Libertarianizmus je politika individualizmu. Individualizmus je rovnako metafyzická, ako i morálna pozícia. Metafyzický individualizmus je téza, že existujú iba konkrétni ľudia. Skupiny sú len zbierkami jednotlivcov bez nezávislej reality alebo významu.


Metafyzický individualizmus je spojený s univerzalizmom, podľa ktorého existuje iba jedna rasa, a to ľudská rasa, ktorá je iba súborom jednotlivcov. Univerzalizmus implikuje, že neexistuje významný rozdiel medzi vnútornými a vonkajšími skupinami, medzi nami a nimi. Univerzalizmus má dva dôležité následky.

Za prvé, keďže politika, ako ju definuje Carl Schmitt, vyplýva z rozdielu medzi nami a nimi, univerzalizmus znamená, že politika je iba dočasným javom založeným na vágnej ilúzii zmysluplných rozdielov medzi vnútornými a vonkajšími skupinami. Keď tieto rozdiely zmiznú, zmizne i politika.

Za druhé, nacionalizmus, patriotizmus a iné formy uprednostňovania určitej vnútornej skupiny pred vonkajšou sú morálne nelegitímne, pretože v skutočnosti tu nie sú žiadni “my a oni”, ale iba “ja a ty”. To nás privedie k etickej dimenzii individualizmu. Ako máme ja a ty spolu vychádzať? Ak sú skupiny iba zbierkou jednotlivcov, potom tu nie sú žiadne skupinové hodnoty, iba individuálne. Účelom spoločenských inštitúcií je preto uľahčiť jednotlivcom pretláčanie ich vlastných cieľov.

Ohromným prostriedkom, ktorý uľahčuje jednotlivcom pretláčanie ich cieľov je kapitalizmus. Ak si ty a ja máme niečo navzájom ponúknuť, môžeme obchodovať. Ak si nemáme čo ponúknuť, tak jednoducho pôjdeme ďalej. Trhovisko vyžaduje iba minimálny štát v úlohe “nočného strážnika, ktorý nás bude chrániť pred nátlakom, podvodom, porušením zmluvy, atď.

Etický individualizmus od nás vyžaduje, aby sme ku každému jednotlivcovi pristupovali ako k jednotlivcovi, nie ako k členovi rôznych morálne nevýznamných skupín dodaných k nám históriou alebo prírodou. Musíme byť “slepí” k rase. Musíme byť “slepí” k triede. Musíme byť “slepí” k pohlaviu. Musíme byť “slepí” k náboženstvu. Musíme byť “slepí” k národnosti. Musíme byť “slepí” k všetkým veciam, ktoré nás rozdeľujú. Jedinú vec, ktorú musíme vidieť sú individuálne zásluhy.

Hrať podľa individualizmu je veľmi výhodné pre všetkých hráčov. Individualizmus podnecuje kreativitu vo vede, technológii a biznise. Avšak jeho najväčšou silou je paradoxne forma spolupráce, ktorú podporuje. Každý individualista sa správa ako člen potencionálnej globálnej spoločnosti. To znamená, že spoločenská spolupráca sa môže vyšplhať až na globálny limit, čo umožní hromadnú transformáciu sveta smerom k modernite.

Avšak kolektivistické spoločnosti sú obmedzené rozkolmi medzi vnútornými/vonkajšími skupinami. Ak sa ľudia správajú ako členovia skupín, dôvera a spolupráca sú obmedzené na vnútorné skupiny, čo výrazne zužuje rozsah spoločenských inštitúcií a vedie k ich skorumpovanému fungovaniu zvýhodňovaním vnútorných skupín a diskrimináciou vonkajších.

Vo férovej súťaži môže individualistická hra prekonať kolektivistickú hru. Preto individualistické európske spoločnosti s ich nadradenou technológiou a formami spoločenskej spolupráce dobyli prakticky celý svet.

Ale súťaž o globálnu nadvládu je zriedkakedy čestná. Čiže keď západné individualistické spoločnosti dobyli a vstrebali kolektivistické spoločnosti, bolo iba otázkou času, než sa viac inteligentné kmene naučili, ako ich podvádzať.

Ako budete podvádzať individualistu? Predsa tak, že budete predstierať, že i vy ste individualista, zatiaľ čo budete pracovať ako člen vašej skupiny. Budete požadovať, aby individualisti s vami jednali férovo pri každej transakcii. Ale vždy, keď to bude možné, budete preferovať členov vášho kmeňa a oni zase vás.

Predstavte si, že hráte kartovú hru, v ktorej váš súper môže hrať s divokou kartou, ale vy nie. Touto divokou kartou je jeho kmeňová príslušnosť. Nezáleží na tom akú ohromnú výhodu môžete v porovnaní s ním mať, pretože pravidlá mu dávajú systematickú výhodu. Pokým budete s ním hrať hru, budete ju prehrávať. Ale individualisti sú príliš obmedzení na to, aby zavetrili podvod, pretože sú slepí voči skupinám.

Je zaujímavé, že najdôležitejším zakladateľom moderného – voči národu a rase slepého – individualizmu bola Ayn Randová, vlastným menom Alissa Rosenbaumová a líderstvo jej objektivistického hnutia bolo z prevažnej časti židovské (aká náhoda) vrátane jeho prvých bratrancov a manželských párov. Je očividné, že v skutočnosti tu nešlo o individualistickú meritokraciu v akcii. Napriek tomu Randovej následovníci boli slepí k tejto skutočnosti ako záležitosti vyššieho morálneho princípu.

Nikdy tu nebude existovať libertariánska spoločnosť. Ale libertariánska ideológia stále plní svoju funkciu v rámci existujúceho systému. A napriek tomu, že libertarianizmus povrchne stojí v opozícii voči marxizmu Frankfurtskej školy, je tiež iba ďalším z rady židovských intelektuálnych hnutí, ktoré plnia rovnakú funkciu: zlomenie odporu silne- dôverčivých, európskych individualistických spoločností voči kmeňovým skupinám – ktoré John Robb nazýva “parazitické kmene” – pričom ide predovšetkým o Židov. Libertariáni kážu individualizmus, zatiaľ čo Frankfurtská škola stigmatizuje biely etnocentrizmus a velebí “inkluzívnosť” smerom k “marginalizovaným” skupinám. Ale výsledok je vždy rovnaký. Obe doktríny podporujú vzostup židovskej mobility a kolektívnej sily, zatiaľ čo oslepujú zvyšok spoločnosti, ktorá nevidí čo sa vlastne deje.

Aký typ ľudí by presadzoval slepotu ako cnosť? Odpoveď je: ľudia, ktorí majú niečo za lubom.

Nakoniec by som tiež argumentoval, že individualizmus je produktom biologickej a kultúrnej evolúcie európskeho človeka. Individualizmus ide ruka v ruke s nízkym etnocentrizmom, t.j. otvorenosťou voči cudzincom, univerzalistickou myšlienkou, že je tu napokon len jedna skupina: ľudstvo, ku ktorému všetci patríme. Európska mentalita je krásne zabalená v reči Willa Rogersa: “cudzinec je iba priateľ, ktorého si nestretol”. Pochybujem, že ekvivalentnú frázu by ste našli v hebrejčine alebo arabčine. Inými slovami, v zásade tu nie je žiadne “my a oni”. Je tu oba poznanie a ignorancia, priatelia, ktorých poznáme a priatelia, ktorých nemáme.

Táto otvorenosť je mimoriadne výhodná, pretože nám umožňuje zvýšiť počet ľudí, ktorým môžeme dôverovať a s ktorými sa dá spolupracovať. Ale otvorenosť voči cudzincom je tiež riskantná, pretože tu nemusí fungovať reciprocita. Čiže brať na seba riziko spoločenskosti – predĺženej ruky priateľstva – je hlboko zakorenené v našom zmysle pre morálnu šľachetnosť. Ale keď stretneme ľudí, ktorí nám neoplácajú našu otvorenosť rovnakým prístupom, ale namiesto toho ju považujú za slabosť, ktorú treba využiť, potom naše cnosti nie sú dlhšie výhodnými. V prípade, že naše elity trvajú na takejto ušľachtilej otvorenosti voči týmto nepriateľom, potom ich musíme zbaviť ich sily a zodpovednosti.

Individualizmus oslepuje svojich stúpencov a umožňuje kolektivistom, aby ich podvádzali. Preto jediným spôsobom ako zachrániť individualizmus je stať sa uvedomelým voči skupinám. Ale to znie predsa ako kolektivizmus. Len čo sa staneme uvedomelými pokiaľ ide o parazitické kmene, musíme ich vylúčiť. Ale to znie ako etatizmus. Pokiaľ je individualizmus v konečnom dôsledku európskym étosom, potom individualizmus od nás požaduje, aby sme zachovali európske spoločnosti a vylúčili Neeurópanov, čo znie ako rasový nacionalizmus.

Toto je vyvrátenie libertarianizmu. Ide o formu seba-vyvrátenia. Aby sme zachránili individualizmus, musíme zavrhnúť univerzalizmus, opäť zaviesť rozdiel medzi “nami a nimi” a začať sa správať kolektivisticky. Individualizmus môže fungovať iba ako súčasť kolektívu rovnako zmýšľajúcich ľudí, ktorý musí vylúčiť kolektívy, ktoré nehrajú podľa rovnakých pravidiel. A takto sa niektorí ľudia, ktorí začínali ako libertariánsky individualisti, stali nakoniec rasistami, anti-semitmi a fašistami.

autor: Greg Johnson

preklad: Aman, protiprudu.org