Hitlerova revolúcia, kapitola 6.2 – Revolúcia verzus reakcionárstvo – Prvé kampane

Nemecké kampane počas Druhej svetovej vojny sú obľúbenou témou štúdia historikov a vojenských analytikov; avšak keď skúmajú úspechy a neúspechy Hitlerových stratégií, málokto berie do úvahy zhubný vplyv hnutia odporu. Rovnako ako renegáti v diplomatických službách pomáhali blokovať mierové dohody s Anglickom v roku 1939, vysokí dôstojníci armády dôsledne narúšali vojnové úsilie po zahájení nepriateľských akcií. Aj keď iba menej ako 5 % nemeckých armádnych dôstojníkov sa identifikovalo so zradcami vlastného národa, [19] zradcovia často zastávali pozície v plánovaní a logistike, čo im umožňovalo spôsobiť katastrofu neprimeranú k ich počtu. Gestapo si časom vytvorilo zoznam podozrivých, ale obvykle nevyšetrovalo armádu. To umožnilo prakticky nepozorovane naďalej podvracať bojové operácie. Pruský šľachtic Fabian von Schlabrendorff, štábny dôstojník a nemilosrdný sabotér, vyjadril myslenie sprisahancov: “Zabránenie Hitlerovmu úspechu za akýchkoľvek okolností a akýmikoľvek prostriedkami, a to aj za cenu drvivej porážky nemeckej ríše, bolo našou najdôležitejšou úlohou.” [20]

Vymenovaním na kľúčové miesta v generálnom štábe získali sprisahanci vhľad do vojenskej stratégie ako bola vytváraná, a tieto informácie odovzdávali nepriateľovi. Bývalý armádny náčelník generálneho štábu Haider potvrdil v roku 1955: “O takmer všetkých útokoch plánovaných OKW vedel nepriateľ dokonca ešte skôr, než sa mi dostali na stôl.” [21] Nemeckým ozbrojeným silám chýbal prvok prekvapenia od prvého dňa bojov. Dňa 30. augusta 1939, teda dva dni pred tým, ako Nemecko zaútočilo na Poľsko, doručil Kleist-Schmenzin podrobné operačné rozkazy na britské veľvyslanectvo v Berlíne s pokynmi “odovzdať ich Varšave.” [22] Chamberlain včas odovzdal dokumenty plukovníkovi Beckovi.

Niekoľko mesiacov po ukončení kampane v Poľsku zatklo SD v Berlíne člena ríšskeho ministerstva zahraničia, ktorý sa pokúšal prepašovať mikrofilm. Boli v ňom uvedené presné informácie o sile a umiestnení nemeckých okupačných síl v Poľsku. Vtedajší šéf SD neskôr napísal: “V OKW boli viac ako trocha prekvapení, aká bola správa presná a komplexná. Najmä preto, že údaje boli správne do posledného detailu.” Vyvodil z toho, že “iba vysokí nemeckí dôstojníci” mohli vypracovať takýto materiál. [23]

Medzi voľne spolupracujúce podvratné skupiny patrila aj vojenská rozviedka – Abwehr. Jej činnosť bola obzvlášť deštruktívna a šéf Abwehru Canaris bol majstrom dezinformácií. Veľkoadmirál Karl Dönitz vyhlásil vo svojich pamätiach, že Abwehr “nevydal po celú vojnu jedinú užitočnú informáciu o nepriateľovi.” [24] Canaris prijal monarchistu Hansa Ostera na centrálne oddelenie agentúry. Oster bol počas Prvej svetovej vojny dôstojníkom generálneho štábu, v roku 1932 odišiel z armády kvôli porušeniu svojho kódexu cti. Canaris ho znovu prijal ako záložného podplukovníka v roku 1935. Keď vypukla vojna, Oster začal sťahovať do Abwehru svojich známych, ktorí boli nepriateľskí voči štátu, ako “špecialistov”. Od októbra 1939 Oster urobil kópiu každej správy Abwehru plus všetkého, čo mohol získať z OKW a odovzdával to holandskému vojenskému atašé v Berlíne, ktorým bol plukovník Giysbertus Sas. Presviedčal Sasa, aby informácie využil na posilnenie obranyschopnosti Holandska proti Nemecku a a odovzdal správy západným mocnostiam. Oster mu poskytol 3. apríla 1940 aj podrobnosti o hroziacej nemeckej invázii do Nórska, aby varoval Oslo. [25]

O mesiac neskôr Oster odovzdal Sasovi konečný dátum nemeckej prekvapivej ofenzívy na západe. [26] Holanďania neuverili informácii. Rovnako skepticky sa vyjadril belgický veľvyslanec Adrien Nieuwenhuys: “Žiaden Nemec by niečo také neurobil!” [27] Veriac, že upozornil Spojencov včas, Oster vypočítal, že nevydarená ofenzíva by stála Nemecko 40 000 mŕtvych. Podľa vlastných slov sa považoval za “lepšieho Nemca, než všetci čo prišli po Hitlerovi.” [28] Nemecká bezpečnostná služba moniturujúca telefónne linky holandského veľvyslanectva vedela, že Sas prijal tajnú informáciu o západnom ťažení, ale nebola schopná lokalizovať zdroj. Aby odvrátil podozrenie, Oster sa snažil do veci zatiahnuť barónku Steengracht, manželku nemeckého diplomata. Iba zásah Ribbentropa zabránil Osterovi – synovi pastora – využiť zdroje Abwehru k zatiahnutiu nevinnej ženy do zrady. [29]

Canaris nechránil iba Ostera, ale zrádzal vojenské tajomstvá aj na vlastnú päsť. Aj keď počas Prvej svetovej vojny slúžil ako kapitán ponorky, nebránilo mu to podávať informácie britskej tajnej službe o podrobnostiach vývoja nemeckých ponoriek počas 30-tych rokov. Vysokí dôstojníci Abwehru profitovali z vojny, prijímali úplatky výmenou za prieťahy návrhov, a polícia zatkla Hansa von Dohnanyi – “špecialistu” naverbovaného Osterom, za verejnú korupciu. Riaditelia Abwehru predávali v Mníchove obrazy, gobelíny a valuty na čiernom trhu. Samotný Canaris si zaistil agentúrne kuriérne lietadlo, ktoré pravidelne lietalo do Španielska a vozilo mu čerstvé jahody. [30] Korupcia a neschopnosť sa v Abwehre tak rozšírila, že Hitler nakoniec uvoľnil ľstivého admirála z funkcie a agentúru dal pod právomoc Himmlera.

V roku 1940 bolo však ešte ďaleko do robenia poriadkov v Abwehre. Práve v tom roku Canaris zasadil ďalšiu ťažkú ranu nemeckým záujmom. Potom, ako Londýn odmietol v júli Hitlerovu veľkorysú ponuku na mier, Vodca premýšľal, ako pokračovať vo vojne proti Anglicku. Vzhľadom k tomu, že obojživelná invázia na Britské ostrovy bola príliš riskantná, rozhodol sa zaútočiť na zámorské pozície nepriateľa. Jednou z možností bolo obsadenie britskej základne v Gibraltári, ktorá kontrolovala námorné cesty do Egypta a Suezský prieplav. Nielenže by dobytie doslovne ochromilo pozíciu Anglicka v Stredomorí, ale operácia bola aj v možnostiach Nemecka. Predpokladom bol vstup Španielska do vojny na nemeckej strane a Madrid už uprednostňoval Nemecko a Taliansko. V júli 1940 verejne vyhlásil Francisco Franco – hlava španielskeho štátu: “Ovládnutie Gibraltáru a expanzia do Afriky je povinnosťou a poslaním Španielska.” [31] Dňa 19. júla oznámil svoju ochotu vyhlásiť vojnu Británii a dodal: “V tomto prípade by asi k útoku na Gibraltár bola nevyhnutná podpora Nemecka.” [32]

Hitler mohol presunúť vojakov do južného Španielsku na akciu proti strategickej anglickej základni. Berlín vyslal Canarisa vyjednať spojenectvo, vďaka jeho dobrým vzťahom s poprednými Španielmi. Spolu s Weizsäckerom však dosiahol opak – súkromne informoval Franca, že postavenie Nemecka je zúfalé, takmer bez nádeje na víťazstvo vo vojne. Radil svojmu hostiteľovi, aby ponechal Španielsko neutrálne a uistil ho, že Hitler nevyšle do Španielska armádu, aby si vynútil spoluprácu Madridu. Ak by Canaris presvedčil Franca ku podpore Ríše, “Je viac ako pravdepodobné, že takéto rozhodnutie Španielska by v tom momente znamenalo ukončenie vojny,” napísal španielsky minister zahraničia Serrano Sũner. [33] Silnejšia pozícia Nemecka by dala Hitlerovi silnejšiu ruku pri jednaní s Molotovom v novembri. Mohol vyriešiť svoje spory so ZSSR bez použitia zbraní.

Preklad: ::prop, www.protiprudu.org
Richard Tedor: Hitlerova revolúcia – Obsah

Tento preklad bol možný iba vďaka podpore čitateľov webu www.protiprudu.org.

Referencie:

[19] Remer, Otto Ernst, Verschwörung und Verrat um Hitler, s. 48

[20] 20. Meiser, Hans, Verratene Verräter, s. 59

[21] Ibid, s. 198

[22] Ibid.

[23] Schellenberg, Walter, Hitlers lezter Geheimdienstchef, s. 117

[24] Dönitz, Karl, Zehn Jahre und Zwanzig Tage, s. 247

[25] Meiser, Hans, Gescheiterte Friedens-Initiativen 1939-1945, s. 191

[26] Sudholt, Gert, So war der Zweite Weltkrieg 1940, s. 146

[27] Meiser, Hans, Verratene Verräter, s. 132

[28] Ibid, s. 130

[29] Ribbentrop, Rudolf von, Mein Vater Joachim von Ribbentrop, s. 425

[30] Meiser, Hans, Verratene Verräter, s. 104-105

[31] Ribbentrop, Rudolf von, Mein Vater Joachim von Ribbentrop, s. 288

[32] Schmolke, Heinz, Die Entscheidungsschlacht, s. 10

[33] Mein Vater Joachim von Ribbentrop, s. 289