiesto toho sa školy snažili kultivovať vojenské zameranie v žiakoch pomocou vojenských hodnôt vnútornej dôvery, čeleniu voči nepriazni osudu a trvalému utrpeniu, a vyzývaním k odvahe. Športové talenty nedostávali automaticky najlepšie známky. Študenti, u ktorých inštruktori videli, že dosiahli viac ako boli ich predpokladané schopnosti – a teda dosiahli vyššiu úroveň sebaovládania – lepšie napĺňali ciele školy.

Obr.: Telesná príprava hrala dôležitú úlohu v nemeckom vzdelávacom systéme. Štát podporoval rytmickú gymnastiku vytvorenú Hinrichom Medau, určenú na pestovanie rovnováhy, koordinácie a fyzickej sily.

Mnoho inštruktorov AHS identifikovalo koncept národného socializmu “jeden národ, jeden vodca” s osobou Hitlera. Žiaden z jeho potencionálnych nástupcov v straníckej a štátnej hierarchii nevlastnil Vodcovu riadiacu, charizmatickú osobnosť. Budúcnosť politickej štruktúry Nemecka podľa názoru AHS teda bola v oligarchii: vybranej vrstve, v ktorej členstvo by nebolo určené sociálnym, hospodárskym alebo intelektuálnym postavením, ale osobnými vodcovskými schopnosťami a oddanosťou k zemi. Školy nechceli vychovať automaty, ktoré slepo sledovali stranícku líniu. Noviny o tom napísali: “Školy Adolfa Hitlera, tieto charakter formujúce sily sú v plnej práci, ktorá je tak potrebná v našej dobe. Nemajú však potlačiť osobnosť jedinca … ale pestovať a posilňovať ju spôsobom, ktorý umožní chlapcovi dospieť k nezávislému mysleniu a rozhodnej osobnosti.” [149]

Zatiaľ čo pomáhali študentom rozvíjať sebavedomie a ich potenciál, učebné plány začleňovali aj prvky, ktoré mali vylúčiť pocit ich vlastnej dôležitosti. Obtiažne triedne úlohy s týždennými termínmi vyžadovali úzku spoluprácu a pestovali vzájomnú závislosť medzi členmi jednotlivých študijných skupín. Športové programy AHS kládli dôraz na tímovú spoluprácu a učili chlapcov, že celok je dôležitejší ako jednotlivec. Na športovom poli rovnako ako v triede sa jednotliví žiaci striedali v úlohe tímových a študijných kapitánov. Po dočasnom velení sa vrátili do skupiny v podriadenej úlohe. Výlety do baní, tovární a na farmy mali za úlohu bojovať proti izolácii alebo ľahostajnosti, pripomínali študentom, že status exkluzívnej internátnej školy ich nevyčleňuje z nemeckého národa a od reality ich každodenného života. Na rozdiel od iných internátnych škôl, AHS neponúkali svojim žiakom žiadne odlišovacie uniformy. Aj toto opatrenie zabraňovalo pocitom nadradenosti.

Obr.: Študenti škôl Adolfa Hitlera nosili štandardné oblečenie nemeckej mládežníckej organizácie. Nebola žiadna odlišujúca uniforma pre žiakov AHS.

Ďalším vybočením z pravidiel, ktoré vládli na iných školách, bola pozornosť ku rodinným väzbám počas školského roka. Brožúra AHS popisuje, ako sú vzťahy študent-rodič “upravované školou, aby zostali tak úzke, ako je to len možné a žiakom tak vštiepili hodnoty, ktoré môžu získať iba prostredníctvom rodinného života.” [150] Informačný bulletin AHS Tilsit radí rodičov do širšieho okruhu tých, ktorí majú splnomocnenie vychovávať dieťa. “V žiadnom zmysle nestrácajú rodičia svojho chlapca pri zápise na školu Adolfa Hitlera. Plne nám dôverujúc zverujú časť jeho vzdelávania našim pedagógom. Prajeme si, aby chlapec zostal zakorenený vo svojom rodičovskom dome a vo svojej vlasti. Mladík, ktorý zabudne na svoj domov, nemá korene a je pre nás nevhodný.” Článok tiež definoval “úzku spoluprácu medzi rodičmi a inštruktormi” ako “absolútne nevyhnutnú pre vzdelávanie a rozvoj jednotlivých chlapcov.” [151] Počas prázdnin inštruktori často navštevovali rodiny svojich študentov.

AHS podporovali pokračujúci vplyv rodičov na žiakov, ako súčasť ich prípravy na to, aby sa z nich stali prospešní a zodpovední mladí ľudia. Osnovy sa zameriavali na rozvoj troch vzájomne prepojených oblastí: mysle, tela a ducha. Pokiaľ išlo o duševné schopnosti, cieľom školy nebolo napchať hlavy študentov informáciami, ale aby si zvykol tvrdo pracovať, riešiť úlohy systematicky a cvičiť si zdravý úsudok. Nekompromisný prístup AHS ku telesnej výchove prispieval k celkovému zdraviu a pohode, podporoval sebavedomie a učil spolužiakov podriadiť vlastný prospech tímovému záujmu. Duchovné prvky osnov sa zameriavali na produkciu nezávislých iniciatívnych ľudí, pripravených prijať a uplatňovať autoritu, cítiť zodpovednosť za svoje činy a pokoru, rovnako ako ctiť si svoj národ a svoju krajinu. Všetky časti spolupracovali na formovaní jedincov, ktorí sa mali v budúcnosti stať v Nemecku vodcovskou kastou. Aj keď školskí úradníci dúfali, že si absolventi vyberú kariéru v civilnej službe, nebol žiaden tlak, aby tak konali. Školy Adolfa Hitlera nehľadali najsľubnejších mladých vodcov Nemecka, ale učili ich, ako sa vodcami môžu stať sami.

Tento spôsob vzdelávania predstavuje výrazný odklon od praxe liberalizmu. Aby demokracia zabezpečila rovnaké príležitosti pre všetkých, často venuje väčšie prostriedky na vzdelávanie pre menej schopných namiesto toho, aby investoval do tých, ktorí vykazujú lepšie schopnosti. Proces “vyrovnávania” zodpovedá liberálnym zásadám, ktoré odmietajú prirodzené poradie medzi jednotlivcami na základe talentu a osobnej iniciatívy. V Nemecku naopak niektoré akademické inštitúcie prideľovali prioritu pre rozvoj potenciálu viac nadaných jedincov. Paralelná výučba v spoločenskej zodpovednosti zaisťovala, že odborná príprava takýchto osôb pre vedúce pozície bude službou pre všetkých.

Preklad: ::prop, www.protiprudu.org
Richard Tedor: Hitlerova revolúcia – Obsah

Tento preklad bol možný iba vďaka podpore čitateľov webu www.protiprudu.org.

Referencie:

[133] Der Schulungsbrief 1/1937, s. 6, 7

[134] Der Schulungsbrief 1/1937, s. 7

[135] Der Schulungsbrief 5/1937, s. 188-189

[136] Klüver, Max, Vom Klassenkampf zur Volksgemeinschaft, s. 33

[137] Ibid, s. 90

[138] Ibid, s. 95

[139] Ley, Robert, Wir alle helfen dem Führer, s. 139

[140] Klüver, Max, Die Adolf-Hitler Schulen, s. 32

[141] AHS Weimar-Thüringen, Arbeitsbericht und Elternbriefe 1940-41, s. 11

[142] Klüver, Max, Die Adolf-Hitler Schulen, s. 132

[143] Ibid, s. 33

[144] Ibid, s. 159, 181, 82

[145] Jörns, Emil, and Schwab, Julius, Rassenhygienische Fibel

[146] Klüver, Max, Die Adolf-Hitler Schulen, s. 152

[147] Ibid, s. 196

[148] Ibid, s. 104

[149] Ibid, s. 146

[150] Ibid, s. 185

[151] Ibid, s. 184