Nedávno som si prechádzal stránky In Vivo magazín, kde som natrafil na článok zaoberajúci sa rasovou otázkou a rasovými odlišnosťami. Stránka In Vivo magazín je predovšetkým zameraná na vyvracanie rôznych tradovaných povier a mýtov. Autori projektu In Vivo magazín o sebe tvrdia, že sa snažia budovať záujem o prírodu, porozumenie vedy, vedeckú gramotnosť a kritické myslenie. Osobne patrím k tým, ktorí si tiež silne zakladajú na vedeckej gramotnosti, porozumeniu prírody a kritickom myslení, a preto by ma mohla takáto iniciatíva jedine potešiť. Avšak osobne nemám dojem, že by práve uvedeným článkom veľmi napĺňali vytýčený cieľ a skôr mýty vytvárajú a potvrdzujú.

Prekladateľom textu s názvom „Rasa a rasové rozdiely – existujú vôbec?“ je istý Dušan Valent, ktorý je i šéfredaktorom uvedeného webu. Ide o absolventa Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave (odbor geológia a paleontológia), ktorý sa vo svojich textov zameriava prevažne na vyvracanie rôznych kresťanských a kreacionistických hlúpostí. Vo vyššie spomenutom článku sú predkladané tradičné environmentálne a rovnostárske stanoviská k danej téme ako 100 %-ný fakt bez toho, aby sa autor usiloval svoje tvrdenia podložiť zdrojmi, alebo oboznámiť čitateľa s argumentami hereditárnej strany. To ma podnietilo k napísaniu nasledujúceho textu, ktorý reaguje na niektoré argumenty uvedené v predmetnom článku a ktorý zároveň môže poslúžiť i ako akýsi sumár danej problematiky. Dúfam, že sa vám bude páčiť.

Otázka inteligencie

Autor článku začína najskôr s tradičným spochybňovaním konceptu inteligencie tvrdením, že existuje viacero typov inteligencie. Avšak príklady niektorých schopností, resp. „inteligencií“, ktoré autor uvádza, ako napr. výborná pamäť, technická zdatnosť či rozoznávanie analógií korešpondujú s dobre identifikovanými skupinovými faktormi, ako sú lingvistický, logicko-matematický a priestorový. Predovšetkým testy takýchto schopností bývajú vysoko sýtené tzv. faktorom g (general factor). Iné „inteligencie“ (ako napr. hudobná, sociálna/interpersonálna, telesne kinestetická, atď.) nie sú ešte kvantifikované alebo merateľné takým spôsobom, aby bolo možné ohodnotiť ich nasýtenosť faktorom g.[1]

Čo je to vlastne faktor g?

Ide o ústrednú duševnú vlohu zistiteľnú pomocou faktorovej analýzy. Je to biologická premenná, ktorá, ako všetky ostatné biologické premenné, je produktom evolúcie. Vhodná analógia je, že faktor g je motor v továrni, ktorý poháňa rôzne stroje, ktoré vykonávajú rôzne úkony. Niektoré zo strojov pracujú lepšie a vyrábajú nadpriemerne kvalitné výrobky, iné pracujú horšie a vyrábajú zmätky. Ale bez hlavného motoru by nemohol pracovať žiaden z nich.

Autor článku sa pokúša bagatelizovať význam IQ testov konštatovaním, že „najpresnejšie tvrdenie, aké možno o IQ testoch vysloviť je, že sú dobré na meranie IQ a akékoľvek vyvodzovanie záverov z jeho hodnoty môže byť problematické“.

Treba k tomu však dodať, že:

Za prvé, nikto netvrdí, že IQ testy sú dokonalé. Sú však momentálne tým najlepším prostriedkom na zmeranie ľudskej inteligencie, ktorý poznáme.

Za druhé, IQ má svoj praktický význam. Súvisí totiž s mnohými dôležitými ukazovateľmi v oblasti vzdelania, zamestnania, ako aj hospodárskymi a sociálnymi ukazovateľmi – a to pravdepodobne viac než akákoľvek iná merateľná ľudská vlastnosť.

Linda S. Gottfredson, profesorka psychológie na univerzite v Delaware, argumentuje, že výsledky tisícok štúdií podporujú význam IQ pre školské a pracovné výkony. IQ tiež predvída a koreluje s mnohými ďalšími životnými výsledkami. Na druhej strane empirická podpora pre „inteligencie“ nesýtené faktorom g chýba, alebo je veľmi slabá. Podľa Lindy S. Gottfredson sú myšlienky ďalších inteligencií veľmi atraktívne, pretože nám ponúkajú návrh, že každý môže byť nejakým spôsobom múdry.[2]

Spoľahlivosť a validita IQ testov

V článku sa tvrdí, že IQ testy nie sú objektívnym meradlom inteligencie a sú silne predpojaté v prospech bielej strednej vrstvy.

IQ testy však majú v skutočnosti vysokú štatistickú spoľahlivosť. Vysoká spoľahlivosť znamená, že zatiaľ čo skúšaní môžu mať rôzne výsledky pri rôznych príležitostiach alebo sa môžu líšiť vo svojom skóre pri rôznych IQ testoch uskutočnených v rovnakom období, ich výsledky sa vo všeobecnosti budú zhodovať.

Skóre skúšaného pri akomkoľvek IQ teste je obklopené chybným pásmom, ktoré do určitej miery ukazuje, aké bude pravdepodobné skóre skúšaného. V prípade moderných testov sa štandardná chyba merania pohybuje okolo 3 bodov, inak povedané, je pravdepodobné, že približne dve osoby z troch budú mať IQ buď 3 body nad, alebo 3 body pod skúšobným IQ. Ďalším popisom môže byť, že je tu 95 %-ná šanca, že pravdivé IQ je v rozsahu 4-5 bodov nad alebo pod testovaným IQ, v závislosti od predmetného testu. Klinickí psychológovia vo všeobecnosti považujú IQ testy za dostatočne štatisticky spoľahlivé pre mnohé klinické účely.[3]

Mnohé z rozmanitých druhov IQ a psychometrických testov využívajú širokú škálu metód. Niektoré testy sú vizuálne, iné verbálne, ďalšie sú zamerané na riešenie abstraktných problémov a iné sa venujú aritmetike, priestorovej predstavivosti, čítaniu, slovnej zásobe, pamäti a všeobecnému rozhľadu. Osoba, ktorá je dobrá v jednom teste inklinuje k tomu byť dobrá i v ďalších testoch. Inak povedané, výsledky testov navzájom korelujú.

Psychológ Charles Spearman našiel jeden spoločný faktor, ktorý vysvetľoval túto pozitívnu koreláciu medzi testami. Ide práve o vyššie spomínaný faktor g. Okrem toho sú tu tiež menšie, špecifické, faktory alebo schopnosti pre určité oblasti, ktoré sa označujú ako faktor s. Za najlepšie meradlo faktoru g sa považujú Ravenove progresívne matice, ktoré sú testom vizuálneho uvažovania.[4]

Ukážka testu Ravenove progresívne matice. Ide o neverbálny a kultúrne neutrálny test, ktorý môže robiť i negramotný človek. Prof. Rushton ho použil pri testovaní IQ študentov psychológie v JAR. Čierni študenti dosiahli priemer 84 a bieli 105.

Sú IQ testy predpojaté v prospech bielych?

Poďme sa pozrieť na zopár faktov:

1. Pokiaľ ide o socio-ekonomický status, sú na tom americkí Indiáni horšie ako černosi. Napriek tomu v IQ testoch skórujú vyššie. V neverbálnom teste predloženom v prvej triede, kde by mal byť zotretý vplyv vzdelania, prekonali indiánske deti černošské priemerným ekvivalentom 14 IQ bodov, čo odporuje teórii, že rozdiely v IQ medzi etnickými skupinami odrážajú iba rozdiely v socio-ekonomickej oblasti.[5]

2. Čierni si vedú lepšie v tých častiach IQ testov, kde je širšie zastúpenie kultúrnej zložky a horšie v tých, kde žiadna kultúrna zložka nie je. Černosi sú zďaleka lepší vo verbálnych častiach IQ testov než častiach so symbolmi, ktoré merajú schopnosti abstraktného myslenia. Ak by za rozdiely vo výsledkoch IQ testov černochov a belochov mohla kultúrna predpojatosť, potom by mali byť najväčšie rozdiely v kultúrne zameraných verbálnych testoch. Ale opak je pravdou.[6]

3. Tvrdenia článku o údajnej predpojatosti v prospech bielej strednej vrstvy tiež spochybňuje verejné stanovisko 52 medzinárodne uznávaných odborníkov, ktoré bolo vydané ako reakcia po početných, často negatívnych, ohlasoch na knihu The Bell Curve od Herrnsteina a Murraya, v ktorej autori skúmajú dôležitosť a dopad inteligencie na život spoločnosti. Vyhlásenie bolo prvý raz bolo publikované v The Wall Street Journal dňa 13. decembra 1994:

„Inteligenčné testy nie sú kultúrne zaujaté voči americkým černochom alebo iným v USA narodeným, anglicky hovoriacim skupinám obyvateľstva. Skôr naopak, skóre IQ má rovnako presnú prediktívnu silu pre všetkých takýchto Američanov, bez ohľadu na rasu alebo sociálnu triedu. Jedinci, ktorí dobre neovládajú angličtinu, môžu absolvovať buď neverbálny test alebo test v ich rodnom jazyku.“

Vo svojej smerodajnej práci na danú tému s názvom „Predpojatosť v mentálnom testovaní“ Arthur Jensen zistil, že IQ testy nie sú predpojaté (využívajúc štatistické kritéria), s výnimkou drobnej nespoľahlivosti, ktorá mierne favorizuje nižšie skórujúce skupiny. Jensen píše:

„Zistil som, že písomné IQ testy v skutočnosti inklinujú k preceňovaniu mentálnych schopností černochov, pretože významná časť väčšiny IQ testov je ústna s väčším dôrazom na pamäťové a skúsenostné zložky, než na abstraktné myslenie a riešenie problémov. Pokiaľ by testy dokázali lepšie vyčleňovať priestorové myslenie, rozdiel by bol dokonca ešte väčší.“

Autor ďalej tvrdí, že IQ testy favorizujú bielych, aby neskôr dodal, že americkí Aziati majú podľa nich dosahovať nadpriemerné výsledky (čo však podľa neho nie je pravda, avšak toto tvrdenie – ako je v tomto článku zvykom – nepodkladá žiadnou štúdiou). Lenže ťažko si predstaviť, čo viac by mohlo prispieť k odmietnutiu argumentu predpojatosti testov, ktoré majú favorizovať bielych (ako to tvrdí autor), než skutočnosť, že deti ázijských imigrantov dosahujú v testovaní nadpriemerné výsledky.

Dedičnosť inteligencie a odlišný meter pri homosexualite

I autor článku musel uznať fakt, že kognitívne schopnosti sú výrazne dedičné. Ba čo viac, na stránke vyšiel aj článok študenta genetiky, ktorý sa venoval dedičnosti homosexuality a inteligencie a v ktorom sa konštatuje:

Dedičnosť inteligencie je genetickými faktormi ovplyvnená ešte viac ako homosexualita. Napríklad notoricky známa Minnessottská štúdia na dvojčatách vychovávaných oddelene tvrdí, že 70 % rozdielov vo výkonoch pri IQ testoch je daných geneticky. Väčšina iných štúdií ukazuje trochu nižšie čísla držiace sa niekde okolo hodnoty 50 %. Napriek tomu sú zistené čísla vysoké. Navyše, treba si uvedomiť, že keď sa povie „inteligencia je daná z 50 % vplyvom génov“ nemyslí sa tým inteligencia ako taká. Myslí sa len rozdiel v inteligencii medzi jednotlivými ľuďmi. Nikto nepochybuje o tom, že ľudia majú podstatne vyššie IQ ako napríklad šimpanzy dané výhradne geneticky.

Autor samozrejme ihneď dodáva „zázračnú formulku“, že “vzdelanie a pestré, podnetné domáce prostredie dokážu výrazne zvýšiť ich hodnoty”. Dobre, veď málokto tvrdí, že by prostredie nezohrávalo nijakú úlohu (otázka, ktorú treba vyriešiť je, aký je jeho podiel). Bolo by však zaujímavé vedieť, či by obdobnú vetu napísal napr. i v prípade homosexuality (homosexualita je výrazne dedičná, ale absencia rodičov opačného pohlavia alebo sexuálne zneužitie môžu výrazne zvýšiť jej výskyt).

Sám Valent ukazuje typický dvojitý meter liberálov, ktorí radi dokazujú, zdôrazňujú či poukazujú na dedičnosť homosexuality (viď jeho článok Homosexualita: Fakty verzus demagógia, kde ukazuje väčšie sympatie ku genetickému vysvetleniu tohto fenoménu), zatiaľ čo v prípade otázky geneticky podmienených rozdielov v IQ medzi rasami sa v okamihu silne prikláňajú na stranu environmentálnej pozície.

Rozdielnosť v prostredí nie je príčinou rozdielnosti v IQ (skôr naopak)

Argumentácia článku, že zlé sociálne či ekonomické podmienky sú výlučne zodpovedné za rozdiel v IQ medzi čiernymi a bielymi, je zámena príčiny s následkami. Toto tvrdenie je pri bližšom pohľade veľmi problematické. Nevysvetľuje totiž úspechy imigrantov z pacifickej oblasti Ázie a z indického subkontinentu. Nadpriemerné výkony iných menšín, ktoré na tom neboli lepšie, často i horšie než čierni, stavia hypotézu o vplyvu prostredia do nepravdepodobného svetla.[7]

Navyše, mnohé štúdie černochov a belochov berú sociálno-ekonomické faktory do úvahy. Tieto štúdie sa zhodujú v tom, že dokonca aj tí černosi, ktorí pochádzajú z dobre vzdelaných rodín s vysokým príjmom, stále vykazujú značne nižšie IQ než belosi.[8]

Nehovoriac o tom, že niektorým černochom i s relatívne vysokým IQ často chýbajú iné charakterové vlastnosti potrebné k dobrým výsledkom v niektorých životných oblastiach a činnostiach.

Prostredie, adoptívne rodiny a IQ

Autor ďalej tvrdí (opäť bez toho, aby ponúkol akýkoľvek zdroj), že “výskumy jednoznačne ukazujú, že u černošských detí adoptovaných do domácností belochov alebo vychovávaných v detských domovoch rozdiely v IQ nejestvujú“. Nie je to pravda.

Asi najznámejšou štúdiou rasy a prostredia je štúdia, ktorú vytvorili psychológovia Sandra Scarrová, Richard Weinberg a I. D. Waldman. Štúdia mala pôvodne preukázať pravdivosť environmentálnej pozície.[9]

Vo svojej štúdii analyzovali biele, čierne a rasovo zmiešané adoptované deti vo viac než 100 bielych rodinách v Minnesote. Adoptívni rodičia mali vysoký stupeň príjmu, vzdelania, priemerné IQ okolo 120 a boli dostatočne anti-rasistickí, aby si do svojej rodiny adoptovali čierne dieťa.

Do štúdie boli zahrnuté adoptované biele, čierne a miešané deti, ako aj biologické deti bielych adoptívnych párov. Deťom bolo vo veku 7 rokov testované IQ a všetky skupiny, vrátane čiernych a mulatov, skórovali nadpriemerne. Scarrová a Weinberg vydali spis, prehlasujúci, že dokázali takmer výlučný vplyv prostredia na IQ v rámci všetkých rás, napriek tomu, že museli pripustiť, že biele deti, či už adoptované či nie, skórovali oveľa vyššie než čierne a miešané deti a že miešané deti skórovali lepšie než čierne.

O desať rokov neskôr, keď deti dosiahli priemerný vek 17 rokov, štúdia pokračovala a znova im bolo merané IQ. Ako dospeli, čierne deti klesli späť k priemernému IQ 89, ktoré je pre černochov v testovanom regióne Spojených štátov bežné. Biele adoptované deti skórovali priemerne na 106 bodoch, o 17 bodov vyššie oproti čiernym deťom, čo súhlasí s obvyklými výsledkami štúdií rozdielov IQ medzi belochmi a černochmi. V súlade s genetickou teóriou, rasovo zmiešané deti (mulati) skórovali takmer presne medzi adoptovanými belochmi a černochmi.

Čierne deti v adoptívnych rodinách sa teda nepodobali svojim bielym súrodencom. Vo veku 7 rokov bolo ich IQ síce porovnateľné s IQ ich bielych súrodencov, ale o 10 rokov neskôr kleslo k ich populačnému priemeru a to isté platilo pre školskú úspešnosť. Prostredie môže ovplyvniť vývoj adoptovaného dieťaťa do puberty, potom už nie a dochádza k regresu.

Ako príklady niektorých ďalších štúdií potvrdzujúcich rasové rozdiely v IQ možno uviesť:

– 3 štúdie o adoptovaných východoázijských deťoch, ktoré boli podvyživené a adoptované v neskoršom veku, pričom ukázali, že napriek zlým podmienkam, skórovali vysoko v IQ testoch.[10]

– ďalšie výsledky z adopčnej štúdie z High School Longitudinal tiež argumentujú v prospech hereditárnej pozície. [11]

– štúdiu z roku 2008, v ktorej boli preskúmané výsledky kognitívnych testov vo Švédsku v prípade odvodov do armády u mužov vo veku 18 rokov medzi rokmi 1968-1976 (povinne u všetkých takto starých mužov vo Švédsku počas týchto rokov). Osvojenci z Južnej Kóreje skórovali omnoho vyššie, ako ďalší adoptovaní z iných nezápadných krajín (najčastejšie z Indie, Thajska, Čile, Etiópie, Kolumbie a Srí Lanky). Zistili sa tiež veľké rozdiely vo vekovej skupine 0-6 mesiacov po adopcii. Odlišnosť bola tak veľká, že nemohla byť vysvetlená iba odlišnosťami, pokiaľ ide o priemerné IQ krajiny. Štúdia tiež zistila iba slabý vzťah medzi dĺžkou vzdelania pestúnov a IQ ich adoptovaných detí. Navyše bol zistený omnoho silnejší vzťah medzi rodičmi a ich biologickými deťmi. To bolo interpretované ako dôkaz, že genetické rodičovské IQ ovplyvňuje dĺžku ich vzdelávania a IQ ich biologických detí, avšak pravdepodobne intelektuálne stimulúcejšie prostredie vytvorené rodičmi s dlhším vzdelaním neovplyvňuje IQ ich detí. [12]

Pochybný afroamerický biológ

Článok sa ďalej odvoláva na tvrdenia istého Josepha Gravesa, afroamerického biológa z Arizonskej štátnej univerzity. Graves je autorom dvoch kníh, ktoré údajne mali zničiť tzv. rasovú vedu (HBD), ktorú on nazýva „vedeckým rasizmom”. V úvode svojej knihy „Cisárove nové šaty“ píše, že dôvodom pre jej napísanie bolo „vyliečiť ľudí z rasizmu“:

„Napísal som túto knihu, pretože verím, že naša spoločnosť nemôže pokročiť smerom k skutočnej spravodlivosti a rovnosti, až kým nevyženieme rasizmus z nášho kolektívneho povedomia.“

Joseph Graves

Čiže nie hľadanie pravdy, ale „boj proti rasizmu“ je primárna motivácia tohto biológa.

Avšak ako upozorňuje i táto recenzia jeho knihy, Dr. Graves sa vo svojej práci dopúšťa toľkých logických omylov, že si jeden diskutér pod článkom musel položiť otázku, „či je klamár alebo je len tak hlúpy“.

Ako príklad sa v recenzii spomína jeho snaha podsunúť vo svojej knihe čitateľom, že „Afričan“ a „černoch“ sú synonymá:

„Julián si myslel, že Afričania boli civilizovaní, inteligentní a mierumilovní, zatiaľ čo Árijcov a Anglosasov vnímal ako bojovných, barbarských a krutých. Išlo o úplne opačný pohľad, než aký sa objavil vo Veku objavov.“

Avšak pán biológ je očividne nedovzdelaný v základných historických faktoch. Slovo “Afrika” označovalo v Júlianových časoch jednu z rímskych provincií (alebo bývalých rímskych provincií) na severe Afriky, ktorú obývali kaukazoidi (a dodnes obývajú). Ak by Julián odkazoval na černochov, pravdepodobne by nepoužil výraz „Afričan“, ale “Etiópčan”. Avšak Graves predpokladá, že slovo “Afričan” automaticky znamená, že ide o černocha a tento predpoklad sa snaží podsunúť i svojim čitateľom.

Existuje rasa?

V závere svojho článku sa autor zamýšľa, či vôbec existujú ľudské rasy, aby nakoniec dospel k stanovisku, že rasa je len sociálny konštrukt.

Rovnako sa snaží v závere vzbudiť dojem, že vedecká obec kompletne upustila od konceptu rasy. Pre rasových popieračov bývajú často typické tvrdenia typu „žiaden seriózny vedec neverí v rasu a považuje ju len za sociálny konštrukt“. Takéto tvrdenia sú však falošné a zvyčajne prezentované bez zdroja. Avšak výskumy (Liebermann et al. 2004) ukazujú, že mnohí odborníci na celom svete veria v existenciu ľudských rás:

31% amerických antropológov verí v rasu, 69 % nie.

43% európskych antropológov považuje rasu za reálnu, 53% nie.

75% poľských fyzických antropológov považuje rasu za reálnu, 25% nie.

100% viera v existenciu rasy v Číne.

Ako ste si istotne všimli, stanovisko, že rasy existujú sa medzi odborníkmi mení v závislosti od časti sveta, kde žijú (v multirasových Spojených štátoch, kde panuje väčšia politická korektnosť v otázke rasy, je väčšinové stanovisko odlišné, ako napr. v etnicky homogénnom a konzervatívnejšom Poľsku). Miestom kde nájdeme úplný konsenzus je Čína – a týmto konsenzom je, že rasy existujú.

Dr. Rushton mal za to, že názor, že rasy sú sociálnym konštruktom jednoducho neobstojí. Sú jasne odlíšiteľné napr. krvnými bielkovinami, DNA a stavbou lebky. Podľa neho kategórie a konštrukty majú vo vede význam iba vtedy, pokiaľ majú vysvetľujúcu hodnotu. Zmienené tri makrokategórie majú silnú prediktívnu validitu (t.j. môžeme na ich základe vytvárať pravdepodobnostné predpovede). Rasy sa medzi sebou líšia vo viac než 60 premenných. Mongoloidná a negroidná tvoria konce spektra, kaukazoidná je uprostred. (Rushton, 1997, s. 235-236)

Pre ešte lepšie pochopenie prečo rasa nie je sociálnym konštruktom by som vás odkázal na článok doktora filozofie Grega Johnsona, v ktorom podrobil 4 základné argumenty v prospech sociálnej konštrukcie rasy kritickej analýze.

Každopádne zástancom sociálnej konštrukcie rasy niekedy uniká jeden podstatný fakt: dokonca i v prípade, že by bolo dokázané, že zmysel rasy ako poddruhu je nesprávny, debata o rozdieloch v IQ, ako i ďalších rasových odlišnostiach, nezmizne. Je možné študovať odlišnosti v IQ medzi rôznymi skupinami, ktoré nie sú rasami (napr. medzi kriminálnikmi a ne-kriminálnikmi, medzi rozličnými vekovými kategóriami, a pod.).

Čiže i v prípade, ak je rasa sociálnym konštruktom, tak je stále možné študovať napr. priemerné odlišnosti v príjme medzi čiernymi a bielymi, rovnako ako ich rozdiel v priemernom IQ. Akurát namiesto pojmu „rasa“ budeme používať viac politicky korektné označenia ako sú „etnicita“ alebo „populácia“.

Greg Johnson k tomu dodáva, že konečným problémom argumentu v neprospech vedeckého vysvetlenia rasy je „predpoklad, že voči absencii vedeckého vysvetlenia rasy je jedinou alternatívou sociálny konštruktivizmus. V skutočnosti je tu východiskovou pozíciou práve rasový realizmus založený na empirickom pozorovaní, ktorý nie je vôbec závislý na vedeckom vysvetlení.“

Malé rozdiely a veľké dôsledky

Autor sa ďalej v texte odvoláva na hardvardského genetika Richarda C. Lewontina a na jeho dobre známy omyl (Lewontin’s Fallacy), ktorý bol už x-krát rozobratý mnohými odborníkmi, t.j., že rozdiely medzi príslušníkmi jednej rasy sú väčšie než rozdiely medzi rasami ako takými, a preto rasy neexistujú.

Áno, rasy sa geneticky líšia „iba“ o 0,0012% (Lewin, 1997, s.22), ale to v skutočnosti môže znamenať veľa – ľudia a šimpanzy zdieľajú 98 % spoločných génov. Malé genetické odlišnosti môžu mať nelineárny efekt (napr. geniálny matematik sa geneticky líši len veľmi málo od človeka s priemerným matematickým nadaním).

Rushton k tomu dodáva:

„Tí, čo argumentujú, že rasa je iba sociálny konštrukt, niekedy tvrdia, že rasy neexistujú, pretože projekcia ľudského genómu dokazuje, že ľudia majú 99 % svojich „génov“ spoločných. Je to smiešne. Ľudské gény sa z 98 % podobajú génom šimpanzov. Napriek tomu si nikto nemyslí, že šimpanzy vykazujú rovnakú inteligenciu, veľkosť mozgu, či vzory sociálneho správania, ako ľudské bytosti, vyzerajú a chovajú sa veľmi odlišne. Človek v skutočnosti zdieľa 90 % svojich génov s myšou, čo je tiež dôvod, prečo ich môžeme používať pri farmaceutických testoch. Podobne i muži a ženy sú z 99 % totožní, ale je bláznivé veriť, že pohlavie je iba „sociálny konštrukt.“

Článok sa nám snaží vnútiť, že vzhľadom k tomu, že z genetického hľadiska sú odlišnosti medzi rasami malé a ide len o otázku zopár génov sú vlastne rasové odlišnosti úplne zanedbateľné. Je nám de facto povedané, že rasové odlišnosti nemajú žiadne praktické dôsledky.

Pravdou však je, že z malých genetických rozdielov vyrastajú obrovské fyzické, spirituálne, kultúrne a politické rozdiely. A pokiaľ genetici nedokážu vidieť tieto rozdiely, možno ich hľadajú na chybnom mieste.

Záver

Politicky korektný článok bol ukončený obrázkom spojených rúk príslušníkov rôznych rás, ktorý sa nám pokúša naznačiť, že rasa je len o farbe pokožky. Zdá sa, že niektorí by radi verili predstave, že svet pozostáva iba z “belochov” rôznych odtieňov.

Na myseľ mi prichádzajú typické jehovistické obrázky, ktoré sme všetci už niekde videli, kde sa lev túli k jahniatkam a vlci tancujú s ovcami, kde na samotnom vzhľade, na základe ktorého vieme rozlíšiť jednotlivé druhy zvierat, vôbec nezáleží, pretože vo svojej podstate sme všetci rovnakí, a preto i schopní žiť v spoločnej harmonickej utópii.

Očividne sa niektorí ľudia stále hlásia k tomuto zbožnému želaniu a myslia si, že ignoráciou prírodných faktov či dezinformáciou a prekrúcaním vedeckých poznatkov sa im podarí takúto utópiu vytvoriť. Bohužiaľ pre nich, história i súčasnosť nám ukazujú presný opak: multi-rasové spoločnosti nevyhnutne vedú k nenávisti a násiliu.

Poznámky a odkazy:

[1] S názorom, že existujú viaceré inteligencie prvýkrát prišiel americký psychológ Howard Gardner. Podľa neho testy inteligencie merajú len určitý druh inteligencie, jej logicko-matematickú zložku. Gardner rozlišuje aj „telesno-pohybovú“, „hudobnú“ a „osobnú“ inteligenciu. Jeho teória však bola podrobená silnej kritike. Pri ich testovaní sa zistilo, že tieto odlišné „inteligencie“ v skutočnosti korelujú s faktorom g, čím sa podporila myšlienka jedného dominantného typu inteligencie. Zdroje: http://www.sciencedirect.com/science/article/pii/S016028960600050X
http://alliance.la.asu.edu/temporary/students/katie/MultipleIntelligenceMusic2.pdf
[2] Gottfredson, L. S.: Spoločenské dôsledky skupinových odlišností v kognitívnych schopnostiach. In C. E. Flores-Mendoza & R. Colom (Eds.), 2006.
[3] Kaufman, Alan S. (2009). IQ Testing 101. New York: Springer Publishing.
[4] článok Rising Scores on Intelligence Tests, www.americanscientist.org
[5] Jensen (1980). Straight Talk About Mental Tests And Bias In Mental Testing. New York: Free Press. p.470.
[6] Jensen, A. R. (1980). Bias In Mental Testing. New York: Free Press.
[7] Padá tu i často spomínaný argument výživy. Napr. štúdie kórejských a vietnamských detí adoptovaných do bielych rodín ukázali, že napriek tomu, že deti boli hospitalizované v dôsledku podvýživy, bolo ich IQ v priemere o 10 bodov vyššie než priemer majoritnej populácie (napr. Frydman a Lynn, 1989). Na druhej strane čierne deti majú v USA rovnako kvalitnú stravu ako biele. Podvyživené deti málokedy bývajú dobré v športoch (M. Levin, 1997,s.113).
[8] Scarr, S. & Weinberg, R. A. (1976). IQ Test Performance of Black Children Adopted By White Families.
[9] Scarrová bola silnou obhajkyňou rasovej rovnosti a zastávala názor, že prostredie hrá v rozdieloch IQ medzi rasami takmer výhradnú rolu. Scarrová síce uznáva význam dedičnosti spôsobujúci individuálne rozdiely v rámci jednej rasy, ale tvrdí, že medzirasové rozdiely sú predovšetkým záležitosťou prostredia.
[10]http://psychology.uwo.ca/faculty/rushtonpdfs/2010%20Review%20of%20Nisbett.pdfh
[11] Does age at adoption and geographic origin matter? A national cohort study of cognitive test performance in adult inter-country adoptees. Psychological Medicine (2008), 38, 1803–1814. f 2008 Cambridge University Press doi:10.1017/S0033291708002766. Zdroje: https://www.ncbi.nlm.nih.gov/pubmed/18307828
https://z139.wordpress.com/2012/06/10/the-facts-that-need-to-be-explained/
[11] https://www.ncbi.nlm.nih.gov/pubmed/18307828

Zdroje:

1. BAKALÁŘ, P. 2003. Tabu v sociálních vědách. Praha : Votobia, 2003.

2. DUKE, D. 2008. My Awakening : A Path To Racial Understanding. Mandeville, Lousiana : Free Speech Press, 2008.

3. LEVIN, M. 2005. Why Race Matters? New Century Books, 2003.

4. VAN COURT, M.: Opýtajte sa eugenika: Čo je inteligencia a môže byť meraná?

5. JOHNSON, G. 2015. Prečo rasa nie je sociálny konštrukt, www.counter-currents.com

6. RUSHTON, J.P. 2002. Je rasa platný taxonomický konštrukt?, www.bratrství.net

7. Verejné stanovisko pod názvom „Mainstreamová veda o inteligencii“, www.nadhlad.com

8. Jewamongyou’s Blog

9. www.wikipedia.org

Spracoval: Aman, protiprudu.org