Prekvapilo ma zistenie, že väčšina umiernených oponentov homosexuálnych manželstiev nemá problém s myšlienkou registrovaného partnerstva, ktoré poskytuje homosexuálom mnohé zo zákonných benefitov manželstva. Ich uvažovanie je nasledovné: ak dvaja homosexuáli chcú spoločne zdieľať svoj život a šťastie a starať sa jeden o druhého v chorobe i starobe, prečo im neumožniť prístup k rovnakým výhodám, ktoré majú heterosexuálne páry? Akurát to nebudeme nazývať manželstvom.

Zdá sa, že je to citlivý kompromis, pokiaľ teda niekto necíti nenávisť k homosexuálom a chce, aby trpeli.

Prečo tu však nehovoriť o „manželstve“? Dôvod je ten, že existuje hlboké presvedčenie, že manželstvo je vážnejšia inštitúcia, pretože poskytuje rámec pre plodenie a výchovu ďalšej generácie. Preto by manželstvo malo požívať väčšiu dôstojnosť a status ako registrované partnerstvo.

Obhajcovia homosexuálnych manželstiev majú na toto tvrdenie pripravenú takúto odpoveď: heterosexuálom, ktorí nemôžu mať deti, alebo ktorí sa rozhodli ich nemať, je umožnené uzavrieť manželstvo. Preto manželstvo nie je o reprodukcii.

Chýba tu skutočne adekvátna odpoveď na tento argument. Áno, niektoré páry, ktoré pôvodne neplánovali mať deti si to môžu časom rozmyslieť. Avšak stále tu máme sterilné heterosexuálne páry, ktoré manželstvo uzavrieť môžu.

Zástanci homomanželstiev tiež poukazujú na to, že sterilné heterosexuálne páry môžu založiť rodinu tým, že si deti adoptujú alebo využijú umelé oplodnenie – a presne to isté môžu urobiť i homosexuálne páry, čím sa celá situácia o dosť komplikuje.

Iní by potom mohli argumentovať tým, že homosexuálne páry nie sú optimálne pre psychologický vývoj detí, ktorý by bol lepšie zabezpečený rodičmi rozdielneho pohlavia. Ale obhajcovia homomanželstva by mohli tento argument uznať a zároveň dodať, že dokonca i suboptimálni rodičia by mohli deťom poskytnúť lepšiu starostlivosť ako personál detského domova, ktorý mimochodom často pozostáva iba z ľudí toho istého pohlavia, obzvlášť v tých sirotčincoch, ktoré sú vedené podľa náboženských poriadkov, pričom tie nebývajú zrovna magnetom pre “čistokrvných” heterosexuálov.

Obhajcovia homosexuálnych manželstiev požadujú manželskú rovnosť na základe toho, že homosexuálne páry nie sú relevantne odlišné od párov v heterosexuálnom manželstve, keďže sterilným heterosexuálom je umožnené vstúpiť do manželského spoločenstva a založiť rodiny prostredníctvom adopcie alebo umelého oplodnenia.

Tento argument nemôže byť odmietnutý len ako príklad moderného rovnostárskeho šialenstva, tak ako tomu často býva v iných prípadoch. Už Aristoteles definoval spravodlivosť ako posudzovanie rovnakých prípadov rovnako – a pokiaľ sterilné heterosexuálne páry môžu uzavrieť manželstvo, potom prečo nie homosexuálne? A ak sterilní heterosexuáli môžu založiť rodinu skrz adopciu a umelé oplodnenie, potom prečo nie i homosexuáli? Prečo by homosexuáli mali prijať takýto druhotriedny status?

Myslím, že jediný spôsob ako zachovať manželstvo ako exkluzívne heterosexuálnu inštitúciu je priamo sa vysporiadať s problémom heterosexuálov, ktorí nemôžu alebo nechcú mať deti. V minulosti, keď prípady neplodnosti neboli plne pochopené, bolo vždy možné veriť tomu, že sa stane zázrak a dieťa sa narodí. Navyše kratšie životné rozpätie a vyšší štandard vkusu a dôstojnosti bránili manželstvám medzi ľuďmi, ktorí boli príliš starí na počatie dieťaťa.

Nakoniec skutočnosť, že celibát vyvoláva množstvo túžby a antikoncepcia v tých časoch nebola dostatočne spoľahlivá, spôsobili, že bolo veľmi nepravdepodobné, ak by plodné heterosexuálne páry nikdy nesplodili deti, dokonca i vtedy, ak by ich nechceli. V minulosti malo vnímanie manželstva ako zväzku heterosexuálov – t.j. ľudí, ktorí podľa všetkého môžu splodiť deti – a zároveň prípadov kedy k tomu nedošlo ako zanedbateľných, svoj zmysel. Platilo „všetci sa zoberte a ponechajte riešenie na Bohu“.

Lenže moderná medicína všetko zmenila. V súčasnosti, kedy je efektívna antikoncepcia (vrátane sterilizácie) široko dostupná a plodné páry sa môžu vedome vyhnúť počatiu dieťaťa, kedy jednotlivci môže na isto vedieť, že sú nezvratne sterilní a kedy muži a ženy môžu žiť ešte mnoho rokov po uplynutí doby, kedy boli schopní splodiť potomstvo, si človek môže položiť otázku: Je homosexuálne manželstvo nejakým väčším výsmechom tejto inštitúcie, než stav kedy dvaja osemdesiatnici tlačia svoje detské chodítko smerom k miestu, kde si chcú povedať manželské „áno“? Je manželstvo medzi homosexuálmi väčším výsmechom, ako manželstvo medzi dvomi heterosexuálmi, ktorí nemôžu alebo nebudú mať deti napriek možnosti adopcie alebo umelého oplodnenia, buď kvôli určitým medicínskym komplikáciám alebo jednoducho pre ich sebeckosť, hedonizmus, či nevyspelosť?

Pokiaľ sú oponenti homosexuálneho manželstva ochotní akceptovať “druhotriednu” inštitúciu, t.j. registrované partnerstvo pre neplodné (homosexuálne) páry, potom prečo tento inštitút nerozšíriť i na heterosexuálne páry, ktoré sa nemôžu alebo nechcú reprodukovať? Prečo nevytvoriť inštitút “druhotriedneho manželstva”? Išlo by o akýsi štandardný status pre všetky páry, ktorý by však garantoval získanie vyššieho, “prvotriedneho”, statusu iba tým, ktorí by splodili alebo adoptovali dieťa.

Samozrejme, že tu teraz hovoríme o legálnych manželstvách, čiže manželstvách uznaných štátom. Ľudia sú a mali by byť slobodní v tom uzatvárať náboženské alebo spirituálne manželstvá podľa ich vlastného vzoru a definície, hoci ich štát nepotrebuje a nebude všetky uznávať.

V takomto systéme by existencia homosexuálneho manželstva plne závisela od vyriešenia otázky, či je žiadúce umožniť homosexuálnym párom adoptovať si deti, využiť umelé oplodnenie, či vychovávať deti jedného z partnerov, ktoré majú z predošlého manželstva. Žiadna z týchto alternatív mi nepríde ako optimálna pre výchovu detí, pokiaľ sú dostupné heterosexuálne alternatívy.

Myšlienka obmedzenia manželstva iba na páry, ktoré majú deti, zatiaľ čo ostatní budú môcť uzavrieť iba registrované partnerstvo si naozaj zaslúži väčšiu pozornosť, pretože sú s tým spojené isté benefity, o ktorých môžeme uvažovať ďaleko za horizontom koncipovania debát o homosexuálnom manželstve, ktoré je iba podružným problémom v porovnaní s demografickými a kultúrnymi problémami zapríčinenými úpadkom heterosexuálneho manželstva a heterosexuálnej rodiny.

Dokonca i v prípade, ak by homosexuálne manželstvo nebolo problémom, rozdiel medzi manželstvom a registrovaným partnerstvom nám umožní zamerať sa na inštitút manželstva a znovuobnoviť ho na podklade jeho funkcie, ktorá bude odzrkadľovať jeho špecifický sociálny a právny status. Funkcie, ktorou je plodenie a výchova ďalšej generácie. Takáto úprava by mohla podporovať heteronormativitu a reprodukčný účel manželstva, zatiaľ čo by dávala možnosť voľby tým, ktorí v tomto smere zaostávajú.

autor: Greg Johnson

preklad: Aman, protiprudu.org