Poznámka prekladateľa: Nasledujúci článok je výňatok z Vennerovej histórie 20.storočia pod názvom Le Siècle de 1914 (Paris: Pygmalion, 2006), s. 281–83, ktorý bol uvedený pod titulom “Le retournement de l’Église” (Obrat cirkvi). Názov článku je redakčný.

Predchádzajúci šéf falangy José Antonio Primo de Rivera a jej ďalší lídri opustili ihrisko a nechali ho otvorené pre generála Francisca Franca, ktorý tento ich manéver využil vo svoj prospech. V roku 1937 si vynútil fúziu všetkých pravicových strán (monarchistov, karlistov, republikánskych konzervatívcov), aby neutralizoval ich revolučný potenciál. Manuel Hedilla, jeden z mála preživších pôvodného vedenia falangy, bol odsúdený na smrť. Tento rozsudok bol zmenený až po dlhom pobyte vo väzení. Frankistické autority súčasne s perfektným cynizmom zneužívali kult José Antonia. Ten bol o to viac oslavovaný, ako bol zároveň lepšie pochovaný.

Potom čo zavrhol všetky ideológie, ktoré sa zúčastnili Populárneho Frontu (Frente popular), frankistický režim sa pokúsil nájsť vlastnú ideológiu. Oficiálne ňou bol program falangy. Ale program nie je ideológia. Tá bola neskôr poskytnutá cirkvou a katolíckymi akčnými skupinami, ktorým Franco zveril celú svoju dôveru a ktorých príjmy sa v križiackej atmosfére vo vnútri národnej zóny značne zvýšili. Nikto nevenoval pozornosť skutočnosti, že popri konzervatívnej strane Calva Sotela (CEDA) a katolíckej hierarchii, existovali i ľavičiarske zoskupenia, ktoré zachránil práve ich katolicizmus [1].

Anti-klerikálni generáli ako boli Emilio Mola, Miguel Cabanellas a Gonzalo Queipo de Llano buď zomreli, alebo boli marginalizovaní. Ostatní sa pridali ku Caudillovi (Vodca Španielska z božej milosti – označenie pre Francisca Franca, pozn.preklad.) ktorý sa chválil svojim nekompromisným katolicizmom. Chodil na omšu každé ráno, avšak v jeho prípade to neviedlo k žiadnej zmäkčilosti. V jeho očiach bola dôvera ku katolíckej cirkvi v intelektuálnych otázkach jediným garantom stability, a preto jej zveril úplnú kontrolu nad vzdelávaním, od materských škôl až po univerzity. Pokiaľ ide o falangu, napriek jej vyznaniu neochvejnej vernosti katolicizmu, bola predmetom podozrenia. Jej blízkosť k fašizmu, hoci popieraná, vyvolávala znepokojujúcu vôňu pohanstva. To nesmelo mať akýkoľvek vplyv na vzdelanie. Rigidná cirkevná cenzúra bola aplikovaná na všetky knihy a všetky kultúrne aktivity, ktoré odporovali prísnej klerikálnej ortodoxii.

Frankistické spojenectvo s mečom a oltárom však bolo náhle prelomené po 2. Vatikánskom koncile (1962-1965). Zo dňa na deň, bez akéhokoľvek odporu na svojich okrajoch, španielska katolícka cirkev, rovnako ako inde vo svete, urobila obrat v prospech ideológie ľudských práv už pripravovanej skupinami Opus Dei, ktoré boli veľmi vplyvné už od roku 1957. Skončila sa “krížová výprava” proti komunizmu a oslava vlasti, poriadku a autority. Namiesto toho ich nahradila humanitárna frazeológia v súlade s kresťanským vykúpením chudobných a utlačovaných. Všetko čo zostalo po starom reakcionárskom arzenáli bolo iba odmietnutie antikoncepcie, čo je pomerne chudobný odkaz pre zachovanie vecí národných.

Odhaľujúcu voľbu nám ukazujú španielske vydavateľstvá, ktoré boli vždy predmetom cirkevnej cenzúry, avšak náhle boli oprávnené vydávať marxistických klasikov alebo ľavičiarskych autorov ako boli Marcuse alebo Reich, zatiaľ čo Nietzsche, Spengler alebo Heidegger zostávali prísne zakázaní.

Starí generáli, ktorí boli kedysi oslavovaní, aby mohli byť nakoniec duchovenstvom opovrhovaní a odmietaní, sa tomu iba neveriacky a bezmocne prizerali. Títo naivní vojaci, ktorí zlyhali v tom, aby si prečítali Nietzscheho a porozumeli jeho Genealógii morálky a ktorí stavili všetko na spojenectvo s cirkvou, ktorej poskytli monopol v kultúre, zistili príliš neskoro, že tým umožnili preniknúť vírusu do ich stáda. V skutočnosti bol tento fenomén nad ich porozumenie, a preto ho ani nemohli predvídať. Vo svojich jednoduchých mozgoch verili tomu, že stačí iba zlomiť zopár konšpirácií a všetko bude ako predtým.

Výsledok bol trefne okomentovaný Cantarerom del Castillom, ktorý bol expertom. V skutočnosti išlo o bývalého falangistu, ktorý sa stal sociálnym demokratom (pomerne bežná evolúcia). Hovorí nám, že od konca 60-tych rokov “tá najcitlivejšia časť univerzitnej mládežníckej debaty v chimérickom a odcudzujúcom mori dokonale revolučných projektov už nebola dlhšie falangistická, ale komunistická a guevaristická”.[2]

Koniec Frankovej éry nám dobre ilustrujú tieto Gramsciho tézy: “Len čo konvertujete k hodnotám, ktoré nie sú vaše, spoločnosť sa otrasie vo svojich základoch a situáciu je potom iba potrebné využiť v politickej oblasti”.[3] Presne to sa stalo po Frankovej smrti.

Poznámky

1. K uvedenej problematike pozri tézu Arnauda Imatza, José Antonio et la Phalange (Paris: Albatros, 1981), kapitola “La vie intellectuelle, culturelle et morale,” 532. Pozri tiež Andrée Bachoud, Franco (Paris: Fayard, 1997), s.195-200, s.453-454.

2. citované v Imatzovi, José Antonio et la Phalange, 540.

3. žiaľbohu preklad z francúzštiny. – G.D.

Autor: Dominique Venner

Preklad z francúzštiny do angličtiny: Guillaume Durocher

Preklad: Aman, protiprudu.org