Alfred Rosenberg
Cesta Žida v priebehu vekov
Preklad s poznámkami a úvodom od Alexandra Jacoba

Uckfield, Sussex: Historical Review Press, 2012

Anglické preklady prác Alfreda Rosenberga budú zaiste cenné pre akademikov i laikov zaujímajúcich sa o Tretiu ríšu alebo filozofiu národného socializmu. Nasledujúca kniha je obzvlášť zaujímavá, keďže ide o jedno z prvých publikovaných diel Rosenberga po tom, čo utiekol z rodného Estónska do Nemecka pred boľševizmom a kde bol svedkom ukrutností židovských obrancov ruského proletariátu.

Ide o významný príspevok k malému korpusu Rosenbergovej literatúry preloženej do angličtiny. K ďalším prácam, ktoré sú k dispozícií vďaka Historical Review Press patria Rosengergove politické eseje (preložené Dr. Jacobom) a jeho filozofický magnum opus Mýtus 20. storočia. Kniha od Dr. Jamesa B. Whiskera Filozofia Alfreda Rosenberga bola publikovaná vydavateľstvom Noontide Press v roku 1990 a poskytuje hodnotný materiál, obzvlášť pokiaľ ide o Rosenbergov náboženský svetonázor. Vybrané práce Alfreda Rosenberga, ktoré tvoria časť série s názvom “Korene Pravice” (London: Jonathan Cape, 1971) obsahujú zbierku esejí o náboženstve, histórii, kultúre, rase, Židoch a taktiež i Rosenbergovu koncepciu štátu. Rovnako stoja za prečítanie i Pamäte Alfreda Rosenberga, ktoré napísal počas lynčovania v Norimbergu za údajné zločiny. Môžete si ich prečítať online tu:

Ďalším dobrým zdrojom sú preklady Barbary Lane a Laila Ruppa pod názvom Nacistická ideológia pred rokom 1933: Dokumentácia (Manchester: Manchester University Press, 1978), ktoré zahŕňajú i Rosenbergove články o Rusko-židovskej revolúcii (1919), Protokoly sionských mudrcov a Židovskú svetovú politiku, výňatok z knihy Protokoly z roku 1923 a výňatok pod názvom Národná myšlienka štátu z roku 1924.

Z historickej perspektívy nám kniha Cesta Žida ukazuje zdroje, z ktorých Rosenberg odvodil svoj ideologický anti-semitizmus: jeho skúsenosť so židovskými boľševikmi v Rusku. Dr. Jacob uvádza, že Rosenberg bol už v roku 1918 v Nemecku a k Nemeckej robotníckej strane sa pripojil v roku 1919, niekoľko mesiacov pred Hitlerom.

V roku 1926 bol Rosenbergovým mentorom v Nemecku dobre známy dramatik Dietrich Eckart, ktorý bol tiež mentorom Hitlera. Rosenbergove prvé práce ako spisovateľa a editora boli práve pre Eckhartove periodikum Auf gut Deutsch, potom pre noviny NSDAP Münchener Beobachter, ktoré boli zakúpené stranou od spoločnosti Thulé v roku 1920. Po Eckartovej smrti v roku 1923 prevzal Rosenberg jeho redakčnú úlohu. (Jacob, p.i.)

V roku 1933 sa Rosenberg stal hlavou zahraničného oddelenia strany a v roku 1934 viedol filozofické vzdelávanie v NSDAP. V roku 1941 počas invázie do ZSSR bol vymenovaný za ministra pre okupované východné územia. (Jacob, p.ii.). Neskôr bol v Norimbergu vzatý za zodpovednosť za slabomyseľnú slovanofóbnu politiku Tretej ríše na východných územiach, napriek tomu, že jej odporoval.

Napriek jeho ministerskej pozícii a straníckym úlohám si dovolím povedať, že Rosenberg patril k úprimným idealistom, podobne ako ekonóm Gottfried Feder a minister poľnohospodárstva Walther Darré, ktorí boli nakoniec odsunutí na vedľajšiu koľaj v prospech kariéristov, oportunistov a funkcionárov. Avšak podobne ako v prípade Juliusa Streichera, ktorý mal malý, ak vôbec nejaký, vplyv na Tretiu ríšu, Rosenbergova reputácia ako filozofa NSDAP mu v roku 1946 zaistila lynčovanie počas sviatku Purim (ako to popísal Streicher). Jeho vlastné rozčarovanie z toho, akým spôsobom bol národný socializmus aplikovaný v Tretej ríši, s prevahou oportunistov, je predstavené v jeho pamätiach.

Takže čo je obsahom knihy Cesta Žida? Na prvý pohľad sa môže zdať, že ide iba o štandardný anti-semitský cestopis, ktoré nám nepovie nič, čo už sme mohli čítať miliónkrát na internete – často podané šialeným spôsobom. Avšak Rosenberg tu používa svoju odbornú disciplinovanosť, aby predložil zväzok, ktorý je dôkladne zdokumentovaný, bez zveličovania a bez fanatickej prezentácie, často čerpajúci zo židovských zdrojov. Navyše jeho práca je obohatená množstvom poznámok pod čiarou od Dr. Jacoba, ktoré sprevádzajú poznámky od samotného Rosenberga a ktoré bližšie vysvetľujú dôležitosť každej osobitosti.

Rosenberg píše o tom, že Židia sú rasa a nepriznáva im žiadne pozitívne vlastnosti. Vytvára dichotómiu medzi germánskym a semitským, ktorá je metafyzická i biologická. Židia sú semiti a ich náboženský fanatizmus a intolerancia sú odrazom semitskej rasy, ktorá tiež zahŕňa Arabov a islam.

Značná časť z práce sa venuje štúdiu židovského náboženstva, predovšetkým Talmudu. Rosenberg často pripomína svojim čitateľom, že Žid nie je produktom Talmudu, ale naopak, Talmud je skúmaný skrz “židovskú myseľ”. Rosenberg starostlivo dokumentuje bizarnú záľubu židov hádať sa o doktrinálne detaily, čo nám prináša na myseľ marxistickú doktrinálnu interpretáciu. V minulosti boli takéto diskusie zúrivo odsúdené ako “anti-semitské lži” o judaizme. Dnes však máme k dispozícií knihy takých heretických Židov akými sú Dr. Israel Shahak (Židovská história, židovské náboženstvo a židovský fundamentalizmus v Izraeli) a Evelyn Kaye (Diera v liste), ktoré nám potvrdzujú tieto obvinenia.

Obzvlášť zaujímavé sú detaily týkajúce sa úžery. Židia neboli počas histórie iba pozývaní do štátov, ale boli im priznané špecifické privilégia vyplývajúce z právnych predpisov, ktoré sa nevzťahovali na kresťanské subjekty. Židom bolo priznané právo súdiť samých seba podľa ich vlastných zákonov a to až do takej miery, že boli oslobodení od kresťanských rozsudkov a svedectiev. Podľa Rosenberga boli príčinami anti-semitizmu židovská úžera, výsady, nahromadenie obrovského bohatstva a ich neskrývaná nenávisť ku Kristovi. Tieto tvrdenia sú vo všeobecnosti v zhode s tými, ktoré uviedol židovský spisovateľ Bernard Lazare vo svojom diele Antisemitizmus o niekoľko desaťročí skôr.

Napríklad sa dozvieme, že Židom bolo pôvodne povolené členstvo v cechoch a že kresťanskí vládcovia vyvinuli značné úsilie, aby pomohli Židom začleniť sa do remeselných a poľnohospodárskych prác – avšak bez väčšieho úspechu. Nakoniec ustúpili zjednávaniu na trhoch a zamerali sa na úžeru. Mnohé zo zákonov, ktoré boli namierené proti parazitizmu však boli málo platné a kniežatá i biskupi mali židovských peňažných veriteľov doslova za pätami. Tí boli natoľko arogantní, že nemali problém vstúpiť do kostolov počas omší a priťahovať ich pozornosť.

Napríklad vo Francúzsku za vlády kráľa Ľudovíta IX. boli úrokové sadzby stanovené na 40 %. Avšak takéto zákony sa neustále obchádzali. (Rosenberg, s. 78). Za vlády Karola VII (1388) bol povolený až 80 % úrok z úrokov. A keď sa ľud začal proti tomu čoraz hlasnejšie ozývať, kráľ vydal edikt, podľa ktorého boli Židia chránení pred akýmikoľvek sťažnosťami po dobu 10 rokov. (Rosenberg, s. 80). V roku 1394 však došlo k incidentu, o ktorom Rosenberg píše, že bol sám o sebe nepodstatný, avšak vyvolal silnú reakciu proti židovskej úžere v dôsledku čoho boli nakoniec vyhnaní z Francúzska (Rosenberg, s. 81).

Odhalenia týkajúce sa povahy Talmudu pochádzali primárne od židovských konvertitov na kresťanstvo. Avšak Rosenberg uvádza, že rovnaká netolerantnosť typická pre židovský charakter bola tiež vštepená do Cirkvi a tí najfanatickejší inkvizítori boli práve židovskí konvertiti. Kniha tiež reflektuje Rosenbergove sympatie pre heretické kresťanské sekty, o ktorých sa podrobnejšie diskutuje vo Filozofii Alfreda Rosenberga od Dr. Whiskera, a jeho anti-katolicizmus, napriek tomu, že cirkev bola v tých časoch primárnou – hoci často nedostatočnou – baštou proti judaizácii.

Avšak Rosenberg vo svojej knihe naráža na nežidovskú osobu a doktrínu Krista a požaduje, aby bol Nový zákon oddelený od Starého. Dokumentuje talmudické učenie, podľa ktorého je Kristus synom prostitútky a varí sa vo výkaloch v pekle. Človek by pri čítaní Talmudu predpokladal, že ide o dielo nejakého satanistu. Nie je tu však pochybnosť o autenticite týchto učení medzi ortodoxnými židmi.

Rosenberg ďalej venuje veľkú pozornosť slobodomurárstvu. Kozmopolitné doktríny slobodomurárstva boli vo svojej podstate v rozpore s národným socializmom alebo s akoukoľvek doktrínou, ktorá kladie dôraz na národné hodnoty. Bola to z veľkej časti slobodomurárska revolúcia vo Francúzsku, ktorá otvorila dvere Židom, dvere ktoré boli v stredoveku pre nich zatvorené. Židia vstupovali do slobodomurárskych lóží, rovnako ako neskôr vstupovali do socialistických hnutí. Či je však slobodomurárstvo niečím viac než obyčajným židovským nástrojom je už iná otázka. Avšak slobodomurárske doktríny boli zaiste veľmi prispôsobené pre podvracanie tradičných spoločností v prospech nového rozloženia moci, v ktorom dnes žijeme a Židia využili slobodomurárstvo k svojmu prospechu. Slobodomurárstvo a revolučné hnutie konvergovali vo Francúzskej revolúcii a neskôr v hnutí Mazziniho a kol. pod názvom Mladá Európa (Rosenberg, s. 112). (Konkrétnejší popis úlohy, ktorú slobodomurárstvo zohralo v prípade marxizmu, vrátane Marxových vlastných slobodomurárskych prepojení, je zadokumentovaný v mojej najnovšej knihe od vydavateľstva Arktos).

Rosenbergov popis Alliance Universlle Israélite Adolpha Cremieuxa ako príkladu židovskej filantropie predstavujúcej politickú silu (s. 116) by zaiste ťažil z diskusie o Protokoloch sionských mudrcov, ktoré však v knihe nie sú vôbec spomenuté. Rosenbergovi boli Protokoly už v tom čase známe, keďže boli predstavené Nemecku ruskými emigrantmi už v roku 1918. Avšak do roku 1920 neboli publikované v nemeckej tlači. Rosenberg napísal knihu venujúcu sa tejto téme v roku 1923. (Trochu odbočím, napriek nezdvorilým spôsobom, akým sú Protokoly odmietnuté ako “cársky podvod”, by za iných okolností anonymný list, ktorý prišiel do London Times nestačil na “dokázanie” čohokoľvek. V prípade, že sú Protokoly podobné satirickej práci francúzskeho propagandistu Jolyho,je to možno z toho dôvodu, že Joly bol chránencom Cremieuxa, ktorý nebol iba šéfom Alliance Universlle Israélite, ale tiež lóže Veľkého Orientu a ďalších rádov spriaznených s martinizmom a iluminátmi.)

O sionisme Rosenberg diskutuje len krátko (s. 128-35), rovnako ako o boľševickej revolúcii (s. 135-44). Zrejme podobne ako v prípade Protokolov, i tu mal Rosenberg za to, že rozšírené diskusie o týchto témach bude lepšie nechať na iný čas. Je však prekvapujúce, že Rosenberg nehodnotí cárizmus pozitívne a domnieva sa, že revolúcia proti cárovi bola odôvodnená, aj keď nešťastná, pretože bola ovládaná židovskými záujmami. Židovstvo v tom čase nemalo väčšieho nepriateľa než cirkev a cára, pričom druhý menovaný bol – a stále je – hanobený zdrojmi, ktoré v anglicky hovoriacom svete začínajú Jacobom Schiffom financujúcim amerického novinára Georgea Kennana, aby vykonal svoju ohováračskú kampaň proti cárizmu.

Rosenberg uzatvára zväzok s filozofickou, alebo ešte lepšie povedané, metafyzickou diskusiou o priepasti medzi židovskou a nemeckou mentalitou a o tom, ako sa prejavuje v kultúre. Za týmto účelom sa zameriava na kritické zhodnotenie Heinricha Heineho.

Na záver Rosenberg ponúka niekoľko odporúčaní, ako sa vysporiadať so “židovským problémom”. Zdôrazňuje predovšetkým útok na ekonomické korene židovskej moci:

„Ciele sú jasné, teraz stručne prostriedky: Ekonomicky nadobudol Žid svoju moc prostredníctvom úroku, úžery a peňazí. Najskôr priamo, teraz prostredníctvom bánk a výmeny akcií. Zlomenie finančného otroctva dnes znie ako bojový pokrik. Ak by sa to podarilo dosiahnuť, hoci len čiastočne, bola by zaťatá sekera do židovského stromu života (Rosenberg, s. 188-89).“

Rosenberg tiež odporúča uprieť Židom občianstvo a občianske práva v ich hostiteľských krajinách. Trvá však na tom, aby sme rozlišovali medzi “ľudskými právami” a “občianskymi právami”. Mnohé z toho, čo odporúča zahrňuje zrušenie “občianskych práv” Židov v Nemecku, zatiaľ čo trvá na tom, že ich “ľudské práva” – menovite právo na život – by mali ostať zachované, pričom by mali mať možnosť vybrať si, či zostanú v štáte, kde im nebude dovolené mať akýkoľvek vplyv.

Pre Rosenberga je konečným riešením židovskej otázky sionizmus: “Sionizmus musí byť aktívne podporovaný”, aby sa premiestnil určitý počet nemeckých Židov do Palestíny (Rosenberg, s. 189). Či Rosengerg podporoval židovský štát v Palestíne, resp. Židmi ovládanú Palestínu podľa dnešného Izraela alebo nejaké iné obdobné usporiadanie, sa v knihe neuvádza. Tak či onak, ukazuje tu malú sympatiu pre Židom blízkych Semitov. V zmysle tohto Rosenbergovho popisu, mal nemecký nacizmus veľa spoločného so židovským nacizmom (sionizmom).

autor: Kerry Bolton

preklad: Aman,protiprudu.org