Jedným z najhorších klišé súčasnej politiky je tvrdenie, že “Spojené štáty sú národom imigrantov”. Implicitným argumentom potom býva, že „ak sa pozrieme na náš rodokmeň dostatočne späť v čase, zistíme, že všetci sme potomkami predkov, ktorí vystúpili z lode.“ Nevyzerá to potom svojvoľne a nespravodlivo, ak Amerika povie, že už neprijme ďalších prisťahovalcov? Koniec koncov, čo ak by bolo to isté povedané niektorému z našich predkov, ktorí sem prišli?

Klišé o “národe imigrantov” pretláča predpoklad, že všetci imigranti sú v zásade rovnakí, a preto je nespravodlivé robiť medzi nimi rozdiely. Avšak pravdou je, že nie všetci imigranti sú rovnakí. Veď i obhajcovia imigrácie sa nikdy neunavia vo svojich popisoch, koľko rasovej, kultúrnej a náboženskej “diverzity” nám prinesú.

Ale diverzita rozhodne nepredstavuje nič dobré.

Žiadna spoločnosť sa nezlepší rasovou, kultúrnou a náboženskou diverzitou. Tie sa stanú iba poruchovými linkami, pozdĺž ktorých sa budú pravidelne vyskytovať sociálne trenice a otrasy.

V skutočnosti by si Amerika polepšila, ak by mala menej černochov, Aziatov, mesticov a Židov.

Ale je tu i ďalší typ diverzity, ktorej potrebujeme čeliť, keď hovoríme o imigrácii. Tento druh diverzity môže existovať medzi ľuďmi tej istej rasy, náboženstva a kultúry. Ide o diverzitu ekonomických a politických záujmov. To, že sme všetci imigrantmi, alebo potomkami imigrantov ešte neznamená, že všetci máme rovnaké záujmy.

Každý jeden nový imigrant nevyhnutne riedi politickú a ekonomickú silu ľudí, ktorí tu boli pred ním. Platí to bez ohľadu na to, ako veľmi môže ten-ktorý imigrant prispieť spoločnosti. Keď Nikola Tesla vystúpil z lode, život každého inžiniera alebo vynálezcu sa stal o trochu viac konkurenčným – napriek tomu, že Teslove vynálezy nám všetkým uľahčili život.

Obľúbeným argumentom obhajcov imigrácie býva, aby sme vyhľadali talianskych, poľských, írskych alebo ďalších “etnických” (t.j. nie anglosaských) Američanov a položili im túto otázku: Oni (Anglosasi) vás tiež nechceli sem pustiť, tak ako môžete byť na strane ľudí, ktorí dnes odmietajú Somálcov, Haiťanov a Mexičanov? Samozrejme, že obhajcovia imigrácie tým vyložia karty na stôl. Sú si vedomí, že diverzita je zdrojom oslabenia medzi bielymi. Podkopáva našu solidaritu, čo naši nepriatelia ľahko zneužijú.

Nič dnes neznie mojim ušiam viac škrípajúco, ako keď biely Američan začne hovoriť o svojej “anglosaskej” identite. Škrípe to podľa mňa z dvoch dôvodov. Za prvé, väčšina z nich je i tak euro-miešancami. Za druhé, čistokrvní Anglosasi, akým som i ja, sú ľudia, ktorí sa v prvom rade a predovšetkým vzdali tejto krajiny – a sami ju už “naspäť nedostaneme”. Možno sa potom zbavíme našich starých predsudkov voči spriazneným belochom a naučíme sa spolupracovať s Írmi, Talianmi a Poliakmi, ktorí sú spravidla oveľa menej ochromení “bielou” vinou, emocionálnou represiou a neochotou postaviť sa v boji na vlastnú stranu.

Napriek tomu môžem stále priznať, že Anglosasi mali v minulosti dobré argumenty pre to, aby vylúčili iné biele etnické skupiny. Vedeli, že etnická diverzita bude zdrojom spoločenských konfliktov a oslabenia, dokonca i vtedy, ak išlo o diverzitu medzi spriaznenými belochmi. Rovnaké argumenty sú ešte viac presvedčivé v prípade nebielej imigrácie, keďže nebieli nemôžu byť asimilovaní bez toho, aby zničili bielu rasu a bielu civilizáciu.

Keď boli Spojené štáty založené, išlo primárne o anglosaskú spoločnosť. Ak zoberieme myšlienku, že diverzita oslabuje spoločnosť, zatiaľ čo homogenita ju posilňuje, potom musíme dôjsť k záveru, že Spojené štáty sa mali usilovať o to stať sa ešte viac anglosasky homogénnymi. To znamená, že ak by USA umožnili nejaké prisťahovalectvo, bolo by iba z Veľkej Británie. Nevzťahovalo by sa na žiadnych Írov, Nemcov, Poliakov, Švédov, Nórov, Talianov, Grékov, atď.

Ale imigranti z Európy nie sú ako nebieli. Národy Európy majú spoločné rasové a kultúrne korene, ktoré umožnili, aby sa všetci Íri, Nemci, Taliani a Francúzi stali Američanmi. Európania môžu byť asimilovaní. Avšak nebieli sa nikdy nemôžu stať Američanmi, s výnimkou čisto právneho hľadiska. To znamená, že imigrácia z Európy nebola úplnou katastrofou pre Spojené štáty.

Napriek tomu, ak chceme byť dostatočne objektívni, musíme pripustiť, že bola (menším) nešťastím. To, že ne-aglosaskí imigranti boli asimilovateľní neznamená, že mali rovnaké záujmy ako Američania, ktorí tu už boli pred nimi. Ich príchod stlačil mzdy, rovnako ako príchod nebielej imigrácie dnes. Imigrácia viedla k vzostupu establishmentu vykorenených, bezrasových ľudí, podobne ako v prípade dnešnej nebielej imigrácie. Imigrácia tiež viedla k nárastu kriminality a násilia, rovnako ako nebiela imigrácia dnes. Imigrácia rozriedila politickú silu Anglosasov, rovnako ako nebiela imigrácia v súčasnosti riedi politickú silu belochov.

Nepopieram, že mnohí imigranti, ktorí by boli vylúčení týmto argumentom, ohromne prispeli tejto krajine. Ale z rovnakého dôvodu tu nie je žiaden spôsob spočítať anglosaských géniov, ktorí sa možno stratili kvôli spoločenskej dislokácii zapríčinenej imigráciou. Navyše je možné poukázať i na skutočné príspevky Židov a iných nežiadúcich skupín, avšak vytvára to argument pre to, aby sme ich tu mali? Ak príspevky Jonasa Salka neprebijú úvahy o homogenite, potom prečo by ich mali prebiť príspevky Nikola Teslu?

Ako by bola rozľahlosť Ameriky využitá bez imigrácie? Kde je vôľa, tam je cesta. Nebyť imigrácie, ktorá vyplnila manufaktúry a gangy polo-vyhladovanými vyvrheľmi z Európy a Ázie, kapitalistická trieda by stratila svoju signifikantnú výhodu oproti robotníckej triede. Mzdy by boli vyššie a pracovné týždne kratšie. A keďže jediným spôsobom, ako získať nových pracovníkov by bola reprodukcia, systém by podporoval veľké rodiny a zabezpečil, aby boli deti riadne vzdelávané. Veľké podniky by sa rozvíjali pomalšie – čo by bolo úplne v poriadku.

Veľká a prosperujúca americká robotnícka trieda by sa rozvinula omnoho skôr popri veľkej a prosperujúcej strednej triede poľnohospodárov a obchodníkov. Obe skupiny by mali svoje zdroje a voľný čas, ktorý by chránil ich práva a slobody pred plutokratmi, slniečkármi a vojnovými štváčmi. Amerika by bola slobodnejšou, menej rozdelenou, harmonickejšou a šťastnejšou spoločnosťou.

Nuž, ale takto to nedopadlo.

V súčasnosti biela Amerike predstavuje zmes všetkých možných ľudí z Európy, ktorí sú pomaly zaplavovaní silnejúcimi prílivmi bahna.

Ak chceme prežiť ako rasa, musíme sa spojiť. V tomto zmysle chápem tomu, prečo sú moji spriaznení bieli nacionalisti tak nerozhodní, pokiaľ ide o prehodnotenie starých debát o imigrácii. Ako by mohli bielej jednote v dnešnej Amerike pomôcť neúspešné argumenty, ktoré vylučovali Írov, Slovanov a Talianov?

Američania dôb minulých si chceli udržať svoju anglosaskú identitu, avšak vo svojom úsilí zlyhali. S každou ďalšou generáciou tu bolo viac a viac miešania medzi potomkami rozmanitých európskych skupín imigrantov. To umožnilo vznik generického bieleho Američana, ktorý vníma svoje záujmy výlučne ako belošské. Jazykové a kultúrne odlišnosti Starého sveta rýchlo mizli a s nimi i schopnosť našich nepriateľov zneužívať ich vo svoj prospech.

Nemusíme to nevyhnutne vnímať ako stratu. Koniec koncov stále tu máme Francúzsko. Stále tu existuje Poľsko i Nemecko. A Američania budú pravdepodobne stále oslavovať deň sv. Patrika a Októberfest. Jednoducho budeme mať na oboch podujatiach rovnaký dav.

Ale je to zisk? Amerika môže byť videná ako miesto, kde sme obnovili pôvodnú jednotu bielej rasy predtým, než bola rozdelená a poštvaná proti sebe. V záujme zachovania a presadzovania záujmov tejto vznikajúcej (alebo opätovne sa obnovujúcej) bielej jednoty, potrebujeme stopnúť a následne zvrátiť príliv nebielych do Spojených štátov.

Okrem blokovania nebielych, aký druh imigračnej politiky by biela nacionalistická Amerika mala mať? Samozrejme, že by som otvoril naše hranice perzekuovaným belochom z Rodézie a Južnej Afriky. Ale malo by to platiť plošne? Budeme tiež otvárať naše hranice perzekuovaným moslimským Kurdom a Afgáncom? Niektorí z nich sú totiž nielen bieli, ale dokonca nordici.

A kto je vlastne biely? Väčšina ľudí na Blízkom východe, v strednej a južnej Ázii môže byť kategorizovaných ako kaukazoidi. Dokonca čistokrvní dravidi z južnej Indie, nezmiešaní s Árijcami alebo s australoidnými aborigíncami, sú kaukazoidi, napriek tomu, že ich pleť je niekedy tmavšia ako u černochov. V krátkosti, v rámci kaukazoidnej rasy existuje množstvo diverzity.

Mali by sme však pamätať na to, že politika diverzity so sebou prináša slabosť, zatiaľ čo homogenita prináša silu. Preto by sme mali byť celkom opatrní v prípade akceptácie akéhokoľvek imigranta len preto, že ide o kaukazoida v širšom zmysle.

Vzhľadom k tomu, že populácia a kultúra bielej Ameriky je stále primárne severoeurópska, preferoval by som takú imigračnú politiku, ktorá by zachovala a posilnila tento element. Ak si ceníme väčšiu homogenitu, potom najrýchlejším spôsobom bude propagácia imigrácie z krajín severnej Európy.

Stále tu však máme problematiku kontroly kvality. Je jasné, že Spojené štáty nemajú záujem o import hlupákov. Ale mali by sme naozaj podporovať imigráciu múdrych ľudí? Nebolo by pre bielu nacionalistickú Ameriku lepšie súťažiť s ostatnými bielymi národmi s jej vlastnými najlepšími mozgami? Nemali by sme skôr mať záujem o to vidieť všetky biele národy prosperujúce a dobre riadené? To však znamená, že každý biely národ bude potrebovať svoju vlastnú elitu. Preto by Amerika nemala byť “únikom mozgov”.

Samozrejme, že v prípade, ak biele národy majú zaostalé a opresívne systémy, ktoré márnia ich domáce talenty, potom sa zdá ľudským umožniť talentovaným ľuďom presťahovať sem. Ale nemalo by byť našou prvoradou prioritou podporiť tieto spoločnosti tak, aby došlo k ich zlepšeniu? A v prípade, že sa im to podarí, nemali by skôr podporiť imigrantov v tom, aby sa vrátili domov a pracovali na rozvoji pre svojich vlastných ľudí?

Je tu i ďalšia, viac fundamentálna otázka, ktorá musí byť položená predtým, než budeme diskutovať o imigračnej politike: Prečo by nejaký zdravý národ vôbec potreboval imigráciu?

Čo ak migrácia nie je spoločenským dobrom, ale symptómom spoločenských chorôb? V dnešnej Amerike slúži imigrácia zmierneniu systému pred dôsledkami jeho vlastných zlyhaní. Napríklad pokrok si vyžaduje viac a viac inteligentných ľudí, napriek tomu inteligentní Američania nasledujú príšerne dysgenické reprodukčné vzorce. Pokrok si vyžaduje viac a viac vzdelaných ľudí, napriek tomu americký vzdelávací systém nikdy na tom nebol horšie. Namiesto toho, aby sme vyriešili tieto problémy, importujeme sem mozgy z južnej a východnej Ázie. Pokiaľ Amerika potrebuje viac mozgov, mala by snažiť, aby vyrástli tu, skôr než aby ich sem importovala.

Imigrácia je v skutočnosti len otázka distribúcie. Ale distribúcia predpokladá produkciu. Takže konečná otázka znie: Ako dáme do poriadku náš dom tak, aby sme získali kontrolu nad našim osudom a vyprodukovali viac a lepších bielych detí? Až dokým sa nebudeme zaoberať týmto problémom, bude celá otázka bieleho prisťahovalectva diskutabilná.

autor: Greg Johnson

preklad: Aman, protiprudu.org