Martin Heidegger je jeden z gigantov filozofie 20. storočia, a to ako z hľadiska hĺbky a originality jeho myšlienok, tak i rozsahu jeho vplyvu na filozofiu, teológiu, humanitné vedy a kultúru vo všeobecnosti.

Heidegger sa narodil 26. septembra 1889 v mestečku Meßkirch v okrese Sigmaringen v spolkovej krajine Bádensko-Württembersko, Nemecko. Zomrel 26. mája v roku 1976 vo Freiburgu a pochovaný je v Meßkirchu.

Heidegger pochádzal z katolíckej rodiny nižšej triedy. Jeho rodina bola príliš chudobná na to, aby ho poslala na univerzitu, preto sa zapísal do jezuitského seminára. Avšak Heidegger bol čoskoro odmietnutý jezuitmi kvôli svojej srdcovej slabosti. Neskôr študoval teológiu na Univerzite vo Freiburgu v rokoch 1906-1911. Po uplynutí tejto doby sa zameral na filozofiu. Nakoniec sa však Heidegger úplne rozišiel s kresťanstvom.

V roku 1914 Heidegger obhájil svoju dizertačnú prácu. V roku 1916 zase svoju habilitačnú prácu, čo mu umožnilo vyučovať na Nemeckej univerzite. Počas 1. svetovej vojny bol Heidegger ušetrený od vojenskej povinnosti kvôli stavu svojho srdca.

Od roku 1919 do roku 1923 bol Heidegger platený výskumným asistentom Edmundom Husserlom na Univerzite vo Freiburgu. Husserl, ktorý bol židovským konvertitom na luteránstvo, bol zakladateľom fenomenologického hnutia v nemeckej filozofii a Heidegger sa stal jeho najznámejším študentom.

V roku 1923 bol Heidegger menovaný docentom filozofie na univerzite v Marburgu. Práve tam sa jeho intenzívny a prenikavý anganžmán stal rýchlo známym v celej Európe a študenti sa hrnuli na jeho lekcie, vrátane Hansa-Georga Gadamera, ktorý sa stal Heideggerovým najvýznamnejším žiakom, rovnako i židovskí myslitelia ako Leo Strauss, Hannah Arendtová a Hans Jonas. V roku 1927 publikoval Heidegger svoj magnum opus Bytie a čas, ktorý mu priniesol celosvetovú slávu. V roku 1928 Husserl odišiel z Univerzity vo Freiburgu a Heidegger nastúpil na jeho miesto, pričom vo Freiburgu zostal po zvyšok svojej akademickej kariéry.

Heidegger bol zvolený za rektora Univerzity vo Freiburgu 21. apríla 1933. Do Národnosocialistickej nemeckej robotníckej strany (NSDAP) vstúpil dňa 1. mája 1933. Vo svojom inauguračnom prejave zo dňa 27. mája 1933, ako aj v politických prejavoch a článkoch z rovnakého obdobia, vyjadroval svoju podporu NSDAP a Adolfovi Hitlerovi. Heidegger odstúpil z rektorského postu v apríli 1934, ale zostal členom NSDAP až do roku 1945. Po 2. sv.vojne francúzske okupačné autority zakázali Heideggerovi vyučovať. V roku 1949 bol oficiálne “de-nacifikovaný” bez postihu. Opätovne začal vyučovať v akademickom roku 1950-51. Vyučoval až do roku 1967.

Okolo otázky Heideggera a jeho vzťahu k národnému socializmu vyrástol celý akademický sektor. Pre povojnový intelektuálny konsenzus bolo zahanbujúcim, že najväčší filozof 20. storočia bol národným socialistom. Ale pravdou je, že Heidegger nikdy nebol obzvlášť dobrým národným socialistom.

Áno, Heidegger patril do “konzervatívneho revolučného” milleu. Áno, myslel, že NSDAP bola tou najlepšou politickou možnosťou, ktorú malo Nemecko k dispozícii. Avšak Heideggarov pohľad na význam národného socializmu bol skôr neortodoxný.

Heidegger vnímal národnosocialistickú revolúciu ako sebapresadenie historicky definovaných ľudí – Nemcov – ktorí si želali získať späť kontrolu nad svojim osudom v opozícii voči globálno-technologicko-materialistickým systémom reprezentovaným sovietskym komunizmom a anglosaským kapitalizmom. Vzbura proti vyrovnávajúcemu, homogenizujúcemu globalizmu bola, Heideggerovými vlastnými slovami, “vnútornou pravdou a veľkoleposťou” národného socializmu. Z tohto uhľa pohľadu sa zdal biologický rasizmus a anti-semitizmus NSDAP nielen filozoficky naivným a povrchným, ale tiež i politickým rozptýlením.

Heidegger si bol vedomý, že Židia neboli Nemcami a boli hlavnými propagátormi systému, ktorý odmietal. Bol rád, že ich moc bola zničená, ale zároveň udržiaval srdečné vzťahy s viacerými židovskými študentami, vrátane mimomanželských afér s Hannah Arendtovou a Elisabeth Blochmannovou (ktorá bola polovičná Židovka).

V konečnom dôsledku Heidegger veril, že Tretia ríša zlyhala v tom, aby oslobodila samú seba i Európu z klieští sovietskeho a anglosaského materializmu. Nevyhnutnosť prezbrojenia a vojny viedla k zblíženiu s veľkým biznisom a ťažkým priemyslom, preto Nemecko upadlo do pút globálneho technologického materializmu, ktorému sa snažilo vzdorovať.

Avšak Heidegger nebol luddista. Neoponoval technológii per se, ale tomu, čo nazýval “esencia” technológie, čo nie je samotná technológia, ale spôsob akým vnímame samých seba i svet: svet ako zásobáreň zdrojov dostupných pre ľudskú spotrebu, svet, v ktorom neexistujú žiadne obmedzenia pre ľudskú znalosť a moc. Takýto svetonázor je nezlučiteľný s akýmkoľvek mystériom, vrátane mystéria o našom pôvode a osude. Je popretím ľudskej diferenciácie – diferenciácie, ktorá pochádza z rozmanitých koreňov a rôznych osudov.

Napriek tomu Heidegger ľstivo zdôrazňoval, že samotná myšlienka, že môžeme pochopiť a kontrolovať všetko je niečo, čomu nemôžeme porozumieť a ani kontrolovať. Nerozumieme tomu, prečo si myslíme, že môžeme všetkému porozumieť. A sme doslova fascinovaní myšlienkou, že môžeme všetko kontrolovať. Ale len čo si to uvedomíme, kúzlo je zrušené, sme voľní, aby sme sa stali tým, kým ste vždy boli a kým sme predurčení byť.

Ale v súlade s Heideggerovými podmienkami je stále možné kombinovať technologickú civilizáciu s archaickým hodnotovým systémom, t.j. odmietnuť podstatu technológie a potvrdiť zakorenenosť a diferenciáciu. Guillaume Faye tomu hovorí “archeofuturizmus”.

V konečnom dôsledku je Heideggerova filozofia – obzvlášť jeho opis ľudskej bytosti v čase, jeho fundamentálna ontológia, jeho popis histórie Západu a kritika modernity a technológie – ďaleko významnejšia pre projekt Severoamerickej Novej pravice než jeho spojenie s národným socializmom.

Autor: Greg Johnson

Preklad: Aman, protiprudu.org (text je krátený, pozn. preklad.)