Hitlerova revolúcia – kapitola 3.2 – Európska diplomacia: Ženeva

Keďže Nemecku chýbali kolónie, Hitler upevnil obchodné pozície Ríše na kontinente zameraním sa na juhovýchod európskeho trhu. Zhodovalo sa to s jeho zámerom opätovne získať pohraničné oblasti predtým patriace Nemecku, ktoré zmluva z Versailles odobrala Ríši a pridelila okolitým štátom. Niektoré z nich boli rozvinutými priemyselnými oblasťami. Taliansko, Francúzsko, Belgicko, Dánsko, Litva, Poľsko a Československo spravovalo územia osídlené etnickými Nemcami, ktorých strata oslabila Nemecko.

Diplomatická otázka, ktorá bola na prvom mieste Hitlerových priorít, sa týkala národnej bezpečnosti. Článok 160 mierovej zmluvy uvádzal, že ozbrojené sily Reichswehr môžu byť použité “výhradne na udržanie poriadku v rámci nemeckého územia a ako pohraničná polícia.” [10] Spojenci teda odmietli Nemecku právo na ochranu svojich hraníc pred zahraničnou agresiou.

Nedostatok adekvátnych obranných síl už mal na Ríšu negatívne dôsledky. Keď pri platbách ochromujúcich reparácií Francúzsku zostalo Nemecko pozadu o 1,6 %, francúzske a belgické armády v januári 1923 vojensky obsadili priemyselné Porúrie. V Essene zastrelili francúzski vojaci 14 nemeckých baníkov, ktorí sa snažili zabrániť konfiškácii uhlia. Ďalších Francúzi zatkli a deportovali do francúzskych kolónií. Donútili 80 tisíc Nemcov opustiť svoje domovy v Porúrí a presídliť do Nemecka. [11] Clemenceau povedal svojmu tajomníkovi: “Zostaneme tam dlhšie ako 15 rokov, ak budeme musieť, zostaneme aj sto rokov. Kým nezaplatia všetko, čo nám dlhujú. … A potom, keď sa stiahneme, ak tieto tieto svine porušia svoje povinnosti, tak dobre, obsadíme ich znova.” [12] Francúzske a belgické jednotky zostali až do leta 1925.

Obr.: Francúzsky dôstojník na čele jednotky severoafrických koloniálnych jazdcov. Počas okupácie Porúria v roku 1923 požadoval maršál Ferdinand Koch bordely pre svojich marokánskych vojakov s poznámkou, že “nemecké ženy sú dosť dobré na tento účel.”

Vlády Nemecka a Rakúska zriadili v roku 1931 colnú úniu, aby vďaka odstráneniu ciel zvýšili obchod medzi oboma krajinami a zmiernili ekonomické utrpenie – najmä v Rakúsku. Francúzsko interpretovalo tento “strašidelný blok” svojich bývalých protivníkov ako porušenie zmluvy zo St. Germaine, ktorá zakazovala Rakúsku, aby sa stalo časťou Ríše. Paríž hrozil bojkotom nemeckého tovaru a inicioval cenové vojny, aby narušil kontinentálny obchod. Francúzsko vlastnilo najväčšiu armádu v Európe a mohlo diktovať svoje podmienky bez arbitráže. V septembri oznámil rakúsky kancelár Johannes Schober odstúpenie vlády od plánov na obchodné dohody s Nemeckom. Americký prezident Hoover na to poznamenal: “Colnú úniu s malou šesťmiliónovou krajinou možno ťažko označiť za vážnu hrozbu. … Nie je to nič iné, než nový hlúpy príklad európskej mocenskej politiky.” [13] Incident ukázal, že bez ozbrojených síl nebude Nemecko a Rakúsko naďalej schopné uskutočňovať nezávislú zahraničnú politiku.

V Spoločnosti národov sa niekoľko rokov viedli predbežné rozhovory v rámci príprav na konferenciu o všeobecnom odzbrojení, plánovanú na rok 1932. Vo februári 1927 belgický minister zahraničia predpovedal: “Buď všetky mocnosti znížia stavy svojich armád v pomere ku nemeckému Reichswehru, alebo sa stane mierová zmluva neplatnou a Nemecko vyhlási svoje právo na bojové sily, ktoré budú schopné ubrániť svoje územie.” [14]

Konferencia o odzbrojení sa začala vo februári 1932 v Ženeve. Nemecko, ktoré bolo členom Spoločnosti národov od roku 1927, žiadalo vojenskú rovnováhu s ostatnými európskymi mocnosťami. Delegáti rokovali o tomto probléme štyri mesiace bez úspechu. V júni navrhol prezident Hoover zníženie pozemných a námorných síl všetkých krajín o dve tretiny. Odporučil zošrotovanie bombardérov a zákaz strategického vzdušného bombardovania. Návrh podporilo Taliansko a ZSSR, ale Francúzsko ho zamietlo.

Berlín videl vo francúzsko-nemeckých nezhodách základnú prekážku konferencie. Preto 23. augusta 1932 požiadali zástupcovia Reichswehru a ríšskeho ministerstva zahraničia francúzskeho veľvyslanca André Francois-Poncet o súkromnú audienciu. Na stretnutí predložil generál Kurt von Schleicher umiernené návrhy Francois-Poncetovi. Nemecko si prialo vývoj prototypov bojových lietadiel, obrnených vozidiel a delostrelectva, ale zaviazalo sa, že ich nebude sériovo vyrábať. Schleicherov plán požadoval zvyšovanie stavov armády o 30 tisíc ročne. Vzhľadom na to, že francúzska armáda mala 655 tisíc mužov, Ríši by trvalo 18 rokov, kým by dosiahla vyrovnanie. Ďalej by 30 tisíc odvedencov slúžilo v trojmesačnej službe. Paríž nótou z 11. septembra 1932 zamietol umiernené návrhy Berlína. Francúzsko bez obalu upozornilo Nemcov na ich povinnosť dodržiavať zbraňové obmedzenia uložené Versaillskou zmluvou.

Po dvoch dňoch Nemecko oznámilo prezidentovi konferencie v Ženeve odstúpenie od rozhovorov. O tri mesiace neskôr Anglicko, Taliansko a Francúzsko pripustili, že “Nemecko musí mať rovnaké práva na bezpečnosť, ako iné národy,” a malo by to byť predmetom rokovaní. [15] Nemecká delegácia sa nato vrátila do Ženevy. Toto bol európsky stav pretekov v zbrojení, keď sa v januári 1933 stal Hitler kancelárom. Zdedil vojenské inštitúcie v stave, keď v arzenáloch bola munícia približne na hodinu boja.

Britský ministerský predseda Ramsay MacDonald predložil 16. marca komplexný plán vyzbrojenia. Povoľoval Nemecku zdvojnásobiť veľkosť Reichswehru na 200 tisíc mužov. Vyzval Francúzsko ku zníženiu kontinentálnych síl na rovnakú veľkosť, ale pre správu zahraničných kolónii malo mať povolených ďalších 200 tisíc vojakov. Pre Taliansko navrhol MacDonald bojovú silu vo výške 200 tisíc mužov, plus ďalších 50 tisíc pre zámorské územia. ZSSR by si zachovalo 500 tisíc mužov v zbrani, Poľsko 200 tisíc a Československo 100 tisíc. Všetky krajiny mimo Nemecka mali mať letectvo. Takmer každý národ, ktorého sa to týkalo, reagoval priaznivo. Francúzsko však plán kategoricky odmietlo.

Obr.: “Ohromná vojenská presila našich susedov.” Obrázok publikovaný v roku 1933 zobrazuje, ako armády susediacich krajín obkľučujú Nemecko s jeho nedostatočnou obranou. Reťaz zobrazuje spojencov, “F” označuje silu armád počas mieru, “R” je počet záložníkov.

Nemecký diplomat Freiherrn von Freytagh-Loringhoven zhrnul dopady, s ktorými sa Hitler potýkal pri jednaniach: “Sily, ktoré sú povolené Nemecku, v žiadnom prípade nezaručujú jeho rovnosť s inými veľmocami, ani nezodpovedajú veľkosti nemeckej populácie, ani jeho prírodným zdrojom. … Nemecku sa povoľuje armáda o 200 tisíc mužoch. Na druhej strane je Francúzsku povolených 200 tisíc mužov a ďalších 200 tisíc v kolóniách. V prípade vojny môžu byť koloniálni vojaci okamžite prevezení do Európy, takže Francúzsko by malo od začiatku dvakrát takú armádu, a to nepočítame záložníkov. Podobne Poľsko, ktorého populácia je polovičná oproti Nemecku, má mať taktiež 200 tisíc vojakov. Vzhľadom na celý francúzsky systém aliancií … môže byť bojová sila na francúzskej strane 1 025 000 mužov, zatiaľ čo by Nemecko malo sotva pätinu.” [16]

Hitler verejne odpovedal 17. mája 1933 v Reichstagu: “Nemecko bude pripravené okamžite zrušiť svoje vojenské zariadenia a zlikvidovať aj tie malé zvyšky výzbroje, ktoré má, ak ostatné zúčastnené krajiny urobia to isté. Ale ak ostatné štáty nebudú ochotné splniť záväzky, ktoré pre nich vyplývajú z Versaillskej zmluvy, Nemecko musí potom trvať prinajmenšom na svojom práve na rovnosť. Nemecko vidí v pláne Anglicka možný základ na riešenie týchto otázok. … Nemecko preto v podstate súhlasí s prijatím prechodného obdobia piatich rokov na zavedenie svojej národnej bezpečnosti s očakávaním, že nakoniec bude Nemecko na rovnakej úrovni s ostatnými krajinami.” [17]

Jedinou Hitlerovou námietkou proti plánu MacDonalda bol zákaz budovania vzdušných síl. Keďže od roku 1932 až do roku 1938 mal Reichswehr v pláne zaradiť do výzbroje maximálne 200 lietadiel, bol by to iba malý ústupok. Vodcove pristúpenie na MacDonaldov plán prakticky znamenalo ponechať Nemecko počas ďalších päť rokov bezbranné, národná bezpečnosť bola založená iba na viere v ctenie si dohôd susednými krajinami; záväzok, ktorý nebol doteraz splnený. Aj po päťročnom období by bol Reichswehr v ťažkom podstave a s nedostatkom výzbroje. Ako Hitler zdôraznil vo svojom prejave: “Jediný národ, ktorý sa oprávnene môže obávať invázie, je Nemecko.” [18]

Hitlerove schválenie MacDonaldovho plánu sa stretlo s protichodnými postojmi. Predseda konferencie Arthur Henderson 19. mája uviedol, že Hitlerov prejav jasne ukazuje túžbu Nemecka o dosiahnutie rovnováhy nie rozširovaním Reichswehru, ale všeobecným odzbrojením. Predstaviteľ Británie v Ženeve Anthony Eden nazval prejav povzbudivým. Americký delegát Norman Davis deklaroval pripravenosť svojej krajiny prijať návrhy MacDonalda. Iba Francúzsko reagovalo negatívne. Francúzsky delegát Paul Boncour na zasadnutí v Ženeve 23. mája trval na tom, že nemecké politické organizácie Stahlhelm (oceľové prilby) SA a SS predstavujú bojovú vojenskú silu rozširujúcu veľkosť nemeckej armády na takmer milión mužov.

V prejave 17. mája Hitler obhajoval Stahlhelm ako spoločenstvo veteránov zachovávajúcich kamarátske vzťahy vybudované počas Prvej svetovej vojny. Jeho členovia pomohli potlačiť komunistické povstanie v Ríši medzi rokmi 1919 až 1923. Dodal: “Za pár rokov stratilo SA a SS viac ako 350 mŕtvych a 40 tisíc zranených následkom vražedných komunistických útokov a terorizmu. Ak Ženeva počíta tieto organizácie, slúžiace výlučne na vnútorné politické ciele, za súčasť armády, potom hasiči, atletické asociácie, polícia, strelecké organizácie, jachtové kluby a ďalšie športové ligy by mali byť taktiež považované za ozbrojené sily.” [19] Hitler v skutočnosti nemal záujem na militarizácii partnerských organizácií. Stahlhelm čoskoro zmizol a šéf SA Ernst Roehm spôsoboval toľko problémov požiadavkami o prevzatie národnej obrany svojimi údernými oddielmi namiesto armády, že Hitler ho nechal zastreliť o rok neskôr.

Obr.: SA poskytovali pred rokom 1933 svaly pre NSDAP.

Počas prestávky v ženevských rokovaniach viedli francúzski štátnici dôverné rokovania s anglickom a Spojenými štátmi ohľadom MacDonaldovho plánu. Paríž za podpory francúzskej tlače obhajoval minimálne štvorročné obdobie pred mnohostranným odzbrojením. Odporučil reštrukturalizáciu nemeckej armády, ktorá by nahradila súčasný systém dlhodobých úväzkov aktívnou osemmesačnou službou každého vojaka. Podľa tohto usporiadania by Reichswehr za menej ako rok stratil svoj profesionálny dôstojnícky zbor a poddôstojnícke inštruktorské kádre. Nemecká vláda ohlásila 7. októbra svoj súhlas s návrhom. Ríša súhlasila, že nebude vyvíjať útočné zbrane, ako ťažké delostrelectvo, bombardéry a ťažké tanky. S výnimkou požiadavky na modernú obrannú výzbroj Hitler dobrovoľne súhlasil s pretvorením ozbrojených síl Nemecka podľa cudzích mocností.

O týždeň neskôr britský delegát sir John Simon oznámil revíziu MacDonaldovho plánu na základe konzultácie s ostatnými národmi. Pôvodné päťročné obdobie na odzbrojenie – ktoré už Hitler odsúhlasil – predĺžil na osem rokov. Nový návrh vyslovene zakázal všetkým signatárom vyrobiť viac zbraní. Nemci by teda nemali právo na dostatočné vyzbrojenie ďalších 100 000 vojakov, ktoré im plán povoľoval. V ten istý deň Nemecko opustilo konferenciu a Spoločnosť národov.

Napriek ústupkom, ktoré Hitler ponúkol, zožal tvrdú kritiku od medzinárodnej tlače. Ako to zhrnul Freytagh-Loringhoven: “Mnoho čitateľov musí nutne získať dojem, že Nemecko ľahkovážne sabotovalo všetku tú obrovskú prácu, smerujúcu k odzbrojeniu a vystúpením zo Spoločenstva národov sa rozišli s komunitou civilizovaných štátov.” [20] Nový prezident Ameriky Franklin Roosevelt už predtým povedal nemeckému vyslancovi, že považuje “Nemecko za jedinú možnú prekážku zmluvy o odzbrojení.” [21] Vojenský poradca anglickej delegácie na konferencii o odzbrojení poslal na Ministerstvo zahraničia v Londýne správu, v ktorej popisoval Hitlera ako “šialeného psa behajúceho po slobode”, ktorý musí byť “utratený, alebo daný pod zámok.” [22] Stály námestník Ministerstva zahraničia Robert Vansittart pridal poznámku o schválení dokumentu a rozoslal kópie zamestnancom. Francúzske noviny uverejnili falošné správy o tajných nemeckých vojnových plánoch. Parížsky Le Journal opísal, ako sa muži Stahlhelm, SA a SS zúčastňujú rozsiahleho bojového výcviku pod vedením Reichswehru. [23]

Vysvetľujúc stiahnutie Nemecka zo Ženevy 14. októbra, Hitler pripomenul svojim krajanom, ako Spojenci vo vlastnej mierovej zmluve sľúbili zredukovať svoje vojenské sily. “Našim delegátom bolo potom oficiálnymi zástupcami ostatných štátov povedané – vo verejných prejavoch a priamych vyhláseniach – že v súčasnosti už nemôžu byť Nemecku poskytnuté rovnaké práva.” Ďalej Vodca pokračoval, že počas rokovaní: “Nemecký národ a nemecká vláda boli opakovane ponižovaní.” Dospel k záveru, že tento “svetový mier, tak potrebný pre nás všetkých, môže byť dosiahnutý iba vtedy, keď budú pojmy víťazi a porazení nahradené vznešenejšou víziou rovnakého práva na život pre všetkých.” [24]

S vedomím závažnosti tohto rozhodnutia na zahraničnú politiku, Hitler ho predložil na schválenie nemeckej verejnosti. Požiadal prezidenta Ríše Paula von Hindenburg o povolenie nových parlamentných volieb spolu s referendom o Ženeve. Vodca zopakoval svoj postoj voči Spoločenstvu 10. novembra pred zamestnancami továrne Siemens v Berlíne, a v celoštátnom rozhlasovom prejave. V referende, konanom o dva dni neskôr, podporilo rozhodnutie kancelára 95 % voličov.

Aj napriek tomu, že Hitler v októbri vystúpil zo Spoločenstva, stále hľadal cesty k zblíženiu. V januári 1934 požiadal Ženevu o schválenie 300 tisícovej armády pre Nemecko. Britská vláda ho požiadala, aby sa uspokojil s armádou vo veľkosti niekde medzi 200 až 300 tisíc vojakov. Hitler súhlasil. Francúzsky minister zahraničných vecí Jean-Louis Bartha však trval na tom, aby SA bolo započítané do nemeckej armády. Vodca vyjadril ochotu k odstráneniu polovojenských štruktúr SA. Zostal neoblomný v záležitosti letectva, ale sľúbil, že jeho veľkosť nepresiahne 50 % z francúzskeho letectva. Úplne sa vzdal výroby bombardérov. Hitler bol pripravený čakať päť rokov, kým veľmoci začnú znižovať výzbroj – ak Francúzsko prijme návrhy.

Obr.: Hitlerov príchod do továrne Siemens v Berlíne na prejav o zahraničnej politike 10. novembra 1933

Mnoho prominentných francúzov podporilo kompromis. Románopisec Alphonse de Chateaubriant poznamenal: “Nemecko sa nesnaží ani o vojnu s Francúzskom a ani o tom neuvažuje.” Henri Pichot prehlásil: “Mladí, ktorí nezažili vojnu, nevedia čo to je. Je na nás, aby sme im to povedali. Je našou povinnosťou, tých, ktorí sme bojovali, budovať mosty cez zákopy, ktoré nás stále rozdeľujú.” [25] Francúzsky veľvyslanec v Berlíne Francois-Poncet podporil kompromis s Nemeckom. Francúzsky štátnik Andre Tardieu mu povedal: “Strácate čas! Dohoda, ktorú podporujete, nebude nikdy uzavretá. Nikdy ju nepodpíšeme. Hitler nebude dlho pri kormidle. … Keď vypukne vojna, neprejde ani týždeň a bude vyhnaný a nahradený korunným princom.” [26] 17. apríla 1934 Barthou oficiálne odpovedal na britský sprostredkovateľský plán a Hitlerovu ponuku: “Francúzska vláda formálne odmieta umožniť Nemecku prezbrojenie. … Od tejto chvíle bude Francúzsko zaisťovať svoju bezpečnosť vlastnými prostriedkami.” [27] To spôsobilo stroskotanie ženevskej konferencie o odzbrojení.

Preklad: ::prop, www.protiprudu.org
Richard Tedor: Hitlerova revolúcia – Obsah

Tento preklad bol možný iba vďaka podpore čitateľov webu www.protiprudu.org.

Referencie:

[10] Ibid, s. 257

[11] Ibid, s. 84

[12] Römer, Heinrich, Rhein Reich Frankreich, s. 19

[13] Preradovich, Nikolaus, Grossdeutschland 1938, s. 311

[14] Schultze-Rhonhof, Gerd, Der Krieg, der viele Väter hatte, s. 253

[15] Schultze-Rhonhof, Gerd, Der Krieg, der viele Väter hatte, s. 256

[16] Freytagh-Loringhoven, Freiherr von, Deutschlands Aussenpolitik, s. 8-9

[17] Schoenfelder, Roland, Deutschlands Ja für den Frieden, s. 72

[18] Ibid, s. 74

[19] Ibid, s. 70-71

[20] Freytagh-Loringhoven, Freiherr von, Deutschlands Aussenpolitik, s. 23

[21] Tansill, Charles, Die Hintertür zum Kriege, s. 30

[22] Schultze-Rhonhof, Gerd, Der Krieg, der viele Väter hatte, s. 267

[23] Bömer, Karl, Das Dritte Reich im Spiegel der Weltpresse, s. 122

[24] Schoenfelder, Roland, Deutschlands Ja für den Frieden, s. 7, 8

[25] Reipert, Fritz, Was will Frankreich?, s. 41

[26] Meiser, Hans, Das Ringen um Frankreich, s. 118-119

[27] Schultze-Rhonhof, Gerd, Der Krieg, der viele Väter hatte, s. 268