Hitlerova revolúcia, kapitola 5.4 – Poslanie Ríše – Európska misia

Na začiatku vojny proti Rusku hovoril Hitler o potrebe Európanov prekonať nacionalistické sklony: “Samotná hrozba z východu, vďaka boľševicko – aziatským plánom, hrozí oslabením všetkých. To by mohlo mať za následok zničenie celej základne európskej civilizácie. Núti nás to k zjednoteniu.” [94] Prominentný novinár a bývalý poručík Waffen SS Hans Schwarz van Berk neskôr napísal: “Staré východiská nemeckej politiky sú príliš provinčné na uskutočnenie európskej obnovy v dobrovoľnom a slobodnom duchu, za ktorý tak vášnivo bojujú aktívne, optimistické a mladé elementy. … Iba zahraničné jednotky s ich čistou európskou vôľou, zakotvenou vo vnímaní SS ako európskej bojovej elity, to zmenia. … Zúrivosť tejto vojny si vyžaduje viac, než námezdných žoldnierov. Vyžaduje tvorivé, spoločné ciele a väzby, idealistické pohnútky bojovníkov.” [95]

Germánski dobrovoľníci v službách Ríše to nepovažovali za podradnú rolu. “Nebojujeme za Hitlera ani za Nemecko, ale za omnoho väčšiu myšlienku; vytvorenie spojených štátov Európy,” napísal Degrelle. [96] “Všetci sme boli zjednotení tým istým prianím: Čestne reprezentovať náš národ medzi tridsiatimi národmi, ktoré sa zapojili do boja. Konať svoju povinnosť, pretože sme bojovali za Európu. Získať čestné miesto pre našu vlasť v kontinentálnom spoločenstve, ktoré by vzišlo z vojny. A konečne, vytvoriť bojové jednotky, ktorých hodnota by zaručovala dosiahnutie sociálnej spravodlivosti po návrate domov a ukončení vojnového stavu.” [97]

Švajčiarsky člen SS Heinrich Büeler si spomínal: “Čo sa týka povojnovej reorganizácie Európy, neexistoval žiaden program. Táto otázka však bola často diskutovaná u Waffen SS. … Boli sme si istí, že boj proti ázijskému boľševizmu a priateľstvo spájajúce Germánov a Európanov povedie k reforme Európy v rovnakom duchu.” Švajčiarsky novinár Francois Lobsige považoval týchto mužov za “politických vojakov v najvznešenejšom zmysle slova,” snažiacich sa dosiahnuť “silnú, jednotnú a bratskú Európu.” [98] Historik Lothar Greil to zhrnul: “So začiatkom ruského ťaženia sa vo Waffen SS vyvinulo rozhodujúce duchovné povedomie: Boj za slobodu pre ríšu Nemcov sa stal bojom za slobodu európskych národov. Táto myšlienka posilnila spoločný záujem dobrovoľníkov z celej Európy.” [99] Francúzsky historik Henri Landemer dospel k záveru, že v rámci Waffen SS “Ríša už nie je Nemecko, ale Európa.” [100]

Obr.: Vojaci divízie SS Wiking relaxujú po misii proti Červenej armáde. Ich maskovacie bundy boli ešte stále novinkou

Himmler, ktorý sa primárne podieľal najmä na vymáhaní práva, zhromažďovaní informácií a kontrarozviedke, si najprv predstavoval povojnovú Európu na čele s dominujúcim Nemeckom. Jeho postoj k východu bol koloniálny. Nielen kvôli zhoršujúcej sa vojenskej situácii, ale aj vďaka mnohým listom od vojakov Waffen SS, postupne ustúpil zo svojho imperialistického postoja. V roku 1943 v prejave k funkcionárom NSDAP v Posen (Poznaň) opísal bratstvo v zbrani medzi vojakmi divízie Wiking, v ktorej slúžili spoločne Nemci s inými národmi, ako základ pre príchod väčšej germánskej Ríše.

Keď istý miestny stranícky funkcionár odmietol schváliť žiadosť o sobáš germánskeho dobrovoľníka a nemeckej ženy, Himmler ostro reagoval. Dňa 4. októbra 1943 poslal vysvetľujúci dopis Bormannovi: “Ak na jednej strane Reichsführer SS (Himmlerov titul) má verbovať Flámov, Holanďanov, a ďalších Germánov, aby bojovali a zomierali … a na oplátku vyhlasuje, že majú rovnaké práva, potom sobáše sestier a dcér týchto Germánov s Nemcami, alebo sobáše nemeckých žien s týmito Germánmi nemôžu byť zakázané.” Požadoval, aby Úrad pre rasovú politiku NSDAP bol zbavený právomoci udeľovať manželské licencie, a dodával: “Nedáva zmysel, aby som sa za ťažkých podmienok dlhé roky pokúšal o oživenie germánskych myšlienok a získaval pre ne ľudí, zatiaľ čo iné úrady v Nemecku to bezmyšlienkovite a kategoricky obracajú v nivoč.” [101]

Napriek moci svojho úradu sa Himmler púšťal na tenký ľad. Obhajoval európske spoločenstvo, spochybňoval oficiálne programy “Nemecko na prvom mieste” a dogmy NSDAP. “Stal sa najokázalejším kritikom tejto politiky a automaticky najvýznamnejším nepriateľom všetkých jej podporovateľov a zástancov,” uviedol Schwarz van Berk. [102] Himmler začal získavať prevahu začiatkom roka 1943. Vo februári mu Ríšske kanclérstvo udelilo dohľad nad všetkými “vzájomnými etnicko-germánskymi záležitosťami” v okupovaných krajinách. Nemeckí úradníci už nemohli viac jednať v súvisiacich otázkach, pokiaľ neboli “v súlade s Reichsführerom SS.” Historik Seidler poznamenáva: “Pri vytváraní nového povojnového poriadku v Európe malo SS optimálnu východiskovú pozíciu oproti konkurentom z NSDAP.” [103] SS plánovalo zriadiť Európsku úniu s tesnou hospodárskou spoluprácou a univerzálnym menovým systémom bez nemeckej nadvlády. “Lojalita mužov SS zo zahraničia dala Himmlerovi väčšiu váhu … pri oponovaní oficiálnej nemeckej politike. Títo muži neboli podriadenej povahy ani v tej najmenšej miere,” napísal Schwarz van Berk. [104] Časom sa iné národy než Nemci stali väčšinou v polovici bojových divízií SS v aktívnej službe. [105]

Waffen SS prevzalo kontrolu nad všetkými zahraničnými légiami slúžiacimi v nemeckej armáde v roku 1944, s výnimkou kozákov. To bolo dôležitým krokom pri nahradení konceptu národných armád multinárodnou bojovou silou brániacou spoločné záujmy. Silou, ktorej veteráni dokázali udržať kamarátstvo aj po vojne, prekonávajúcou obvyklú európsku rivalitu. Waffen SS aktívne podporovali zriadenie Ruskej oslobodeneckej armády. Po stretnutí s Vlasovom Himmler nielen schválil vytvorenie armády, ale založil aj “exilovú” ruskú vládu. Vlasov uviedol, že našiel väčšie pochopenie pre svoje návrhy pri rokovaniach s SS, než s nemeckou armádou. [106] Nakoniec dostal zelenú k zriadeniu Ruskej oslobodeneckej armády, ktorá bola ku koncu vojny aj nasadená.

Estónci a Lotyši sa stali predvojom východných národov pri prijímaní do Waffen SS. Aj keď s výhradami, Himmler sa nakoniec zmieril s Bergerovou prosbou o zápis Ukrajincov. Vytvorenie 14. granátnickej divízie SS spolu s juhoslovanskými kontingentami nakoniec porazilo “slovanský skepticizmus”, ktorý infikoval rovnako Reichsführera SS, ako aj doktrinárov v NSDAP. Diplomat Renthe-Fink napísal: “Estónske SS sa osvedčili v boji proti boľševikom, a tento vývoj sa udial so súhlasom Vodcu.” [107] Bývalý riaditeľ dôstojníckej akadémie Bad Tölz poznamenal: “Rasový koncept NS sa stal menej hodnoverným po sformovaní slovanských divízií. Ustúpil zjednocujúcemu prvku antikomunizmu, a to obzvlášť vďaka pevnému spojeniu východných a západných SS.” [108]

Príklad Waffen SS povzbudil v Nemecku aj ďalších, aby sa postavili proti nacionalistickej politike, škodiacej spoločenstvu národov. Vo februári 1944 poslal nemecký komisár na Kryme Alfred Frauenfeld do Berlína memorandum na 37 stranách, ktoré popisovalo národno-socialistickú východnú politiku ako “majstrovské dielo zlého konania.” [109] V júni predložil ekonóm Walter Labs návrhy na administratívne reformy v obsadenom Rusku. Pýtal sa: “Sú východné územia a národy na nich žijúce prijímané ako členovia Európskej ríše, alebo sú to vykorisťované kolónie a kolonizované národy?” Labs požadoval, aby bolo priznané právo na súkromný majetok, pokročilé vzdelávanie a príležitosť k úspechu. Otvorene poukázal na to, že “národy, ktoré dosiahnu v čase vojny toľko, ako dokázala Červená armáda, sú príliš pokročilé na to, aby boli kolonizované.” [110]

Nemecká armáda vydala podrobné pokyny pre svoje vojská v Rusku počas roka 1943. Prikazovala v nich “byť spravodlivý. … Rusi nič nenávidia viac, ako nespravodlivosť. Rus je obzvlášť dobrý pracovník; ak je s ním zaobchádzané slušne, pracuje tvrdo. Je inteligentný a učí sa rýchlo.” [111] Takmer o dva roky skôr Waffen SS dala pokyny svojim členom “úprimne sa pokúsiť pochopiť súčasnú ruskú dušu,” a každý muž SS má “byť nielen vojakom, ale aj tak trochu politikom.” Cieľom, ako bolo uvádzané v rozkaze vojakom Leibstandarte, bola “jedna z najdôležitejších úloh pre nemecký národ, a to získať tieto národy do európskej rodiny.” [112]

Obr.: Ruskí dobrovoľníci v radoch nemeckých ozbrojených síl. Ríšske médiá zverejnili ich prísahu napriek Hitlerovým obavám pred nasadením týchto zúrivých bojovníkov do služby v ozbrojených silách

Leibstandarte bránila rieku Mius až do apríla 1942, kedy dostala rozkazy na presun. Granátnik si spomína: “Počas nášho sťahovania od Taganrogu stáli popri cestách tisícky ľudí a mávali jednotkám, ktoré odchádzali; príklad toho, aké dobré vzťahy mohli medzi divíziou SS a ruským civilným obyvateľstvom panovať.” [113]

Aj keď si Waffen SS vybudovalo svoju povesť najmä ako elitná bojová jednotka, nemenej rezolútne konala aj pri presadzovaní sociálnych a politických reforiem nevyhnutných pre Európu, aby obnovila jej nadvládu a renomé vo svetových záležitostiach. V rámci boja proti pretrvávajúcemu nacionalizmu 19. storočia, rozdeľujúcemu kontinent, a neproduktívnym dogmám Úradu pre rasovú politiku v Nemecku, išlo Waffen SS osamelou cestou; málokto v hierarchii Ríše riskoval odpor voči legislatívnym programom NSDAP. Veliteľ pluku Leibstandarte Albert Frey pripomenul, že “počas vojny žiadne iné oblasti NS štátu neporušovali politické a vojenské rozhodnutia vrchného vedenia a nikto o nich tak otvorene nediskutoval a nekritizoval, ako to bolo v rámci SS.” [114] Začlenenie negermánskych dobrovoľníkov do Waffen SS prinútilo vládu Ríše uznať prínos zahraničných národov k vojnovému úsiliu. Germánski branci požadovali povojnovú európsku federáciu namiesto hegemónie Nemecka. Svoje politické názory presadzovali cez SS, čím viedli vládu Nemecka k vyváženému pohľadu. To rozširovalo vplyv nedostatočne zastúpených vrstiev, ktoré bojovali – mnoho z nich na základe idey, že oslobodzovacie vojny v roku 1813 začali presúvať moc od cisárskej dynastie ku pruským roľníckym milíciám.

Tisícky Ukrajincov sa dobrovoľne prihlásilo do služby vo Waffen SS. [115] Ukrajinská 14. granátnická divízia SS, ktorú sa Nemci rozhodli vytvoriť v apríli 1943, išla do akcie nasledujúceho roku. Keď sa Hitler dozvedel o jej existencii, spochybňoval jej spoľahlivosť. Naznačoval, že by bolo lepšie použiť ich zbrane na vyzbrojenie novej nemeckej divízie. Vypočul si prianie generála Vlasova viesť oslobodeneckú armádu a odpovedal: “Nikdy nevytvorím Ruskú armádu. To je strašiak najvyššieho rádu.” [116]

Keď plukovník SS Günther d’Alquen kritizoval oficiálne stanovisko degradujúce Rusov, Himmler ho výslovne varoval pred akoukoľvek akciou SS v rozpore s prianím Vodcu. Napriek tomu Waffen SS zvíťazilo. Citujúc Schwarza van Berk: “Tí, ktorí požadovali, aby úzko definovaná rasová politika bola zrušená v prospech širšieho, racionálnejšieho výkladu, našli najsilnejší hlas v Himmlerovi. A teraz ten istý Himmler, ktorý na svojom vlastnom území zriadil najprísnejšie rasové kritériá, sa stal obhajcom liberálneho chápania práv národov a rás.” [117]

Hitler nesúhlasil so zmenami tvrdohlavo požadovanými Waffen SS, ale ironicky sa mu podarilo vytvoriť systém, ktorý umožnil ich pokrok. V prejave vo Vogelsang v roku 1937 vyhlásil: “Tí najschopnejší z našich radov môžu dosiahnuť tie najvznešenejšie pozície bez ohľadu na svoj pôvod a narodenie. … Čím boli, čo ich rodičia robili, kto bola ich matka, to neznamená nič. Ak sú schopní, majú voľnú cestu. Stačí jednoducho prevziať zodpovednosť; to znamená postaviť sa do čela.” [118] Hitlerova politika sa podobala duchu francúzskeho liberalizmu z 18. storočia, v ktorom si talentovaní jedinci uvedomili svoj potenciál a dorástli na vedúce pozície.

Od svojho založenia v roku 1934 VT – budúce Waffen SS – priťahovalo mužov z nedotknutého prameňa vynikajúcich ľudských zdrojov, ktorý raz označil Gneisenau. Frey, ktorý bol medzi prvými, čo sa pripojili k zbraniam SS, napísal o svojich priateľoch z výcvikového tábora v kasárňach Ellwangen: “Väčšinou išlo o roľníkov a pôvodom z dedín.” [119] V nemeckej armáde pochádzalo 49 % dôstojníckeho zboru z vojenských rodín. Vo VT to bolo iba 5 %. Iba 2 % z armádnych dôstojníkov pochádzalo z vidieka, ale podstatné percento dôstojníkov VT vyrástlo na farmách. [120] Napriek pomerne obmedzenému vzdelaniu sa dôstojníci SS v kurzoch generálneho štábu pravidelne umiestňovali medzi najlepšími 10 % absolventov. [121] V niektorých nemeckých vidieckych oblastiach sa takmer tretina sedliackych chlapcov zapísala do VT.

Podobne ako v nemeckej armáde aj táto nová bojová sila podporovala iniciatívu na bojisku na nižších úrovniach velenia. Avšak taktiež uvoľnila sociálne bariéry medzi dôstojníkmi a podriadenými. Základom bolo získanie si autority skôr na rešpekte druhých, než na hodnosti. To v zbraniach SS vštiepilo liberálny postoj, ktorý umožnil Nemcom a Európanom stáť bok po boku ako bratom. Počas niekoľkých rokov Waffen SS prispelo k politickej a vojenskej evolúcii, ktorá by inak trvala desiatky rokov. Stalo sa tak bez nátlaku na mužov zo strany vlády alebo obyvateľstva.

Vo svojej konečnej podobe sa Waffen SS iba málo podobali na výstavnú strážnu jednotku strany, zosobňujúcu výkvet nemeckej mužnosti, ktorú Hitler pôvodne určil na domáce misie podľa svojej úvahy. Himmler nakoniec uznal, že “Waffen SS začínajú viesť svoj vlastný život.” [122] Muži vo Waffen SS neboli obmedzovaní zavedenými vojenskými zvykmi, a tak pristupovali ku svojim úlohám s nezávislým a inovatívnym duchom. Vďaka svojim dobrovoľným záväzkom a vojnovým obetiam lobovali za politické reformy – čo boli pre ozbrojené sily zvyčajne zakázané vody. To všetko napriek tomu, že členovia pochádzali z veľkej časti z vrstvy, ktorej historicky chýbal verejný vplyv. Napriek dynamike, odvahe a sebaistote by Waffen SS nikdy nezískala potrebnú silu bez štátneho systému, ktorý podporoval rozvoj skrytých schopností. Vodca schválil rozšírenie Waffen SS napriek svojim pochybnostiam. Hitler bol muž, ktorý nehľadal spôsob, ako ovládať ľudí, ale ako ich viesť, pomôcť im preskúmať, objaviť a využiť svoj potenciál, aj keď zavedené zmeny boli v rozpore s jeho osobným presvedčením.

Preklad: ::prop, www.protiprudu.org
Richard Tedor: Hitlerova revolúcia – Obsah

Tento preklad bol možný iba vďaka podpore čitateľov webu www.protiprudu.org. Ďakujeme všetkým, ktorí prispeli.

Referencie:

[94] Gieler, Hermann, Ein anderer Hitler, s. 399

[95] Schwarz, Hanns, Brennpunkt FHQ, s. 65

[96] Degrelle, Leon, Erinnerungen eines europäischen Kriegsfreiwilliger, s. 122

[97] Ochsenreiter, Manual, Deutsche Militärzeitschrift: Sonderausgabe Waffen SS, s. 70

[98] Neulen, Hans Werner, Europa und das 3. Reich, s. 62

[99] Schweiger, Herbert, Mythos Waffen SS, s. 67

[100] Ochsenreiter, Manual, Deutsche Militärzeitschrift: Sonderausgabe Waffen SS, s. 71

[101] Seidler, Franz, Avantgarde für Europa, s. 21

[102] Schwarz, Hanns, Brennpunkt FHQ, s. 65

[103] Seidler, Franz, Avantgarde für Europa, s. 16

[104] Schwarz, Hanns, Brennpunkt FHQ, s. 66

[105] Ochsenreiter, Manual, Deutsche Militärzeitschrift: Sonderausgabe Waffen SS, s. 65

[106] Ibid, s. 72

[107] Post, Walter, Hitlers Europa, s. 322

[108] Schulze-Kossens, Militärischer Führernachwuchs der Waffen SS, s. 23

[109] Neulen, Hans Werner, Europa und das 3. Reich, s. 56

[110] Ibid, s. 160, 161

[111] Post, Walter, Hitlers Europa, s. 258

[112] Schweiger, Herbert, Mythos Waffen SS, s. 55-56

[113] Ibid, s. 61

[114] Frey, Albert, Ich wollte die Freiheit, s. 247

[115] Höhne, Heinz, Die Orden unter dem Totenkopf, s. 467

[116] Seidler, Franz, Avantgarde für Europa, s. 27

[117] Schwarz, Hanns, Brennpunkt FHQ, s. 67

[118] Gordon, Helmut, Es spricht: Der Führer, s. 27

[119] Frey, Albert, Ich wollte die Freiheit, s. 90

[120] Höhne, Heinz, Die Orden unter dem Totenkopf, s. 413

[121] Schulze-Kossens, Militärischer Führernachwuchs der Waffen SS, s. 231

[122] Höhne, Heinz, Die Orden unter dem Totenkopf, s. 444