Michel Houellebecq patrí v súčasnosti k najlepším románopiscom. Jeho posledný román Submission práve vychádza i v angličtine. Po jeho prečítaní sa potvrdilo moje dlhodobé podozrenie, že Houellebecq je mužom Pravice – či už si to prizná alebo nie.

Houellebecq je dlhodobo jedným z najdrsnejších kritikov liberálnej dekadencie a pokrytectva. Avšak Submission nám odhaľuje, že je tiež študentom krajne pravicovej literatúry a ukazuje jeho širokú znalosť demografie, eugeniky, tradicionalizmu, európskeho nacionalizmu, distributizmu, biologickej rasy a rozdielov medzi pohlaviami, identitárstva (ktoré vo svojej knihe nazýva autochtónnym európanstvom) a kritikov islamu.

Submission (v preklade “Podvolení”) nám popisuje prevzatie moci moslimami v roku 2022 vo Francúzsku. Fiktívna strana s názvom Moslimská jednota zmení rozhodujúci zápas vo francúzskych národných voľbách. V deň volieb nie je nič rozhodnuté. Volebné urny sú ukradnuté a dôjde k zrušeniu platnosti celého hlasovania. Ďalšie hlasovanie je naplánované na budúcu nedeľu, avšak do tej doby sa konzervatívne a socialistické strany spoja s moslimami a vytvoria “Republikánsky front”, aby zabránili Marine Le Pen získať moc. Moslimská jednota po prevzatí moci presadí drastické vzdelávacie, ekonomické a zahraničnopolitické reformy navrhnuté tak, aby zaistili permanentnú moslimskú hegemóniu. Belgicko je ďalšia krajina, ktorú čaká rovnaký pád a celá Európa je odsúdená k politickej a ekonomickej integrácii moslimského sveta do Európskej únie.

Takýto scenár je však veľmi nepravdepodobný – minimálne v časovom rámci, ktorý kniha bližšie špecifikuje. Ale nedostatok realizmu nebráni tomu, aby science fiction nebolo poučným zrkadlom pre modernú spoločnosť, a to isté platí i pre román Submission, ktorý nie je ani tak o islame, ako skôr o slabosti moderného Francúzska – a jeho rádoby obrancov z radikálnej pravice – ktorá ho robí náchylným pre moslimské ovládnutie. Napriek tomu, že knihu budú čítať milióny, som presvedčený, že jej vyvolenými čitateľmi sú intelektuáli a aktivisti nacionálnej Pravice. Houellebecq chce, aby sme uspeli. Chce aby sme zachránili západnú civilizáciu. Ale nemyslí si, že sme celkom pripravení na túto úlohu, preto nám ponúka zopár múdrych rád.

Koniec demokracie

Prvá lekcia z knihy sa týka politického procesu. Ľavica a stredo-pravicové strany sú odhodlané rozriediť Francúzsko v Európe a následne i v globálnom “ľudstve”. Ďaleko viac oponujú francúzskemu nacionalizmu než islamu, napriek tomu, že islam reprezentuje kompletné odvrhnutie ich liberálnych a republikánskych hodnôt. Nenávidia Národný Front a národ, ktorý reprezentuje viac, než milujú samých seba a svoje hodnoty. Preto sú ochotní, čisto zo sebevražednej zášti, odovzdať Francúzsko moslimskému režimu.

Ale čo ak by sa Ľavica a pravicový Stred, potom čo by moslimovia začali realizovať svoj program, nakoniec prebudili a začali by im oponovať? Houellebecq si myslí, že k tomu nedôjde. Ľavica by bola neschopná protestovať, pretože islam je posvätný pre jej milovaných nebielych, Neeurópanov, skrátka “iných” a Pravica je neschopná protestovať, pretože je zložená z buržoáznych zbabelcov, ktorí v skutočnosti nasledujú Ľavicu. Skutočnosť, že obe skupiny sa obávajú moslimského násilia tiež nepomôže. (Avšak násilia krajnej Pravice sa neboja).

Ale ak je liberálna demokracia sprostý a zbabelý podvod, ktorý je ochotný ponechať národ i samú seba deštrukcii, potom prečo sa Národný front zdanlivo oddáva demokratickej legitimite? Prenechanie moci Moslimskej jednote nie je obvyklá politika, v ktorej moc cirkuluje medzi rôznymi vetvami tej istej elity. Tu ide o vznik novej elity s radikálnou revolučnou agendou. Islam je zameraný na nezvratnú zmenu, a preto trestá odpadlíctvo smrťou. To nie je práve po chuti liberálnej demokracii, ktorá môže byť nainštalovaná z hnevu voličov a potom z čistého rozmaru opäť odvolaná v ďalších voľbách.

Ale ak je toto prípad ako demokracia končí, potom prečo Pravica nie je ochotná ukončiť demokraciu, aby zachránila národ? Houellebecq predkladá scenár, v ktorom by jedinou záchranou Francúzska bola pravicová revolúcia alebo vojenský prevrat, nasledovaný masívnymi etnickými čistkami a vyčistením vládnucich tried vrátane generácie 68, tých progresívnych mumifikovaných mŕtvol – v širšom svete už dávno vyhynutých – ktorým sa podarilo usadiť v citadelách médií, kde stále preklínajú zlé časy a toxickú atmosféru v krajine (s. 126).

Netreba dodávať, že moslimovia sú ochotní zabíjať a zomierať, aby dosiahli svoje, avšak Pravica očividne nie. V Submission, rovnako ako v Tábore svätých od Jeana Raspaila sú dokonca i tí najbojovnejší a najvlasteneckejší Francúzi natoľko prehnití humanitárnym pokrytectvom a zbabelosťou, že dovolia, aby ich krajina bola zničená, skôr než by použili silu, aby ju zachovali. Odmietam veriť tomu, že je francúzska Pravica až takto dekadentná a že Marine Le Pen alebo jej nástupca by dovolili, aby tento veľký národ s úctyhodnou tradíciou revolúcií, prevratov a diktatúr zahynul iba kvôli umeniu dobre prehrávať.

Prečo mladí pravičiari nevstupujú do francúzskej armády a policajných síl? Prečo neotvárajú súkromné firmy? Ak nič z toho doteraz nenapadlo lídrov Národného frontu a identitárov, malo by aspoň teraz. A ak áno, možno sa bude na Houellebecqa jedného dňa pamätať ako na Rousseaua ďalšej (a možno i konečnej) Francúzskej revolúcie.

Post-demokratická legitimita

Ďalšia lekcia zo Submission sa týka toho, ako uzákoniť post-demokratickú spoločnosť. A nenechajme sa pomýliť: napriek tomu, že forma volieb môže ostať zachovaná, Moslimská jednota by nikdy neumožnila, aby bola pozbavená svojej moci voľbami. Ako by teda Moslimská jednota neutralizovala svojich najzarytejších nepriateľov z krajnej pravice: tradicionalistických katolíkov, identitárov a Národný front? Veľmi jednoducho: zavedením reforiem, o ktoré sa vždy snažili.

Najlepší obal má maďarský preklad

Moslimská jednota by bezmyšlienkovito nezaviedla právo šaría. Francúzi možno nebudú ochotní biť sa za národ a slobodu, ale určite budú bojovať za alkohol a cigarety. Kresťania a židia nebudú perzekuovaní. Moslimovia si uvedomujú, že budúcnosť patrí populácii, ktorá má viac detí, a preto aplikujú naň svoje hodnoty. Domorodá francúzska populácia sa zmenšuje. V priebehu niekoľkých generácií prakticky vyhynie a tí, ktorí zostanú budú príliš bezmocní, aby odolali právu šaría. Moslimskej jednote postačí iba čakať.

Do tej doby budú spokojní, ak sa im podarí reformovať vzdelávací systém: jednu z bášt Ľavice. Moslimom je umožnené mať úplne moslimské vzdelávanie. Ko-edukácia je zrušená. Ženy-učiteľky idú do dôchodku. Školstvo je povinné len do 12 rokov. Je podporované odborné školenie a učňovské vzdelávanie. Vysokoškolské vzdelávanie je súkromné. Verejné vysoké školy sú islamizované vďaka obrovskému prílevu petrodolárov. Ne-moslimským mužským fakultám a kompletne ženským fakultám sú poskytnuté predčasné odchody do dôchodku s plnou penziou.

V ekonomickej oblasti Moslimská jednota zníži nezamestnanosť tým, že dáva ženám podnety k opusteniu pracoviska a návratu do rodinného života (rovnaké opatrenia sa zaviedli aj v národno-socialistickom Nemecku – pozn. red.). Menšie, rodinami vlastnené podniky sú podporované prostredníctvom prijatia katolíckej distributívnej politiky. Sociálne výdaje sa dramaticky znížia, čo prinúti ľudí v dobrých časoch pracovať a v zlých zase závisieť na svojich rodinách a náboženských komunitách.

V spoločenskej oblasti je znovuobnovená norma patriarchálnej rodiny. Ženy sú podporované v tom, aby si vybrali rodinu pred kariérou. Je rýchlo prijatá sexuálna skromnosť v obliekaní, správaní, reklame a pop-kultúre. A aby som nezabudol – moslimským mužom je dovolené mať až štyri manželky.

Kriminalita, ktorá je väčšinou moslimská, klesne, pretože moslimovia cítia, že Francúzsko je teraz ich krajina a nechcú ju už ďalej ničiť.

Nuž, milí čitatelia, spýtajte sa samých seba: nechceli by ste z čírej škodoradosti vidieť, ako všetci tí ľavičiarski akademici, feministky a iní spoločenskí gauneri dostanú konečne to, o čo si koledujú? Nechceli by ste sa v konečnom dôsledku radovať z týchto pro-rodinných reforiem?

A práve v tom tkvie problém.

Z dlhodobého hľadiska totiž Francúzsko pod moslimskou vládou zanikne a jedinou silou, ktorá by mohla tomu zabrániť je krajná Pravica. Ale krajná Pravica, ako každá iná skupina, pozostáva väčšinou z krátkozrakých ľudí a len jej menšina vidí ďalej. Tí prezieravejší môžu iba mobilizovať krátkozrakých na základe ich súčasnej nespokojnosti. Odstráňte zdroj nespokojnosti a voliči krajnej Pravice zaspia na vavrínoch. No a bez následovníkov bude líderstvo bezmocné.

Krajná pravica je koalíciou ľudí s rôznymi sťažnosťami. Rasoví nacionalisti, ktorí si uvedomujú, že k tomu, aby ste boli Francúzom musíte byť biely, tvoria len jej minoritu. Černoch môže byť francúzskym občanom, rozprávať francúzsky, jesť francúzske jedlo a byť rímskym katolíkom. Preto občianstvo, jazyk, kultúra a náboženstvo nie sú podstatou toho byť Francúzom. Tým je belošstvo.

Avšak mnohí pravičiari to takto nevidia. Viacerí z nich sú hrubí anti-modernisti a reakcionári, tradicionalisti s malým alebo veľkým T, anti-feministi, maskulinisti, “muži idúci vlastnou cestou” alebo oddaní prívrženci mŕtvych alebo umierajúcich náboženstiev a zosadených dynastií. V skutočnosti ich vágne a anachronické túžby nebudú nikdy plne uspokojené. Nikdy tu nebude ďalší kráľ Chlodovík, ktorý by opätovne pokresťančil Francúzsko. Preto by mnohí z týchto ľudí boli celkom šťastní, ak by mohli žiť pod umierneným moslimským režimom, ktorý by bol tradicionalistický, patriarchálny, hierarchický a apeloval by na transcedentné hodnoty.

Koniec koncov máme dostatok dôkazov o bezmocných pravičaroch, ktorí sú ochotní akceptovať vágne zbližovanie hodnôt a odložiť svoje výhrady, pokiaľ je toto zbližovanie lepšie organizované a aktívnejšie ako samotná Pravica, čo nie je tak ťažké. Preto v Amerike vidíme, ako sa národní socialisti odrazu menia na zapálených nadšencov Rona Paula, Vladimíra Putina, Alexandra Dugina, katolicizmu, pravoslávia, tradicionalizmu – skrátka čohokoľvek, čo momentálne vyzerá ako rozsiahlejšia a dobre organizovaná opozícia voči existujúcemu systému. A dobre vieme, čo takéto slabé výhonky budú robiť, keď budú konfrontované reálnym moslimským režimom. Koniec koncov oponovať islamu by bolo “anti-tradicionalistické”.

Bieli nacionalisti nájdu v knihe množstvo lekcií. Za prvé, nikdy nedovoľte moslimskému režimu dostať sa k moci. Namiesto toho tomu zabráňte – a získajte moc pre seba – všetkými dostupnými prostriedkami. Za druhé, musíte neúnavne pracovať na tom, aby si naši ľudia uvedomili význam rasy a nespadali iba k priblíženiu a polovičným opatreniam. Za tretie, len čo získame moc, nemali by sme byť príliš uponáhľaní. Všetko, čo potrebujeme urobiť je udržať sa pri moci – čo znamená odložiť radikálnejšie reformy na neskôr – a byť spokojní s pohybom spoločenských procesov, ktoré v dlhodobom horizonte povedú k takému druhu spoločnosti, aký si želáme. Zamerajte sa na vzdelávanie a rodinu. Buďte ohľaduplní voči robotníkom a drobným podnikateľom. Podporte rast bielej populácie a emigráciu nebielej. Svojim voličom zabezpečte prosperitu, bezpečnosť a mier. A potom čakajte.

Židovská otázka

Mnohí možno teraz premýšľate, kde sa v tomto príbehu stratili Židia? Ako vo svojej recenzii poukazuje Guillaume Durocher, Houellebecq význam židovskej moci síce naznačuje, avšak v jeho príbehu nemajú Židia žiaden konkrétny vplyv. Jednoducho iba utečú do Jeruzalema, keď sa Moslimská jednota dostane k moci. Avšak v dnešnom Francúzsku predstavujú Židia impozantnú politickú silu a moslimovia sú omnoho slabší, než by zodpovedalo ich počtu. V skutočnosti Židia zohrávajú dominantnú úlohu v podporovaní moslimskej integrácie a postavenia a v stigmatizácii francúzskeho odporu. Je možné, že si Houellebecq myslí, že islam sa stane ďalším golemom, ktorý sa postaví proti svojim židovským pánom. Možno si želá, aby sme sa viac sústredili na náchylnosť samotných Francúzov k moslimskej nadvláde. Alebo si myslí, že Židia sa rozhodnú zmeniť strany, čo mi však príde veľmi naivné.

Kapitulácia a kolaborácia

Michel Houllebecq

Ďalšia poučná lekcia z knihy Submission sa týka psychológie kapitulácie a spolupráce. Hlavnou postavou románu je François, 44-ročný profesor francúzskej literatúry 19-teho storočia žijúci v Paríži. (Je odborníkom na Jorisa-Karla Huysmansa.) François je (pochopiteľne) jedináčik, potomok dvoch sebeckých ľudí z generácie Baby boomers (samozrejme rozvedených) – typu, ktorý Houellebecq tak majstrovsky zosmiešňuje vo svojich knihách. Celé roky nemá so svojimi rodičmi žiaden kontakt a o ich smrti sa dozvie až po tejto skutočnosti.

François je posadnutý sexom (opäť samozrejmosť, keďže ide o Houellebecqov román). Nikdy nebol (samozrejme) ženatý. Namiesto toho udržiava rad prechodných vzťahov so svojimi mladými študentkami, ktoré sú vždy tými, ktoré tento vzťah (samozrejme) prerušia, aby ukázali aké sú “silné”.

Intelektuálny život nášho hrdinu je rovnako prázdny ako jeho osobný. Je autorom brilantnej dizertácie, ktorú publikoval ako knihu, vďaka ktorej bol povýšený na profesora, a od tejto chvíle je jeho život plný malichernej akademickej politiky.

Napriek tomu, že je študentom francúzskej literatúry, François vie o Francúzsku veľmi málo. Zdá sa, že je úplne odrezaný od akéhokoľvek zmyslu pre národnú identitu. Je odkázaný iba na svoje vlastné prostriedky a neživí sa ničím iným než orientálnym, blízkovýchodným a indickým jedlom, zvyčajne mrazeným alebo pripraveným v rýchlom občerstvení. (Zamyslite sa na chvíľu. Ako by mohol Francúz, ktorý má sebaúctu jesť kebab?). François žije v čínskej štvrti. Závidí svojej židovskej “čoskoro ex-priateľke” jej kmeňovú identitu a smutne poznamenáva, že “tu nie je pre mňa žiaden Izrael.” (Áno, ale kto to spôsobil?).

François je tiež tuhý fajčiar a alkoholik, hoci v tomto sa sotva odlišuje od množstva iných európskych mužov.

Vo svojom zúfalom nešťastí sa François pokúša nasledovať Huysmanovu cestu do Katolíckej cirkvi, dúfajúc, že mu raz poskytne hotový a kompletne naplánovaný zmysel života. Ale dúfa márne. Pri jednej kaplnke má kvázi-mystickú skúsenosť, ale vyloží si ju ako hypoglykémiu. Pri svojom ďalšom pokuse – tentoraz v kláštore – uteká po 3 dňoch z prostredia plného chladu, disciplíny a nanútenej družnosti späť k svojej samote, cynizmu a cigaretám. Kresťanstvo si vyžaduje úprimnú oddanosť, ktorú mu François nemôže poskytnúť a ponúka len veľmi málo komfortu, ktorého sa nemôže vzdať.

Je prirodzené, že Françoisova totálna sebastrednosť ide ruka v ruke s politickou pasivitou. Sotva sa zaujímal o nejakú politiku, až kým nebola od neho jeho krajina odtrhnutá. Ale ani potom neurobil absolútne nič, aby za ňu bojoval. Keď odrazu počuje o možnosti občianskej vojny, zaujíma sa iba o to, či táto potopa môže prísť až po jeho smrti. Samotná myšlienka boja alebo umierania za Francúzsko nikdy neprešla jeho mysľou. Ale muži, ktorí sa nestarajú o nič vyššie, než o svoj komfort a bezpečnosť – bez ohľadu na to, akí sú múdri alebo civilizovaní – nikdy nemôžu byť súperom pre mužov, ktorí sú ochotní zabíjať alebo umierať pre vyššie hodnoty, bez ohľadu na to, akí hlúpi alebo primitívni môžu byť.

Po moslimskom prevzatí moci je François donútený ísť do predčasného dôchodku. Neskôr je však pomaly pozvaný späť Robertom Redigerom, v Belgicku narodeným konvertitom na islam, ktorý má na starosti vzdelávací systém. Najskôr je na Redigerov popud François vyzvaný editovať vydanie Huysmana pre prestížne francúzske vydavateľstvo Pléiade. Rediger ho potom pozýva na recepciu, kde sa stretnú. Po recepcii Rediger pozýva Françoisa do svojho domu na rozhovor, kde mu odhalí, že uskutočňuje nábor uznávaných učencov starého systému pre novú islamskú univerzitu Paríž-Sorbonna. Jediné čo François musí urobiť je konvertovať na islam, čo i urobí.

Prečo François konvertuje skôr na islam než katolicizmus? Jedným z dôvodov je, že kresťanstvo je zženštilé náboženstvo, ktoré inšpiruje pohŕdanie, zatiaľ čo islam je maskulínne náboženstvo inšpirujúce obdiv. Ale hlavným dôvodom sa zdajú byť spoločenské výhody. Kresťanstvo mu ponúklo mdloby a sebazapieranie. Islam priebojnosť a materiálny prospech: prácu na Sorbonne, vysoký plat, dom v slušnej parížskej štvrti a nakoniec i to najdôležitejšie: liek na jeho sexuálnu frustráciu a osamelosť. Rediger mu pre začiatok ponúka 3 manželky: mladé, príťažlivé, submisívne moslimské dievčatá, ktoré budú zdieľať jeho lôžko a porodia mu deti.

Prečo Houllebecq umiestnil svoj príbeh do akademického prostredia? Pretože tento román je myšlienkový experiment. Vysoké školstvo je baštou Ľavice, ktorá je stále najsilnejšou metapolitickou silou v našej spoločnosti a ak sa islamu podarí zlomiť jej odpor, zlomí i všetko ostatné.

Houllebecq si uvedomuje, že muži – akademici sú často sexuálne frustrovanými slabochmi, trkvasmi a flákačmi: skrátka beta-samcami utláčanými silnými ženami vo svojom profesionálnom i osobnom živote. Má za to, že práve oni budú vítať režim, ktorí presadí triezvosť v obliekaní a v reklame, tak že nebudú neustále trýznení svojimi sexuálnymi myšlienkami, režim, ktorí obnoví mužskú dominanciu na pracovisku i v spálni, režim, ktorý potlačí feminizmus a podporí ženskú poddajnosť. Byť ženatý so štyrmi západnými ženami musí Západniarovi pripadať ako peklo, avšak islam ukazuje, že polygamia je celkom uskutočniteľná. Houllebecq podporuje niečo, z čoho som ho už dlho podozrieval: fundamentalistické náboženstvá priťahujú beta-samcov, pretože predstavujú spôsob ako kontrolovať ženy (Hej drahá, Ježiš od teba chce, aby si mi pripravila sendvič”.)

Polygamia však pochopiteľne nie je belošský spôsob. Ale pravičiari to potrebujú vziať na vedomie. Feminizmus je dnes pravdepodobne najväčším zdrojom mizérie pre mužov, ženy a obzvlášť deti. Biely nacionalizmus je o obnove biologickej integrity našej rasy. To znamená, že cieľom je nielen vytvorenie homogénnych bielych životných priestorov pre reprodukciu a výchovu nášho druhu, ale tiež i obnova tradičných (a biologických) pohlavných úloh: mužov ako ochrancov a živiteľov, žien ako matiek a vychovávateliek. Ak môžeme prislúbiť obnovu stabilných a milujúcich rodín a homogénnych komunít s vysokým stupňom dôvery, môžeme odvodniť močiare, v ktorých sa množia ľavičiari. Koniec koncov, zoberte si len koľko ľavičiarov, ktorých poznáte, sú osamelými, dysfunkčnými, spoločensky odcudzenými produktmi rozbitých rodín a komunít?

Dajte si pozor na tradicionalistov

Najzaujímavejšou postavou v Submission je Robert Rediger – minister zahraničných vecí nového režimu a predtým školstva. Je majstrom presviedčania, ktorý si je dobre vedomý, že akademici trpia sexuálnou frustráciou a neopätovanou márnivosťou. Je majstrom náboženskej apologetiky – inak povedané, neobyčajne šikovný klamár. Tvrdí, že Korán je veľkolepá báseň velebiaca stvorenie, ktorá je rovnako blízka gangsta rapu, ako k poézii a poučeniu. Tvrdí tiež, že polygamia je eugenická, čo by aj mohla byť pravda, pokiaľ si moslimovia nebudú brať černošky alebo svoje sesternice.

Rediger je veľký, mužný chlap, čo ho robí neobvyklým akademikom. Avšak nemalo by nás to prekvapovať, keď sa dozvieme niečo o jeho histórii. Ako mladý muž žijúci v Belgicku bol totiž vášnivým pravicovým nacionalistom. Ale majte na pamäti, že nikdy nebol rasistom alebo fašistom. Bol iba drsným reakcionárskym anti-modernistom, ktorý písal dizertácie o Nietzscheovi a René Guénonovi – skrátka anti-modernistický mysliteľ s radikálne nekompatibilnými predpokladmi. Avšak nič z toho Redigerovi nebránilo z presunu jedného pohľadu do ďalšieho, kedykoľvek sa mu to hodilo. Nietzsche pre Redigera zničil kresťanstvo a Guénon mu ponúkol cestu k islamu – náboženstvu, ktoré vníma ako lepšie zosúladené s mužnými a vitálnymi impulzmi.

Poučenie z tohto je očividné: pokiaľ rasová integrita nebude rozhodujúca, potom je tradicionalizmus vektorom islamizácie. Demytologizácia tradicionalizmu je dlhodobo jeden z mojich cieľov a Houellebecq ma presvedčil, aby som zlepšil svoj harmonogram. Môj argument má dva hlavné body. Predovšetkým vo svojej recenzii knihy od Jana Assmanna Mojžiš Egyptský argumentujem, že tradicionalistické téza o transcedentnej jednote všetkých náboženstiev je v skutočnosti heretická podľa abrahámovských vier, t.j. judaizmu, kresťanstva a islamu, ktoré odmietajú všetky ostatné náboženstvá ako falošné. Preto ich tvrdenie, že abrahámovské viery sú kompatibilné s tradicionalizmom je iba obyčajným pokusom oklamať svojich prívržencov, aby tolerovali ezoterický paganizmus. (Dohadovanie sa o túto tézu by si vyžadovalo prečítať Guénonove knihy Iniciácia a spirituálna realizácia a Perspektívy iniciácie).

Niet žiadneho Aláha a Mohamed nebol jeho prorokom. Z toho dôvodu je akákoľvek sila, ktorou islam disponuje zakotvená v prírode. Ak je tu nejaké konečné poučenie z knihy Submission, tak potom to, že ak naša civilizácia prestane byť v harmónii s prírodou a prestane odovzdávať svoje gény a hodnoty, potom bude nahradená inou civilizáciou – bez ohľadu na to aká bude spiatočnícka a primitívna – ktorá bude toho schopná. Európsky človek zmizne pod prílivom rýchlo sa množiacich, divokých púštnych ľudí.

Ľavica a pravicový Stred sa chovajú úctivo k islamu, pretože sú dekadentní a devitalizovaní. Dobre vnímajú jeho silnejšiu vitalitu, vrátane jeho potenciálu pre násilie. Títo ľudia chcú byť podrobení, pretože žiadna tyrania nie je horšia ako osud atomizovaného jednotlivca plávajúceho v prázdnote liberálnej a konzumnej modernity. Liberálna demokracia a kapitalizmus poskytujú človeku všetky ľudské potreby, s výnimkou potreby veriť, patriť a poslúchať. Ak chceme, aby naša rasa bola zachránená, potom bieli nacionalisti musia opätovne obnoviť harmóniu medzi našimi spoločnosťami a prírodou. Bieli musia byť donútení podrobiť sa svojej vlastnej prirodzenosti, pretože inak skončia ako cudzinci. K tomu, aby sme to dosiahli je potrebné, aby sa bieli nacionalisti stali ešte vitálnejšou a viac odstrašujúcou silou, než akou je islam. Myslím, že je jasné, že máme pred sebou ešte kopec práce.

Autor: Greg Johnson

Preklad: Aman, www.protiprudu.org