V nasledujúcom pokračovaní mojej série “Kultúry kritiky” budem skúmať zapojenie židovských intelektuálov do psychoanalytického hnutia na začiatku 20.storočia.

Jednou z najvýznamnejších postáv v psychoanalýze, často považovanej za jej otca, je Sigmund Freud. Freud je dokonalým príkladom židovského sociálneho vedca so silnou židovskou identitou, ktorý bol motivovaný porážkou antisemitizmu.

Židovská angažovanosť v psychoanalýze bola očividná už od jej založenia. Bola často označovaná za “židovskú vedu”. V roku 1906 boli všetci 17 členovia hnutia Židia. V štúdii z roku 1971, Henry, Sims a Spray zistili, že 62,1% vzorky amerických psychoanalytikov má afinitu k židovskej kultúre. Ako môžete vidieť, išlo o oblasť, ktorá bola založená a ovládaná židovskými mysliteľmi.

Poďme teraz preskúmať Sigmunda Freuda a ozveny histórie psychoanalýzy.

Freudova židovská identita a pohŕdanie gójmi

Napriek tomu, že Freud nebol veriaci, mal silný zmysel židovskej identity. V liste z roku 1931 popísal sám seba ako “fanatického Žida” a v tomto čase sa stal silným sympatizantom sionizmu. V rozhovore s Josephom Wortizom z roku 1935, Freud odhalil svoje pocity židovskej nadradenosti. Freud poznamenal, že vnímal gójov ako náchylných k “nemilosrdnému egoizmu”, zatiaľ čo Židia mali nadradený rodinný a intelektuálny život. Wortis sa následne Freuda opýtal, či vnímal Židov ako nadradených ľudí. Freud odpovedal:

„Myslím, že v dnešných časoch sú… Keď človek premýšľa o tom, že 10 alebo 12 víťazov Nobelovej ceny sú Židia a o ich ďalších veľkých úspechoch vo vede a v umení, má všetky dôvody domnievať sa, že sú nadradení.“

Freud vnímal samého seba ako lídra vo vojne proti gójskej kultúre. Pociťoval obrovskú nenávisť k západnej kultúre a ku katolíckej cirkvi. V pozoruhodnej pasáži z jeho Výkladu snov, sa Freud pokúša porozumieť tomu, prečo nebol schopný zašliapnuť Rím. Naznačuje, že sa vydal po stopách Hannibala, semitského vodcu Kartága proti Rímu počas Púnskych vojen.

“Hannibal … bol obľúbeným hrdinom počas mojich neskorších školských dní … a v čase, keď som si ako žiak vyšších tried začal prvýkrát uvedomovať, čo to znamená patriť do cudzej rasy … moja úcta k postave tohto semitského generála ešte viac vzrástla. Pre moju mladistvú myseľ Hannibal a Rím symbolizovali konflikt medzi húževnatosťou židovstva a organizáciou katolíckej cirkvi.”

Freud nazeral na seba ako príslušníka “cudzej rasy” vo vojne s Rímom a katolíckou cirkvou, centrálnou inštitúciou západnej kultúry. V jednej zo svojich prác Mojžiš a monoteizmus, Freud opäť zobrazuje zmysel židovskej morálnej nadradenosti voči kresťanstvu a jeho opovrhovanie katolíckou cirkvou:

„Katolícka cirkev bola doteraz nezmieriteľným nepriateľom všetkej slobody myslenia a rezolútne oponovala akejkoľvek predstave o tomto svete, ktorá by bola ovládaná pokrokom smerujúcim k poznaniu pravdy!“

Tiež viackrát opakuje svoj pohľad na náboženstvo, ktoré nie je ničím viac, než neurotickou symptomatológiou, pohľad, ktorý prvýkrát rozvinul vo svojej práci Totem a Tabu. Táto citácia nám ukazuje, že Freud vnímal západnú kultúru ako extrémne represívnu.

Vo svojej práci Totem a Tabu a Civilizácia a jej nespokojnosť prezentuje názor, že represia sexu, tak očividný aspekt západnej kultúry počas Freudovho života, je zdrojom umenia, lásky a dokonca samotnej civilizácie. Avšak neuróza a nešťastie sú cenou zaplatenou za tieto výdobytky, pretože sú nevyhnutným dôsledkom potlačených sexuálnych túžob.

Freudova teória sa pokúšala vyliečiť gója z jeho neurózy pomocou sexuálneho oslobodenia. Freud vnímal samého seba ako sexuálneho reformátora proti praktikám cudnosti západnej kultúry. Citujúc Freuda, “sexuálna morálka – definovaná vo svojej extrémnej forme – sa mi zdá zavrhnutiahodná. Som zástancom neporovnateľne slobodnejšieho sexuálneho života”.

Freudovská pseudo-veda

Teraz, keď sme zistili, že Freud bol pomstychtivý Žid usilujúci sa o rozvrat západnej civilizácie s jeho psychoanalýzou, poďme preskúmať niektoré z popredných teórií Freudovho myslenia. Teórie oidipovského komplexu, detskej sexuality a sexuálnej etiológie neurózy sú škodlivé a nehrajú absolútne žiadnu rolu v súčasnej mainstreamovej psychológii. Sú iba pokusmi Freuda podvracať gójsku kultúru.

Oidipov komplex predstavuje názor, že my všetci tajne chceme zabiť našich otcov, aby sme mohli mať sex s našimi matkami. Z pohľadu evolučnej psychológie je niečo také nezmysel. Za prvé, takýto vzťah medzi matkou a synom by viedol ku geneticky poškodenému potomstvu v dôsledku inbrídingu. Za druhé, zabitie otca by popieralo otcovskú podporu dieťaťa poskytovaním ochrany a získaných zdrojov.

Freud tiež vyvinul teóriu detskej sexuality. Freud často zjednocoval lásku a potešenie so sexuálnou túžbou. Potešenie pochádzalo z orálneho uspokojovania cez dojčenie z prsníka a podľa Freuda bola láska v skutočnosti prejavom sexuálneho potešenia. Samozrejme, že tu nie sú žiadne dáta, ktoré by podporovali tvrdenie, že citové väzby medzi rodičmi a deťmi sú presmerovanými formami sexuálnej túžby. Tieto citové väzby sú dôležité pre vývoj detí. Pomáhajú formovať vyššiu úroveň spoločenskej súdržnosti, ktorá je nevyhnutná na zabezpečenie vysokej úrovne podpory pre deti.

Tzv. id (ono) je súčasťou freudovskej teórie o štruktúrach osobnosti. Id obsahuje náš základný inštinktívny pohon. Je zdrojom našich telesných potrieb, túžob a impulzov. Práve tu vidíme úlohu Freudovej politickej agendy v prospech kultúry kritiky. Naše sexuálne nutkanie má hlboký biologický základ (id), zatiaľ čo črty ako zodpovednosť, systematickosť, spoľahlivosť a zdržiavanie sa pôžitkov sú všetky vnucované represívnou, patológie vyvolávajúcou spoločnosťou a kultúrou. Ide o hlúpe tvrdenie i z toho dôvodu, že žiadne zviera alebo človek nezasvätil celý svoj život iba sebauspokojeniu. Neexistuje dôkaz, ktorý by naznačoval, že naša biológia by bola zameraná výlučne na získanie okamžitého uspokojenia a potešenia. V reálnom svete si dosiahnutie rôznych cieľov vyžaduje určitý stupeň budúcej časovej preferencie, dlhodobého plánovania a odloženia uspokojenia.

Freudova psychoanalýza ako zbraň proti gójskej kultúre

Je očividné, že zámerom Freuda bolo podkopať gójske normy týkajúce sa sexu a manželstva. Západné manželstvo bolo dlhodobo rovnostárske, monogamné a exogamné, čo je v kontraste s viac blízkovýchodnými spoločnosťami, ktorú sú viac stratifikované (alfa samci na vrchu s háremom samíc a beta samci bez žien). Predpokladaná represia sexuálneho správania slúžila k podpore spoločensky predpísaných monogamných vzťahov. Takéto vzťahy viedli k vysokým rodičovským investíciám a z toho dôvodu i k viac konkurencieschopnému potomstvu.

Dôležitým dôsledkom západných inštitúcií sexu a manželstva bola podpora vysokých rodičovských investícií. Takéto rodičovstvo vo všeobecnosti vedie k viac konkurencieschopnému potomstvu. Ako už bolo uvedené, pravdepodobne najzákladnejším omylom Freuda bolo jeho zjednotenie sexu a lásky. Išlo tiež o jeho najpodvratnejší omyl a človek nemôže preceňovať absolútne nešťastné dôsledky prijatia freudovského názoru, že sexuálne oslobodenie bude mať prospešné účinky pre spoločnosť.

Psychoanalytický dôraz na legitimizáciu “voľnej” sexuality a predmanželského sexu je preto zásadným programom, ktorý podporuje nízke rodičovské investície pri výchove. Rodičovstvo s nízkymi investíciami je spojené s predčasnou sexualitou, skorou reprodukciou, nedostatkom kontroly impulzov a nestabilnými párovými väzbami. Aplikáciou na gójsku kultúru by podvratný program psychoanalýzy viedol k očakávanému efektu, ktorým by boli menej konkurencieschopné deti. Z dlhodobého hľadiska by gójska kultúra bola čoraz viac charakterizovaná nízkymi rodičovskými investíciami, pričom existujú dôkazy, že sexuálna revolúcia slávnostne otvorená, alebo aspoň uľahčená psychoanalýzou, mala naozaj takýto efekt.

Keďže aškenázski Židia majú vyššie IQ ako priemerní Európania, sú menej závislí od takejto kultúrnej podpory ako gójovia. Vo veľkom darwinovskom boji medzi Židmi a gójmi, by menej konkurencieschopné gójske potomstvo viedlo k židovskému úspechu v súťaži o zdroje. Zatiaľ to fungovalo s veľkým úspechom.

Freudova práca mala tiež extrémny vplyv na Frankfurtskú školu (o ktorej budem hovoriť v mojej ďalšej eseji). Podobne ako Freud i Frankfurtská škola vnímala západnú kultúru ako mimoriadne represívnu a mala za to, že potrebuje kultúrnu kritiku.

Ako môžete vidieť, freudovská psychoanalýza bola deštruktívna pre západnú civilizáciu, obzvlášť pre svoju úlohu v napomáhaní k sexuálnej revolúcii v 60-tych rokoch. Napriek tomu, že freudovské teórie boli opustené, môžeme ich dôsledky pociťovať do dnešných dní.

Zdroje:

MacDonald, Kevin. 1998. Jewish Involvement in the Psychoanalytic Movement.

MacDonald, Kevin. 1998. Culture of Critique.

Autor: Fanghorn Forest

Preklad: Aman, www.protiprudu.org