Hitlerova revolúcia – kapitola 3.1 – Európska diplomacia: Afrika

Počas celej doby svojho pôsobenia v úrade sa Hitler aktívne venoval zahraničnej politike. Hlavný cieľ – zrušenie obmedzení uvalených na Nemecko Versaillskou zmluvou – vyžadoval, aby vyjednával s veľmocami, ktoré zmluvu ratifikovali. Bol to ťažký boj, pretože tieto krajiny ťažili zo zmluvy. Vodca sa snažil realizovať svoj cieľ pomocou nevojenských prostriedkov. Posledná vojna vyvolala komunistickú revolúciu v Rusku. Jeho vlastnú krajinu takmer postihol podobný osud v roku 1918. Hitler veril, že ďalší európsky konflikt by využili sovieti na zvrhnutie existujúcich vlád a “viedol by ku kolapsu súčasného spoločenského a štátneho poriadku.” [1]

Ríšsky kancelár zvažoval zahranično-politické rozhodnutia z pohľadu ich výhod pre Nemecko. Na rozdiel od kozmopolitného postoja dnešných demokratických vodcov, nedovolil, aby nejaké spoločné záujmy abstraktnej “globálnej komunity” ovplyvnili jeho kroky. Podľa vlastných slov: “Necítim zodpovednosť za osud sveta, ktorý neukázal žiaden súcit s nešťastím môjho národa. Považujem sám seba za vyvoleného prozreteľnosťou, aby som slúžil iba svojmu národu.” [2] Veľká Británia a Francúzsko boli hlavnými zástancami Versaillského systému. Hoci si boli vedomí nespravodlivosti zmluvy, ani jedna vláda neiniciovala jediný dobrovoľný ústupok voči Nemecku počas rokov 1920 – 1939.

Cieľom zahraničnej politiky národného socializmu bolo zabezpečenie Lebensraum – dostatku životného priestoru na zaistenie potravín pre rastúci počet obyvateľov Nemecka a prírodných zdrojov pre priemysel. Vážnou prekážkou hospodárskeho blahobytu boli chýbajúce zámorské kolónie. Pred Prvou svetovou vojnou vláda nad rozsiahlymi územiami v Afrike zaisťovala imperiálnej Ríši dodávky surovín. Takmer 12 miliónov domorodcov bolo veľkým trhom pre odbyt nemeckých priemyselných výrobkov a prekvitajúci obchod bol významným prínosom pre ďalší rast priemyslu a celkovej prosperity.

Štrnásť bodov Woodrowa Wilsona, ktoré mali ukolísať Ríšu a prijať prímerie v roku 1918, sľubovali “slobodné, nezaujaté a absolútne nestranné vysporiadanie všetkých koloniálnych pohľadávok.” Tieto sľuby sa ukázali ako ilúzia. V Afrike získalo Francúzsko bývalú nemeckú kolóniu Kamerun o rozlohe takmer 50 tisíc štvorcových míľ. Podľa vysporiadania z Versailles pripadli Rwanda a Burundi Belgicku. Anglicko si zabralo leví podiel zahŕňajúci nemeckú východnú a juhozápadnú Afriku, spolu s Togom. Vďaka tomu sa britské impérium zväčšilo o viac ako 630 tisíc štvorcových míľ. Taliansko dostalo približne 50 tisíc štvorcových míľ. Veľká Británia a Japonsko si rozdelili nemecké kolónie v Pacifiku.

Spojenci označili zabraté kolónie za štáty pod správou Anglicka a Francúzska. Tým sa vyhli oficiálne priamemu pripojeniu, čo by vynieslo na povrch trápny argument o tom, koľko cenných nemeckých území by malo byť pripisované na účet reparácií. Charta Spoločnosti národov (predchodca OSN – pozn. prekl.) uvádzala, že spravované kolónie sú “obývané ľuďmi, ktorí ešte nie sú schopní postarať sa sami o seba v ťažkých podmienkach moderného sveta” a starostlivosť o nich je “svätou povinnosťou civilizácie.” [3] Anglo-Francúzska koloniálna správa bola schvaľovaná ako požehnanie pre zaostalé národy prehliadajúc fakt, že Sýria, India, Egypt a niekoľko ďalších krajín pod britskou a európskou nadvládou požadovalo po Prvej svetovej vojne nezávislosť.

Obr.: Niekoľko tisíc nemeckých osadníkov sa vrátilo do juhozápadnej Afriky po skončení Prvej svetovej vojny napriek britskému správnemu “mandátu”. Nemeckí študenti na výlete pri domorodcoch v roku 1938.

Mierová zmluva vytvorila ďalšie prekážky pre nemecký obchod. Začiatkom roka 1922 Spojenci uvalili clo vo výške 26 % na všetok nemecký export. Aj napriek tejto nevýhode Nemecko pokračovalo v zámorskom obchode s cieľom splniť reparačné platby a získať nevyhnutné zdroje, ktoré boli predtým získavané z Afriky. Nemecké zisky boli príliš malé, aby zmiernili ekonomický tlak na priemysel. Nemecký zástupca vo Versailles Otto Landsberg uviedol: “Tento mier je pomalou vraždou nemeckého národa.” [4] Svetová finančná kríza v rokoch 1930 – 1933 spôsobila nemeckému exportu ďalší pokles o dve tretiny.

Hitler otvoril verejne problém kolónií v septembri 1935. Vo svojom prejave v Norimbergu oznámil, že Nemecko sa nevzdá svojich nárokov v Afrike. O niekoľko dní neskôr sa britský minister zahraničných vecí sir Samuel Hoare zaoberal touto témou pred Spoločnosťou národov v Ženeve. Odmietol názor, že bývalé nemecké kolónie by mali byť navrátené a argumentoval, že je nutné zabezpečiť krajinám bez majetku na Čiernom kontinente spravodlivý prístup k ich prírodným zdrojom prostredníctvom politiky “otvorených dverí”. Berlín poukázal na to, že materské krajiny – Anglicko, Francúzsko a Belgicko – sú v obchode uprednostňované a ťažia z toho. Možnosť nákupu surovín od mandátnych štátov nebolo Nemecko k ničomu tak ako tak; chýbala mu k tomu kúpna sila aby tak mohlo urobiť – vďaka strate kolónií. Takmer rok a pol po vystúpení Samuela Hoare pred Spoločnosťou národov bola vymenovaná vyšetrovacia komisia. Jej zistenia potvrdili Hoareho stanovisko. [5]

V roku 1936 Hitler splnomocnil Schachta k jednaniam o vysporiadaní niektorých dôležitých rozporov medzi Nemeckom a Francúzskom s Anglickom. Schacht predložil návrh na zmenu statusu Kamerunu a Toga pod francúzskou kontrolou a menších afrických akvizícií Británie. Podľa tohto návrhu by Nemci riadili ekonomiku, ale nemali by suverenitu nad týmito mandátnymi štátmi. V oboch by sa udržiavali otvorené dvere obchodnej politike s ostatnými štátmi tak, ako to navrhoval Hoare, zatiaľ čo Ríša by mala prospech z obchodných výhod, čím by sa kompenzovala predošlá strata afrických území. Kompromis sa vyhýbal dojmu, že Spojenci vracajú nemecké kolónie, čo by bolo tichým priznaním nespravodlivosti ich zabratia. Vzhľadom k surovinovej chudobe Nemecka a hrdosti jeho národa bol Schachtov návrh mierny. Londýn a Paríž ho počas nasledujúcej zimy odmietli. [6]

Následné osobné rozhovory medzi Hitlerom a britskými politikmi rovnako nepriniesli žiaden výsledok. V novembri 1937 Vodca hostil anglického emisára lorda Halifaxa v Berchtesgadene. Pýtal sa svojho hosťa, čo Londýn navrhuje ohľadom Afriky. Halifax pripustil, že “chyby Versaillskej zmluvy musia byť napravené.” [7] Podľa neho Anglicko nemôže vyjednávať bez ostatných kontinentálnych mocností a prerozdelenie kolónií môže prebehnúť iba v rámci celkovej európskej dohody. Halifax nepredložil žiadne návrhy.

V marci nasledujúceho roku britský veľvyslanec v Berlíne varoval Hitlera, že anglická verejná mienka je “obzvlášť citlivá” na problém Afriky. Nejasne naznačil, že Nemecko by mohlo dostať do správy Kongo. To ani nebolo britské domínium. Hitler spochybnil podstatu takejto dohody namiesto riešenia problému s kolóniami “tým najjednoduchším a najprirodzenejším spôsobom, a to tak, že Nemecko dostane späť svoje kolónie.” Opäť sa zaviazal, že nebude na sporné body robiť nátlak a vyjadril ochotu “trpezlivo čakať štyri, šesť, či desať rokov” na uspokojivé riešenie. Pokiaľ išlo o skutočné postoje britskej vlády o rok neskôr sa zveril britský premiér Neville Chamberlain, že rokovanie s Nemeckom o návrate jeho kolónií “absolútne neprichádza do úvahy.” [8] V marci 1939 povedal britský minister obchodu Robert Hudson nemeckému ekonómovi Helmuthovi Wohlthat, že anglický národ nikdy nebude akceptovať návrat kolónií. Hitler dodržal svoj sľub, ktorý dal Chamberlainovi, a nikdy nepredkladal svoje žiadosti ako “agresívne požiadavky.” [9]

Preklad: ::prop, www.protiprudu.org
Richard Tedor: Hitlerova revolúcia – Obsah

Tento preklad bol možný iba vďaka podpore čitateľov webu www.protiprudu.org.

Referencie:

[1] Schoenfelder, Roland, Deutschlands Ja für den Frieden, s. 66

[2] Hitler, Adolf, Rede des Führers vor dem Reichstag am 28. April 1939, s. 60

[3] Benns, F. Lee, European History since 1870, s. 489

[4] Schultze-Rhonhof, Gerd, Der Krieg, der viele Väter hatte, s. 80

[5] Freytagh-Loringhoven, Freiherr von, Deutschlands Aussenpolitik, s. 207

[6] Schultze-Rhonhof, Gerd, Der Krieg, der viele Väter hatte, s. 233

[7] Ibid, s. 234

[8] Klüver, Max, War es Hitlers Krieg?, s. 38-39

[9] Schultze-Rhonhof, Gerd, Der Krieg, der viele Väter hatte, s. 234