Jsou informace, které je třeba šířit. Otevřený dopis slovenského spisovatele, diplomata a expolitika NATO, dopis Jozefa Banáše Angele Merkelové, je takovou informací

Kdysi jsem v jednom dokumentu, už si nevzpomínám v jakém, slyšela větu, že kdyby mocní světa museli povinně vyslat svá vnoučata do země nepřítele, žádné války by nikdy nebyly. V té větě je poselství, že pravda je velmi prostá – je to láska. A ta se netýká jen válek, ale vůbec podmínek života a obyčejného lidského štěstí v těch zemích, do kterých by vůdcové světa svá vnoučata byli nuceni poslat. Pravda by najednou byla zcela jasná. O takové pravdě je otevřený dopis slovenského spisovatele, diplomata a expolitika – viceprezidenta Parlamentu NATO, který podepsal mírovou výzvu proti nové válce v Evropě, Jozefa Banáše Angele Merkelové. Na přelomu roku tento dopis už prošel některými českými weby, ale protože dobré věci je nutné šířit, vkládám jej i zde.

Jozef Banáš, slovenský spisovatel, diplomat a expolitik

OKNO DO EURÓPY JOZEFA BANÁŠA
Najprekladanejší slovenský spisovateľ, expolitik a diplomat Jozef Banáš napísal otvorený list nemeckej kancelárke Angele Merkelovej. Bola to práve ona, dnes asi najvplyvnejšia žena v Európe, ktorá ešte v roku 2011 napísala Banášovi, aby mu poďakovala za román Zóna nadšenia.

Dnes, na sklonku roka 2015 sa však mnohé zmenilo, a list píše tentokrát Banáš Merkelovej. Nejde však ani tak o poďakovanie, ako skôr o zamyslenie a rad otázok, ktoré trápia väčšinu Slovákov i Európanov a na ktoré majú plné právo sa nemeckej kancelárky opýtať. Či vôbec a ako Merkelová po doručení listu zareaguje, vás budeme informovať.

Milá pani spolková kancelárka Angela Merkelová.

Čas vianočný je časom stíšenia duší a premýšľania. Hrám sa v tomto čase s mojou vnučkou a premýšľam, kde bude o päť, desať rokov. V akej Európe bude žiť? Pri premýšľaní nad budúcnosťou Európy sa nedá nemyslieť aj na Vás. Ste najsilnejšia európska osobnosť, v ktorej rukách je do veľkej miery aj budúcnosť mojej vnučky. K osloveniu Vás ma inšpirovalo Vaše vystúpenie na nedávnom zjazde CDU. Osobne sa nepoznáme, ale som Jozef Banáš, ten slovenský spisovateľ, ktorému ste v máji 2011 poslali list, v ktorom mi ďakujete za román Zóna nadšenia (Jubelzone). Váš list ma úprimne potešil a mám ho odložený ako vzácny artefakt. Zóna nadšenia je príbeh nemeckého mladíka Thomasa a jeho slovenského priateľa Jozefa. Thomas a ja sme priateľmi dodnes, hoci naše priateľstvo bolo na tridsaťsedem rokov prerušené. Prerušilo ho opätovné stiahnutie železnej opony, ktoré nasledovalo po sovietskej invázii do vtedajšieho Československa. Obsadili nás nevítané vojská, ktoré boli v mojej i vo Vašej krajine proti vôli ich občanov.

Dnes je moja krajina bez cudzích vojsk. V tej, ktorej ste kancelárkou, je však ešte stále bezmála šesťdesiattisíc cudzích vojakov. Rozumel som dôvodu ich pobytu v čase, keď boli vo Vašej bývalej NDR sovietske vojská ako súčasť Varšavskej zmluvy. Dnes je Varšavská zmluva mŕtva, ale vojaci USA a Veľkej Británie u Vás naďalej sú.  Prečo? Predpokladám, že poznáte slová, ktoré povedal prvý generálny tajomník NATO lord Baron Ismay, ktorými zdôvodnil pobyt cudzích vojsk v Nemecku: „To keep Americans in, the Russians out and the Germans down.“ (Držať Američanov vo vnútri, Rusov vonku a Nemcov dole.) Dnes sú už Rusi vonku, a tak logicky ostávajú len dva dôvody pobytu cudzích vojsk na nemeckom území, „držať Američanov vo vnútri a Nemcov dole“. Možno je aj iný dôvod pobytu Američanov u Vás, len nás, prosím, nepresviedčajte, že ním je ruská hrozba, ktorou nás neprestajne strašia médiá hlavného prúdu.

Milá pani Angela, začínam sa báť, že nás s Thomasom opäť rozdelí nová železná opona, do ktorej stavania európske krajiny svojou politikou vediete. Po páde komunizmu som mal ja, rovnako ako Vy pocit, že začíname budovať novú Európu bez plotov. Vy nás však nútite ploty stavať, lebo nám chcete nanútiť nešťastníkov, ktorí opúšťajú svoje domovy. Chcete nám nanútiť migrantov kvótami. Viete nám povedať, ako to chcete spraviť? Máme azda postaviť koncentračné tábory, v ktorých budeme týchto ľudí proti ich vôli zadržiavať? Vy by ste ostali dobrovoľne v krajine, v ktorej dostanete podstatne nižšiu sociálnu podporu ako v Nemecku? Chcieť od slovenského dôchodcu, ktorý sa v zime rozhoduje, či si z tristo eur kúpi drevo, alebo pôjde s boľavými zubmi k lekárovi, aby sa staral o „utečencov“, ktorí k nám prichádzajú v značkových odevoch s kreditnými kartami, považujem za nehoráznosť. Vy nám takúto nehoráznosť nanucujete!  A my sa pýtame, prečo by mali byť Slováci, Česi, Poliaci, Maďari, Rumuni či Bulhari solidárni s Angličanmi, Francúzmi, Portugalcami, Španielmi, Talianmi, Belgičanmi, Američanmi, Holanďanmi alebo aj Nemcami, ktorí rabovali a do veľkej miery stále rabujú kolónie (aj keď sa tak už nenazývajú) a ubiedení Afričania či Ázijčania si teraz prichádzajú pýtať ukradnuté? Prečo by sme my – ktorí sme nerabovali, mali byť solidárni s tými, ktorých vaše vojny vyháňajú z domovov? Arogancia Bruselu nám začína liezť na nervy podobne ako kedysi arogancia Moskvy. Vy – ako dieťa socializmu dobre viete, ako sa pritom cítime. A tento nedobrý pocit mám napriek „vrúcnym“ objatiam a bozkom, ktorými spolu s Hollandom, Tuskom či Junckerom demonštrujete európsku jednotu. Neviem, prečo mi tieto objatia pripomínajú úprimnosť známeho bozku Honeckera s Brežnevom.

Navyše Vám chcem pripomenúť, že Nemecko dlho váhalo, kým povolilo Slovákom voľne u Vás žiť a pracovať. Mladíkov zo Sýrie či Iraku ste naopak pozvali. Teraz, keď vám to prerastá cez hlavu, žiadate solidaritu. Na nedávnom zjazde CDU  ste slávnostne hlásali: „Dokážeme to!“ Zaujímalo by ma, či vôbec viete „ČO“ chcete dokázať, keď ani neviete, koľko je v Európe a v Nemecku migrantov a koľkí sa sem ešte chystajú. Váš vlastný poslanec v Spolkovom sneme Manfred Kolbe to povedal jasne: „Stále viac spoluobčanov mi hovorí – Merkelová nie je viac naša kancelárka.“ Váš prezident zamestnávateľských zväzov Ingo Kramer Vám hovorí jasne: „Nech si nikto nenahovára, že utečencami vyplníme nedostatok odborných pracovníkov v nemeckom hospodárstve.“ Hovoria Vám to jasne aj Vaši občania, len ich hlas nemecké noviny neprinášajú.

Na zjazde CDU 14. 12. 2015  ste vo svojom prejave spomenuli situáciu v Afganistane, vojnu v Sýrii a v Iraku, konštatovali ste, že v Líbyi je chaos a krajina je bez vlády. Hovorili ste o hotspotoch, o európskej pohraničnej stráži, o opatreniach, čo budeme robiť s vytekajúcou vodou. A lichotníci Vám tlieskali odušu. (Aj ja som kedysi tlieskal predsedovi, veď od neho záležala moja politická kariéra.) Mimo sály však už potlesk neznel. (Prirodzene, okrem servilných médií.) Ani v Nemecku, ani v Európe, aj keď ste mali na stene nápis: „Za Nemecko, za Európu.“ Rečnili ste, rečnili, ale položiť kľúčovú otázku – kto je na vine, ste si netrúfli. Na tom zjazde ste povedali: „Spoločnosť, v ktorej vládne strach, nemá budúcnosť.“ To bola dobrá veta, len som opäť čakal, že sa spýtate, kto nás od rána do večera straší. Putinom, Isisom, teroristami, imigrantmi a potom, keď nás vy – politici a Vaše médiá vystrašíte, vizionársky nás informujete, že nemáme budúcnosť. Nemôžete očakávať od národov Európy, ktoré podľa Vás nemajú budúcnosť, aby Vás podporovali. Ako chcete, aby sme Vás podporovali my – ktorých urážate a ústami Vášho ministra zahraničia nás chcete trestať. Dokonca sa Vám nepáčia vlády, ktoré si ľudia zvolili v slobodných voľbách. Mám nedobrý pocit, že po Kyjeve sa chystá nový Majdan vo Varšave. Pokiaľ náhodou o tom niečo viete, povedzte, prosím, tým, ktorí poľský Majdan pripravujú, aby si dali pozor a neprezrádzali sa tými istými červenými kartičkami, ktoré mali aj demonštranti, ktorí vlani v Prahe protestovali proti prezidentovi Zemanovi…

Počúvajúc Vaše nedávne vystúpenie na zmienenom zjazde CDU, mal som sto chutí začať nahlas tlieskať, keď ste povedali: “Nikto, bez ohľadu na to, z akých dôvodov sa vydáva na cesty, neopúšťa ľahkovážne svoju vlasť.“ Ruky sa mi nadvihli k potlesku v očakávaní, že príde druhá veta, ktorá nám konečne povie, prečo títo ľudia svoju vlasť neľahkovážne opúšťajú!? Tá veta – veta viet, kľúčové slová, na ktoré od Vás, pána Hollanda či Camerona čakáme, však neprišla.  Nenašli ste odvahu povedať, že títo ľudia utekajú predovšetkým pred vojnou. Ľudia utekali či ešte stále utekajú pred vojnou v Laose, Bolívii, Vietname, Dominikánskej republike, Kambodži, Angole, Salvádore, Libanone, Iraku, Sudáne, Afganistane, Juhoslávii, Líbyi, Sýrii, Jemene a ďalších krajinách. Utekajú pred tými, ktorí im vypúšťajú vodu z vaní.

Skúste sa pri najbližšom stretnutí spýtať Vášho priateľa Baracka Obamu a predovšetkým jeho predchodcov, či nevedia niečo o tých, ktorí tie vane zámerne deravili a deravia, s cieľom vyvolávať chaos a nenávisť. A strach, vďaka ktorému nás budete môcť opäť dôkladnejšie kontrolovať a manipulovať. Ak nájdete odvahu a spýtate sa, začneme my, Európania, ktorí na Vás s nádejou hľadíme, z celej duše tlieskať. Zatiaľ však na potlesk dôvod nemám, hoci sa snažíte vytvoriť dojem, že Nemci majú dobré srdcia. Mňa o láskavosti nemeckých sŕdc presviedčať nemusíte. Žil som a pracoval s Nemcami trinásť rokov a mám Nemcov rád. Ste veľký národ, ktorý dal ľudstvu Gutenberga, Luthera, Bacha, Kanta, Goetheho, Schillera, Beethovena, Schopenhauera, Wagnera, Siemensa, Marxa, Nietscheho, Plancka, Manna, Einsteina a desiatky a stovky ďalších skvelých ľudí. Dali ste svetu aj jedného Hitlera, ktorého Vám, Nemcom, neustále omieľajú okolo uší. Vytvárajú vo Vás pocit viny – „Schuldgefühl“, ktorým Vás vydierajú. Vydierajú Vás predovšetkým tí, ktorí vyvolali spomínané a mnohé ďalšie vojny, v ktorých zahynulo viac ľudí, ako bolo tých, ktorých pozabíjali Hitlerovi vojaci. Obávam sa, že tu kdesi – v tom prekliatom pocite viny, je potrebné hľadať vysvetlenie pre Vaše servilné správanie. Vydieranie mi vysvetľuje, prečo nemecká kancelárka s otvorenou náručou prijíma mladých a silných Sýrčanov, ktorí namiesto toho, aby vo svojej krajine pozdvihli zbraň proti zlu, utekajú k Vám a namiesto nich posielate do Sýrie bojovať proti zlu Nemcov. Vydieranie Nemcov mi vysvetľuje, prečo moje doklady začiatkom novembra kontroloval Váš úradník na berlínskom letisku Tegel nezvyčajne prísnym až nedôstojným spôsobom, a pritom do Vašej krajiny prúdia státisíce ľudí bez akýchkoľvek dokladov. Nemecký komplex nazývaný Pocit viny mi vysvetľuje, prečo namiesto toho, aby ste zastavili deravenie vane, pokrytecky riešite problém, ako budete rozdeľovať vodu, ktorá z vane vyteká. Každý normálny človek predsa prvé, čo spraví, keď mu niekto prederaví vaňu, zapcháva dieru a rázne zastaví toho, kto vaňu deraví. Vy robíte opak.

Keďže Vás považujem za mimoriadne inteligentnú dámu, musí mať toto Vaše konanie iné dôvody. Tie sa, žiaľ, od Vás, a prirodzene ani z Vašich médií nedozvieme. Viem, že Vy osobne nás chápete, lebo ste – podobne ako ja – načierno s miliónmi občanov NDR (žil som v NDR v rokoch 1983 – 1988) sledovali západné médiá a tiež sa to komunistickým mocným nepáčilo. Dnes sa situácia začína opakovať a my, Slováci, spolu s tými Nemcami, ktorým ešte mainstreamové médiá úplne nevymyli mozgy, hľadáme pravdu opäť. Žiaľ, nie na Deutsche Welle, ZDF, ARD či RTVS, ktoré boli za komunizmu pre nás zosobnením slobody slova, ale v alternatívnych zdrojoch informácií. Jednoducho tým Vašim zdrojom neveríme. Mám nedobrý pocit, že ani Vám sa to nepáči… Podľa jedného slovenského prieskumu je u nás takých, ktorí takýmto médiám neveríme, 91 percent. Povedzte Vašim „novinárom“, že zabudli na jednu vec – odvykli sme si čítať očami a počúvať ušami, my to robíme srdcom. Uši a oči oklamete, srdce nie. Zdá sa, že sa Vám nedarí ani v Nemecku veľmi ovplyvňovať občanov. Týždenník Der Spiegel nedávno informoval, že veľká časť Nemcov sa „oddelila od demokratického konsenzu“, nemajú koho voliť, zavedené politické strany ignorujú a médiá hlavného prúdu už v podstate nesledujú. Tam to nemeckí, ale aj slovenskí politici a novinári svojím pokrytectvom dopracovali.

Milá pani Angela, aj moja kancelárka! Ste političkou, ktorá má  šancu stať sa štátničkou, akou boli Charles de Gaulle či Konrád Adenauer. Boli to odvážni a veľkí politici. Veľkosť politika sa meria okrem iného aj podľa toho, že sa vzoprie násiliu skôr, ako ho povedú na popravisko. S Vašou krajinou padá alebo žiari Európa. Keď som v roku 1990 debatoval vo Viedni s Vaším veľkým predchodcom Willy Brandtom na tému vyrovnávania sa s minulosťou, povedal mi: „Minulosť každého spoznáte podľa toho, ako sa správa dnes.“ Mal veľkú pravdu. Neviem, akú máte minulosť, ale viem si predstaviť, akú skvelú môžete mať budúcnosť, ak sa Vy a Nemci zbavíte pocitu viny. Keď som žil vo Vašej bývalej Nemeckej demokratickej republike, zašiel som si občas do lesov pod Berlínom neďaleko Halbe Teupitz. Sú od Vášho úradu vzdialené dajakých tridsať kilometrov. Leží v nich pochovaných viac ako päťdesiattisíc mladých Nemcov a Rusov, ktorí padli v bitke o Berlín v apríli 1945. K nenávisti ich vyprovokovali politici. Vždy, keď som tam bol – plakal som. Nad mladými Nemcami a Rusmi, ktorí ležia vedľa seba v pekne vyrovnaných radoch. Jeden rad ruský, jeden nemecký. Zájdite, prosím, do Halbe Teupitz aj s Obamom a Putinom, sadnite si na kamene mŕtvych a vôbec spolu nehovorte. Len mlčte. Ak nad krivdou biednych vyroníte slzu, pieseň nás – klamaných a ponižovaných, Vám zazvoní slávou. Milá pani kancelárka, želám Vám v Novom roku zdravie, šťastie, lásku. A predovšetkým odvahu. Ruky na potlesk máme s vnučkou pripravené.

S úctou Jozef Banáš, Slovensko

S použitím zdroje zde vložila: – Pozorovatelka- 1.1.2015