Hitlerova revolúcia, kapitola 4.3 – Európa v zovretí – Nepriateľ “číslo jedna”

Obchodná rivalita medzi národmi je často zdrojom ozbrojených konfliktov, aj keď tí, ktorí z vojen ťažia, ich často verejne opisujú ako obranné vojny alebo vojny z nezištných dôvodov. Bývalý americký prezident William Taft priznal, že moderná diplomacia je “zásadne komerčná,” ale zahalená do “idealistického cítenia humanizmu a morálnych záväzkov.” [203] Čo sa týka amerického nepriateľstva voči Nemecku, ktoré dusilo Hitlera počas jeho pôsobenia v úrade, ekonomické úvahy hrali hlavnú úlohu.

V krajine bez zlatých rezerv vytvoril Hitler nový peňažný systém, aby postavil národnú ekonomiku späť na nohy. Tak sa kapitálom stala ľudská produktivita; samotná práca sa stala peniazmi. Mena už nebola komodita, s ktorou sa špekulovalo, ktorá sa požičiavala na vysoký úrok, alebo ovládala a manipulovala hospodársky život. Stala sa iba prostriedkom na uľahčenie transakcií. Nemecko zaviedlo nové pravidlá aj pre zahraničný obchod. Hitler bol podľa slov kanadského historika Helmuta Gordona “pevne presvedčený, že ak zostane medzinárodný menový systém založený na hodnote zlata, národy schopné nahromadiť najväčšie zásoby zlata môžu národom, ktorým zlato chýba, vnútiť svoju vôľu … presvedčiť ich, aby prijali pôžičky za vysoké úrokové sadzby a tak premrhali svoje zisky.” [204] Hitler veril, že silu hospodárstva by mala určovať produktivita a produkcia krajiny, nie množstvo zlata v jej pokladnici.

Nemecko uzavrelo obchodné dohody s 25 krajinami vo finančnej tiesni z juhovýchodnej Európy, Blízkeho Východu a Južnej Ameriky. Tieto zmluvy boli založené na výmene tovaru bez peňažných platieb. Na oplátku za potraviny a suroviny Nemecko dodávalo chudobnejším národom poľnohospodárske stroje, lokomotívy a priemyselné výrobky. [205] Jednalo sa o výmenný systém (barter), ktorý nenútil obchodných partnerov požičiavať si od zahraničných bánk financie na nákupy – veľká úľava pre zadĺžené krajiny v dobe celosvetovej depresie.

Vzájomne prospešné usporiadanie postupne zbavilo Spojené štáty, Francúzsko a Britániu trhov, ktoré predtým ovládali. Finančné inštitúcie v Londýne a New Yorku, zvyknuté poskytovať úvery menším krajinám, stratili lukratívnu časť medzinárodného obchodu. Britský generál Fuller napísal, že Hitlerova “hospodárska politika priamej výmeny a dotovaného exportu dala smrteľnú ranu britskému a americkému obchodu.” [206] Člen britskej obchodnej komisie lord Forbes na návšteve v Južnej Amerike varoval: “Nenecháme Nemcov pokračovať v tomto systéme výmeny tovaru a v ďalších neúctivých obchodných metódach priamo pod našim nosom.” [207]

V roku 1941 položil prezident Roosevelt rečnícku otázku: “Chce niekto naznačiť, že nemecký pokus o ovládnutie obchodu v strednej Európe nebol jedným z hlavných faktorov vedúcich k vojne?” [208] Churchill poznamenal v roku 1938: “To, po čom túžime, je úplné zničenie nemeckej ekonomiky.” [209] Lordovi Robertovi Boothbymu povedal: “Najneodpustiteľnejším nemeckým zločinom pred druhou svetovou vojnou bola jeho snaha vymaniť svoju ekonomiku zo svetového obchodného systému a vytvoriť svoj vlastný výmenný mechanizmus, ktorý odopieral finančnému svetu príležitosť k zisku.” [210]

Hitler pri príhovore k novo vymenovaným dôstojníkom ozbrojených síl v máji 1942 vysvetľoval, akú výzvu predstavujú nemecké obchodné zmluvy pre USA. Amerika má dostatok obilia a prírodných zdrojov, naviac má vlastný rozvinutý priemysel. Preto krajiny, ktoré chcú obchodovať s USA, majú iba máločo poskytnúť na výmenu: “Takže Amerika začala brať za svoju prácu zlato a toto zlato hromadí v miliardách. Samozrejme hrozí, že tento kov sa stane takmer bezcenným, keď tvoriaci sa nový svet prestane uznávať koncept zlata a nahradí ho konceptom práce.” [211]

Zatiaľ čo Nemci boli ustarostení, vláda USA a korporácie ťahali za jeden povraz. Podľa slov Giselhera Wirsinga “v Spojených štátoch už nie je sily, ktorá by odolala bezuzdnej vláde veľkých podnikov. Zdá sa, že nie je rozdiel medzi záujmami veľkého kapitálu a záujmami štátu.” [212] V Rooseveltovi si zvolila Amerika prezidenta neúmerne sa zaoberajúceho zahraničnými záležitosťami. “Roosevelt bol rázny internacionalista a intervencionalista,” podľa kongresmana Hamiltona Fisha. [213] Korešpondent New York Times Arthur Krock opísal, ako sa videl FDR: “Považoval sa za absolútne nepostrádateľného pre ľudstvo.” [214] Ako stúpenec liberálno demokratickej globalizácie nový prezident pevne veril vo Versaillské štruktúry. Hitlerove postupné odstraňovanie povojnového usporiadania, nemecká konkurencia na európskych a juhoamerických trhoch a postoj Ríše podporujúci zvrchovanosť národov pred konceptom jedného sveta, urobilo z Roosevelta nezmieriteľného nepriateľa Nemecka.

Počas mierových rokov sa Washington staval proti Hitlerovmu úsiliu o revíziu Versaillskej zmluvy. V apríli 1933 Roosevelt povedal francúzskemu veľvyslancovi: “Situácia je alarmujúca. Hitler je šialenec a jeho poradcovia – niektorých poznám osobne – sú ešte šialenejší než on.” (Tu treba poznamenať, že veľvyslanec Hans Luther bol jediný nemecký vládny úradník, ktorého prezident stretol.) FDR povedal svojmu francúzskemu hosťovi: “Francúzsko nesmie odzbrojiť a nikto to nebude vyžadovať.” [215] O mesiac neskôr písal Roosevelt hlavám 54 krajín a naliehal na odzbrojenie.

Prezident preberal zahraničné záležitosti pred publikom v Chicagu v októbri 1937. Poslucháčom povedal: “Súčasná vláda teroru a porušovania medzinárodných zákonov začala pred niekoľkými rokmi,” odkazujúc tak na Nemecko a Taliansko. Agresorské národy údajne “hromadia zbrane na zbrane. … Ich národný dôchodok je určený priamo na zbrojenie. Vo väčšine prípadov ide o 30 až 50 %.” Navrhol uvaliť na tieto choré krajiny karanténu, inými slovami ekonomicky ich bojkotovať. Po zverejnení tohto vystúpenia ríšske ministerstvo vojny oznámilo nemeckým vojenským veliteľom: “Rooseveltove slová môžu byť považované za formálne americké rozhodnutie pripojiť sa k demokratickému frontu proti fašistickým štátom a opustenie izolacionistickej politiky.” [216] Ríšska tlač prezentovala vystúpenie FDR ako “predohru k obrovskému zbrojeniu naplánovanému v blízkej budúcnosti” Rooseveltovou vládou. [217]

Na rozkaz Bieleho domu odišiel do Londýna kapitán amerického námorníctva Royal Ingersoll, aby prediskutoval námornú spoluprácu s Britmi. Vyhliadka americkej námornej podpory proti Japonsku, Taliansku a Nemecku posilnila anglickú pozíciu pri rokovaniach s Hitlerom.

Nemecká anexia Rakúska 12. marca 1938 spočiatku vyvolala miernu reakciu zo strany americkej tlače a ministra zahraničia Cordella Hulla. To sa náhle zmenilo v priebehu 24 hodín. Nemecký veľvyslanec hlásil do Berlína, že Anšlus je náhle považovaný za “porušenie zmluvy, akt militarizmu, znásilnenie bezbranného malého Rakúska po zuby ozbrojeným susedom, politiku práva silnejšieho.” Vzhľadom na vývoj amerického postoja, pravdepodobne “prezident osobne zasiahol a dal príslušné pokyny ministerstvu zahraničia a tlači.” [218] Veľvyslanec varoval Ministerstvo zahraničia Ríše, že ak by sa Nemecko niekedy zaplietlo do vojny s Anglickom, “nie je toho veľa, čo by sme mohli urobiť, aby sme zabránili Spojeným štátom vstúpiť do vojny proti nám.” [219]

Roosevelt so svojou autoritou prekročil hranice Ameriky počas sudetskej krízy v septembri 1938. Aby zabránil zásadnej revízii Versaillského systému, navrhol britskému veľvyslancovi sirovi Ronaldovi Lindsay spoločnú blokádu americkým a britským námorníctvom po celej dĺžke európskeho atlantického pobrežia a Stredomoria, a tak odrezať Nemecko od zámorského importu. [220] Námorná blokáda je podľa medzinárodného práva vojnovým aktom. FDR bol pripravený vzdať sa neutrality a viesť vojnu kvôli zachovaniu nárokov Československa na Sudety. Chamberlain bol opatrný pri snahách Roosevelta rozšíriť vplyv USA do Európy a odmietol túto myšlienku. “Potom Washington začal divokú kampaň voči nepriateľským ‘zástancom appeasmentu’, ktorí opäť ustúpili pred diktátormi,” napísal redaktor nemeckého Völkischer Beobachter. “Chamberlain a Daladier boli označovaní v americkej tlači ako vyslovení zradcovia demokratického sveta.” [221]

Obr.: V marci 1941 obchodník z New Yorku Theodore Kauffmann vydal publikáciu “Nemecko musí zhynúť”, obhajujúcu sterilizáciu nemeckej populácie. Magazín Time to označil ako ‘senzačnú myšlienku.’ Toto pojednanie, zobrazujúce Kauffmanna ako autora, spôsobilo dramatický nárast protinemeckých nálad v Spojených štátoch

Washingtonské intrigy zabránili diplomatickému riešeniu otázky Danzigu v roku 1939. Dňa 2. decembra 1938 sa stretol americký veľvyslanec v Poľsku Biddle s komisárom Slobodného mesta Burckhardtom. Burckhardt si spomína: “Biddle s nefalšovanou radosťou vyhlásil, že Poliaci sú pripravení viesť vojnu o Danzig. … Nikdy, od torpédovania Lusitanie, nevládla v Amerike taká fanatická nenávisť proti Nemecku, ako dnes. Chamberlaina a Daladiera zmetie verejná mienka. Bude to svätá vojna.” [222] Roosevelt narušil vyjednávania medzi Nemeckom a Anglickom ohľadom obchodnej dohody vo februári 1939. Berlín ponúkal ďalekosiahle ústupky v snahe o zlepšenie diplomatických vzťahov, ale Londýn dostal podstatne lepšiu ponuku od Spojených štátov. [223] Týmto spôsobom bol zmarený ďalší pokus o anglo-nemecké zmierenie. V marci Ribbentropov chargé d’affaires z Washingtonu radil do Berlína: “Roosevelt je osobne presvedčený, že Nemecko je nepriateľ, ktorý musí byť zničený, pretože vážne narušuje rovnováhu síl a status quo.” [224]

Dňa 23. marca prezident sľúbil Britom presunúť viac vojnových lodí US Navy na Havaj, čím by sa uvoľnila anglická tichomorská flotila pre nasadenie v Atlantiku a Stredozemnom mori. Inštruoval amerického veľvyslanca v Londýne Kennedyho, aby podporil Chamberlainovo rozhodnutie na poskytnutie záruk Poľsku. Na pokyny FDR prisľúbil vojenský atašé USA v Paríži americkú námornú podporu na ochranu francúzskych kolónií v Indočíne pred Japonskom. Týmto spôsobom prezident postupne zvyšoval anglo-francúzsku závislosť na Spojených štátoch a nepriamo zvyšoval svoj vplyv nad európskymi demokraciami pri rokovaniach s Hitlerom. Denník Washington Time Herald 14. apríla 1939 uviedol, že Roosevelt varoval Angličanov formou ultimáta, aby pri jednaniach s Nemeckom neprikročili k žiadnym ústupkom. [225]

Americký veľvyslanec v Paríži William Bullitt v lete informoval francúzsku vládu, že ak Anglicko a Francúzsko nepríde Poľsku na pomoc v prípade nemeckého útoku, potom nech neočakávajú žiadnu pomoc z Washingtonu v prípade veľkej európskej vojny. Na druhú stranu môžu počítať s “plnou podporou” USA v prípade, ak vyhlásia vojnu Nemecku na výzvu Poľska. [226] Bývalý francúzsky minister zahraničia Georges Bonnet neskôr napísal, že Bullitt “naliehal na Francúzsko, aby zaujalo pevný postoj proti Hitlerovi. Som presvedčený, že ubezpečil Daladiera o zásahu Roosevelta (vo vojne), ak by videl, že Francúzsko a Anglicko sú v ohrození. … Bullitt v roku 1939 robil všetko čo mohol, aby Francúzsko vstúpilo do vojny.” [227] Kongresman Fish dospel k záveru: “Ak by sa Roosevelt prestal zaplietať do situácie v Európe povzbudzovaním Anglicka a Francúzska k tomu, aby vybojovali ich bitky, dosiahla by sa dohoda o mierovom urovnaní problémov okolo Danzigu … (a) predišlo by sa vojnovej katastrofe.” [228]

Dňa 17. augusta Hans Herwarth von Bittenfeld, zradca medzi zamestnancami ambasády Ríše v Moskve, odhalil informácie o nemecko-sovietskych rokovaniach americkému diplomatovi Charlesovi Bohlenovi. Nemecká vláda uistila Kremeľ, že “nie sú konflikty záujmov (medzi nami) týkajúce sa krajín od Baltského mora k Čiernemu moru” a je pripravená diskutovať so Stalinom o “každej územnej otázke vo východnej Európe”. Zamestnanec Ministerstva zahraničia Sumner Welles postúpil túto informáciu britskému veľvyslancovi Lindsayovi. Ten zaslal späť do Londýna novinky o vzájomnom nemecko-sovietskom pochopení, z ktorého vyplývajú pre Poľsko strašlivé následky. Sovietsky špión Herbert King na londýnskom ministerstve zahraničia na to upozornil Stalina. Sovietsky diktátor s najväčšou pravdepodobnosťou predpokladal, že Briti budú varovať Becka pred nebezpečenstvom, ktoré hrozí jeho krajine, čo by ho viedlo k zblíženiu s Nemeckom. “Ale Stalin precenil férovosť Britov a Američanov,” napísal nemecký historik. [229] Vláda žiadneho demokratického štátu nezaslala tieto životne dôležité informácie do Varšavy.

Vďaka Herwarthovi tiež uniklo plné znenie dohody z 23. augusta medzi Ribbentropom a Moskvou, vrátane tajnej časti o rozdelení Poľska. [230] Bohlen to taktiež zaslal do Washingtonu. Bullit si bol plne vedomý obsahu a dôležitosti nemecko-sovietskeho tajného protokolu. Napriek tomu povedal poľskému diplomatovi v Paríži grófovi Lukasiewiczovi, že dokument sa týka iba statusu pobaltských štátov, nie Poľska. [231] Výsledkom bolo, že Beck nebral vážne spoluprácu medzi Berlínom a Moskvou.

Vďaka rýchlemu víťazstvu Nemecka v septembri nad Poľskom, francúzskej pasívnej obrannej stratégii a anglickému symbolickému plneniu záväzkov vznikla patová situácia. Dňa 6. októbra 1939 Hitler vyslovil v Reichstagu žiadosť o mierovú konferenciu. Samotný Chamberlain priznal vo svojom denníku, že Vodca predložil niekoľko “veľmi zaujímavých návrhov.” [232] Roosevelt však tlačil Britov k tomu, aby nepripustili “druhý Mníchov.” Göring, po Hitlerovi muž číslo dva, sa stretol s americkým generálnym konzulom v Beríne 9. októbra a požiadal, aby FDR sprostredkoval mierové rozhovory. Ponúkol svoju osobnú účasť na jednaniach vo Washingtone ako zástupca Nemecka. Göring vyjadril ochotu Berlína k obnove poľskej a českej nezávislosti, ako prejavu dobrej vôle. [233] Roosevelt formálne odmietol rokovať o prímerí. Počas tlačovej konferencie ten istý mesiac opísal nemeckú ponuku ako produkt anonymných podriadených ríšskeho ministerstva propagandy bez akýchkoľvek základov. [234]

V októbri navštívili Nemecko dvaja americkí magnáti v nádeji, že otvoria cestu k rokovaniam. Dňa 19. októbra Göring povedal Jamesovi Mooneyovi, riaditeľovi General Motors: “Ak by sme dnes mohli podpísať zmluvu s Anglickom, hneď zajtra hodíme cez palubu Rusko a Japonsko.” [235] Göring znova ponúkol obnovu Poľska a českého štátu Williamovi Davisovi, texaskému ropnému magnátovi na jeho poloficiálnej návšteve Berlína. Dokonca aj americké noviny uznali, že vzhľadom na Rooseveltovo otvorené nepriateľstvo voči Nemecku, je jeho nominácia a ochota prijať jeho rozhodnutie ako rozhodcu na mierovej konferencii veľkorysým ústupkom zo strany Nemcov. [236] Po návrate domov nebol Davis schopný získať audienciu u prezidenta. Hull roztrhal jeho pas, aby zabránil Davisovi v návrate do Európy a zasahovaniu do priebehu vojny. [237]

Ribbentropovi podriadení zatiaľ vo Varšave zostavili prehľad predvojnovej diplomatickej korešpondencie medzi Varšavou a jej misiami vo Washingtone, Londýne a Paríži. Völkischer Beobachter zverejnil tento prehľad 27. októbra. Editor zhrnul: “Poľské dokumenty potvrdzujú, že Rooseveltova diplomacia nesie veľkú, ak nie najväčšiu mieru zodpovednosti za rozpútanie vojny s Anglickom.” [238] Napríklad v jednom liste poľského generálneho štábu Beckovi bol citovaný americký vojenský atašé komandér Gade, ktorý sľuboval Poľsku 1 000 lietadiel “akonáhle začne vojna.” Poľský štábny dôstojník opísal Gadea ako “človeka, ktorý sa teší dôvere Roosevelta a je jeho osobným priateľom. … Jeho postoj voči Nemecku je veľmi nepriateľský. Osobne je veľmi bohatý.” [239]

Ďalší dokument, ktorý Nemci vyniesli na svetlo, bola správa grófa Jerzyho Potocki, bývalého poľského veľvyslanca vo Washingtone, o rozhovore, ktorý mal s Bullittom v novembri 1938: “O Nemecku a kancelárovi Hitlerovi hovoril (Bullitt) vehementne a s veľkou nenávisťou. … Spojené štáty, Anglicko a Francúzsko musia prejsť veľkým prezbrojením, aby boli schopné vyrovnať sa nemeckej sile. Až potom, keď dozrie správna chvíľa, budú pripravení na konečné rozhodnutie, vyhlásil Bullitt. … Na moju otázku, či by sa Spojené štáty zapojili do tejto vojny, odpovedal: “Nepochybne áno, ale až potom, ako Veľká Británia a Francúzsko urobia prvý ťah!” [240] Ribbentrop predložil originály dopisov poľského ministerstva zahraničia k nahliadnutiu medzinárodnej tlači. Editor amerického vydania nemeckej Bielej knihy, ktorý zverejnil 16 dopisov v angličtine, dospel k záveru: “Je pravdepodobné, že ide o autentické dokumenty. Je to názor mnohých washingtonských dopisovateľov, vrátane sira Willmotta Lewisa z London Times, u ktorého by sa dalo očakávať, že sa k nim bude stavať skepticky.” [241] Roosevelt a Hull verejne vyhlasovali, že v prípade poľských dokumentov sa jedná o falzifikáty.

Počas tejto doby sa Biely dom zameral na presviedčanie Kongresu o nutnosti zmeniť zákon o neutralite z roku 1937. Zákon uvaľoval embargo na predaj vojenského materiálu bojujúcim stranám v Európe. Už v septembri sa prezidentovi podarilo obmedzenia čiastočne uvoľniť. Výsledkom bolo, že americkí výrobcovia zbraní už v ten mesiac predali do Francúzska muníciu za 4 429 323 dolárov a do Anglicka za 1 422 800 dolárov. [242] Nemecký podiel pri nákupe zbraní z Ameriky bol podľa bulletinu Ministerstva zahraničia z 28. októbra 1939 vo výške 49 243 dolárov. Ku koncu roka 1940 Británia nakúpila zbrane od Spojených štátov za 2,7 miliardy dolárov. Roosevelt povedal členom vlády: “Podojili sme britskú finančnú kravu, ktorá mala veľa mlieka, ale mlieko jej teraz asi dôjde.” [244] Prezident sa snažil udržať Britov vo vojne “kým nevyčerpajú svoje dolárové zásoby.” [245]

Redaktor nemeckého populárneho časopisu Signal, Giselher Wirsing, napísal o zbrojení demokracií: “Obchod so zbraňami zaznamenal v americkej histórii najväčší nárast a nazhromaždil miliardové zisky. To všetko vďaka tomuto ‘obchodu so smrťou.’ Počas roka 1940 došlo k obrovskému nárastu dividend. Podľa dokumentov National City Bank v New Yorku čistý zisk približne 2 600 akcionárskych firiem dosiahol v roku 1940 približne 4 253 milónov dolárov oproti 3 565 miliónom dolárov v roku 1939.” [246] Kongresman Fish si spomína: “Rooseveltov vojnový kabinet mal veľkú podporu zo strany tlače na Východe, a to predovšetkým v podpore vojny. … Provojnová propaganda bola masívne financovaná medzinárodnými bankármi, výrobcami zbraní a veľkoobchodníkmi, nemnohými čo do počtu, ale finančne mimoriadne vplyvnými, s veľkou mocou nad verejnou mienkou a propagandou.” [247] Reverend John McNicholas, arcibiskup Cincinnati, poznamenal v januári 1941: “Desať percent nášho národa ľstivo núti Spojené štáty do svetového konfliktu, zatiaľ čo 90 %, ktorí sú za mier, stoja ticho a bezmocne bokom.” [248]

Obr.: Nemecké médiá zverejnili tento obrázok prezidenta Roosevelta so slobodomurárskym prsteňom, zdôrazňujúc jeho príslušnosť k slobodomurárom, celosvetovej organizácii ovplyvňujúcej politické a ekonomické záležitosti. Podporovalo to obvinenia ako nemeckej propagandy, tak aj amerických izolacionalistov, že FDR bol internacionalista.

Keď Kongres uvoľnil obmedzenia na predaj zbraní bojujúcim stranám, Amerika poskytla Anglicku logistickú podporu pri zásobovaní, aby Británia mohla pokračovať vo vojne. Pod vedením Washingtonu vyhlásili krajiny západnej pologule námornú bezpečnostnú zónu južne od Kanady. Táto zóna, miestami široká 300 – 1 000 míľ, bola uzavretá pred bojovými operáciami súperiacich síl. Hitler nariadil námorníctvu, aby upustilo od útokov na britské obchodné lode vo vnútri tohto pásu. To podstatne skrátilo námorné koridory anglického Kráľovského námorníctva, v ktorých museli strážiť nákladné lode na ceste do Británie. Pri ochrane konvojov im prípadne pomáhali vojnové lode USA, sledujúc pohyby nemeckých ponoriek a odovzdávaním informácií Kráľovskému námorníctvu. [249]

Počas septembra 1941 sa Roosevelt rozhodol správať “provokatívnejšie” dodávajúc, že “ak sa to Nemcom nebude páčiť, môžu napadnúť americké ozbrojené sily.” Nariadil americkým vojnovým lodiam “napadnúť akúkoľvek nemeckú ponorku, ktorú objavia, aj ak by to bolo 200 alebo 300 míľ od konvoja.” [250] V troch rôznych incidentoch počas septembra a októbra torpédoborce USA na protiponorkovej hliadke skrížili cestu nemeckým ponorkám. V jednom prípade pomáhal USS Greer britskému bombardéru pri hĺbkovom útoku proti U-652. Po štvorhodinovom bombardovaní ponorka nakoniec odpálila dve torpéda proti útočníkovi. [251] Greer nakoniec prerušil kontakt. Roosevelt povedal americkej verejnosti 11. septembra v rozhlasovom prejave: “Je holou skutočnosťou, že nemecká ponorka vypálila ako prvá a bez varovania na americký torpédoborec so zrejmým úmyslom potopiť ho. … Nesnažili sme sa o žiadne prestrelky s Hitlerom.” [252] Námorníctvo odmietlo poskytnúť Senátu lodné denníky torpédoborca Greer. [253]

Hitler nariadil ponorkám vyhýbať sa stretom s americkým námorníctvom a strieľať iba v sebaobrane. Podľa prieskumu Gallupovho ústavu 87 % Američanov je proti účasti v európskej vojne a v tých dňoch a dobe bolo v Kongrese ešte stále veľa zástupcov, ktorí chápali svoju povinnosť rešpektovať prianie väčšiny. [254] Roosevelt nemohol svojvoľne začať vojnu proti Nemecku. Pokiaľ nepriateľ nevypáli prvú ranu, a Hitler sa vyhýbal incidentom, Spojené štáty boli aj naďalej mimo hry: tichý spoločník vo vojnovom úsilí Spojencov. Prezident preto hľadal to, čo americký historik opísal ako “zadné vrátka k vojne”; vyprovokovať vojnový konflikt s nemeckým spojencom Japonskom.

Podobne ako Nemecko aj Japonsko bolo krajinou do veľkej miery závislou na importe. Európska vojna vážne obmedzila jej obchod. Následkom toho bola rastúca závislosť Japonska na zvyšovaní obchodu so Spojenými štátmi. Roosvelt podporoval Čínu v jej boji proti ostrovnej ríši a uvalil na Japonsko rôzne embargá. Dňa 10. októbra 1940 povedal minister námorníctva veliteľovi flotily admirálovi Jamesovi Richardsonovi, že prezident chce mať nasadené americké vojnové lode “naprieč západným Pacifikom takým spôsobom, aby to zabránilo Japoncom dosiahnuť ktorýkoľvek zdroj dodávok.” [255] Robertson namietol, že takéto rozmiestnenie námorníctva ho urobí zraniteľným voči impozantnej námornej sile protivníka a vyprovokuje ho k vyhláseniu vojny, čo by bolo z vojenskej stránky nezmysel. Roosevelt ustúpil od tejto myšlienky.

Vzhľadom na stále väčšiu hrozbu zo strany ZSSR hľadalo Tokio porozumenie u Spojených štátov. V novembri 1940 požiadal minister zahraničia Yosuke Matsuoka biskupov katolíckej spoločnosti Maryknoll z New Yorku Jamesa Walsha a Patera Droughta o doručenie jeho mierového návrhu do Washingtonu. Stretli sa s prezidentom a ministrom zahraničia 23. januára 1941. Obaja emisári sprostredkovali ochotu Japonska k vyjednávaniu. Ponúkli zrušenie zmluvy s Nemeckom, evakuáciu armády z Číny a rešpektovanie čínskej zvrchovanosti. [256] Po dvojhodinovom stretnutí Roosevelt a Hull súhlasili, že návrhy posúdia. Walsh a Drought už z Bieleho domu o výsledku nič nepočuli.

Vo februári vymenovalo Tokio admirála Kichisaburo Nomura, ktorý sa poznal s Rooseveltom z prvej svetovej vojny, za veľvyslanca v Spojených štátoch. Stretnutie s prezidentom 14. februára a ďalších viac ako 40 stretnutí s Hullom v priebehu nasledujúcich mesiacov neprinieslo žiaden výsledok. Washington sa v skutočnosti viac zaujímal o akčný návrh predložený korvetným kapitánom Arthurom McCollumom. Memorandum uvádzalo: “Priama agresívna námorná akcia proti Japonsku zo strany Spojených štátov by zabránila Japonsku poskytnúť pomoc Taliansku a Nemecku pri ich útoku na Anglicko. … Je v záujme Spojených štátov pri najbližšej príležitosti odstrániť japonskú hrozbu v Pacifiku.” [257]

McCollum okrem iného navrhol, aby Amerika uvalila “embargo na celý obchod USA s Japonskom, spolu s podobným embargom zo strany Britského impéria,” a tlaku na Holandsko, aby “odmietlo uznať japonské nároky z dôvodu nadmerných ekonomických požiadaviek, obzvlášť čo sa týka ropy.” McCollum varoval: “Pri súčasnom stave politickej mienky v Spojených štátoch neverím, že vláda bude schopná vyhlásiť Japonsku vojnu bez veľkých ťažkostí.” Autor predložil osem bodový program ako vyprovokovať Japonsko: “Ak by to viedlo Japonsko k spáchaniu priameho vojenského aktu, tým lepšie. V každom prípade musíme byť plne pripravení prijať hrozbu vojny.” [258] V novembri 1941 premýšľal minister vojny Henry Stimson vo svojom denníku o tom, ako vmanévrovať Japonsko k “vypáleniu prvej rany bez veľkého nebezpečenstva pre nás.” [259]

Obr.: Nemecká nemesis v Atlantiku: námorníctvo Spojených štátov. Obrázok ceremónie na palube bojovej lode USA sa objavil v nemeckej publikácii, opisujúc americké ozbrojené sily ako “Rooseveltovu tromfovú kartu.”

Bez vedomia Kongresu odovzdal Hull 26. novembra protichodné ultimátum japonským vyjednávačom. Sám Hull priznal: “Ani nás nenapadlo, že by Japonsko mohlo naše návrhy prijať.” [260] Podmienky, s ktorými Japonsko malo súhlasiť, by tak značne oslabili pozíciu Japonska na Ďalekom východe, obzvlášť s ohľadom na Čínu a Rusko, že boli neprijateľné. [261] Japonsko reagovalo zahájením nepriateľských akcií proti americkým a britským základniam v Pacifiku. Neslávny nálet na americkú námornú základňu na Havaji, ktorý uskutočnilo 350 japonských bombardérov a stíhačiek zelektrizovalo americkú verejnú mienku a Kongres vstúpil do vojny.

Pakt troch mocností, ktorý uzavrelo Nemecko s Talianskom a Japonskom v septembri 1940 bol obrannou alianciou. Nezaväzoval Ríšu vyhlásiť vojnu Spojeným štátom, pretože Japonsko vypálilo prvý výstrel. Tak isto Japonci neurobili nič na pomoc Nemcom pri ich vojne proti Sovietskemu zväzu, ktorá v tej dobe zúrila už šesť mesiacov. Ale vojnové lode USA sa zúčastňovali bitky o Atlantik. Federálny štátny zástupca v skutočnosti určil, že Rooseveltova výmena zo septembra 1940, keď vymenil 50 torpédoborcov za britské základne v Karibiku a Newfoundlande, nielenže porušila americké zákony, ale na základe medzinárodného práva dostala technicky USA do vojny s Nemeckom. [262]

Hlavný vplyv na Hitlerove rozhodnutia mala situácia na východe. V lete 1941 postúpili nemecké ozbrojené sily ďaleko do Ruska a zaznamenali impozantné víťazstvá nad Červenou armádou. Vzdorovitý sovietsky odpor, preťažené nemecké zásobovacie línie a krutá zima prinútila útočníkov k defenzíve. Ďalší faktor, ktorý prispel k posunu iniciatívy na ruskú stranu, bola logistická podpora zo Spojených štátov. Neuplynulo ani päť týždňov od chvíle, ako Nemecko zaútočilo na Sovietsky zväz, keď Rooseveltov emisár Harry Hopkins navštívil v Moskve Stalina s ponukou pomoci: “Prezident považuje Hitlera za nepriateľa celého ľudstva a preto si praje pomôcť Sovietskemu zväzu v jeho vojne proti Nemecku.” [263] Bez toho, aby požadoval akékoľvek platby, a napriek protestom americkej armády, Roosevelt uprednostnil zásobovanie Rusov obrovskými množstvami vojenského materiálu po mori. Stalin v roku 1943 priznal, že bez americkej pomoci “by sme stratili vojnu.” [264]

Hitler veril, že jediný možný spôsob, ako získať späť iniciatívu proti tomuto vojenskému behemotovi, je odrezať ho od dodávok zo Spojených štátov. Neobmedzená ponorková vojna mohla odrezať životne dôležitú námornú podporu, udržiavajúcu sovietsku bojovú silu pri živote. Jeho velitelia ponoriek mali stále rozkazy netorpédovať americké lode a zabrániť rozširovaniu bezpečnostnej zóny zo západného Atlantiku. Tieto rozkazy nielen zabraňovali nemeckému námorníctvu narušovať dodávky výzbroje do Anglicka a Ruska, ale aj demoralizovali posádky ponoriek. Vyhlásenie vojny proti USA by umožnilo nemeckému námorníctvu vybojovať zápas o Atlantik s rukavicami dole a kúpiť čas armáde na ďalšie veľké ťaženie proti Rusku v roku 1942. Napriek odporúčaniu Ribbentropa vyhlásil Hitler 11. decembra 1941 vojnu USA. Týmto získalo Nemecko dočasnú taktickú výhodu.

Dňa 11. decembra bol zvolaný Reichstag, aby si vypočul oznámenie Vodcu. Zhrnul históriu úbohých vzťahov krajiny s Washingtonom, počnúc Rooseveltovou karanténou z roku 1937, cez sľuby Poľsku v roku 1939, až po operácie amerického námorníctva v prospech Británie. Hitler ponúkol aj osobné porovnanie svojich vlastných skúseností ako vojaka počas Prvej svetovej vojny s FDR, ktorý bol námestníkom na ministerstve námorníctva: “Roosevelt pochádza zo superbohatej rodiny, ktorá od začiatku patrí k triede ľudí, ktorým bola od narodenia vydláždená cesta k postupu v demokracii. Ja sám som bol dieťa z malej a chudobnej rodiny a musel som sa na svoju pozíciu prebojovať namáhavou prácou a osobnou usilovnosťou.

Keď prišla svetová vojna, Roosevelt si našiel miestečko vo Wilsonovom tieni a vojnu zakúsil v kruhu tých, ktorí z nej ťažili. Preto poznal len príjemné dôsledky stretu národov a štátov; tie, ktoré poskytujú príležitosti pre obchod, zatiaľ čo iní krvácajú. … Ako obyčajný vojak som sa snažil plniť svoje povinnosti tvárou v tvár nepriateľovi po štyri roky a prirodzene som sa vrátil domov chudobnejší, ako som do nej vstúpil na jeseň roku 1914. Zdieľal som osud miliónov. Pán Franklin Roosevelt sa o svoj osud delil s takzvanými hornými desaťtisícmi. Zatiaľ čo pán Roosevelt po vojne už skúšal finančné machinácie … ja som stále ležal v nemocnici.” [265]

Obr.: Nemeckí námorníci pri výuke ponorkového boja. Boli to prví muži, ktorí bojovali proti americkým vojenským silám.

Nemecká ponorková flotila zahájila svoju prvú koordinovanú operáciu Paukenschlag proti americkým dopravným lodiam 13. januára 1942. Do konca mesiaca Nemci potopili 49 obchodných plavidiel v Atlantiku a Severnom mori. Počas druhej námornej ofenzívy v marci si pripísali 84 parníkov. Do konca roka 1942 ponorky uskutočnili päť veľkých operácií, potopili 1 160 lodí o celkovom výtlaku 6 266 215 ton. [266] Zamerali sa ako na konvoje smerujúce do britských prístavov, tak aj na tranzity do sovietskeho prístavu Murmansk. Prinieslo to určitú úľavu pre nemecké armády bojujúce na východe. V dlhodobom horizonte však Američania vystavali viac lodí, než ich ponorky potopili. Vzhľadom na to stratila letná ofenzíva v roku 1942 svoju údernosť a Nemecko sa postupne dostalo do klieští “východ-západ”, ako sa Hitler obával.

Preklad: ::prop, www.protiprudu.org
Richard Tedor: Hitlerova revolúcia – Obsah

Tento preklad bol možný iba vďaka podpore čitateľov webu www.protiprudu.org.

Referencie:

[203] Bavendamm, Dirk, Roosevelts Krieg, s. 80

[204] Gordon, Helmut, Es spricht: Der Ftihrer, s. 70

[205] Schultze-Rhonhof, Gerd, Der Krieg, der viele Väter hatte, s. 241

[206] Fuller, J.F.C, The Second World War, s. 29

[207] Schadewaldt, Hans, Was will Roosevelt?, s. 53

[208] Roosevelt, Elliot, As He Saw It, s. 37

[209] Schweiger, Herbert, Mythos Waffen SS, s. 38

[210] Bieg, Hans-Henning, Amerika die unheimliche Weltmacht, s. 105

[211] Picker, Henry, Hitlers Tischgespräche im Führerhauptquartier, s. 499

[212] Wirsing, Giselher, Der masslose Kontinent, s. 66

[213] Fish, Hamilton, FDR The Other Side of the Coin, s. 15

[214] Ibid, s. 13

[215] Franz-Willing, Georg, Roosevelt, s. 31

[216] Kunert, Dirk, Ein Weltkrieg wird vorprogrammiert, s. 233

[217] Kunert, Dirk, Hitlers kalter Krieg, s. 212

[218] Post, Walter, Die Ursachen des Zweiten Weltkrieges, s. 229

[219] Ibid, s. 247

[220] Schultze-Rhonhof, Gerd, Der Krieg, der viele Väter hatte, s. 172

[221] Seibert, Theodor, Das amerikanische Rätsel, s. 28

[222] Schultze-Rhonhof, Gerd, Der Krieg, der viele Väter hatte, s. 446

[223] Ibid, s. 447

[224] Post, Walter, Die Ursachen des Zweiten Weltkrieges, s. 296

[225] Ribbentrop, Rudolf von, Mein Vater Joachim von Ribbentrop, s. 207

[226] Tansill, Charles, Die Hintertür zum Kriege, s. 338

[227] Fish, Hamilton, Tragic Deception, s. 11

[228] Fish, Hamilton, FDR The Other Side of the Coin, s. 18

[229] Kunert, Dirk, Deutschland im Kriege der Kontinente, s. 233

[230] Post, Walter, Die Ursachen des Zweiten Weltkrieges, s. 470

[231] Schultze-Rhonhof, Gerd, Der Krieg, der viele Väter hatte, s. 531

[232] Bavendamm, Dirk, Roosevelts Krieg, s. 130

[233] Ibid, s. 133

[234] Meiser, Hans, Gescheiterte Friedens-Initiativen 1939-1945, s. 112

[235] Ibid, s. 117

[236] Bavendamm, Dirk, Roosevelts Krieg, s. 135

[237] Meiser, Hans, Gescheiterte Friedens-Initiativen 1939-1945, s. 116

[238] Seibert, Theodor, Das amerikanische Rätsel, s. 38

[239] Grattan, Hartley, The German White Paper, s. 16

[240] Ibid, s. 20

[241] Ibid, s. 11

[242] Post, Walter, Die Ursachen des Zweiten Weltkrieges, s. 448-449

[243] Hedin, Sven, Amerika im Kampf der Kontinente, s. 92

[244] Charmley, John, Churchill: The End of Glory, s. 443

[245] Bieg, Hans-Henning, Amerika die unheimliche Weltmacht, s. 105

[246] Wirsing, Giselher, Der masslose Kontinent, s. 306

[247] Fish, Hamilton, FDR The Other Side of the Coin, s. xiv

[248] Hedin, Sven, Amerika im Kampf der Kontinente, s. 106

[249] Post, Walter, Die Ursachen des Zweiten Weltkrieges, s. 448

[250] Bailey, Thomas, Ryan, Paul, Hitler vs. Roosevelt, s. 165

[251] Ibid, s. 172

[252] Fish, Hamilton, Tragic Deception, s. 36

[253] Barnes, Harry Elmer, Perpetual War for Perpetual Peace, s. 218

[254] Bieg, Hans-Henning, Amerika die unheimliche Weltmacht, s. 61

[255] Flynn, John, The Roosevelt Myth, s. 296

[256] Post, Walter, Die Ursachen des Zweiten Weltkrieges, s. 578

[257] Stinnett, Robert, Day of Deceit, s. 276

[258] Ibid, s. 275

[259] Bailey, Thomas, Ryan, Paul, Hitler vs. Roosevelt, s. 235

[260] Barnes, Harry Elmer, Perpetual War for Perpetual Peace, s. 345

[261] Kurowski, Franz, So war der Zweite Weltkrieg 1941, s. 375

[262] Barnes, Harry Elmer, Perpetual War for Perpetual Peace, s. 486

[263] Bavendamm, Dirk, Roosevelts Krieg, s. 168

[264] Franz-Willing, Georg, Roosevelt, s. 112 Sudholt, Gert, So war der Zweite Weltkrieg 1942, s. 267-268, 275

[265] Bouhler, Philipp, Der grossdeutsche Freiheitskampf Band III, s. 133-134

[266] Sudholt, Gert, So war der Zweite Weltkrieg 1942, s. 267-268, 275