Prvýkrát som mal túto esej načrtnutú v júni 2012, potom čo som si prečítal článok na CNN od židovského homosexuála Jamesa Cantora s názvom “Zaslúžia si pedofili pochopenie?” Cantor v ňom argumentuje, že pedofili by nemali byť morálne odsúdení ako ľudia, ktorí zlyhali v tom urobiť správnu vec, ale ľutovaní ako ľudia, ktorí sa narodili s abnormálnym mozgom.

Avšak pedofília nie je iba obyčajná sexuálna preferencia. Nejde o nejakú výstrednejšiu záležitosť, ktorú môžu robiť dospelí ľudia s ich konsenzom za zatvorenými dverami. Pedofili už svojou definíciou nie sú sexuálne priťahovaní k dospelým, ale k nedospelým (maloletým). Preto tu nikdy nemôže ísť o konsenzus, a preto je pedofília už zo svojej podstaty túžbou po znásilnení. A znásilnenie je zločin.

Cantor samozrejme argumentuje, že sklon k pedofílii nie je to isté ako zneužívanie detí – čo je pravda. Pokus odložiť náš emocionálny odpor a morálnu stigmu spojenú s pedofíliou a namiesto toho sa na ňu pozrieť ako na mentálnu chorobu nemusí byť nevyhnutne zlá vec. V skutočnosti nám tento prístup môže pomôcť nájsť spôsob liečby pedofílie, čo môže zároveň zachrániť deti pred ďalšími znásilneniami. Znie to celé veľmi rozumne. A v dobre usporiadanej spoločnosti by možno išlo o ľudskú a funkčnú politiku.

Ale potom som náhle pocítil zdesenie, keď som si uvedomil, že je to úplne naopak. Cantor sa v skutočnosti pokúša položiť základy pre epidémiu pedofilných znásilnení. Pochopenie pre pedofilov povedie k epidémii detských znásilnení už len tým, že pôjde o politicky-korektnú liberálnu agendu. Všetko, čo postačí pre epidémiu znásilnení je fakt, že sa trieda ľudí obzvlášť náchylných k znásilneniu stane viktimizovanou skupinou chránenou politickou korektnosťou. A pedofili sú už zo svojej podstaty náchylní k znásilneniu. Ak sa liberálna myseľ raz rozhodne, že osobitný dôvod je morálny imperatív, je ochotná obísť skutočnosť, klamať, očierňovať, cenzúrovať a dokonca perzekuovať tých, ktorí hovoria pravdu, keď je konfrontovaná s negatívnymi dôsledkami svojej politiky.

Avšak prvú verziu mojej eseje som nikdy nedokončil, pretože tento argument sa stal komplikovaným. Rasový egalitarizmus je v modernej Amerike veľkou morálnou krížovou výpravou. A jeho dôsledky sú katastrofou, ktorá zruinuje predstavivosť, len čo človek začne skúmať enormný nárast kriminality, spoločenského odcudzenia, zničenie veľkých miest, kolapsu vzdelávania a obrovského množstva klamstiev, korupcie a pokrytectva, ktoré si vyžaduje zachovanie fikcie rasovej rovnosti.

Politická korektnosť nie je nič viac než klamanie a nespravodlivosť. Jej základnou lžou je téza, že ľudia sú si rovní a nespravodlivosť, ktorá vyplýva z tejto lži: falošné ospravedlnenia pre vinných, falošná vina nevinných, penalizácia tých, ktorí nič neurobili pre kompenzáciu tých, ktorí nijako netrpeli, atď. Ale neskončí to iba pri vyhľadávaní renty. Politická korektnosť požaduje, aby bieli akceptovali predátorských nebielych vo svojich spoločnostiach a potom zakrýva nevyhnutné dôsledky: napätie, nenávisť a násilie, pri ktorých sú bieli disproporčne obeťami. Keď liberáli klamú, ľudia zomierajú.

Ale môj argument sa špecificky týkal znásilnenia. Potreboval som historický príklad epidémie znásilnení zapríčinenej a chránenej liberálnou politickou korektnosťou. Samozrejme vieme, že množstvo medzirasových znásilnení, obzvlášť znásilnení bielych žien čiernymi mužmi, sa v priebehu posledných 100 rokov výrazne zvýšilo – a to od čias, kedy by takýto zločin často vyvolal rýchle a smrteľne odstrašujúce lynčovanie davom a kedy by jediní ľudia, ktorí by mali nejakú sympatiu pre čiernych znásilňovačov boli komunisti snažiaci sa zvýšiť napätie – až do súčasnosti, kedy sa černosi voľne pohybujú medzi bielymi a biele dievčatá sú naprogramované potlačovať svoj pocit obozretnosti pri čiernych mužoch, pretože by inak pôsobili “rasisticky” a kde média zakrývajú trestnú činnosť čiernych a popisujú čiernych kriminálnikov a násilníkov ako “nežných obrov” z dôvodu, aby si ľudia nezačali myslieť, že integrácia je chyba.

Znásilnenia bielych žien neboli legalizované. Napriek tomu sú masovo umožnené, pretože čierni sú zo strany politickej korektnosti chránená skupina. Avšak k štatistikám podporujúcim tento argument je ťažké sa dostať. V roku 2007 Laurence Auster citoval niektoré šokujúce štatistiky z roku 2005 o masívnej rozdielnosti medzi znásilneniami a sexuálnymi útokmi voči čiernym ženám zo strany bielych mužov a naopak. Avšak nemohol som nájsť štatistiky, ktoré by ilustrovali úroveň znásilnení pred a po desegregácii. Preto som svoj návrh odložil a sústredil sa na iné témy.

Dôkaz pre moju tézu, že politická korektnosť vedie k masovému znásilňovaniu som na moje zdesenie objavil iba minulý rok: Rotherham, mesto s 250 000 obyvateľmi vo Sheffielde, v ktorom bolo 1400 anglických dievčat znásilňovaných, nútených k prostitúcii a inak sexuálne vykorisťovaných v priebehu 16-tich rokov v období medzi rokmi 1997 a 2013. Obete boli väčšinou biele a páchatelia väčšinou Pakistánci.

Samozrejme, že polícia bola informovaná o týchto zločinoch, ale rodičia, ktorí upozorňovali na znásilňovanie svojich dcér boli považovaní za potencionálnych rasistov. Správy o epidémii znásilnení v rokoch 2002, 2003 a 2006 boli potlačené miestnou políciou a vládou, pretože usúdili, že bude lepšie, ak anglické dievčatá budú aj naďalej znásilňované nebielymi, než by Angličania mali cítiť strach a nenávisť k cudzincom.

Čo sa stalo, keď sa tento príbeh v roku 2014 konečne dostal na verejnosť? Boli snáď ulice Rotherhamu utopené v potokoch krvi, keď sa Angličania pomstili za svoje dcéry a potrestali gangy znásilňovačov spolu s políciou a byrokratmi, ktorí kryli a umožnili tieto zločiny? Samozrejme, že nie. Niektorí z týchto zločincov boli potrestaní, ale nikto z polície alebo z úradníkov nebol zatknutý.

Navyše platí, že rovnaké príčiny vedú k rovnakým dôsledkom. Preto na prípade Rotherhamu nie je nič unikátne. Pokiaľ budú mať pakistánski muži prístup k anglickým dievčatám, musíme konštatovať, že systematické znásilňovanie a sexuálne zneužívanie bude pokračovať. Stručne povedané, ide o národnú krízu. Je tu viac ako len 1400 obetí. A takéto zločiny neustanú, pokým nezačneme jasne pomenúvať rasové, náboženské a kultúrne korene zločincov, skôr než ich zatajovať a vyhýbať sa im.

Moslimsko – pedofilná epidémia znásilnení je od začiatku do konca produkt liberálnej politickej korektnosti. Pakistánci sú v Európe kvôli multikulturalizmu, miešajú sa voľne s miestnou populáciou kvôli multikulturalizmu a miestni sú vedení k tomu nebáť sa ich a nevyhýbať sa im, pretože by inak spáchali hriech “rasizmu”. Nebyť priority politicky korektného imperatívu nahradenia bielej rasy, bol by vzorec znásilnení okamžite široko-ďaleko uverejnený, len čo by sa prvýkrát objavil.

Pedofilné znásilnenie sa nestalo v Anglicku legálnym. Ale všetko, čo bolo potrebné pre epidémiu pedofilných znásilnení zo strany pakistánskej populácie náchylnej k znásilňovaniu bolo, že sa stala politicky korektnou viktimizovanou skupinou. Potom sa sieť klamárov, ospravedlňovačov a maskovačov zločinu zakotvených v médiách, na univerzitách a v byrokracii pripravila k akcii. Liberáli klamú a vaše deti sú znásilňované. Následne klamú, aby zakryli tento zločin v dôsledku čoho je ešte viac detí znásilnených.

A teraz tí istí chorí bastardi pracujú na tom, aby sa z pedofilov tiež stala politicky korektná chránená skupina. Behom posledných rokov sme mohli v americkej tlači čítať celý rad článkov, ktoré by sa dali zhrnúť pod názov článku Margota Kaplana z New York Times, “Pedofília: choroba, nie zločin.” Vlajkovou loďou publikácií zameraných na obhajobu pedofilov sa stal Salon.com. (Je očividné, že novinári sa neboja, že by dostali nakladačku od bielych. Iba moslimovia vytiahnu na Charlie Hebdo.)

Ale rovnaké príčiny produkujú rovnaké dôsledky. Ľavica v súčasnosti rozširuje svoju ochranu nielen na pakistánskych pedofilov, ale na celú pedofilnú populáciu. Nenájdeme Pakistánca v každom meste, ale vo všetkých mestách máme pedofilov. To znamená, že pohyb, ktorý urobí z pedofilov objekty politicky korektnej ľútosti zároveň urobí z každého mesta Rotherham.

autor: Greg Johnson

preklad: Aman, protiprudu.org