Kapitola 4.2 – Európa v zovretí – Nevítaná aliancia

V roku 1989 v bezútešných odľahlých horách južného Uralu odkryli ruskí archeológovia opustenú zlatú baňu v blízkosti Čeľjabinska. Na rozdiel od kolegov v iných krajinách nevykopávali prehistorické skameneliny alebo dôkazy dávneho osídlenia. Z bane bolo vynesených okolo 300 000 mŕtvol – obetí sovietskych čistiek. Objav ďalšieho hromadného hrobu neďaleko Minska vyniesol na povrch zvyšky ďalších 120 000 tiel, vrátane veľkého počtu žien. [111] Archeológovia odkryli takmer 50 000 tiel na izolovanom pohrebisku medzi Chabarovskom a Vladivostokom, ďalších 46 000 bolo pochovaných okolo Gorno-Altajska, Bykovne a Petrohradu.

Stalinovi a Politbyru slúžili hromadné popravy na rozdrvenie odporu verejnosti voči programu transformácie ruského agrárneho hospodárstva na hospodárstvo ťažkého priemyslu. Industrializácia bola predpokladom na pretvorenie Červenej armády v modernú, mechanizovanú údernú silu, schopnú podporovať komunistické revolúcie v zahraničí priamymi zásahmi. Moskva financovala nákup požadovanej vojenskej techniky a strojov zo Spojených štátov a Výmarského Nemecka vďaka exportu dreva a obilia. To prinieslo každý rok obrovské množstvo obilia na trh: sovietski funkcionári, podporovaní štátnou políciou NKVD, proste zabavili úrodu vidieckemu obyvateľstvu. Súčasní vedci odhadujú, že výsledný hladomor mal za následok približne milión životov v južnom Rusku a na severnom Kaukaze, ďalší milión v Kazachstane, a štyri milióny na Ukrajine.

V roku 1932, na vrchole štátom vyvolaného hladomoru, generálny tajomník Komunistickej strany Ukrajiny Stanislav Kosior prosil o potraviny pre zúfalý národ. V júni mu Stalin osobne odpísal: “Podľa môjho názoru Ukrajina dostala viac, než na čo má právo.” [112]

NKVD potláčalo miestny odpor voči sovietskej “kolektivizácii” terorom a masovým zatýkaním. Napríklad od mája do septembra dopravilo 1 243 860 roľníkov a ich rodinných príslušníkov do táborov nútených prác s názvom gulagy, postavených v odľahlých a nehostinných oblastiach, ako je severná Sibír. Viac ako 40 % deportovaných boli deti. V máji 1935 uvádzajú sovietske záznamy 1 222 675 osôb odsúdených do gulagov, z ktorých boli takmer všetci roľníci. Veľké percento z nich následne zahynulo na následky chorôb, hladu a zimy. K tým, ktorí sa bránili – v komunistickom žargóne označovanými ako “sabotéri” alebo “kontrarevolucionári” – pristupovalo NKVD nemilosrdnejšie. Medzi rokmi 1935 až 1941 bolo zatknutých odhadom 20 miliónov ľudí, 7 miliónov z nich bolo popravených. Na prelome októbra a novembra, počas piatich nocí, námestník leningradského NKVD Matvejev vypomáhajúci na čiastočný úväzok kolegom, osobne zastrelil 1 100 väzňov. [114]

Rovnako ako demokracia, aj komunizmus bol exportnou ideológiou; sovietsky ekonóm Jozef Davidov uviedol v roku 1919: “Nie mier, ale meč prinesie svetu diktatúru proletariátu.” Maršál Tuchačevský napísal v roku 1920: “Vojna môže skončiť jedine nastolením celosvetovej diktatúry proletariátu.” Veliteľ tajnej polície Felix Dzeržinskij ohlásil: “Začíname preberať vládu nad celým svetom, nemôžeme sa starať o obete, ktoré to prinesie.” Vysoký sovietsky funkcionár Karl Radek poznamenal: “Vždy sme uprednostňovali revolučné vojny. … Bodák je dôležitá vec, nevyhnutná na zavedenie komunizmu.” Samotný Stalin povedal pred promujúcou triedou kadetov Červenej armády: “Sovietsky zväz je ako divá, dravá šelma ukrytá v zálohe, aby prilákala svoju korisť a potom sa na ňu vrhla jediným skokom.” [115]

Obr.: Slávnostná prehliadka Červenej armády pred Kremľom približne v roku 1936. Stalin dal najvyššiu prioritu rozširovaniu a modernizácii armády

Hitler si nerobil žiadne ilúzie o sovietskej hrozbe. Medzi členmi strany bolo mnoho veteránov nemeckej armády, ktorí počas 1. Svetovej vojny slúžili na východnom fronte a boli svedkami boľševickej revolúcie v roku 1917. Svedectvá utečencov a správy z diplomatických misií v Rusku poskytli dostatok dôkazov o sovietskych zámeroch a metódach. Lenin verejne vyhlásil, že kľúčom k dominancii nad Európou je Nemecko. Kominterna, medzinárodná organizácia Moskvy k šíreniu podvratnej činnosti a revolúcie, priradila prioritu nemeckej Ríši a Číne. Na zjazde Komunistickej strany v januári 1934 Stalin povedal delegátom: “Vojna sa nebude odohrávať iba medzi frontovými líniami, ale aj v tyle nepriateľa.” [116] Hitler urobil z ochrany Nemecka pred sovietskou agresiou základný kameň svojej zahraničnej politiky. Pritom narazil na odpor nemeckej aristokracie; ironicky práve od tých, ktorí boli na vrchu marxistického zoznamu odsúdených k likvidácii.

Nemecká aristokratická trieda bola chudobnejšia, než jej sociálny náprotivok v Anglicku. Aristokracia dominovala v armádnych veliteľských kádroch a na ministerstve zahraničia. Obe zložky prispeli k ére sovietsko-nemeckej spolupráce, ktorá začala ratifikáciou zmluvy z Rapalla v roku 1922. Minister vojny Otto Gessler dojednal dohodu s Moskvou, ktorá umožňovala Nemcom stavať továrne na území ZSSR a navrhovať, vyrábať a testovať zbrane zakázané Ríši Versaillskou zmluvou. Letecká firma Junkers tam vyvinula nové bojové lietadlá bez vedomia západných demokracií, čo zabránilo odvetným sankciám. Tajná vojenská dohoda z roku 1923 umožnila účasť nemeckých pilotov na šesťmesačných kurzoch lietania v sovietskych leteckých akadémiách. Ruskí inžinieri sa naučili, ako stavať letecké montážne závody od firmy Junkers. [117] Nemecký generálny štáb vysielal dôstojníkov do Sovietskeho zväzu, aby pomáhali v modernizácii Červenej armády školením ich veliteľov v strategických operáciách a logistike.

Počas 20-tych rokov posilňoval prominentný nemecký priemyselník Arnold Rechberg väzby medzi nemeckým, francúzskym a belgickým ťažkým priemyslom s cieľom vytvoriť silný antisovietsky ekonomický blok. Nemecká armáda zmarila jeho úsilie. V roku 1926 v Berlíne rozšírila sovietska a nemecká vláda zmluvu z Rapalla. Bola to predovšetkým poistka proti Poľsku a zodpovedalo to protipoľským tendenciám na ministerstve zahraničia Ríše a v sovietskej hierarchii. Mnoho nemeckých kariérnych diplomatov zastávalo bývalú Bismarckovu politiku udržiavania dobrých vzťahov s Ruskom.

V roku 1933 predložil nemecký veľvyslanec v Moskve Rudolf Nadolny novovymenovanému kancelárovi memorandum, argumentujúce o opodstatnenosti orientácie na východ pred prozápadnou politikou. Požiadal Vodcu o osobný rozhovor. Počas celej doby trvania Výmarskej republiky Kominterna pracovala ruku v ruke s Komunistickou stranou Nemecka na vyvolaní revolúcie. Hitler odmietol Nadolneho návrh s vysvetlením: “Nechcem mať nič spoločného s týmito ľuďmi.” [118] Kancelár uprednostnil vznik centrálneho európskeho bloku na kontrolu sovietskej expanzie, Anglicko a Francúzsko mu mali kryť chrbát. Počas Hitlerovho prvého roku v úrade tajná vojenská spolupráca s Červenou armádou skončila. Nemecko naďalej obchodovalo so ZSSR, v marci 1935 zvýšilo úver na 200 miliónov RM na nákup nemeckých priemyselných strojov, ale Vodca zakázal vývoz vojenského materiálu do Stalinovho impéria.

Ani Francúzsko, ani Anglicko neprejavili záujem o Hitlerov koncept spojeneckého systému na ochranu pred sovietskou expanziou. Paríž uzavrel zmluvu so ZSSR v máji 1935. Po Pyrrhovom víťazstve v 1. Svetovej vojne si Anglicko uvedomilo, že je príliš slabé, aby zabránilo nemeckej hegemónii v Európe. Vojna na dvoch frontoch vyžadovala podporu Sovietskeho zväzu, ponúkalo to lepšiu perspektívu na zničenie ich obchodného súpera v strednej Európe. V roku 1935 Vansittart, neskôr stály podsekretár britského ministerstva zahraničia, zdôraznil “veľký význam” splynutia britských a sovietskych cieľov. Neskôr varoval svojich kolegov: “Pre Anglicko je Rusko vo všetkých ohľadoch omnoho menej nebezpečným členom medzinárodného spoločenstva, než Nemecko.” [119] Londýnske dvorenie Kremľu viedlo Stalina k poľaveniu podvratnej propagandy Kominterny v britských kolóniách. Ministerstvo zahraničia usúdilo, že imperiálne záujmy Británie sú lepšie zabezpečené spoluprácou so Stalinom. [120] Nemecký diplomat Ribbentrop priznal: “Nikto v Anglicku nechce vidieť nebezpečenstvo komunizmu.” [121]

Hitler zatiaľ videl nárast sovietskej hrozby v juhozápadnej Európe. Od zvrhnutia monarchie v roku 1931 Španielska republika bojovala s vnútornými radikálmi o svoje prežitie. V novembri 1934 dostal Hitler správu nemeckého veľvyslanca v Madride, grófa Johannesa von Welczeck: “Pokračujúca systematická boľševizácia Španielska od pádu monarchie komunisticko-anarchistickým blokom predstavuje nebezpečenstvo pre Európu. Dobytie tejto pozície na krídle bude znamenať významnú etapu na ceste ku komunistickej svetovej revolúcii, stredná Európa bude ohrozená z dvoch strán.” [122] Španielska armáda spolu s fašistickými radikálmi, známymi ako Falanga, sa pokúsili o prevrat a zvrhnutie republiky v júli 1936. Rebeli považovali vládu za príliš slabú, aby dokázala zabrániť prevzatiu moci komunistami. Získali iba čiastočnú kontrolu nad krajinou, ktorá upadla do občianskej vojny.

Vláda Ríše sa najprv obmedzila na evakuáciu približne 10 000 Nemcov, žijúcich v Španielsku, po mori a vzduchom. Vodca povstalcov generál Francisco Franco získal podporu Berlína na leteckú prepravu španielskej Africkej armády – ktorú tvorilo takmer 18 000 španielskych zahraničných legionárov a 15 570 Maročanov – na pevninu. [123] Španielske námorníctvo zostalo verné republike a nepreviezlo týchto disciplinovaných profesionálnych vojakov z Maroka na pomoc povstalcom.

Aj keď republikánska vláda bola k Nemecku priateľská, Hitler sa rozhodol pomôcť Francovi. Ribbentropovi povedal, že ak by získali komunisti vládu nad Španielskom, bolo by iba “otázkou času” než by rovnaký osud stretol Francúzsko. Vodca to odôvodňoval ľahostajnosťou Británie k vývoju situácie a obhajobou vojenskej pomoci republikánskym silám – ktoré boli presýtené marxistami – zo strany francúzskych prominentných politikov. Nemecko by sa dostalo do “pasce medzi mocný sovietsky blok na východe a silný komunistický španielsko-francúzsky blok na západe.” [124] V memorande určenom najvyšším štátnym úradníkom z augusta 1936 Hitler napísal: “Marxizmus vďaka svojmu víťazstvu v Rusku získal jedno z najväčších impérií sveta ako odrazový mostík k ďalším operáciám. To sa stalo zlovestným problémom. Sústredená vôľa k dobýjaniu, zlúčená v autoritatívnej ideológii, napadá vnútorne rozdelený demokratický svet.” [125]

Sovietsky zväz podporil republikánske sily zbraňami a vojakmi. Stalin sa domnieval, že “v dobe mieru je nemožné vytvoriť komunistické hnutie dostatočne silné, aby sa boľševická strana chopila moci. Diktatúra proletariátu môže byť nastolená iba veľkou vojnou.” [126] Sovietsky minister obrany Kliment Vorošilov uviedol, že účelom angažovania ZSSR v Španielsku je pripútať Hitlera na západe a tak vojensky oslabiť Nemecko. [127] Počas ďalších troch rokov bojovalo v španielskej vojne 18 000 nemeckých vojakov, najmä príslušníkov leteckých síl. Nemecký minister zahraničia Neurath označil nasadenie vojakov ako prirodzenú obranu, aby sa zabránilo Španielsku “padnúť pod boľševickú nadvládu a infikovať zvyšok západnej Európy.” Erhard Milch neskôr poznamenal, že využitie španielskej vojny ako príležitosti na testovanie nových zbraní “nebolo nikdy preberané, dokonca to ani nikoho nenapadlo.” [128] V apríli 1938 chcel Hitler stiahnuť svojich vojakov k výcviku nových jednotiek Luftwaffe v Rakúsku, ale musel ich neochotne držať v Španielsku proti sovietmi podporovaným republikánom.

Obr.: Bojové lietadlo Messerschmitt Bf 109 náležiace ku kontingentu Luftwaffe v Španielsku počas civilnej vojny. Nemci maľovali na lietadlá španielske fašistické insígnie

Napriek nepriamej konfrontácii v Španielsku začal ZSSR v roku 1937 presúvať svoju orientáciu zo západných demokracií na zlepšenie vzťahov s Nemeckom. Sovietsky obchodný zastupiteľ D. Kandelaki viedol ekonomické rokovania s Nemcami. V týchto rokovaniach zastupovali Nemecko Schacht a Göring. Zúčastňoval sa ich aj sovietsky obchodný komisár Anastas Mikojan. Kremeľ inštruoval Waltera Krivického, šéfa sovietskej tajnej služby pre západnú Európu, aby pozastavil špionáž v Nemecku s cieľom vytvoriť atmosféru dôvery pre rozhovory. [129]

Červená armáda bola nebezpečnou silou v nemeckom boku. Sovietske výdavky na zbrojenie sa v roku 1936 vyšplhali na 14,8 miliárd rubľov oproti 6,5 miliardy v minulom roku. [130] Stalin postupne odrádzal Londýn a Paríž od hľadania spojenectva so ZSSR vzbudzovaním pochybností o potenciáli Červenej armády. Vo februári 1937 začal dostávať zoznamy vojenských veliteľov a civilných zamestnancov podozrivých z nelojálnosti. Na zoznamoch sa objavilo 44 477 mien, Stalin nariadil popravu bez súdu v 38 955 prípadoch. [131] Počas jedného dňa nechal popraviť 3 167 osôb a večer pokojne sledoval film. Obete neboli sprisahanci proti režimu, ale slúžili ako obetní baránkovia pomalého pokroku v Stalinovom programe modernizácie Červenej armády. Dôstojnícke čistky stáli sovietsku armádu troch z piatich poľných maršálov, 12 z pôvodne 14 armádnych veliteľov, 60 zo 67 veliteľov armádnych zborov a 136 zo 199 veliteľov divízií. O život prišlo všetkých 8 admirálov. Len 10 členov z 108 člennej vojenskej rady prežilo. Z dôstojníkov povýšených na zaplnenie veliteľského vákua bolo 85 % mladších ako 35 rokov. [132]

Pred týmito čistkami zaznamenal v západných kruhoch sovietsky komisár pre zahraničné záležitosti Maxim Litvinov zdravý rešpekt pred Červenou armádou. Decimácia dôstojníckeho zboru zničila reputáciu ruských bojových síl medzi spojeneckými štátnikmi. “Kolektívna bezpečnosť”, základný kameň politiky Litvinova na kontrolu Nemecka, sa zrútila. [133] Hitler počas svojho najzraniteľnejšieho obdobia pri anexii Rakúska a Sudet v roku 1938 ťažil z vlny nedôvery Západu v sovietsku armádu. Vodca nebol ochotný zmierniť svoju pozíciu voči ZSSR. V prejave v Reichstagu 20. februára 1938 povedal: “S jedným štátom nehľadáme vzťah, ani nechceme nadviazať užšie styky; so sovietskym Ruskom.” [134]

Neskôr v tom istom roku začal Vodca revidovať svoju politiku. Počas piatich rokov sa Anglicko a Francúzsko chladne odvracali od jeho ponúk na priateľstvo. Spojené štáty schvaľovali stratégiu na izoláciu Ríše. Douglas Miller, napojený na americkú ambasádu v Berlíne, oznámil, že obchodné jednania s Nemeckom sú “v blízkej budúcnosti” nepravdepodobné. Ministerstvo zahraničia vyhlásilo za svoju oficiálnu politiku “žiadny obchod” s Nemeckom. [135]

Ríša dovážala 80 % kaučuku, 60 % ropy, 65 % železnej rudy a 100 % chrómu. Posledný prvok bol nevyhnutný na výrobu ocele pre obrnené vozidlá a bol kupovaný prevažne z Turecka a Južnej Afriky. V prípade vojny by britská námorná blokáda prerušila dodávky tejto strategickej suroviny. Podobne tomu bolo aj u väčšiny ostatných strategických materiálov, ktoré Ríša potrebovala. Ku koncu roka 1938 nabádali nemeckí ekonómovia Hitlera, aby obnovil obchod so sovietmi. Podľa OKW iba úzka hospodárska spolupráca so ZSSR by mohla kompenzovať katastrofálne účinky blokády. [136]

Ribbentrop povedal svojmu štábu: “Ak nechceme zostať úplne obkľúčení, musíme zahájiť rozhovory s Rusmi.” [137] Vnútorný vývoj ZSSR ovplyvnil Hitlerove rokovania. Stalinove čistky sa nezamerali iba na armádu, ale aj na starých boľševikov. Sovietska propaganda súčasne idealizovala tradičných ruských národných hrdinov, ako cára Petra Veľkého, Alexandra Nevského a Alexandra Suvorova, ktorý na konci 18. storočia porazil Turkov. Tieto okolnosti si Nemci vykladali ako posun v sovietskej politike – od komunistického internacionalizmu k domácemu patriotizmu. Nacionalistické Rusko bolo pre Hitlera stráviteľným partnerom. Demokracie, v snahe izolovať Hitlera, ho vrhli do Stalinovho náručia.

Stalin predniesol 10. marca 1939 zahranično-politický prejav na zjazde Komunistickej strany. Odsúdil Britániu, Francúzsko a Spojené štáty za ich tlačové kampane podnecujúce Nemecko do vojny proti Sovietskemu zväzu. Dal si za cieľ “sledovať udalosti opatrne, bez načúvania vojnových štváčov, ktorí radi nechávajú iných ťahať za seba z ohňa horúce gaštany a radi by zatiahli našu krajinu do konfliktu.” [138] Ribbentrop poznamenal: “Toto Stalinove vyhlásenie ukazuje, že premýšľa o ceste k sovietsko-nemeckému porozumeniu.” [139] Keď Nemci o niekoľko dní neskôr vpochodovali do Prahy, Rusi spolupracovali s Hitlerovou diplomatickou reorganizáciou Čiech a Moravy. V apríli prestala nemecká tlač kritizovať Sovietsky zväz.

Keď Stalin odvolal Litvinova 3. mája 1939, Hitler to považoval za rozhodujúci krok k zblíženiu. Litvinov vo funkcii komisára pre zahraničné veci nadviazal diplomatické vzťahy s USA, priviedol ZSSR do Spoločenstva národov, uzavrel obojstranné pakty o vzájomnej pomoci s Československom a Francúzskom, a podporoval spojenecký systém proti Nemecku. Hoci Stalin sám riadil zahraničnú politiku, odstránenie predstaviteľa verejne spájaného s “kolektívnou bezpečnosťou” bolo gestom, ktoré urobilo na Hitlera dojem. Hitler 10. mája prerokoval sovietsku otázku s poradcami pre zahraničnú politiku Gustavom Hilgerom a Juliusom Schnurrom. Hilger podal Hitlerovi podrobnú správu o úsilí Moskvy na zlepšenie vzťahov za posledné tri roky. Napríklad menej než pred mesiacom sovietsky veľvyslanec Alexej Merekalov povedal Weizsäckerovi, že neexistujú žiadne dôvody, prečo nenormalizovať a sústavne neposilňovať sovietsko-nemecké vzťahy. [140] Dňa 9. mája ruský diplomat Georgij Astachov povedal Schnurrovi, že Stalin bol pripravený uzavrieť pakt o neútočení s Nemeckom. Poďakoval aj ministerstvu zahraničia Ríše za posledné “správne” spravodajské pokrytie o Sovietskom zväze.

Dňa 6. júna sa konala v Berlíne slávnostná prehliadka nemeckých vojakov, ktorí slúžili v španielskej občianskej vojne. Vo svojom príhovore sa Hitler vyhol kritike “boľševického nebezpečenstva”, ktoré ohrozovalo Španielsko. Namiesto toho odsúdil západné demokracie za lživé spravodajstvo: “Po mnoho rokov britské a francúzske noviny klamali svojim čitateľom vyhlasujúc, že Nemecko a Taliansko má v úmysle dobyť Španielsko, rozdeliť si ho a najmä ukradnúť jeho kolónie. Tento spôsob myslenia sa zdá prirodzenejší pre predstaviteľov týchto krajín ako pre nás, pretože kradnutie kolónií patrí medzi prijateľné a praktikované metódy demokracie.” [141]

V tej dobe viedol Stalin obchodné jednania s anglo-francúzskymi delegátmi, čo nepriamo a nie zo srdca tlačilo Nemecko ku spojenectvu so ZSSR. Hitler si uvedomil, že spolupráca s Rusmi ponúka najlepšiu šancu preklopiť jazýček na váhach v prospech svojej krajiny. Ak by Moskva spojila svoje sily so západnými mocnosťami, Ríša by zostala v ekonomickom a vojenskom obkľúčení.

V auguste navštívila Kremeľ anglo-francúzska vojenská delegácia. Počas konferencie Vorošilov ponúkol v prípade vojny s Nemeckom 120 peších divízií, 16 jazdeckých divízií a 10 000 tankov. Francúzsky generál Joseph Doumenc a anglický admirál Reginald Drax, druhoradí vyjednávači s obmedzenými právomocami, navrhli viacmenej obrannú stratégiu, symbolický záväzok v porovnaní s ruskou ponukou. [142] Vorošilov trval na tom, že spojenectvo bude podmienené na práve Červenej armády prekročiť Poľsko a Rumunsko, aby dosiahla nemeckú hranicu. Pretože niektoré územia oboch týchto nárazníkových štátov patrili pred rokom 1919 Rusku, ich vlády sa oprávnene obávali, že ak by raz vstúpili na ich územie sovietske vojská, trvalo by obsadili hraničné oblasti. Bukurešť a Varšava návrhy odmietli a rokovania zlyhali. Moskva sa nepokúsila jednať priamo s Poliakmi o vyjednaní spolupráce – známka blazeovaného Stalinovho postoja k zmluve so Spojencami.

Obr.: Moskovské letisko 23. augusta 1939. Ribbentrop (vľavo) v rozhovore s Vladimirom Potemkinom, zástupcom komisára pre zahraničné veci v ZSSR

Toho mesiaca uzavrelo ZSSR veľkorysú obchodnú dohodu s nemeckou Ríšou. Nový komisár zahraničných vecí Vjačeslav Molotov povedal 19. augusta veľvyslancovi Nemecka grófovi Friedrichovi von Schulenburg, že “pre zaručenie úspechu hospodárskych rokovaní musí byť vytvorený aj zodpovedajúci politický základ.” [143] Navrhol pakt o neútočení, niečo, čo Rusi prvý krát navrhovali Nemcom v júli 1936. Hitler sa vyhol príkladu svojich západných protivníkov, ktorí urazili sovietov vyslaním druhotriednych vyjednávačov na vojenské rokovania v Moskve. Stalinovi ponúkol účasť samotného Ribbentropa na rokovaniach. Vyhlásil: “Ríšsky minister zahraničných vecí má plnú právomoc k formulovaniu a podpísaniu paktu o neútočení, rovnako ako protokolu.” [144] Stalin odpovedal 21. augusta pozvaním Ribbentropa do Moskvy na schôdzu 23. augusta.

Stalin sa osobne zúčastnil konferencie. Požadoval, aby Nemecko uznalo za sovietske sféry záujmu pobaltské štáty, Fínsko a Besarábiu. Svojmu hosťovi sľúbil, že ZSSR nebude rušiť vnútorné štruktúry týchto krajín. Ohľadom Poľska Stalin odporučil, aby signatári pre prípad vojny stanovili deliacu čiaru, aby sa zabránilo prípadným nemecko-sovietskym treniciam pri delení krajiny. Ribbentrop zasa uistil svojho hostiteľa, že nová sovietska orientácia Ríše predstavuje zásadný posun v zahraničnej politike a nie je to iba taktický manéver, aby Nemecko izolovalo a rozdrvilo Poľsko: “Nemecká strana sa pokúsi vyriešiť všetky záležitosti diplomatickou a pokojnou cestou.” [145] Nemecká delegácia odletela 24. augusta späť do Berlína s podpísaným paktom. Hitler nepovažoval zmluvu za povolenie k útoku na Poľsko. Ďalší týždeň pokračoval v neplodných vyjednávaniach. [146] Po začatí vojny v priebehu septembra Ribbentrop zaslal depešu na veľvyslanectvo v Moskve, aby zatlačili na Moskvu k útoku na východné Poľsko podľa tajných dodatkov v zmluve. Dúfal, že tento útok zatiahne ZSSR do vojny proti Anglicku a Francúzsku. Molotov otáľal s útokom dva týždne. Stalin nakoniec nariadil útok Červenej armády na 17. septembra. Nemci už zahnali Poliakov 120 míľ za demarkačnú líniu. Stalin sa obával, že Hitlerove vojská obsadia ďalšie územia namiesto toho, aby ich prenechali Červenej armáde. Po porážke Poľska sa konala spoločná slávnostná nemecko-ruská vojenská prehliadka v Brest-Litovsku.

Po odstránení poľskej vojenskej hrozby Hitler dúfal v dosiahnutie kompromisu s Anglickom a Francúzskom. Mal v pláne ponúknuť obnovu suverénneho českého štátu a západného Poľska. Ribbentrop upozornil sovietsku vládu na tento zámer v nóte z 15. septembra. Na konferencii s OKW 17. októbra Hitler povedal: “Poľsko bude nezávislé. Nestane sa ani súčasťou Ríše, ani nebude pod jej správou.” [147]

Dva týždne neskôr vyjadril Molotov postoj Moskvy k Poľsku: “Nezostalo nič z tohto omylu Versaillskej zmluvy, ktorý dlžil za svoju existenciu potlačeniu nepoľských národností.” Stalin poslal 27. decembra telegram Ribbentropovi, v ktorom mu pripomínal, že “priateľstvo národov Nemecka a Sovietskeho zväzu” bolo “kované v krvi” na bojiskách v Poľsku. [148] Akákoľvek snaha vzkriesiť poľský štát bola teda podľa Stalina v rozpore s týmto duchom. Vedomý si závislosti svojej krajiny na sovietskom obchode Hitler opustil plán obnovy poľskej štátnosti. Stalin sa snažil potlačiť všetky kroky, ktoré by priviedli Nemecko a Spojencov k jednaciemu stolu.

Dňa 30. novembra 1939 napadla Červená armáda Fínsko. Fíni neurobili nič, čím by vyvolali tento útok. Dovolili si iba odmietnuť nároky Moskvy na postúpenie príhraničných oblastí a niektorých ostrovov vo Fínskom zálive Sovietskemu zväzu. Rusi označili svoj “protiútok” ako odpoveď na “provokácie fínskych militaristov.” [149] Zimná vojna, trvajúca tri a pol mesiaca, mala za následok 27 000 mŕtvych a 55 000 zranených Fínov. Červená armáda prišla o 126 875 mŕtvych a 264 908 zranených. Hoci nemecká verejnosť drvivou väčšinou podporovala Fínsko, Hitler blokoval pokusy Spojencov o dodávky vojenského materiálu Fínom cez Nórsko.

Vodca osobne napísal nepodpísaný úvodník, definujúci pozíciu vlády voči Škandinávii, ktorý nemecká tlač zverejnila začiatkom decembra: “Od vzniku Spoločenstva národov boli severské štáty najlojálnejšími zástancami tohto systému, ktorého jediným cieľom bolo spútať Nemecko. … Keď sa národný socializmus chopil v Nemecku moci, neprešiel deň, aby mnoho novín v severských štátoch neventilovalo svoju arogantnú a urážlivú kritiku nemeckej politiky. … Je naivné a sentimentálne očakávať, že nemecký národ, bojujúci za svoju budúcnosť, bude dnes na strane týchto malých krajín, ktoré predtým dokázali iba nadávať a diskreditovať Nemecko.” [150]

V obave z anglo-francúzskeho zásahu Stalin pozastavil fínsku operáciu v marci 1940, vo chvíli, keď jeho armáda získala prevahu. Požadoval o málo viac, ako boli územné požiadavky pri rokovaniach s Helsinkami počas minulého októbra. Sovieti rýchlo rozptýlili akékoľvek myšlienky o dobrej vôli, ktoré mierne podmienky vzbudzovali. Necelý týždeň po uzavretí mierovej zmluvy v Moskve si Rusi uvedomili, že novo definovaná hranica obišla mesto Enso – hneď na fínskej strane hranice. Enso bolo strediskom jedného z najväčších svetových komplexov na výrobu papiera a celulózy. Ten je základom pre výrobu výkonných výbušnín. Červená armáda jednoducho prešla do Fínska a obsadila Enso. [151]

Dňa 2. júna 1940 vzniesli sovieti požiadavky na “reštitúcie” za zariadenia, ktoré Fíni údajne evakuovali počas bojov z územia, ktoré bolo teraz pod ruskou kontrolou. K týmto náhradám neexistovali žiadne ustanovenia v pôvodnej zmluve z Moskvy. Fínsko muselo odovzdať 75 lokomotív a 2 000 nákladných vagónov ZSSR. Sovietski stíhači zostrelili 14. júna fínske civilné lietadlo vezúce francúzskych a amerických diplomatov do Helsínk. Sovieti deportovali z obsadeného územia celú populáciu – 420 000 ľudí. [152]

Obr.: Sovietsky plagát idealizujúci inváziu do Karélie s heslami “Za červený Petrohrad! Za červené Fínsko!”

Sovietsky tlak na Fínsko sa stal pre Nemecko problémom. V apríli 1940 vyjednal Schnurre obchodnú dohodu s Helsinkami. Podľa dohody Nemecko kupovalo 60 % fínskej niklovej rudy, ktorá bola potrebná na výrobu ocele. Nemecká ťažba pokrývala iba 5 % spotreby niklu. V júni trval ZSSR na kúpe veľkého množstva fínskej rudy. Vzhľadom k tomu, že Sovietsky zväz mal dostatočnú domácu produkciu, Nemci nahliadali na iniciatívu Moskvy ako na trik, ktorý mal zvýšiť závislosť Nemecka na sovietskych surovinách. Admirál sovietskej Baltskej flotily Nikolaj Nesvickij predložil dôvernú správu o tom, ako “vyriešiť problém nezávislej existencie Švédska a Fínska.” [153] Sovieti pripravovali plány na obnovenú inváziu do Fínska v septembri.

Obchodná dohoda medzi Nemeckom a Fínskom z 24. júna urobila z Fínska dôležitý zdroj prírodných surovín pre vojnový priemysel Ríše. V auguste 1940 získalo OKW spravodajské informácie o koncentrácii sovietskych vojsk blízko fínskej hranice. Na Hitlerove rozkazy Nemci posilnili svoju armádu a Luftwaffe v severnom Nórsku. Odovzdali Fínom zbrane získané od Spojencov a pôvodne určené pre Zimnú vojnu proti Rusku, ktoré nemecká armáda zabavila v nórskych prístavoch. Fínsko začalo nenápadne kupovať aj nemecké zbrane. Počas zimy 1940-41 Rusi porušili obchodnú dohodu s Helsinkami a prestali dodávať do Fínska obilie. Fíni sa obrátili na Nemecko, aby zaplnili obchodné vákuum, čo ešte viac posilnilo väzby medzi oboma krajinami.

ZSSR postupoval aj proti ostatným krajinám, ktoré nemecko-sovietsky pakt z roku 1939 definoval ako sovietsku sféru záujmu. Koncom roka začala Moskva vyvíjať nátlak na Litvu, Estónsko a Lotyšsko, aby podpísali zmluvy umožňujúce Červenej námornej flotile zriadiť námorné základne v baltských prístavoch. V júni 1940 sa Molotov sťažoval na nedostatočnú ochranu ruského vojenského personálu, ktorý tam bol umiestnený. Nasledovalo ultimátum, ktoré donútilo vlády troch pobaltských krajín nechať sovietov posilniť svoje vojenské posádky. Červená armáda vyslala na tento účel 18-20 divízií. [154] Táto obrovská vojenská prítomnosť umožnila miestnym komunistom vyhlásiť 21. júla pobaltské krajiny za sovietske republiky po podvodných voľbách a “ľudovom povstaní.”

Obr.: Počas podvodných volieb v januári 1941 v pobaltských krajinách politickí komisári pomáhali overovať identitu registrovaných voličov. Plagát zobrazuje Stalina a Molotova.

Stalin vyslal dvoch svojich zástupcov, aby zbavili územie politicky nežiadúcich osôb – Ždanova a Vyšinského. Sovieti deportovali viac ako 140 000 Estóncov, 155 000 Lotyšov a 300 000 Litovčanov do pracovných táborov na Sibíri. Takmer nikto sa z nich nevrátil. [155] Odvolávajúc sa na sovietsku okupáciu pobaltských krajín a súčasné zmocnenie sa Besarábie od Rumunska, Stalin povedal ústrednému výboru komunistickej strany v septembri 1940: “Je to požehnaním pre ľudstvo. Litovčania, Bielorusi a obyvatelia Besarábie, ktorých sme oslobodili spod útlaku statkárov, kapitalistov, policajtov a ďalšej spodiny to považujú za šťastie. To je postoj ľudu.” [156]

Obr.: Mladí Lotyši pochodujú počas sovietskych májových osláv v roku 1941. Ich výrazy naznačujú, že účasť na tejto oslave “proletárskej jednoty” nebola práve dobrovoľná.

Počas týchto sovietskych zaberaní cudzích území sa svetová pozornosť zameriavala na západnú Európu. V apríli 1940 obsadili nemecké ozbrojené sily Nórsko a Dánsko. Ďalší mesiac vpadli do Holandska, Belgicka a Francúzska – všetky tri krajiny sa vzdali počas šiestich týždňov. Britské expedičné sily sa stiahli do Anglicka. Nemecko porazilo svojich kontinentálnych protivníkov tak hladko, že Británia prešla do defenzívy. Zdĺhavá opotrebovacia vojna medzi “kapitalistickými” štátmi, ktorú Stalin predpovedal, sa nekonala. Rozšírenie vplyvu Ríše na európske hospodárstvo čiastočne uľavilo jej závislosti na obchode so sovietmi. Rýchle nemecké víťazstvo rozrušilo Stalina, ktorý vyjadril názor, že vojna s Nemeckom bude nevyhnutná. [157]

Sovietska expanzia znepokojila Hitlera a spolu s ruskými snahami o zlepšenie vzťahov s Anglickom, ktoré bolo vo vojnovom stave s Nemeckom, prispievala k jeho podozrievavosti. Dňa 23. apríla 1940 Weizsäcker telegrafoval tajomníkovi nemeckej ambasády v Moskve Karlovi von Ritter, že “včera takmer všetky londýnske noviny písali o sovietsko-anglických obchodných rozhovoroch, údajne zahájených na popud sovietskej strany.” Weizsäcker, riadiaci nemeckú misiu, informoval Molotova: “S ohľadom na doterajší priebeh dodávok sovietskych surovín, vláda Ríše ich pokladá za nezodpovedajúce nášmu vnímaniu vzájomnej pomoci. Preto prosí sovietsku vládu o pokračovanie a ďalšie zvýšenie dodávok počas mesiacov priaznivých pre dopravu a okamžité zaslanie väčších dodávok ropy a obilia.” [158] Moskva vyjednala obchodnú dohodu s Londýnom a súčasne poľavila v plnení záväzkov voči Nemecku.

Britský veľvyslanec sir Stafford Cripps v júlu jednal so Stalinom. Aby získal Rusko do protinemeckej aliancie, Cripps prisľúbil, že Anglicko prijme sovietsku kontrolu nad Dardanelami, Balkánom, východným Poľskom a prakticky akékoľvek usporiadanie, ktoré Stalin chcel v povojnovej Európe. [159] Vzhľadom na tradičnú britskú zahraničnú politiku to boli štedré ústupky. Sovietsky diktátor sa zdôveril, že Nemecko považuje za jedinú hrozbu. Tým viacmenej otvoril dvere k spojenectvu s Londýnom.

Stalin si uvedomoval, že jednania s Crippsom vzbudia nedôveru v Berlíne. Preto nariadil Molotovovi poskytnúť nemeckému veľvyslancovi písomné zhrnutie z jednania. Molotovova verzia, ktorú Schulunberg odoslal vláde, budila dojem, že Stalin ostal verný spojenectvu s Nemeckom a zamietol Crippsove návrhy. Avšak Hitler dostal spoľahlivejšie informácie z Ríma. Talianski agenti tajne sledovali zásielky veľvyslanca Juhoslávie v Moskve Milana Gavriloviča do Belehradu. Tieto spravodajské informácie boli odovzdané do Berlína. Gavrilovič písal o záujme Moskvy podpísať dohodu s Anglickom. Takto sa Hitler dozvedel o Stalinovej dvojakosti. [160]

Počas júla začal Hitler s Ribbentropom vyjednávať dohodu pri hraničných sporoch medzi Bulharskom, Maďarskom a Rumunskom. Červená armáda sa začala zhromažďovať na hranici s Rumunskom. V prípade vojny medzi balkánskymi štátmi bola pripravená prekročiť hranice a “obnoviť poriadok.” [161] Správy o koncentrácii sovietskych vojsk v Besarábii donútili Hitlera prikázať dvom nemeckým pancierovým divíziám, umiestneným v juhozápadnom Poľsku, a desiatim divíziám pechoty rýchlo obsadiť rumunské ropné polia v Ploješti pre prípad, ak by sa stal región nestabilný.

Maďarsko-rumunské rozhovory 24. augusta stroskotali. Hitler nútil diplomatov oboch štátov vrátiť sa k jednaciemu stolu. Silný ekonomický vplyv Nemecka v regióne spolu s odôvodnenými obavami zo sovietskej intervencie ich viedli k prijatiu Vodcovej arbitráže. Na zasadaní pod vedením Ribbentropa a talianskeho ministra zahraničia Galeazza Ciana vo Viedni 30. augusta Rumunsko súhlasilo s postúpením severnej časti Siebenbürgen (Sedmohradsko – pozn. prekl.) Maďarsku. Na oplátku Nemecko a Taliansko ručili za Rumunskú bezpečnosť v prípade cudzej agresie. Na žiadosť Bukurešti Nemci vyslali v októbri vojenskú misiu, vrátane mechanizovaných a leteckých jednotiek, aby vycvičili a zlepšili rumunskú armádu. [162]

Moskva prispela ku kríze snahami vyprovokovať Maďarsko a Bulharsko proti Rumunsku. Kremeľ teraz protestoval, že Viedenská arbitráž porušila Článok II nemecko-sovietskeho paktu. Zmluva z roku 1939 vyžadovala konzultácie v otázkach spoločného záujmu, ale Rusi neboli pozvaní na rokovania do Viedne. Ribbentrop odpovedal, že sovietske záujmy na Balkáne už boli vyplnené júnovou okupáciou Besarábie. Upozornil Molotova, že ZSSR obsadil celú Litvu, vrátane časti označenej ako nemecká sféra vplyvu, bez upozornenia Berlína. Ribbentrop argumentoval, že nemecká diplomatická intervencia v balkánskom spore obnovila stabilitu regiónu na hraniciach Sovietskeho zväzu, čo môže byť iba v záujme Moskvy.

Molotov odpovedal v memorande 21. septembra 1940. Spochybňoval Ribbentropovu pozíciu a sťažoval sa, že nemecko-talianske záruky Rumunsku smerujú proti ZSSR (skutočným cieľom bola ochrana Rumunska pred Maďarskom, ktorého regent bol nespokojný s konečným usporiadaním). Hoci Nemci oslovili Molotova spôsobom, ktorý rumunský minister zahraničia označil ako “dobre mienený a zmierlivý,” vzťahy medzi Moskvou a Berlínom počas leta ochladli. [163] Pokiaľ išlo o okupáciu pobaltských štátov v júni, nemecký veľvyslanec v Rige napísal svojim nadriadeným: “Proruské kruhy momentálne veľmi vehementne vyhlasujú, že všetky kroky sú namierené proti Nemecku a v krátkej dobe začne ofenzíva na nemecké územie.” [164]

Sovietske úrady v Besarábii odporučili miestnym etnickým Nemcom, aby ostali tam a nevyužili možnosť k vysťahovaniu do Nemecka. Vysvetľovali, že Červená armáda čoskoro vpadne do Ríše, takže nie je žiaden dôvod k presťahovaniu. [165] V októbri sa dostal Nemcom do rúk pôvodný sovietsky vojenský dokument, ktorý obsahoval plán útoku na Rumunsko a obsadenie Ploješti. [166] Náčelník štábu sovietov Georgij Žukov presunul do Besarábie 5., 9. a 12. armádu. Umie