Rozloženie Iraku je pre bielych nacionalistov dôkazom starého nemeckého príslovia “Schadenfreude ist die schönste Freude” (Škodoradosť je najväčšia radosť). Prečo? Lebo sme mali v mnohom pravdu a povedali sme im to.

Saddámov Irak nebol hrozbou pre Spojené štáty. Za vlády Saddáma nebola v Iraku žiadna al-Kaída. Dnes odnož al-Kaídy kontroluje jednu tretinu krajiny. Americká vojna v Iraku bola založená na klamstvách uvarených a propagovaných Židmi a ich prisluhovačmi, aby prinútili USA utratiť viac ako 2 bilióny dolárov a bezpočet životov kvôli zničeniu jedného z nepriateľov Izraela.

Myšlienka demokratizácie Iraku bola hlúposť, pretože Iračania nie sú národ, ale iba zmes kmeňov rozdelených náboženstvom (suniti, šiíti, kresťania) a etnicitou (Kurdi, Arabi, Turkméni). Takúto spoločnosť môže udržať pokope jedine diktátor a kvôli nedôverčivej, nepotistickej kultúre Iraku takáto diktatúra nevyhnutne povedie k imperiálnej vláde diktátorovho kmeňa a náboženskej skupiny nad zvyškom krajiny. Taká je pravda o režime Saddáma Husseina a to isté platilo i pre “demokratický” režim šiítskeho šovinistu Nourika al-Malikiho.

Irak je ukážkový príklad zlyhania etnickej a náboženskej diverzity v jednom štáte. Všetky multikulturalistické, pacifistické, jedno-svetové, kozmopolitné a imperialistické hazardy vedú k nenávisti a krviprelievaniu. Preto je jediným realistickým základom pre mier a ľudské bratstvo – v obmedzenom rozsahu, ktorý je reálny – etnonacionalizmus: vytvorenie homogénnych spoločností pre všetkých ľudí pozdĺž etnických, kultúrnych a náboženských (keďže islam je zo svojej podstaty politickým náboženstvom) línií.

Preto je najlepším výsledkom pre Irak rozdelenie: Kurdi si zaslúžia svoj vlastný štát na severe a arabské teritórium musí byť rozdelené medzi sunitov a šiítov. (Ostatné etnické a náboženské skupiny sú príliš malé na to, aby dúfali v niečo viac než toleranciu). Takéto rozdelenie by sa mohlo uskutočniť systematickým, pokojným a humánnym spôsobom, ak by bol náš svet ovládaný etnonacionalistickými princípmi. Avšak tento svet je ovládanými zlými a bláznivými ľuďmi, takže takéto rozdelenie bude dosiahnuté skrz chaos, vojnu a nevýslovnú krutosť. Ale k rozdeleniu tak či tak dôjde. (ISIS sa pravdepodobne zastaví a šiítska armáda sa zomkne, keď boje zasiahnu šiítske oblasti).

Samozrejme, že blbci vo Washingtone nič nechápu. Napríklad Hillary Clintonová, ktorá sa očividne chce stať irackou prezidentkou, zbožne vysvetľovala, že Maliki a šiítska majorita by sa mali snažiť byť viac inkluzívni k menšinám. Veď všetci bieli Američania dobre vedia, že nerecipročné gestá dobrej vôle voči rozzúreným menšinám sú kľúčom k budovaniu utópie.

ISIS tiež dokazuje ďalšiu pointu, v ktorej mali bieli nacionalisti pravdu, a síce, že história je stále plná prekvapení. Ani v mojich najcynickejších snoch som nečakal, že sa zobudím a zistím, že tretina Iraku je v rukách odnože al-Káidy – a že každý priateľ Spojených štátov v tomto regióne skončil s guľkou v hlave alebo rovno bez hlavy – a toto všetko bolo prácou obrovskej, dobre organizovanej a financovanej organizácie, o ktorej som ja, i zvyšok sveta, predtým nikdy nič nepočul.

Samozrejme, že dnes sme zaplavovaní informáciami o ISIS, vrátane množstva údajov o jeho financovaní, o ktorom sa hovorí, že je úplne pôvodné a nemá čo robiť so sponzorstvom štátu.

Tieto tvrdenia nekupujem. ISIS sa očividne teší štátnemu sponzorstvu zo strany Saudskej Arábie a Kataru a pravdepodobne tiež i Spojených štátov, keďže cieľom americkej politiky bolo potlačiť typy inklinujúce k Al-Kaíde v Iraku a podporovať ich v Sýrii, na základe pochybného predpokladu, že nikto z nich neprekríži porézne hranice medzi oboma krajinami.

Pre americkú politiku je samozrejmé, že tí, ktorí sa starajú aspoň trochu o americké záujmy, nepremýšľajú v dlhodobom horizonte a tí, ktorí v ňom premýšľajú, zase pracujú na tom, aby obetovali americké záujmy Izraelu.

Malo by to tiež hodiť trochu svetla na prekvapujúce hlasy proti americkej intervencii na Pravici, napríklad od Davida Fruma a Glenna Becka. Samozrejme, že najsilnejším hlasom proti americkej intervencii bol Izrael, keďže vznik ISIS-u vytvára spoločný záujem medzi Spojenými štátmi a Iránom, ktorý je hlavným spojencom šiítskej irackej vlády. Izrael si samozrejme želá, aby Spojené štáty zničili Irán, a preto poslednou vecou, ktorú si praje, je akýkoľvek druh spolupráce medzi týmito dvomi krajinami v Iraku.

Avšak v prípade, že Spojené štáty zostanú mimo Iraku, Irán takmer určite zakročí, čo môže umožniť Židom vykonštruovať v budúcnosti vojnu medzi USA a Iránom. Saudi by tiež volali po americkej intervencii v prípade takéhoto scenára. Koniec koncov je pre nich ľahké predať Američanom mémy typu: “Nemôžeme dovoliť Iránu, aby kontroloval irackú ropu, rovnako ako sme nemohli predtým umožniť Saddámovi kontrolovať kuwajtskú ropu”.

Prirodzeným sklonom každého amerického bieleho nacionalistu je pozrieť sa na súčasnú krízu a rozhodnúť o ďalšom postupe na základe amerických záujmov – v prípade, že by bola naša krajina seriózna. Alebo ak by to bola aspoň naša krajina. V takom prípade je správnou politikou nič nerobiť. Rovnako to bolo správne pred viac ako 10 rokmi, kedy bola táto krajina podvedená, aby sa zúčastnila poslednej irackej vojny.

Ale v istom bode by nás malo osvietiť, že Amerike už dlhšie nie je serióznou krajinou. A dlhšie nie je ani našou krajinou. Namiesto toho je len nástrojom medzinárodného židovstva a medzinárodného kapitálu – monštrom, ktoré prináša mizériu našim ľuďom i zvyšku planéty. Preto akákoľvek politika, ktorá je dobrá pre Ameriku, je zároveň zlá pre bielu rasu i celý svet. Ide jednoznačne o prípad, kedy platí, že “čím horšie, tým lepšie”. Tretia iracká vojna možno skoncuje s touto krajinou. A ak Amerika nastúpi na túto cestu, potom bieli Američania by mali byť tými poslednými, ktorí sa ju pokúsia zachrániť.

autor: Greg Johnson

preklad: Aman, protiprudu.org