Kapitola 3.6 – Európska diplomacia – Poľsko

Poľsko vyhlásilo nezávislosť v roku 1918 po kolapse Ruska a porážke Centrálnych mocností. Francúzsko podporovalo poľské nároky na ďalšie územia s cieľom posilniť vznikajúci štát. Wilson poznamenal: “Jediný skutočný záujem Francúzska v Poľsku je oslabenie Nemecka tým, že Poľsko dostane územia, na ktoré nemá právo.” [141] Francúzsky historik a politológ Jacques Bainville poznamenal: “Oslobodené národy Východu boli poverené úlohou slúžiť ako protiváha k nemeckému množstvu.” [142]

V tej dobe si boľševici pod vedením Lenina upevňovali moc v Rusku. Červená armáda vpadla do Litvy, ktorá vyhlásila nezávislosť v januári 1919. Poľská armáda zahnala boľševikov späť. Obľúbený poľský vojenský veliteľ maršal Jozef Pilsudski sa stal hlavou štátu. Agresívny poľný veliteľ vpadol na Ukrajinu v apríli 1920 a zničil sovietske jednotky, sústredené na hraniciach. Veriac, že Poľsko sa musí stať “mocnosťou rovnou svetovým veľmociam,” dobyl Pilsudski teritóriá, na ktorých území tvorili Poliaci menej ako 5 % populácie. [143] Rižská zmluva z 18. marca 1921 ukončila vojnu proti Červenej armáde a Poľsko získalo Galíciu.

Na západnej hranici Poľska v decembri 1918 poľská tajná vojenská organizácia Polska Organizacya Wojskova (POW) obsadila Posen (Poznaň – pozn. prekl.), kde poľské a nemecké obyvateľstvo žilo v harmónii. Nemecké milície Freikorps zahájili úspešný protiúder. Francúzsky poľný maršál Ferdinand Foch požadoval, aby vláda Ríše stiahla tieto jednotky z Posenu. Nemecký premiér Friedrich Ebert bol príliš slabý, aby odolal francúzskemu ultimátu, a tak mu vyhovel. Poľskí povstalci pokračovali v útokoch na nemecké dediny v regióne. [144]

Prezident Wilson navrhol referendum na Hornom Sliezsku, ktoré by umožnilo obyvateľom vybrať si krajinu, v ktorej chcú žiť. V auguste 1919 povstalo 22 000 mužov POW a zabrali územie silou. [145] Freikorps zlomili povstanie za menej než týždeň. Vo februári 1920 prevzala správu Horného Sliezska Spojenecká kontrolná komisia. Viac ako 11 000 francúzskych vojakov podporovaných malými kontingentmi talianskej a britskej armády prišlo dohliadať na referendum. Podľa prieskumu z jari 1921 bolo 706 802 Slezanov za pripojenie k Nemecku a 479 414 k Poľsku. Mnoho Poliakov hlasovalo za Nemecko. [146]

Zatiaľ čo komisia Spojencov tápala s určením konečnej hranice, POW zorganizovala ďalšie povstanie v máji 1921. Zásobení francúzskymi zbraňami povstalci zorganizovali armádu 30 000 mužov. Poľská vláda oficiálne poprela podporu strojcu povstania Wojciecha Korfanty. Korešpondent London Times však sledoval pravidelné prechody muničných vlakov z Poľska do Horného Sliezska. Hranica bola “voľne priechodná, ako náš London Bridge,” napísal 10. mája. [147]

Aj keď v menšine, 21. mája uskutočnilo 25 000 dobrovoľníkov Freikorpsu protiútok a zatlačilo Poliakov do defenzívy. Potom, ako Nemci začali postupovať, zasiahli Briti a Francúzi do obnovy poriadku. V októbri pridelilo Spoločenstvo národov takmer tretinu sporného územia Poliakom. Na základe referenda by celá oblasť pripadla Nemecku. V časti pričlenenej k Poľsku žilo 40 % populácie Horného Sliezska. Zahŕňalo šesť sedmín produkcie zinku a olova, celú produkciu železa a 91 % uhlia. [148]

Medzi územím, ktoré Nemecko stratilo, bol zvislý pruh Západného Pruska o rozlohe 6 300 štvorcových míľ, rozprestierajúci sa od pobrežia Baltského mora až do Horného Sliezska. Poľsko požadovalo tento koridor, podľa Spojencov odôvodnene, aby malo neobmedzený prístup k moru. V rámci koridoru bol nemecký prístav Danzig (Gdaňsk – pozn. prekl.). Zo 400 000 obyvateľov mesta bolo iba 15 000 Poliakov. Obyvatelia Danzigu v drvivej väčšine požadovali pripojenie k Nemecku, ale Mierová komisia uprednostnila Poľsko. Húževnatý odpor prinútil Lloyda George ku kompromisu: mesto sa stalo “slobodným mestom” pod správou Spoločenstva národov, s výnimkou poľskej colnej správy.

Počas Výmarskej republiky každá nemecká vláda a vplyvnejšia politická strana obhajovala likvidáciu Poľska. Tento postoj prevládal na ríšskom Ministerstve zahraničia a aj v Reichswehre. V septembri 1922 napísal generál Hans von Seeckt kancelárovi Josephovi Wirthovi: “Existencia Poľska je neprijateľná a nezlučiteľná s životnými záujmami Nemecka. Musí zmiznúť, a stane sa tak prostredníctvom svojej vlastnej slabosti a Ruska, za našej podpory.” [149]

Represívna politika poľskej vlády voči menšinám vyvolala hnev ostatných európskych štátov. Židovská, ukrajinská a nemecká populácia Poľska trpela právnym prenasledovaním, zbavujúcim ich volebného práva, politického vplyvu, alebo nútiaceho ich k vysťahovaniu. Režim prepustil nemeckých úradníkov a zamestnancov z verejnej služby. Zabavil nemecké farmy, uzatváral etnické školy a nútil žiakov prestúpiť na poľské vzdelávacie inštitúcie. Tieto opatrenia dohnali mnohých pruských a sliezskych Nemcov k vysťahovaniu do Nemecka. Štvrtina nemeckej populácie opustila Poľsko do roku 1926.

Nemecký kancelár v rokoch 1930 – 1932 Heinrich Brüning viedol obchodnú politiku, ktorú Polici považovali za nevýhodnú pre svoj obchod. Pilsudski odpovedal vojenskými manévrami a hromadením vojenských jednotiek neďaleko nemeckej hranice. Poľská armáda sústredila svoje jednotky v prstenci okolo Východného Pruska, geograficky oddeleného od Ríše. V roku 1930 publikovali noviny Mocarstwowiec, ktoré zrkadlili názory Pilsudskeho, tento úvodník: “Vieme, že vojna medzi Poľskom a Nemeckom je nevyhnutná. Musíme sa na ňu pripraviť systematicky a energicky. … V tejto vojne sa nebudú brať zajatci. Nebude v nej miesto na humánnosť.” [150] Poľský generálny štáb zvažoval možnosti útoku na Ríšu od roku 1921. [151] Nemeckí diplomati považovali vymenovanie Josefa Becka, plukovníka armády a Pilsudskeho dôverníka, do funkcie ministra zahraničných vecí v novembri 1932 za čin, vedúci k ešte militantnejšej politike. [152]

Obr.: Plukovník Beck (druhý zľava) s priateľmi dôstojníkmi na predvojnovej armádnej exhibícii v Krakau. Nemeckí analytici usudzovali, že dosadenie vojaka na post ministra zahraničných vecí povedie k agresívnejšej protinemeckej politike

Poľské štrnganie šabľami vyvolalo v Nemecku nevôľu. Ríšske ministerstvo zahraničia odmietlo predĺžiť aj menšie dohody s Poľskom, ktoré mali zakrátko skončiť. Keď sa Hitler stal kancelárom v roku 1933, vzťahy s Poľskom už boli napäté do krajnosti. Poľská tlač spustila kampaň hanobiacu nového kancelára. Pilsudski nasadil bojové divízie pri Danzigu a posilnil 82 člennú posádku strážiacu Westerplatte – armádny sklad nachádzajúci sa na ostrovčeku ohraničujúcom Danzig. Pilsudskeho podriadený napísal v kvázi oficiálnych novinách Gazeta Polska “na západných územiach Poľsko môže a aj bude hovoriť iba hlasom svojich kanónov.” [153]

V apríli 1933 požiadal Pilsudski už po druhý krát v priebehu dvoch mesiacov, aby sa Paríž pripojil k “preventívnej vojne” proti Ríši. Francúzsko neprejavilo záujem. Nemecký zástupca vo Varšave Hans von Moltke objavil tento plán a varoval Hitlera. [154] Vodca sa vyhol konfrontácii. Počas svojho prvého stretnutia s poľským vyslancom 2. mája 1933 vystupoval láskavo a upokojujúco. Hitler súhlasil s verejným vyhlásením, že jeho vláda bude dodržiavať všetky poľsko-nemecké zmluvy, ktoré sú v platnosti. Vo svojom prejave o zahraničnej politike v Reichstagu 17. mája, hovoril nemecký kancelár o “nájdení riešenia na uspokojenie pochopiteľných požiadaviek Poľska rovnako, ako prirodzených práv Nemecka.” [155]

V novembri ponúkol Hitler Pilsudskému zmluvu o priateľstve a neútočení. Až po ďalšej diskrétnej a neúspešnej snahe získať Francúzsko pre “preventívnu vojnu” pristúpil maršál na dohodu. Počas nasledujúceho januára ratifikovali obe vlády desaťročnú zmluvu. Nové obchodné zmluvy poskytli pre poľskú ekonomiku, ležiacu v depresii, nové trhy. Hitler zakázal novinové úvodníky zaoberajúce sa nemeckými nárokmi na východe. Varšava zvoľnila protinemecké tendencie vo vlastnej tlači. Vodca nariadil národno-socialistickému senátu v Danzigu, aby sa prestal sťažovať Spoločenstvu národov na poľské porušenia legálnych zmlúv.

Nemecká verejnosť nesúhlasila s Hitlerovým zbližovaním sa s Poľskom. Americký veľvyslanec William Dodd uviedol, že aj presvedčení národní socialisti boli rozčarovaní z Hitlerovho podpisu zmluvy s Varšavou. [156] Pruská šľachta v generálnom štábe a na ministerstve zahraničných vecí prechovávala protipoľské nálady a odmietala zmenu politiky. V októbri 1935 Moltke hlásil z Varšavy: “Dnes sa nemecká menšina v Poľsku cíti nemeckou Ríšou ponechaná napospas.” [157] Hitler ďalej držal smerovanie svojej politiky. Novému emisárovi Varšavy v Berlíne Josephovi Lipski sa dostalo srdečného a vrelého prijatia, čo bolo predtým pre poľského diplomata nepredstaviteľné.

Po Pilsudskeho smrti v máji 1935 získali dvaja vládni úradníci prakticky autonómiu na svojich ministerstvách, čo bolo na úkor poľsko-nemeckých vzťahov. Boli to minister zahraničia Beck a armádny veliteľ maršál Edward Rydz-Śmigły. Obaja boli stúpencami expanzionistickej zahraničnej politiky.

Zmluva o priateľstve s Nemeckom bola z poľskej strany braná na ľahkú váhu. Moltke informoval z Varšavy svojich nadriadených: “Poliaci si myslia, že už nikdy nebudú musieť obmedzovať svoje kroky proti nemeckej menšine. Z nedostatku akejkoľvek reakcie v nemeckej tlači museli získať dojem, že všetky porušenia zmluvy budú prijaté nemeckou verejnou mienkou bez námietok.” [158] Vo februári 1936 nemecký generálny konzul v Thorn (Toruň – pozn. prekl.) Küchler písal do Berlína o neprimeraných prevodoch nemeckých fariem do poľských rúk prostredníctvom vládnej pozemkovej reformy: “Toľko nemeckého majetku, koľko je len možné, by malo byť prerozdelené pred vypršaním desaťročnej zmluvy.” [159] Konzul Nöldeke v Katowiciach opísal, ako 15. marca “V Königshütte (Chorzów – pozn. prekl.) bolo zhromaždenie Únie nemeckých roľníkov rozohnané davom vyzbrojeným palicami a kyjakmi, nemeckí umelci z hornosliezskeho divadla, ktorí boli iba nezaujatí okoloidúci, boli fyzicky napadnutí.” [160]

Diplomatické vzťahy medzi Poľskom a Ríšou sa ešte zhoršili kvôli súčasnej diskusii o prepravných tarifách. Varšava bola nespokojná s kompenzáciami Nemecka za vlaky dodávajúce uhlie do Východného Pruska a prechádzajúce koridorom z Ríše. V januári 1936 Varšava oznámila, že obmedzí vlakovú prepravu o 50 až 80 %. Poľské ministerstvo hrozilo počas jednaní úplným zablokovaním premávky. [161] V marci informoval Beck Francúzsko, že Poľsko je pripravené pripojiť sa k Francúzsku vo vojne proti Nemecku. [162] Maršál Rydz-Śmigły navštívil v septembri Paríž. Presvedčil Francúzsko, aby požičalo Poľsku 500 miliónov dolárov v hotovosti a vojnový materiál na modernizáciu poľskej armády. Varšava už dávala na zbrojenie viac ako tretinu rozpočtu, aj keď krajina mala jednu z najvyšších mier negramotnosti v Európe a veľká časť populácie žila v biede. [163] Rydz-Śmigły nariadil generálovi Tadeuszovi Kutrzebovi vypracovať návrh plánu vojny proti Nemecku. Návrh bol ukončený v januári 1938 a predpovedal vojnu s Ríšou na rok 1939. K tomuto dňu Hitler nikdy nevyslal smerom k Poľsku výhražné gesto.

Zo všetkých území ulúpených Ríši po Prvej svetovej vojne nemecký národ najostrejšie pociťoval stratu Danzigu a území, ktoré zabralo Poľsko. Snažiac sa upokojiť vlastnú verejnosť a odstrániť ďalšiu prekážku zlepšenia vzťahov s Varšavou, Hitler žiadal aspoň formálnu úpravu usporiadania z Versailles. Svoje návrhy obmedzil na dve revízie. Po prvé žiadal vybudovať Autobahn a železničnú trať cez koridor spájajúci Nemecko s Východným Pruskom. Nemecký diplomat Julius Schnurr už navrhol tento bod Beckovi bez toho, aby dostal odpoveď. [164] Po druhé chcel dostať Danzig späť pod nemeckú zvrchovanosť. Na oplátku bol ochotný uznať východnú hranicu Nemecka, stanovenú mierovou komisiou Spojencov, ako konečnú – niečo, čo Výmarská administratíva dovtedy neurobila – a ponúkol Poľsku 25 ročnú dohodu o neútočení.

Plán Autobahn znamenal, že Hitler bol ochotný vzdať sa celej oblasti výmenou za pás územia dostatočne široký na diaľnicu. Projekt by bol financovaný Ríšou, využíval by poľskú pracovnú silu a stavebné materiály, čo by pomohlo zmierniť nezamestnanosť v Poľsku. Obnova Danzigu vyžadovala od Varšavy ešte menej. Územie Danzigu o rozlohe 730 štvorcových míľ bolo pod správou Spoločenstva národov, nie Poľska. Čo sa týka hodnoty mesta ako prístavu, Poliaci ho už nepotrebovali pre námorný export; trocha ďalej vystavali na pobreží prístavné mesto Gdynia, ktoré otvorili v roku 1926. Vďaka ekonomickým stimulom pre dopravcov prevzalo Danzigu viac ako polovicu obchodu do roku 1930.

Hitlerova ponuka v podstate znamenala vzdanie sa Horného Sliezska s jeho cenným priemyslom, Posenu a Západného Pruska. Tieto oblasti boli nemecké po stáročia a ešte pred menej ako 20 rokmi patrili Nemecku. Znamenalo by to opustiť takmer milión etnických Nemcov, ktorí tam žili a ponechať ich napospas cudzej vláde. To všetko napriek skutočnosti, že od marca 1933 ríšske ministerstvo zahraničia zdokumentovalo 15 000 prípadov zneužívania nemeckej kolónie Poliakmi. [165] Vodca bol ochotný verejne vyhlásiť, že žiadne územné problémy s Poľskom už neexistujú. Žiadna Výmarská vláda by nedokázala prežiť takúto ponuku.

Pri stretnutí v Berchtesgadene s poľským ambasádorom Lipskim 24. októbra 1938, predložil Ribbentrop tieto návrhy. Jeho hosť spochybnil vnímanie Ríše na status Danzigu ako “výtvoru Versailles.” Lipski tvrdil, že len vzostup Poľska pozdvihol mesto z “bezvýznamnosti.” Ribbentropovi povedal, že verejná mienka by nikdy neprijala prevod mesta do Nemecka. [166] Varšava potvrdila Lipskeho pozíciu v liste z 31. októbra. List pripúšťal, že Poľsko je pripravené garantovať práva “nemeckej menšiny v Danzigu” na zachovanie svojej národnej a kultúrnej identity. [167] Označenie populácie mesta, ktorá bola na 96 % nemecká, ako menšinu, bolo zámernou provokáciou, ktorú sa Hitler rozhodol prehliadnuť. Poľská novinová kampaň proti Nemecku pokračovala.

Beck navštívil Nemecko na jednanie s Hitlerom 5. januára 1939. Vodca trval na tom, že návrat Danzigu do Nemecka musí byť súčasťou akéhokoľvek konečného vysporiadania s Poľskom. Opätovne uistil Becka, že Ríša nikdy jednoducho nevyhlási návrat mesta do Nemecka a postaví tak Varšavu pred hotovú vec. Tiež sľúbil, že žiadne konečné riešenie nezbaví Poľsko prístupu k moru. Beck požiadal o čas, aby starostlivo zvážil situáciu.

V polovici januára Beck oznámil Rydz-Śmigłymu svoje rozhodnutie o zamietnutí nemeckých návrhov, aj keď o dva týždne neskôr lživo uisťoval Ribbentropa, že nad záležitosťou ešte stále uvažuje. Vlna čerstvých perzekúcií sa prevalila cez nemeckú menšinu. Dňa 25. februára britský veľvyslanec v Poľsku sir Howard Kennard ohlásil Halifaxovi svoj rozhovor s Moltkem, týkajúci sa poľnohospodárskych pracovníkov a priemyselných robotníkov v Poľsku, ktorí “boli prepustení, pretože boli Nemci.” Okrem núteného zatvárania nemeckých škôl sa pre Nemcov žijúcich v Poľsku stalo prakticky nemožným uživiť sa. Kennard dospel k záveru, že existuje “malá pravdepodobnosť, že poľské orgány robia niečo na zlepšenie situácie.” [168]

Nesúvisiaca epizóda zhoršila napätie ešte viac. Dňa 22. marca Nemci získali Memel od Litvy. Bol to úzky pás severovýchodného Pruska o rozlohe 700 štvorcových míľ, ktorý Litva násilne obsadila v roku 1923. Spoločenstvo národov požadovalo, aby sa územie riadilo princípmi demokracie. Vo voľbách roku 1925 94 % voličov – vrátane mnohých litovských obyvateľov – hlasovalo za nemecké strany. Litovská vláda v Kaunase odmietla uznať výsledky. Celá krajina sa nasledujúci rok dostala pod diktatúru. Úrady začali zatýkať pruských obyvateľov uznaných vinnými zo “zachovávania nemeckého dedičstva.” [169]

Po rakúskom Anšluse memelskí Nemci organizovali verejné demonštrácie. V novembri 1938 navrhol Kaunas vyjednávanie s Berlínom o ďalšej budúcnosti regiónu. V decembrovom hlasovaní pod medzinárodným dohľadom sa rozhodlo 87 % voličov pre spojenie s Nemeckom. Ribbentrop sľúbil litovskému ministrovi zahraničných vecí Juozas Urbsysovi ekonomické stimuly pre jeho krajinu. Po prevode Memelu späť do Nemecka Litva zamestnala svojich vlastných prístavných robotníkov a administratívny personál v tamojšom prístave. Taktiež prevádzkovali železnicu cez teraz už nemecký pás územia Memel priamo spájajúcu prístav s Litvou. Bolo to rovnaké riešenie, ako navrhol Hitler Varšave ohľadom Danzigu a koridora.

Počas týždňov pred konečným vysporiadaním sa s Kaunasom Berlín nasadil tri armádne divízie umiestnené vo Východnom Prusku na hraniciach s Memelom. Rydz-Śmigły to vyhlásil za dôkaz, že Nemecko sa chystá na anexiu Danzigu. [170] Dňa 23. marca 1939 vyhlásil mobilizáciu veľkej časti poľských vojakov v zálohe. Keďže Memel bol na opačnom konci provincie ako Danzig, tri divízie sa vlastne vzďaľovali od mesta, o ktorom Rydz-Śmigły vyhlasoval, že má byť obsadené. Memelská aféra sa časovo zhodovala s nemeckou okupáciou zvyšku českého štátu 15. marca. Beck využil príležitosť na rokovania s Londýnom o vytvorení aliancie proti Nemecku. Dňa 24. marca Beck povedal Lipskimu a vysokým členom svojho štábu, že Hitler stráca schopnosť myslieť a jednať racionálne. “Odhodlaný odpor” Poľska by ho mohol priviesť k rozumu. Inak, vyhlásil Beck, “Budeme bojovať!” [171]

Hitler si udržiaval zmierlivý prístup. Jeho armádny veliteľ generál Brauchitsch poznamenal: “Vodca nechce uzavrieť otázku Danzigu silou.” Hitler zrušil smernicu z 24. marca, ktorú pripravil diplomat Ernst von Weizsäcker pre Moltkeho ako vodítko pre obnovenie rokovaní. Vodca ju považoval za “trocha drsne formulovanú” a mal námietky voči jej zámeru “konfrontovať Poliakov s istým druhom výberu priateľ-nepriateľ.” [172]

Po návrate do Berlína 26. marca doručil Lipski list Ribbentropovi, v ktorom bolo formálne odmietnutie návrhu Autobahn do Danzigu. Lipski otvorene povedal svojmu hostiteľovi: “Akékoľvek ďalšie pokračovanie týchto nemeckých plánov, najmä pokiaľ ide o návrat Danzigu do Ríše, bude znamenať vojnu s Poľskom.” [173] Táto hrozba, spolu s Rydz-Śmigłyho čiastočnou mobilizáciou proti Nemecku, porušili zmluvu o priateľstve a neútočení z roku 1934. Zmluva uvádzala, slovo za slovom: “Za žiadnych okolností sa (signatári) neuchýlia k použitiu sily na vyriešenie sporných otázok.” [174]

Briti reagovali priaznivo na spojenectvo s Poľskom. Západné demokracie práve stratili Československo ako spojenca priliehajúceho k Ríši. Vojensko-priemyselné zdroje Československa boli teraz k dispozícii Nemecku. Náčelník generálneho štábu britskej armády varoval Chamberlaina, že v prípade vojny proti Nemecku by bolo lepšie mať Poľsko na svojej strane. Dňa 30. marca dostal Kennard pokyny z Londýna, aby predložil britskú ponuku garancií Poľsku. Beck ju okamžite prijal. Nasledujúci deň Chamberlain vysvetlil podrobnosti v poslaneckej snemovni: “V prípade akéhokoľvek konania, ktoré jasne ohrozuje poľskú nezávislosť a ktorému poľská vláda považuje za nutné odporovať svojimi národnými silami, vláda Jeho Veličenstva sa bude cítiť zaviazaná poskytnúť poľskej vláde všetku podporu, ktorá je v jej silách.” [175]

Obr.: Zahraniční novinári v rozhovore s etnickými Nemcami, ktorí ušli zo svojich domovov v západnom Poľsku a hľadali útočisko v Ríši v lete 1939.

Beck navštívil Londýn 3. apríla, aby dojednal podrobnosti spojenectva. Dňa 23. apríla Varšava mobilizovala ďalších 334 000 vojakov v zálohe, opäť bez akýchkoľvek známok ohrozenia z Nemecka. [176]

Hitler vystúpil 28. apríla v Reichstagu. Vysvetlil, ako dohoda medzi Anglickom a Poľskom, zaväzujúca Poliakov k zaujatiu vojenskej pozície voči Ríši, by mohla znamenať vstup do ozbrojeného konfliktu s akýmkoľvek štátom, ktorému dáva garancie Anglicko. Hitler pokračoval: “Tento záväzok je v rozpore s dohodou, ktorú som uzavrel s maršálom Pilsudskim; pretože zmluva (1934) berie do úvahy iba záväzky existujúce v tej dobe, a to záväzky Poľska voči Francúzsku. Neskoršie rozšírenie týchto záväzkov je v rozpore s nemecko-poľskou zmluvou o neútočení. Za takýchto okolností by som nikdy túto zmluvu nepodpísal; aký zmysel by mala zmluva o neútočení, pokiaľ dáva partnerovi otvorený rad výnimiek prakticky dokorán?” [177] Hitler zmluvu zneplatnil. Vo svojom prejave dodal, že by uvítal poľskú iniciatívu dojednať novú zmluvu upravujúcu poľsko-nemecké vzťahy.

Dohoda Varšavy s Londýnom otvorila stavidlá strašenia vojnou a nepriateľských úvodníkov v poľskej tlači. Nemecký generálny konzul v meste Posen hlásil 31. marca do Berlína: “Sotva sa nájde deň, v ktorom noviny v Posene nepublikujú viac či menej agresívne články alebo urážlivé postrehy o Nemcoch.” [178] Hoci Hitler osobne nariadil ministerstvu zahraničia, že nesmie byť počas rokovaní “ani spomienky o vojne,” francúzsky veľvyslanec vo Varšave Leon Noel hlásil do Paríža: “Vlastenecký sentiment medzi Poliakmi dosiahol zenit medzi všetkými stranami a triedami vďaka nemeckým hrozbám.” [179]

Nemecká menšina v Poľsku sa stala obeťou médiami generovanej zvôle poľského šovinizmu. Nemecký konzul v Danzigu telegrafoval 13. apríla do Berlína, že Nemci na vidieku v oblasti koridoru “sú tak zastrašení, že už zakopali najcennejší majetok. Neriskujú prechod cez cesty alebo polia za denného svetla. Noci trávia v úkrytoch mimo fariem zo strachu, že budú napadnutí.” [180]

Poľské noviny Dziennik Bydgoski (Bromberg Daily News) publikovali 11. mája úvodník tvrdiaci, že Nemci v Poľsku “vedia, že v prípade vojny žiadny domáci nepriateľ nevyviazne živý. Vodca je ďaleko, ale poľskí vojaci blízko, a v lese je dostatok konárov.” Predošlý mesiac poľský starosta mesta Brombergu (Bydhošť – pozn. prekl.), s pomerne veľkou nemeckou populáciou, povedal novinárom, že v prípade Hitlerovho útoku by musel prekračovať hromady mŕtvol brombergských Nemcov. [181]

Beck vysvetlil svoju politiku poľskému parlamentu 5. mája. Tvrdil, že Danzig nebol nemecký, ale po stáročia patril Poľsku. Prosperitu mesta prisudzoval obchodu pod taktovkou poľských prievozníkov cez rieku Vislu, vynechávajúc skutočnosť, že vodná cesta nie je splavná vďaka 19 ročnej nesprávnej údržbe pod poľskou správou. Beck znevažoval Hitlerovu ponuku uznať poľskú suverenitu nad koridorom, Posenom a Horným Sliezskom výmenou za Danzig. Vzhľadom k tomu, že územie už bolo začlenené do Poľska, Hitler nedával nič na oplátku, argumentoval Beck. “Národ so sebaúctou neposkytuje žiadne jednostranné ústupky.” [182]

Historici chvália Becka za jeho vzdorovitú obranu svojej krajiny pred tým, aby sa stala nemeckým satelitom. Vzhľadom na to, že Hitlerov návrh zahŕňal aj ponuku, aby sa Poľsko pripojilo ku Paktu proti Kominterne, urovnanie sporu o Danzig s Ríšou by znamenalo pre Poliakov alianciu s Nemeckom proti ZSSR. Varšava by sa nakoniec zaplietla do Hitlerovho plánovaného vojenského ťaženia proti Rusku. Okrem skutočnosti, že neexistujú žiadne nemecké dokumenty na podporu tejto teórie, prehliada to aj podstatu Paktu proti Kominterne. Cieľom Paktu bola podpora spolupráce medzi civilizovanými národmi, aby nedochádzalo ku komunistickému podvracaniu. Vlády by zdieľali spravodajské informácie podobným spôsobom, ako to dnes robia pobočky Interpolu v boji proti globálnemu terorizmu. Tiež sú často citované Hitlerove myšlienky o napadnutí Ruska z jeho knihy Mein Kampf, ktorú napísal v predošlom desaťročí. Potom, ako boľševici upevnili svoju moc v bývalom cárskom Rusku, Vodca už viac takúto možnosť nespomínal.

Vďaka osobnému skúmaniu a diskusiám s diplomatmi v Berlíne bol Henderson schopný Londýnu ukázať realistický obraz nemeckého postoja. V máji napísal Halifaxovi: “Je potrebné pripomenúť, že Danzig a koridor boli veľkou otázkou už pred rokom 1933. Jedným z najnepopulárnejších opatrení, ktoré Hitler vykonal, bola zmluva s Pilsudskim v roku 1934. Celá jeho strana stála proti nemu. Dnes aj najviac umiernení Nemci, ktorí sú proti svetovej vojne, stoja za ním pri jeho ponuke Poľsku.” Henderson dodal, že zahraniční emisári v Berlíne taktiež považujú Hitlerove návrhy za opodstatnené: “Podľa môjho belgického kolegu prakticky všetci diplomatickí zástupcovia považujú nemeckú ponuku za prekvapivo výhodnú.” [183]

Henderson pochopil, že Hitlerova ponuka nebola požiadavkou na poľské územie, ale akceptovaním významných strát bývalého nemeckého územia v prospech Poľska. V správe Halifaxovi 17. mája Henderson napísal: “Skutočnosť, že to, čo tu je považované za veľkorysú ponuku 25 ročnej nemeckej záruky bezpečnosti hranice Poľska, výmenou za nájdenie uspokojivého riešenia problému Danzigu a koridoru, bola zmietnutá Poľskom zo stola, nielenže popudila Herr Hitlera osobne, ale mala aj hlboký účinok na celú krajinu.” [184]

Veľvyslanec tiež zmienil “tradičný nemecký pocit nenávisti k Poľsku, a to najmä v armáde, a poľský nevďak za nemecké služby.” Henderson zhrnul 16. mája rozhovor s Weizsäckerom v dopise sirovi Milesovi Cadoganovi, podsekretárovi Ministerstva zahraničia: “Cíti rovnako ako ostatní Nemci trpkosť voči Poliakom. Po Viedni a Mníchove zobrali čo mohli a potom ešte hrýzli do ruky, ktorá ich kŕmila. To je nemecký pohľad a nie je jediného Nemca, ktorý by nepovažoval Hitlerovu ponuku Poľsku za príliš štedrú a tolerantnú.” [185]

Hitler pochopil, že nikdy nedôjde k normalizácii vzťahov s Poľskom bez vysporiadania Danzigu. Britské záruky pre Poľsko olúpili Hitlera o možnosť odstúpiť od svojich požiadaviek bez toho, aby stratil tvár. Preto nariadil 3. apríla 1939 OKW, aby vypracovalo plán bojových operácií proti Poľsku. Stanovil, že k vojenskému riešeniu dôjde len v prípade, “ak Varšava prehodnotí svoju politiku voči Nemecku a zaujme postoj ohrozujúci Ríšu.” [186]

Berlín naďalej dostával správy zo svojich konzulátov v Poľsku, o hrubom zaobchádzaní s tamojšou nemeckou menšinou. Podľa inštrukcií Hitlera z 8. mája tlačový šéf Otto Dietrich mal usmerniť vydavateľov novín, aby “zaviedli určité obmedzenia pri správach o takýchto incidentoch” a nezverejňovali ich na predných stránkach. [187] Čo sa týka poľských médií, Henderson poznamenáva: “Fantastické nároky nezodpovedných poľských elementov na nadvládu nad Východným Pruskom a ďalšími nemeckými územiami iba prilievajú olej do ohňa.” [188]

V júni navštívili Varšavu Hubert Gladwyn Jebb a sir William Strang z britského ministerstva zahraničia. Jebb odoslal späť správu 9. júna, ktorá zhrnula rokovania s poľskými ministrami vlády a armádnymi dôstojníkmi. Citoval poľského ekonóma z Varšavského ministerstva zahraničia opisujúceho, ako poľskí poľnohospodári očakávajú štedré dotácie z nemeckých území po vojne s Nemeckom. [189] Jebb sa domnieval, že poľský generálny štáb bol “príliš optimistický,” a že úrady vo Varšave sa stali “neuveriteľne arogantnými” po britských zárukách. [190] Nasledujúci mesiac navštívil Poľsko britský generál sir Edmund Ironside. Rydz-Śmigły mu povedal, že vojna s Nemeckom je nevyhnutná. [191] Žiaden z britských vyslancov nepovedal Poliakom, aby zmiernili svoj bojovný postoj.

Podľa Moltkeho správy bolo v júni 70 % Nemcov v Hornom Sliezsku bez práce, pričom miera nezamestnanosti v celom Poľsku bola 16 %. Vláda Ríše registrovala 70 000 nemeckých utečencov, ktorí prišli z poľského územia. Ďalších 15 000 našlo útočisko v Danzigu. Zdokumentované boli aj akty brutality, ako päť prípadov kastrácie. Kennard protestoval u poľskej vlády voči týraniu nemeckej menšiny. Sťažnosť “nemala žiadne konečné výsledky” oznámil nadriadenému. [192]

Kríza sa zamerala aj na Danzig, stále pod správou komisára Spoločenstva národov Carla Burckhardta, ale pod poľskou colnou úniou. Mestský senát sa ustavične zaplietal do večných sporov o správaní poľských colných inšpektorov. Pôvodne ich bolo šesť, ale v roku 1939 ich bolo už viac ako sto. Poľskí úradníci vykonávajúci túto funkciu sa často potulovali v oblastiach mimo svojej jurisdikcie a v prvom rade sa zaujímali o potencionálne vojenské detaily. [193] Stretávali sa pri železničnom termináli v Danzigu, ktorý bol pod poľskou správou. Tamojší vysielač bol napojený na špionážnu službu vo Varšave. V prípade vojny mali inšpektori viesť nepravidelné jednotky zásobené z tajných vojenských skladov po celom meste a udržať svoje pozície v Danzigu až do príchodu poľskej armády. [194]

Predseda senátu mesta Danzig Arthur Greiser sa sťažoval 3. júna 1939 u miestneho poľského komisára Marjana Chodakiho na colných inšpektorov. Chodaki odpovedal, že počet jeho colníkov je stále nedostatočný, pretože nemeckí inšpektori nerobia svoju prácu. Vyhrážal sa ekonomickými sankciami voči mestu. V ďalšej správe zo 4. augusta Chodaki uviedol, že poľskí colníci budú odteraz chodiť ozbrojení. Zasahovanie do ich činnosti bude mať za následok okamžitú odvetu proti Danzigu; Poliaci pohrozili blokádou na dovoz potravín. Beck informoval Kennarda, že Poľsko vojensky zasiahne v prípade, že senát Danzigu nedodrží poľské podmienky. [195]

Dňa 9. augusta sa stretol Weizsäcker s Michaelom Lubomirskim, poľským chargé d’affaires v Berlíne. Protestoval voči poľskému ultimátu Danzigu zo 4. augusta. Weizsäcker varoval, že sankcie voči “slobodnému mestu” môžu viesť Danzig k nadviazaniu pevnejších ekonomických väzieb s Nemeckom. Nasledujúci deň oznámil podsekretár ministerstva zahraničia vo Varšave nemeckému chargé d’affaires, že akékoľvek zapojenie vlády Ríše do otázky Danzigu bude Poľskom považované za vojenský akt. [196] Rydz-Śmigły prispel k rastúcemu napätiu svojimi vyjadreniami vo verejnom prejave: “Čoskoro budeme pochodovať proti dedičnému nemeckému nepriateľovi a konečne mu vykopneme jeho jedovaté zuby. Prvým krokom na tomto pochode bude Danzig. … Buďte pripravení na deň zúčtovania s touto arogantnou germánskou rasou!” [197] Burckhardt opísal poľské zámery ako “príliš agresívne.” [198]

Varšava vydala oficiálnu tlačovú správu o tom, ako Greiser stiahol svoje požiadavky po výmene nót s Chodakim. Podľa poľskej tlače jediná, trocha tvrdšia nóta, “zrazila Hitlera na kolená.” [199] Anglo-francúzske médiá víťazoslávne oznamovali, že Vodca musel “z hrušky dolu.” Hitler povedal Burckhardtovi 11. augusta: “Tlač tvrdí, že som stratil nervy, že hrozby sú jediný spôsob, ako sa so mnou vysporiadať. Že sme ustúpili, keď Poliaci stáli pevne, že som posledný rok iba blufoval a môj bluf padol vďaka poľskej odvahe, ktorú Česi nemali. Čítal som idiotské poznámky vo francúzskej tlači, že som stratil nervy, zatiaľ čo Poliaci si ich zachovali.” [200]

Hitler sa opýtal Burckhardta: “Mohol by ste osobne zájsť do Londýna? Ak sa chceme vyhnúť katastrofe, je to dosť naliehavé.” [201] Halifax, ktorý rozhodne nebol priateľsky naklonený Nemecku, zaslal 15. augusta depešu Kennardovi: “Mám dojem, že Hitler sa ešte stále nerozhodol a úzkostlivo sa chce vyhnúť vojne.” [202] Deň predtým písal Roger Makins z britského ministerstva zahraničia anglickému delegátovi do Ženevy Frankovi Walterovi, že Vodca chce začať rokovania, aby zabránil ozbrojenému stretu.

Historici tvrdia, že Hitler bol odhodlaný k invázii do Poľska. Avšak ak to bolo jeho zámerom, mohol dať pokyny mestskému senátu v Danzigu, aby odmietli rozhodnutie o jurisdikcii Spoločenstva národov a vrátili mesto pod nadvládu Ríše. To by vyvolalo vojenskú reakciu Poľska, pred ktorou Beck varoval. Nemecko potom mohlo zasiahnuť s vlastnou armádou, aby bránilo právo obyvateľov Danzigu na sebaurčenie. Vzhľadom na to, že by išlo o citlivú otázku demokratických princípov, a skutočnosť, že Poľsko dalo prvú ranu, bolo by pre Britániu obtiažne odôvodniť podporu Poľska na základe ustanovení garancií.

Poľská vláda zatýkala “nelojánych” etnických Nemcov a umiestňovala ich v koncentračných táboroch. [203] Úrady uzavreli premávku medzi Horným Sliezskom a Nemeckom, čím bránili tisíckam etnických Nemcov dochádzať do zamestnania v Ríši. Poľské pobrežné protilietadlové batérie ostreľovali civilné lietadlá Lufthansy letiace ponad Baltické more do Východného Pruska. [204] Luftwaffe zaistila stíhaciu eskortu pre civilné lietadlá. V Danzigu vytvoril veliteľ polície zo svojich podriadených dva strelecké pluky. Napriek charte Spoločenstva národov bolo mesto remilitarizované. Nemci presunuli prápor SS Totenkopfverbände do Danzigu. 1 500 mužov SS Heimwehr “Danzig” (SS Domobrana “Danzig” – pozn. prekl.) verejne pochodovalo 18. augusta po Májovom Poli v Danzigu. Poliaci evakuovali rodiny svojich štátnych zamestnancov, opevnili verejné budovy a zariadenia pancierovými platňami a ostnatým drôtom a vybudovali guľometné hniezda na mostoch. [205]

Obr.: Dva týždne pred vypuknutím vojny pochodujú jednotky SS Heimwehr “Danzig” v Slobodnom meste pred gauleiterom Albertom Forsterom

Vo svojom nariadení ozbrojeným silám v apríli Hitler uviedol izoláciu Poľska ako predpoklad vojenského riešenia. Nemecko uzavrelo 23. augusta pakt o neútočení so Sovietskym zväzom. Pakt bol podpísaný v Moskve a obsahoval tajný dodatok definujúci vzájomné sféry záujmu. V dodatku sa uvádza: “Otázka, či záujem oboch strán bude vyžadovať udržanie nezávislého poľského štátu a akými hranicami má byť tento štát vymedzený, bude definitívne vyriešená až v priebehu ďalšieho politického vývoja.” Na oplátku za približne polovicu Poľska dal diktátor Nemecku voľnú ruku k invázii. Nemci dúfali, že správa o sovietsko-nemeckom zblížení by Beckovi ukázala neistú pozíciu jeho krajiny a presvedčila ho k návratu ku rokovaciemu stolu. [206] Beck však alianciu označil za neudržateľnú, pretože Rusko a Nemecko prechovávali medzi sebou vážne ideologické rozpory. Varšavské komuniké uvádzalo: “Uzavretie paktu o neútočení nemá žiaden vplyv na situáciu Poľska alebo na jeho politiku.” [207]

Dňa 23. augusta Hitler oznámil svojmu vojenskému pobočníkovi, že armáda musí byť pripravená na inváziu do Poľska ráno 26. augusta. Vodca potom útok odložil a vysvetľoval generálovi Keitelovi, že musí “získať čas na ďalšie rokovania,” stále ešte hľadá “riešenie bez krviprelievania.” [208] Poliaci bez akejkoľvek provokácie zo strany Nemecka uzavreli hranice Danzigu. Keďže mesto dovážalo mnoho potravín, situácia sa stala pre obyvateľstvo kritická.

Hitler a Göring požiadali Britániu, aby pomohla sprostredkovať návrat Poliakov k jednaciemu stolu. Kennard odoslal z Varšavy telegrafickú depešu do Londýna 25. augusta. Podľa nej, ak by Beck alebo Lipski požiadali o audienciu s Hitlerom, Vodca by to považoval za “prejav slabosti” a reagoval ultimátom. [209] V ten istý deň uzavrel Chamberlain spojenectvo s Poľskom.

Pozd