Na začiatku 20. storočia existoval najprísnejší zákon na ochranu
zvierat práve v Národno-socialistickom Nemecku. V roku 1933 Nemecko
prijíma najtvrdší zákon na ochranu zvierat, aký vtedy vôbec na svete
existuje. Národno-socialistické zákony na ochranu zvierat boli veľmi
detailne prepracované a mali vysokú lekársku a právnu úroveň. Už
v prvej verzii z roku 1933 je napr. prísne postihované týranie zvierat,
je zakázané používanie psov pri honoch, je regulovaná kastrácia zvierat
a je stanovené maximálne množstvo práce, ktoré môže byť požadované od
zvierat na poliach alebo v baniach.

Ďalšie ustanovenie obmedzovalo
vedecké a lekárske experimenty na zvieratách, ktoré sa smeli vykonávať
len výnimočne a s výslovným povolením ministerstva vnútra. Na zákon z
roku 1933 nadväzovala postupne celá rada ďalších zákonov na ochranu
prírody a zvierat, ktoré boli vydávané a vylepšované až do úplného konca
režimu. Väčšina týchto zákonov bola zostavená pod dozorom samotného
Hitlera. Nesmierny dôraz je v týchto zákonoch kladený predovšetkým na
to, aby zvieratá nepociťovala sebemenšiu bolesť - či už počas chovu, pri
preprave alebo napríklad počas porážky. V roku 1934 bol vydaný lovecký
zákon, ktorý napr. zakazoval v lesoch kladenie pascí a takisto
používanie celej škály streliva, ktorého použitie by mohlo zveri
spôsobiť neprimeranú bolesť. Ohrozené druhy sa nesmeli loviť vôbec.
Národno-socialistické Nemecko sa tiež stalo vôbec prvou krajinou na
svete, ktorá v roku 1934 vydala zákon na ochranu vlkov.
Národno-socialistický zákon na ochranu zvierat bol natoľko prepracovaný,
že sa s niekoľkými úpravami udržal v západných sektoroch Nemecka až do
roku 1974. Prísny Národno-socialistický zákon o metódach zabíjania
zvierat z roku 1933 zostal dokonca v platnosti až do roku 1997.