Hitlerova revolúcia – kapitola 3.3 – Európska diplomacia: Francúzsko

Južne od Luxemburska na hranici s Francúzskom leží nemecká banícka oblasť Sársko o rozlohe 741 štvorcových míľ. Počas mierovej konferencie v roku 1919 sa Francúzsko snažilo o anexiu Sárska. Clemenceau falošne vyhlasoval, že v provincii je 150 tisícová francúzska kolónia. Protestoval, že povojnová nemecká administratíva Sárska by ukradla obyvateľom príležitosť “užívať si slobody, ktorú im chce dať francúzska vláda.” [28] Wilson a Lloyd George však zariadili, aby sa oblasť dostala pod jurisdikciu Spoločenstva národov na 15 rokov. Obyvatelia si potom mali sami zvoliť, či sa Sársko vráti k Nemecku, ku Francúzsku, alebo zostane zachované status quo.

V rokoch 1920 až 1935 spravovala oblasť Sárska 5 členná komisia. Francúzština sa stala oficiálnym jazykom vo verejných školách. Nemeckí baníci sa rozhodli pre vlastné etnické školy. Nemecké združenia podporovali vzdelávanie svojich detí pomocou putovných knižníc a zasielaním nemeckých učebníc aj do vzdialených dedín. Francúzi vydavateľa a sponzora tohto programu Hermanna Röchlinga uväznili. [29] Paríž porušil zmluvu z Versailles a do Sárska vyslal 5 000 vojakov. Vyhnali väčšinu nemeckých štátnych úradníkov a nahradili ich francúzskymi úradníkmi. Francúzsko prevzalo kontrolu nad uhoľným priemyslom.

Francúzski aj nemeckí analytici predpovedali, že drvivá väčšina voličov by sa v plebiscite naplánovanom na rok 1935 priklonila ku spojeniu s Nemeckom. Paríž povzbudzoval obyvateľstvo, aby hlasovalo pre status quo. To by pripravilo Hitlera o strategický nárazník rozdeľujúci dve mocnosti. Francúzsko verbovalo nemeckých komunistov, bývalých odborových funkcionárov a ďalších odporcov Hitlerovej správy, ktorí migrovali do Sárska v roku 1933, aby hlasovali za status quo; ich propaganda vehementne kritizovala národný socializmus.

Mediálna kampaň kazila francúzsko-nemecké vzťahy. Hitler vyjadril znepokojenie v široko publikovanom rozhovore z 24. novembra 1934 s predsedom Únie francúzskych frontových bojovníkov Jeanom Goy: “Francúzska tlač vyvoláva dojem, že my Nemci chystáme prevrat. Je čistým šialenstvom myslieť si, že Nemecko by chcelo narušiť nastávajúci plebiscit uchyľovaním sa k násiliu. Budeme akceptovať výsledky plebiscitu bez ohľadu na to, ako dopadne.” Hitler dodal, že navrhol Barthou-ovi, aby vypracovali spoločný protokol pre riešenie “prípadných ťažkostí”, ktoré by mohli vyplávať na povrch, “ale nikdy neprišla odpoveď.” [30]

Obr.: Francúzsky postoj voči Nemecku počas roku 1930 odporoval zmiereniu. Francúzsky časopis v Alsasku-Lotrinsku zobrazoval Nemcov ako primitívnych primátov, ktorí by spustili hotové božie dopustenie, ak by boli vypustení z Versaillskej klietky.

Hitler navrhoval zrušenie plebiscitu v prospech priateľskejšieho vyrovnania: Sársko sa vráti Nemecku a francúzsky priemysel si udrží kontrolu nad bohatými prírodnými zásobami uhlia. To bolo veľkorysé gesto, pretože Hitler očakával víťazstvo v hlasovaní: stovky tisíc obyvateľov Sárska prišli do Nemecka osobitnými vlakmi a automobilovými kolónami, aby sa zúčastnili jeho predvolebného prejavu v Koblenzi predošlého augusta. Paríž návrh odmietol. Pod dohľadom Spoločenstva národov sa 13. januára 1935 uskutočnilo hlasovanie. Výsledkom bolo prenikavé víťazstvo, keď 90,8 % voličov hlasovalo za pripojenie k Nemecku, 8,8 % hlasovalo za status quo a iba 2 124 z 526 857 oprávnených voličov volilo Francúzsko.

Keď sa výsledky plebiscitu usadili, Hitler dúfal v zlepšenie vzťahov s Francúzskom. Už sa vzdal akéhokoľvek budúceho nároku na Alsasko-Lotrinsko. Bola to veľká pohraničná oblasť so zmiešaným obyvateľstvom, ktorú Nemecko anektovalo od Francúzska v roku 1871. Clemenceau získal tieto územia späť pre Francúzsko po roku 1918. Hitler vysvetľoval v roku 1934 Jeanovi Goy: “Nie je žiadnym riešením viesť vojny každých 20 alebo 30 rokov za navrátenie provincií, ktoré vždy spôsobujú Francúzsku problémy, keď sú francúzske a Nemecku, keď sú nemecké.” [31] Vo svojom oficiálnom vyhlásení oznamujúcom opätovné získanie Sárska to popísal ako “rozhodujúci krok na ceste zmierenia” s Francúzskom.

Francúzi reagovali na plebiscit 6. marca predĺžením vojenskej služby na dva roky. Vojaci, ktorí mali byť demobilizovaní, zostali v aktívnej vojenskej službe a tak sa postupne zvyšovala veľkosť ozbrojených síl. Paríž potom oznámil pripravovaný pakt o vzájomnej pomoci so Sovietskym zväzom. Ten mal zaistiť vojenskú podporu v prípade, že zmluvná strana “je vystavená ohrozeniu alebo nebezpečenstvu útoku zo strany európskeho štátu.” [32] S ohľadom na to, že pri nemeckých hraniciach už stálo rozmiestnených 45 francúzskych divízií, Hitler 16. marca oznámil, že jeho vláda sa už necíti byť viazaná vojenskými obmedzeniami z Versailles a zaviedol povinnú jednoročnú vojenskú službu.

Hitler povolal do svojho úradu Dr. Friedricha Grimma, odborníka na medzinárodné právo. Vodca si pripravoval prejav v Reichstagu na vysvetlenie svojich krokov. Spýtal sa Grimma: “Ak by ste boli na mojom mieste, ako by ste vysvetlil túto právnu otázku?” Grimm odpovedal: “Sme v práve. Podľa zmluvy z Versailles je povinnosť odzbrojiť vzájomnou právnou povinnosťou. My sme tak urobili. Odzbrojili sme. Zúčastnené strany to oficiálne potvrdili. Ale nenasledovali naše konanie vlastným odzbrojením. Zaostávajú. Nemecko preto požaduje slobodu konania. Je úžasné, že vláda Ríše bola tak trpezlivá a akceptovala túto okolnosť viac ako 15 rokov.” [33]

V prejave v Reichstagu 21. marca 1935 oznámil Hitler svoj zámer vybudovať ozbrojené sily, ktoré “nebudú nástrojom agresie, ale výhradne obrany a teda budú slúžiť k zachovaniu mieru.” [34] Obnovil aj návrh všetkým priemyselným krajinám – ktorý nepriniesol ovocie – postaviť mimo zákon letecké bombardovanie, obmedziť námornú výzbroj, ťažké delostrelectvo a obrnené jednotky. Nemecký diplomat Joachim von Ribbentrop sa stretol s Grimmom v berlínskom hoteli Kaiserhof. Hitler si prial, aby podporil lepšie vzťahy pomocou Francúzsko-Nemeckej Spoločnosti založenej v roku 1934 a sesterskej asociácie vo Francúzsku – Comité France-Allemagne. Ribbentrop požiadal Grimma, aby sa stal predsedom berlínskej Spoločnosti. Grimm tento post prijal. Nemecká vláda podporovala finančne činnosť Spoločnosti, zatiaľ čo francúzsky náprotivok sa musel spoliehať na súkromné zdroje z vlastnej krajiny.

Francúzsko-sovietska dohoda skalila vzťahy medzi Parížom a Berlínom. Nemci 25. mája protestovali, že ide o porušenie paktu z Locarna z roku 1925. Podľa tejto dohody Francúzsko, Belgicko a Nemecko sľúbili, že “za žiadnych okolností nezaútočia, nenapadnú ani nebudú viesť vojnu proti sebe.” [35] Nemecká vláda tvrdila, že francúzsko-sovietska dohoda bola namierená proti Ríši.

V januári 1936 sa Hitler opäť pokúsil presvedčiť Francúzsko ku zmene kurzu ponukou zmluvy o neútočení. Paríž odmietol. Francúzsko označilo svoje dojednanie so ZSSR ako čisto politickú a nie vojenskú alianciu, a preto ani neodporuje duchu Locarna. Vo februári sa však sovietsky maršál Michail Tuchačevskij stretol v Paríži s hlavným veliteľom francúzskej armády generálom Maurice Gamelinom. Nemecká spravodajská služba Abwehr sa dozvedela, že francúzsky generálny štáb pripravoval plán, ako koordinovať operácie s Červenou armádou. Plán predpokladal vstup francúzskej armády do demilitarizovaného Porýnia a ďalší postup na juh, kde by sa spojila so sovietskymi vojskami útočiacimi na Nemecko z východu. [36]

Hitler poskytol srdečný rozhovor francúzskemu novinárovi Bertrandovi de Jouvenel v polovici februára v Berchtesgadene. Nemecké noviny uverejnili rozhovor na titulnej strane, vrátane Hitlerovho odvolania protifrancúzskych vyjadrení, ktoré predtým napísal v Mein Kampf. Nemecký diplomat Otto Abetz, ktorý zariadil Jouvenelovi rozhovor, doručil kópiu do Paríža. Francúzska tlač vyčkávala so zverejnením až do doby, keď Poslanecká snemovňa ratifikovala francúzsko-sovietsku zmluvu 27. februára. Nasledujúce ráno sa Jouvenelov rozhovor objavil v Paris Midi.

Ak by sa francúzska verejnosť dočítala o Hitlerovych zmierlivých vyjadreniach skôr, mohlo by to spochybniť potrebu francúzskeho bezpečnostného paktu so ZSSR. Publikovanie rozhovoru až po ratifikácii zmluvy dalo Hitlerovej ponuke priateľstva punc strachu a nie dobrej vôle. Francúzske noviny Ouvre dokonca napísali, že Vodca dal rozhovor až po ratifikácii zmluvy. Celá aféra Hitlera ponížila a nahnevala.

Po oboznámení sa s plánmi francúzsko-sovietskeho generálneho štábu bol Hitler znepokojený, že demilitarizované Porýnie znamená otvorené dvere pre francúzsku inváziu. Preto presunul 19 práporov pechoty do Aachenu, Saarbrückenu a Trier, neskôr aj do ďalších miest Porýnia. Verejne odstúpil od zmluvy v Locarne, podľa ktorej Ríša súhlasila ponechať Porýnie demilitarizované.

Ríšske ministerstvo zahraničia poukazovalo na to, že Francúzsko už udržiava vojenské spojenectvo s Belgickom, Poľskom a Československom. Má postavené impozantné pohraničné opevnenia susediace s Nemeckom, kde sústreďuje “obrovské množstvo vojakov.” “Francúzsko však napriek tomu cíti potrebu spoliehať sa na podporu obrovského sovietskeho impéria. Pritom Nemecko nikdy nedalo Francúzsku ani ten najmenší dôvod na to, aby sa cítilo ohrozené.” … Paríž “opisuje vstup 19 práporov (do Porýnia) ako hrozbu francúzskej bezpečnosti, ktorá je zaručená prakticky polovicou sveta.” [37]

Hitler navrhol stiahnutie vojenských jednotiek Francúzska a Nemecka z hraničných oblastí, uzavretie 25 ročnej dohody o neútočení medzi Belgickom, Nemeckom a Francúzskom a zriadenie medzinárodného rozhodcovského súdu presadzujúceho plnenie dohôd, “ktorého rozhodnutia budú záväzné pre všetky strany.” Ríša ponúkla svoj návrat do Spoločenstva národov k novej multilaterálnej konferencii o odzbrojení. Návrh uvádzal: “Nemecko a Francúzsko … sa zaväzujú podniknúť viditeľné kroky, ktoré pri výchove mládeže, rovnako ako v novinách a publikáciách oboch národov, napomôžu vyhnúť sa všetkému, čo by mohlo otráviť vzťahy medzi oboma národmi.” [38]

Francúzska vláda odpovedala uvedením armády do pohotovosti. Presunula severoafrické divízie z južného Francúzska na nemeckú hranicu. Neúspešne žiadala Britániu o mobilizáciu armády. Anglický delegát v Spoločenstve národov dospel k záveru: “Opätovné zabratie Porýnia … žiadnym spôsobom neohrozuje (francúzsku) bezpečnosť.” [39] V Paríži Grimm zhrnul medzi svojimi hosťami postoj verejnosti: “Francúzsky národ si myslí, že Hitler chce napadnúť Francúzsko.” [40] Pri sťažnostiach francúzskemu štátnikovi Camille Chautemps-ovi na šírenie strachu z vojny vo francúzskych médiách Grimm varoval: “Ak sa to bude stále vyťahovať, budú to istotne noviny, ktoré jedného dňa vženú národy do vojny.” Chautemps pokrčil ramenami a odvetil: “Sme demokracia. Máme slobodu tlače.” [41]

Medzi rokmi rokmi 1932 až 1936 predložila nemecká vláda sedem návrhov na obmedzenie alebo zníženie svetového zbrojenia. V žiadnom z nich Ríša nepožadovala rovnosť: Hitler ponúkol udržiavať letectvo polovičnej veľkosti ako Francúzsko, bol pripravený akceptovať obranné sily omnoho menšie, ako mali kombinované spojenecké sily okolitých krajín. Vyzýval veľmoci na zrušenie útočných zbraní a zákaz leteckého bombardovania. Bol jediným európskym lídrom, ktorý bol ochotný zveriť bezpečnosť svojho národa do dobrej vôle susedných štátov – úžasný ústupok priemyselným veľmociam. Žiaden z nemeckých návrhov nevzbudil záujem medzi bývalou nepriateľskou koalíciou. Nasledovalo stupňovanie pretekov v zbrojení a odsúdenie Hitlera ako vojnového štváča.

Preklad: ::prop, www.protiprudu.org
Richard Tedor: Hitlerova revolúcia – Obsah

Tento preklad bol možný iba vďaka podpore čitateľov webu www.protiprudu.org.

Referencie:

[28] Meiser, Hans, Das Ringen um Frankreich, s. 27

[29] Kern, Erich, Adolf Hitler und das Dritte Reich, s. 184

[30] Ibid, s. 191

[31] Ibid.

[32] Meiser, Hans, Das Ringen um Frankreich, s. 134

[33] Ibid, s. 131

[34] Kern, Erich, Adolf Hitler und das Dritte Reich, s. 204

[35] Schultze-Rhonhof, Gerd, Der Krieg, der viele Väter hatte, s. 99

[36] Ibid, s. 102

[37] Meiser, Hans, Das Ringen um Frankreich, s. 137

[38] Stieve, Friedrich, What the World Rejected, s. 6-7

[39] Schultze-Rhonhof, Gerd, Der Krieg, der viele Väter hatte, s. 104

[40] Meiser, Hans, Das Ringen um Frankreich, s. 140

[41] Ibid, s. 155

[42] Lansing, Robert, The Peace Negotiations, Kapitola 7