„Ako si Big Oil podrobil svet” je úžasný príspevok investigatívnej žurnalistiky od Jamesa Corbetta, ktorý odhaľuje obrovský vplyv ropného priemyslu pri formovaní a ovládaní sveta, ako ho poznáme. (Foto: Picryl)

„Od poľnohospodárstva cez lieky, nákladné auto na naftu, taniere, potrubia až po výrobky z plastu, ťažko si predstaviť oblasť každodenného života, ktorú by neovplyvňoval petrochemický priemysel.

Príbeh ropy je príbehom moderného sveta. Je príbehom tých, ktorí tento svet pomohli vytvoriť a toho, ako sa „oil-igarchia“ (oil = ropa) dostala k monopolizácii samotného života.”

Corbett podrobne popisuje špinavé dejiny pozadia dnešnej „oligarchie”. Hoci  je meno Rockefeller takmer každému veľmi dobre známe, len málokto pozná aj skutočný príbeh, ako sa tento muž dostal k moci.

Ako píše Corbett, niektoré detaily príbehu Big Oil sú všeobecne známe. Iné sú nejasné. Príbeh začína vo vidieckej oblasti štátu New York začiatkom 19. storočia.

William Avery Rockefeller sa ukrýva pod vymysleným menom „Dr. Bill Livingston” ako nefalšovaný  „predavač s hadím olejom” (pozn. redakcie: v USA bol tak v 19. storočí označovaný človek, ktorý putoval a predával všeliek, no v skutočnosti to bola zmes látok s nulovým účinkom).

Ani lekár, ani odborník na rakovinu, Rockefeller, alias „Dr. Livingston”, alias „Devil (Diabol) Bill” sa potuloval postrannými uličkami krajiny klamúc ľudí, aby si kupovali jeho „Rock Oil” – posilňujúci prostriedok na liečbu rakoviny.

Ten podľa Corbetta nebol ničím iným než „neosožnou zmesou preháňadla a ropy, ktorá bola úplne bez účinku“.

William Avery Rockefeller bol otcom mnohých detí, ktoré splodil s troma ženami. Pod meno Livingston sa ukryl po obvinení zo znásilnenia v roku 1849.

Jedným z jeho detí bol aj John D. Rockefeller, ktorý sa stal prvým svetovým miliardárom po tom, čo založil spoločnosť Standard Oil.

Ako uvádza Corbett:

„Ak od nich práve neutekal alebo nezmizol na niekoľko rokov, [William Avery Rockefeller] učil svoje deti podvodnícke triky, ktoré využíval pri obchodovaní.

Raz sa pochválil svojimi výchovnými metódami: Mojich chlapcov klamem vždy, keď sa to dá. Chcem, aby boli bystrí…

Svet, v ktorom žijeme,  je ten, ktorý vytvoril Devil Bill na svoj obraz. Je to svet založený na zrade, klamstve a naivite ľudstva, ktoré nikdy nedozrelo na triky Rockefellerovcov a im podobným, hoci ich uplatňujú celých 150 rokov, aby formovali svet.”

Ďalšou postavou príbehu s podobným pochybným pozadím je „plukovník“ Edwin Drake, nezamestnaný vlakový sprievodca, ktorému sa podarilo zaistiť si prácu u Pennsylvania Rock Oil Company tým, že v hoteli natrafil na zakladateľov spoločnosti Georgea Bissella a Jamesa Townsenda.

Titul „plukovník“ mu udelili Bissell a Townsend, pretože sa domnievali, že by mu mohol pomôcť „získať si úctu miestneho obyvateľstva“, nakoľko pokračoval v biznise a zamestnal sa v spoločnosti Seneca oil (spoločnosť ťažila ropu v Pensylvánii, Titusville), ktorá vyrábala z ropy petrolej (kerozín, používaný ako lampový olej).

Jeho úlohou bolo vyťažiť dostatok ropy, aby bol obchod ziskový. To bolo však náročnejšie, ako sa pôvodne očakávalo, pretože využívané metódy im pomohli vyťažiť len niekoľko galónov ropy.

Napokon sa pokúsil prevŕtať skalnatý podklad, aby sa dostal k väčším zásobám tejto suroviny.

28. augusta 1859 – doslova v deň, kedy minul posledné finančné prostriedky – začala ropa skutočne vytekať spod zeme. Tak sa zrodil nový priemysel.

Netrvalo dlho a domácnosti a továrne po celom svete využívali lampový olej vyrábaný z tejto suroviny a všetci prospektori sa zbiehali do Pensylvánie za účelom hľadania „čierneho zlata“.

Bol medzi nimi aj John D. Rockefeller, účtovník z Clevelandu, ktorý mal podľa Corbetta v živote dve ambície: „Zarobiť $100 000 a dožiť sa 100 rokov.”

S pôžičkou $1000 od svojho otca, ktorým bol „Devil Bill,” sa John D. Rockefeller vydal za svojím bohatstvom.

Po niekoľkých partnerstvách a fúziách počas siedmich rokov, John D. Rockefeller v roku 1870 konečne založil Standard Oil of Ohio. V správe sa uvádza:

„Rok neskôr začal potichu uplatňovať to, čo nazýval ‘náš plán’ — jeho kampaň na ovládanie celého ropného priemyslu — do ničivých dôsledkov. Rockefeller vedel, že dodávateľ ropy s najnižšími prepravnými nákladmi položí konkurenciu na kolená.

Vstúpil do tajného spojenectva so železnicami, nazývaného aj South Improvement Company. Výmenou za veľké a pravidelné dodávky si Rockefeller a jeho spojenci zabezpečili oveľa nižšie dopravné sadzby, ako mali ich konkurenti.

Ida Tarbell, dcéra jedného z mužov z ropného priemyslu, spomína, ako muži ako jej otec nemohli pochopiť, čo sa vlastne stalo: ‘V oblasti ťažby ropy sa začala šíriť  znepokojujúca fáma,’ napísala.

Nákladné sadzby za prepravu stúpali… A čo viac… všetci členovia South Improvement Company — spoločnosti, o ktorej dovtedy nikto nič nepočul — boli výnimkou. …Z každých úst sa dralo jediné slovo, a tým bolo ‘spiknutie’.”

Keď mal 40 rokov, ovládal John D. Rockefeller 90% svetových ropných rafinérií. V priebehu pár rokov (začiatok 80. rokov 19. storočia) ovládal aj 90% predaja ropy a tretinu všetkých ropných vrtov.

Vlastnil medzinárodný monopol na to, čo sa malo stať najdôležitejšou komoditou vo svetovom hospodárstve.

V Rockefellerových šľapajach kráčalo niekoľko ďalších bohatých rodín, vrátane Nobelovcov, Rothschildovcov, holandskej kráľovskej rodiny a milionára Williama Knoxa D’arcyho, ktorý ako prvý ťažil ropu v Perzii.

Všetci spomínaní včasní „ropní baróni” neskutočne zbohatli. A zatiaľ čo sa miliardy ľudí stali závislými od ropy prakticky v každom aspekte života, títo nadobudli obrovskú moc a vplyv.

Je pravdou, že nebyť prefíkanej manipulácie skorých „oligarchov”, ropu mohli nahradiť iné zdroje.

Vynájdenie elektrickej žiarovky spôsobilo pokles tržieb z lampového oleja a dočasne ohrozilo ropný monopol.

Lampový olej však čoskoro nahradil dopyt po benzíne, ktorý slúžil na pohon dvojtaktového spaľovacieho motora. Jeho objaviteľom bol nemecký inžinier Karl Benz.

Benz Motorwagen sa v roku 1888 stali prvými komerčne dostupnými automobilmi, a tým boli zisky z ropného priemyslu opäť zabezpečené. To však nezaručovalo trvácnosť monopolu.

Prvé elektrické auto uzrelo svetlo sveta v roku 1884 a do roku 1897 sa elektrické automobily v Londýne tešili veľkej popularite. Začiatkom 20. storočia bolo zo všetkých predaných áut v USA až 28% elektrických.

Corbett dodáva:

„Elektrina mala oproti spaľovaciemu motoru viacero výhod: tieto autá nepotrebovali riadiacu páku ani ručnú kľuku a nespôsobovali také otrasy, hluk ani zápach ako autá na benzín.

Šťastena zasiahla aj 10. januára 1901, keď hľadači ropy narazili na ropu v Spindletop vo východnom Texase.

Silný výron ropy dával až 100 000 barelov denne a spustil nový ropný boom, ktorý zásoboval americký trh dostatkom lacnej ropy a tlačil ceny za palivo nadol.

Netrvalo dlho a drahé elektrické autá, ktoré dokázali prejsť len „krátke“ vzdialenosti, čoskoro zmizli a ulice ovládli benzínové motory…”

Zaujímavé je, že to, čo malo pôvodne zastaviť bezhraničnú silu Johna D. Rockefellera, z neho urobilo prvého miliardára na svete.

Zvýšenie jeho bohatstva malo za následok, že bol ostro sledovaný, a 15. mája 1911 vyhlásil Najvyšší súd Spojených štátov firmu Standard Oil za monopol „obmedzujúci obchod“ a nariadil jeho rozpustenie.

Rozdelenie spoločnosti na viacero menších jednotiek však strojnásobilo hodnotu akcií Standard Oil a v priebehu pár dní sa Rockefellerove bohatstvo vyrovnalo takmer 2% celkového hospodárstva Spojených štátov.

„Pre „oiligarchov“ bola lekcia neustáleho vzostupu Rockefellera jasná: čím viac bol tento monopol prenasledovaný, tým pevnejšie bolo uchopené jeho ovládanie, tým väčšia bola chuť po moci a peniazoch, a tým sladšia mala byť odmena na konci.

Odteraz už nič nedokázalo vykoľajiť ropných „pánov“ z ich cesty za snahou o úplnú kontrolu. Netolerovali žiadnych rivalov. Nedopustili, aby ich čokoľvek ohrozilo.”

Elektromobil sa síce podarilo úspešne eliminovať, čo pomohlo zaručiť zisky pre Big Oil, na obzore sa však objavil ďalší konkurent: alkohol.

Henry Ford navrhol svoj automobil Model T tak, aby fungoval na benzín alebo aj alkohol. Povedal, že ako pohonná hmota môže byť použité čokoľvek, čo sa dá fermentovať.

Možnosti paliva boli teda otvorené a ponúkali širokú škálu alternatív. Ropný priemysel však opäť dokázal konkurenciu eliminovať a tentokrát to bolo podporovaním hnutí proti alkoholu a vytvorením Prohibičnej strany v roku 1869.

Aj keď sa Rockefeller alkoholu vyhýbal, jeho hlavným záujmom nebolo pozdvihnúť morálku v USA.

Prohibícia poslúžila jeho agende tým, že vytvorila sťažujúce obmedzenia pre výrobcov etanolu, a keďže výroba etanolu sa stávala čoraz nákladnejšou, jeho potenciálne využitie ako alternatíva paliva prestalo byť príťažlivé.

Keď sa vyvinul motor s vysokou kompresiou, výrobcovia áut začali narážať na neustále problémy s výkonom automobilov. Problém sa podarilo rozanalizovať spoločnosti General Motors, ktorá zistila, že problém súvisí s palivom.

General Motors vyskúšali okolo 15 000 rozličných kombinácií prvkov, aby našli riešenie, ktoré by odstránilo klepanie v motore.

Zistilo sa, že stačí pridať do benzínu benzén z uhlia. To isté platilo aj o pridaní obilného alkoholu. Pridaním 10% alkoholu do benzínu sa kvalita paliva zvýšila a motor klepotal menej.

Prinieslo to však aj iné pozitíva, napríklad čisté spaľovanie, ktoré eliminovalo emisie sadzí, a zvýšený výkon bez klepania v motore.

Pokračujúci výskum General Motors však zistil, že pridaním olova do benzínu vytvorili „ideálnu antidetonačnú pohonnú látku“.

Ideálnu hlavne preto, že výroba aditíva olova – tetraetylolova – im umožnila dosiahnuť najväčšie zisky.

Keby pridávali do benzínu alkohol, ropný priemysel by na predajnosti ropy stratil 10 – 20%, v závislosti od množstva pridaného alkoholu.

Pridávaním olova mal ropný priemysel ďalší výrobok, ktorý mohol celý kontrolovať. Standard Oil sa spojil s General Motors a vytvorili tak obrovskú korporáciu, ktorá bola známa pod názvom Ethyl Corporation.

Olovnatý benzín sa stal normou a v priebehu nasledujúcich 80 rokov v následku tohto neurotoxického aditíva do paliva ochorelo a poškodilo si zdravie obrovský počet ľudí.

Dôvodom nebolo nič iné ako ziskuchtiví ľudia, ktorí chceli čo najviac zarobiť.

V roku 1936 sa Standard Oil a General Motors zúčastnili aj na reformácii verejnej dopravy. Len 10% Američanov vlastnilo auto a väčšina mestských obyvateľov sa spoliehala na trolejbusy.

Električky a troleje nahradili autobusy na benzín, čo zaistilo ropnému priemyslu ešte lepšiu pozíciu v rámci amerického hospodárstva. Corbett píše:

„Kartel mal veľký záujem udržať ich podiel v National City Lines v tajnosti, verejnosť sa o tom však v roku 1946 dozvedela… od Edwina J. Quinbyho…

Odhalil, že oligarchovia vlastnia akciové podiely v National City Lines a ich dcérskych spoločnostiach a detailne vysvetlil, ako postupne odkúpili a zničili linky verejnej dopravy v Baltimore, Los Angeles, St. Louis a ďalších veľkých mestách…

V roku 1947 bola spoločnosť National City Lines obvinená zo sprisahania, ktorého cieľom malo byť vytvorenie dopravného monopolu a tiež monopolizácia autobusovej dopravy a zásobovania.

V roku 1949 boli General Motors, Firestone, Standard Oil of California a ich riaditelia a majitelia odsúdení zo sprisahania po druhý raz.

Aký bol trest za odkúpenie a rozobratie americkej infraštruktúry verejnej dopravy? Pokuta $5,000. H. C. Grossman, bývalý riaditeľ Pacific City Lines v čase, keď bol losangeleský Pacific Electric System (s hodnotou $100 miliónov) zošrotovaný, dostal pokutu presne $1.”

Následne došlo k podkopávaniu železničného systému. V roku 1953 bol prezident General Motors, Charles Wilson, vymenovaný za Ministra obrany.

Wilson spolu s Francisom DuPontom, hlavným správcom ciest, spustili najväčší stavebný projekt  v histórii USA – vytvorenie medzištátneho diaľničného systému.

V dôsledku toho preprava železnicou klesla v rokoch 1945 a 1964 o 84% a vzrástlo súkromné vlastníctvo automobilov a s ním aj predaj benzínu – ten sa v tom istom časovom období zvýšil o 300%.

Podobné veci sa diali aj v Európe, čo opäť pomáhalo posilniť ropný biznis. Ropa sa stala hlavnou pohonnou látkou, s ktorou sa počítalo i do budúcna.

Správa ďalej uvádza nedostatky plynu, ktoré USA spôsobili na začiatku 70. rokov minulého storočia obrovské finančné problémy.

Odhaľuje aj to, ako tajná skupina  Bilderberg Group, ktorú vytvoril Prince Bernhard z Holandska v roku 1954 úspešne vytvorila nový finančný systém postavený na petrodolári.

Tento systém umožnil oligarchom nevídanú kontrolu hospodárstva.

V tom čase ľudia Johna D. Rockefellera nenávideli. To sa však zmenilo, keď preňho začal pracovať Ivy Ledbetter Lee. Tento muž je považovaný za zakladateľa PR (public relations), ako ho dnes poznáme.

John D. bol natáčaný, ako rozdáva peniaze chudobným a verejne bol vykreslený ako láskavý a milý muž s dobrým srdcom. Dnes to pôsobí veľmi gýčovo, ale vtedy takéto jednoduché triky naozaj fungovali.

Rockefeller však potreboval zájsť ešte ďalej, aby si skutočne získal dôveru verejnosti.

Ako píše Corbett:

„Aby si získal verejnosť, rozhodol sa dať im to, čo si žiadali. A nebolo ťažké zistiť, čo ľudia chcú: peniaze. Ale rovnako ako jeho otec Devil Bill, ktorý ho naučil všetkým obchodným záležitostiam, Rockefeller sa nezabudol postarať o to, aby bol tento krok výhodný hlavne preňho.

Svoje bohatstvo síce poskytoval na vytvorenie verejných inštitúcií, tieto inštitúcie však mali za úlohu ohýbať spoločnosť podľa jeho predstav.

Ako zistí každý potenciálny vládca v histórii, spoločnosť sa musí zmeniť od základu. Američania si v 19. storočí stále vážili vzdelanie a intelektuálne záujmy… s pozoruhodnou mierou gramotnosti od 93 do 100%.

Predtým, ako bola uzákonená povinná školská dochádzka v Massachusetts v roku 1852, vzdelanie bolo súkromné a decentralizované, a výsledkom zmien boli… rozšírené pevné základy poznatkov z histórie a vedy.

Národ individualistov, ktorí myslia samostatne, bol  však pre monopolistov výstrahou. Oligarchovia potrebovali skôr masu poslušných pracovníkov…”

Prvým veľkým charitatívnym činom Johna D. Rockefellera bolo založenie Chicagskej univerzity, po ktorom nasledovala donácia $180 miliónov na zriadenie Rady pre všeobecné vzdelávanie.

Navzdory tomu, čo si možno teraz myslíte, táto veľkorysosť nesúvisela s podporou ďalšieho vzdelávania. Jej účelom bolo vzdelávanie kontrolovať a oslabovať.

Frederick Taylor Gates sa stal dôveryhodným spojencom a v “The Country School of Tomorrow (Škola budúcnosti)”, Gates predstavuje Rockefellerov plán na vzdelávanie budúcich Američanov:

„V našom sne máme neobmedzené možnosti a ľudia sa pokorne poddávajú a nechávajú sa viesť našou formujúcou rukou.

Súčasné vzdelávacie konvencie sa vytratia z našich myslí; a neobmedzovaní tradíciou budeme ochotne podporovať vďačných a poslušných ľudí. Nebudeme sa usilovať spraviť z týchto ľudí ani ich detí filozofov, učencov ani vedcov.

Nechceme z nich získať spisovateľov, rečníkov, básnikov či mudrcov. Nebudeme hľadať skvelých umelcov, maliarov, hudobníkov.

Nebudeme si vážiť ani náznak snahy vyzdvihnúť spomedzi nich právnikov, doktorov, kazateľov, politikov a štátnikov, ktorých máme dostatok.”

V americkom vzdelávacom systéme nasledovali ďalšie pretvárajúce a formujúce programy, na pozadí ktorých stála ropa.

Jedným z nich bola aj schéma na zmenu vyučovania americkej histórie s cieľom podporiť kolektivizmus, ako aj program, ktorý vyvrcholil pretvorením lekárskej praxe.

Vtedy prevládala naturopatická rastlinná medicína a Rockefeller sa rozhodol posunúť medicínske odvetvie smerom k používaniu liečiv, ktoré boli vyrábané z ropy.

Za týmto účelom bol v roku 1901 založený Rockefellerov inštitút pre lekársky výskum, ktorý viedol Simon Flexner.

„Jeho brat Abrahám, pedagóg, uzavrel zmluvu s Carnegieho nadáciou, ktorá ho zaväzovala napísať správu, hodnotiacu aktuálny stav amerického lekárskeho vzdelávacieho systému.

Jeho štúdia s názvom ‘ The Flexner Report’ spolu so stovkami miliónov amerických dolárov, ktoré sa mali do výskumu v nasledujúcich rokoch sypať z Rockefellerovej nadácie a Carnegieho nadácie, vyústila do rozsiahleho prepracovania amerického zdravotného systému.

Naturopatická a homeopatická medicína, lekárska starostlivosť spočívajúca v nepatentovateľných a nekontrolovateľných prírodných liečivách bola ozančená ako šarlatánstvo; vážne sa brala len alopatická medicína založená na liekoch, ktorá si vyžadovala finančne náročné lekárske postupy a dlhé pobyty v nemocnici…

Nadácie Carnegieho, Morgana a Rockefellera financovali chirurgické zákroky, ožarovanie aj výrobu syntetických liekov.

Boli základňou pre nové ‘lekárske hospodárstvo’…  Oligarchia vytvorila celý lekársky priemysel z vlastných výskumných centier, a potom predávala vlastné produkty svojich ropných spoločností ako  ‘liek’.”

Finančná moc týchto gigantov ropného priemyslu je dnes takmer nepredstaviteľná, ale ich skutočným cieľom bolo kontrolovať celý finančný systém.

To sa konečne podarilo vytvorením Federálneho rezervného systému, ktorý vznikol v roku 1913 po tajnom stretnutí na Jekyll Island. Na tomto stretnutí boli dohodnuté všetky detaily.

Zúčastnili sa ho svokor Johna D. Rockefellera Jr., senátor Nelson Aldrich a viacerí zástupcovia bankového sektora.

V 50. rokoch minulého storočia sa stal James Stillman Rockefeller, vnuk brata Johna D., vedúcim riaditeľom National City Bank, zatiaľ čo David Rockefeller, vnuk Johna D., prevzal Chase Manhattan Bank. Stále však neboli spokojní.

„Skákanie z úspechu do úspechu pri upevňovaní monopolov vo všetkých oblastiach ľudskej činnosti ambície oligarchov ešte zvýšilo.

Tentokrát sa ich cieľom stalo prevziať kontrolu nad zásobovaním sveta potravinami a opäť zalepili ľuďom oči svojou „ľudskosťou“, aby zakryli, že preberajú ďalší biznis,” vysvetľuje Corbett.

Rockefellerova nadácia financovala Zelenú revolúciu, ktorá predstavila poľnohospodárske chemické látky založené na ropnej báze. Tie rýchlo pretvorili poľnohospodárstvo v USA i v zahraničí.

Program prezidenta Lyndona Johnsona “Food for Peace” nariadil krajinám podporovaným USA používanie technológií a chemikálií závislých od ropy.

Krajiny, ktoré si to nemohli finančne dovoliť, dostali finančné pôžičky z Medzinárodného peňažného fondu a Svetovej banky.

Podľa Corbetta nasledovala „génová revolúcia“:

„Hráči zaangažovaní do ‘Génovej revolúcie’ sú takmer tí istí, ktorí figurovali aj v Zelenej revolúcií, vrátane I.G. Farben a ich odnožou Bayer CropScience a BASF Plant Science, ktoré sa spájajú s tradičnými pridruženými spoločnosťami spojenými s oligarchiou, ako sú Dow AgroScience, DuPont Biotechnology a, samozrejme, Monsanto. Všetky sú financované Rockefellerovou nadáciou…”

Ako je pre Corbetta príznačné, opäť sa mu podarilo vtesnať neuveriteľné množstvo informácií do tak kompaktného časového rámca, ako je to len ľudsky možné.

Tento článok zachytáva len prehľad mnohých detailov, ktoré Corbett prináša vo svojej skvelej správe.

Tento príbeh nám má pomôcť pochopiť, že ak si neuvedomíme, čo sa tu deje, budeme klamaní neustále dookola, pretože koniec hry ropnej oligarchie ešte neprišiel – čaká sa na nás, či im dovolíme túto hru vyhrať.

Corbett v závere píše:

„Prevzatie kontroly nad vzdelaním, lekárstvom, finančníctvom a zásobovaním potravinami dokazuje, že cieľom bolo oveľa viac, než vytvoriť obyčajný ropný monopol: bola to snaha monopolizovať všetky aspekty života, vybudovať dokonalý systém kontroly nad každým aspektom spoločnosti, každým sektorom, z ktorého by mohlo vzísť akékoľvek nebezpečenstvo v podobe konkurencie snažiacej sa získať ich moc… Oligarchovia však ešte neskončili.

Ich ďalší projekt, ktorý spustili koncom 20. storočia, je príliš ambiciózny na to, aby sme ho dokázali pochopiť… Ide o monopolizáciu samotného života.

Pripravovali sa na ňu celé  dekády a na plnenie tejto úlohy si zhromaždili aj bohatstvo vyrážajúce dych.

A drvivá väčšina svetovej populácie stále hrá hru „škrupinky“, ktorú oligarchovia zdokonalili a už dávno zanechali, a je pripravená opäť sa dostať do ich moci.”