Napriek dvom tisíc rokom, ako sme boli “zachránení”, svet dnes nie je bezpečnejším, múdrejším, alebo humánnejším miestom, než bol v časoch Ježiša a ani človek nie je zodpovednejší, alebo dospelejší.
Toto tvrdenie je samozrejme o niečom inom, než o diskreditácii kresťanstva, alebo jeho hodnôt na úrovni individuálnej viery.
Z hľadiska historických faktov, niet pochýb o tom, že Ježiš, ako ‘záchranca’, dokázateľne obrovsky zlyhal.
Prirodzene, je to ťažko jeho chyba, lebo on nemal nikdy žiaden záujem fungovať ako ‘záchranca’ v zmysle, aký sa mu následne pripisuje.
Po dve tisíc rokov, ľudia naňho navŕšili nemožné požiadavky a očakávania, a samozrejme žiadali zdôvodnenie jeho neschopnosti ich splniť.
Bolo treba nájsť niekoho, alebo niečo, na čo by sa dala zvaliť vina za toto znepokojenie.
V tomto ohľade sa zmenilo veľmi málo; z veľmi mála “historických poučiek” sa (ľudstvo) poučilo a schopnosť sa poučiť, ktorej sa im dostalo v posledných dňoch prvého storočia pretrváva, ako vždy.
Teraz, ako vtedy, je nemožné ignorovať skutočnosť, že niečo je bolestne zlé. Teraz, ako vtedy, existuje inštinktívny predpoklad, že keď Boh nemôže byť obvinený, musí byť obvinená humanita.
Následne, teraz ako vtedy, existuje všeobecný pocit viny. Ale vina je prenesená, projektovaná na iných, ktorých hodnoty a názory sú odlišné od ich vlastných a preto môžu byť bezpečne označené ako “hriešne”.
Sú to tí iní ľudia, ktorí sú obvinení, nie ‘ja sám, jedinec’.
A toto nie je svet, ktorý niekto chce ‘zachrániť’, ani zachrániť duše iných, ale dušu svoju.
Zbytok humanity je v jej snahe o sebazáchranu úplne zanedbaný, jej údel je trpieť osud, ktorého sa však svedomie vinníkov tajne obáva, aby nepostihol ich.
“Do pekla s hriešnikmi”, znie to známe, “ale nie ja”.
Musíme byť však presnejší. V poslednom rade, to nie je otázka ‘humanity ktorá ničí sama seba’. Humanita netúži robiť nič také.
Ak ‘ľudstvo’ bude zničené, nebude zničené človekom, ale hŕstkou špecifických indivíduí, ktorých moc, odvodená od dôvery do nich vloženej, bola zneužitá a násilne sprofanovaná.
Aabi ‘en masse’, nechcú zničiť Izrael, ani Izraeliti ‘en masse’, nechcú okupovať Libanon. Argentínci sa nerozhodli kolektívne pre inváziu Falklandských Ostrovov, ani Rusi Afganistanu, ani Američania viesť vojnu vo Vietname.
Ani Američania nestáli z toho dôvodu ‘en masse’ za každým činom Ronalda Reagana, Rusi za každým činom Michaila Gorbačeva, Briti za každým činom Margaret Thatcher, Francúzi za každým činom Francois Mitteranda.
To nie je v konečnej fáze ‘humanita’, ale strašidelne malá konkláva politických figúr – niektorých viac, alebo menej, ‘demokraticky zvolených’, niektorých nie – ktorí násilne uplatňujú autoritu nad životom a smrťou celej planéty. Niektorí z nich sú inteligentní a zodpovední, ale niektorí sú bez predstavivosti, necitliví, dokonca pozitívne hlúpi. Niektorí sú ukážkovo neschopní. Niektorí sú dokázateľne, viac-menej do určitej miery nenormálni (chorí).
A sú to oni, ktorí podpisom na nejakom dokumente, alebo dokonca vyslovením jediného slova, môžu poslať ľudí do vojny, môžu určovať – z jedného dňa na druhý – národnosť obyvateľov, môžu diktovať okolnosti, v ktorých ľudia žijú, môžu rozhodovať kam niekto môže, alebo nemôže ísť, a čo niekto môže, alebo nemôže robiť.
Sú to oni, ktorí napríklad, načarbaním čiary na zdrape papiera, ktorej hovoria mapa, môžu určiť/meniť ‘hranice’ a umiestňovať zabraňujúce neprekonateľné bariéry. Dokonca môžu dať rozkaz na výstavbu skutočných hradieb, na vyznačenie fiktívnych “hraníc”, ktoré oni vymysleli.
A sú to oni, nie ‘humanita’, ktorú, ak skutočne príde nejaká Apkalypsa, ju zapríčinia.
Autor: Sitra Ahra, www.protiprudu.org