Hitlerova revolúcia: Kapitola 6.5 – Revolúcia verzus reakcionárstvo – “Dobrí Nemci”

Nemecké hnutie odporu bolo tak kradmé, že jeho zničujúci vplyv by nikdy nevyšiel na svetlo sveta, keby nie jedného incidentu. Nevydarený pokus o atentát na Hitlera 20. júla 1944 vyvolal celý rad vyšetrovaní. Pri nich vyšlo najavo sprisahanie sabotujúce nemecké vojnové úsilie. Následkom boli popravy, samovraždy a súdy so 160 sprisahancami. Atentátnikom bol bol gróf Claus von Stauffenberg, od 1. júla 1944 náčelník štábu Záložnej armády. V armáde bolo približne pol milióna vojakov, vycvičených a vybavených, čakajúcich na presun do frontovej línie. Náčelníkom Záložnej armády bol Friedrich Fromm. Aby oslabil poľné formácie, odďaľoval rozmiestňovanie doplňovacích jednotiek pod svojim velením. Počas prvého mesiaca bojov v Normandii stratilo Nemecko 96 000 mužov – zabitých, zranených alebo zajatých. Podľa Frommových rozkazov ich nahradilo len 6 000 mužov a 17 nových tankov. [145] V júli boli prápory umiestnené v Holandsku a určené ako náhrada strát peších divízií bojujúcich v Normandii, presunuté namiesto toho do južného Francúzska. [146]

Stauffenberg zastupoval Fromma vo Vodcovom hlavnom stane počas pracovných porád. Jeho úlohou bolo informovať o pokrokoch v dopĺňaní bojových divízií záložnými jednotkami. Stauffenberg to pre seba pochopil ako poslanie fabrikovať všemožné výhovorky, prečo sa iba zlomok vojakov z domovských kasární dostáva ku bojovým divíziám. Dôstojník z Goebbelsovho štábu zhrnul výhovorky, ktoré Stauffenberg predkladal Hitlerovi: “Hovorí, že za to môžu nálety. Potom chýbajú plynové masky. Poddôstojníci sú na nejakých povinných kurzoch. Určitý typ munície nie je k dispozícii, alebo nemôže byť dodaný, pretože sú zničené dopravné komunikácie. Muničný sklad s nábojmi do pušiek pre celý pluk utrpel priamy zásah. … Vždy na poslednú chvíľu prišlo niečo do cesty.” [147] Stauffenberg raz povedal kolegom – sprisahancom, že ich “spojencami” sú nemecké “vojenské krízy a porážky.” [148]

Stauffenberg prepašoval na konferenciu v Rastenburgu 20. júla vo svojom kufríku časovanú bombu, zbraň teroristov po celom svete. Obozretne opustil poradu pred výbuchom a nastúpil na kuriérske lietadlo do Berlína. Výbuch iba povrchovo zranil Hitlera, ale usmrtil stenografa a troch dôstojníkov. Spomedzi 24 prítomných niekoľkí utrpeli ďalšie zranenia. Medzi tými, ktorí zahynuli, bol Rudolf Schmundt; krátko predtým využil svoj osobný vplyv na Vodcu a podporil Stauffenbergovu nevýraznú kariéru. [149] Ďalšou obeťou bol štábny dôstojník, plukovník Heinz Brandt, odporca národného socializmu, ktorého nikto neupozornil na plánovanú akciu. [150]

V kanceláriách OKW na Bendler Strasse v Berlíne čakali spolupáchatelia na správu o Hitlerovej smrti, aby spustili operáciu Valkýra, puč na zvrhnutie národno socialistickej vlády. Medzi inými tam boli generál Ludwig Beck, ex-generál Erich Hoepner, ktorý bol prepustený z armády bez cti v roku 1942 pre neposlušnosť a zbabelosť, poľný maršál na dôchodku Erwin von Witzleben, a generál Friedrich Olbricht, ktorý bol Frommov podriadený (na základe preskúmania zadržaných nemeckých dokumentov americké ministerstvo zahraničia neskôr zistilo, že Olbricht odovzdával vojenské tajomstvá Červenej kapele cez Giseviusa). [151] Keď Stauffenberg dorazil, oznámil svojim kolegom, že Hitler bombový útok neprežil. Sprisahanci sa teda rozhodli spustiť povstanie. Generál Fellgiebel v Rastenburgu, ktorý bol zasvätený do plánovaného atentátu, nekontaktoval spolusprisahancov v Berlíne o zlyhaní plánu. Namiesto toho bol medzi prvými, ktorí blahoželali Hitlerovi k jeho úniku pred smrťou. Fellgiebel mohol nakrátko blokovať komunikáciu medzi Rastenburgom a vonkajším svetom, ale nemohol to robiť donekonečna. Hitler zastihol Goebbelsa v hlavnom meste. Tiež sa mu podarilo spojiť s majorom Ernstom Remerom, veliteľom berlínskeho strážneho pluku. Nariadil Remerovi zatknúť sprisahancov.

Jedným z dôvodov rýchleho konca prevratu bol nedostatok spolupráce armády s uzurpátormi. Spojovací personál na Bendler Strasse sledoval Hitlerovu telefonickú konverzáciu. Súc si vedomí okolností neodoslali diaľnopisné rozkazy sprisahancov vojenským jednotkám. Člen Stauffenbergovho kruhu sprisahancov plukovník Fritz Jäger navštívil niekoľko kasárenských ubytovní a snažil sa zostaviť streleckú rotu, aby mohol obsadiť rádiovú stanicu na ministerstve propagandy a zatknúť Goebbelsa. Nenašiel sa jediný vojak ochotný plniť jeho rozkazy. [152]

Stuipnagel spolu s hŕstkou rovnako zmýšľajúcich aristokratov podporoval prevrat z Paríža. Podarilo sa im zmobilizovať prápor Nemeckého bezpečnostného pluku č. 1, zatknúť členov SD a Gestapa, vrátane policajného šéfa SS Carla Oberga v jeho kancelárii. Stuipnagelovi spoločníci presvedčili vojakov práporu, že SD sa vzbúrilo proti Hitlerovi; iba vďaka tomuto výmyslu sa im podarilo získať spoluprácu mužstva. V Berlíne jeden z ďalekopisných rozkazov Witzlebena, pripravených pre armádu, falošne obviňoval “bezohľadnú kliku straníckych vodcov, ktorí sa zďaleka vyhýbajú frontu” zo vzbury, ktorú on sám pomáhal rozpútať. [153] Podľa analýzy súčasného nemeckého historika “sprisahanci neriskovali otvorené priznanie, že prevrat bol namierený proti Hitlerovi, ale namiesto toho údajne jednali v mene mŕtveho Vodcu proti ‘bezohľadnej klike.’ Neboli si istí svojou vlastnou vecou. Obávali sa, že väčšina ozbrojených síl a nemeckého národa stála za Hitlerom a preto by ich neuposlúchla.” [154]

Obr.: V sprievode Himmlera, Göringa a generála Hermanna Fegeleina si Hitler drží zranenú ruku po pokuse o atentát v Rastenburgu 20. júla. Keitel uvažoval, či bombu nemohli tajne umiestniť nemeckí remeselníci počas budovania komplexu. Hitler ho prerušil: “Žiaden nemecký robotník by nezdvihol ruku proti mne. Toto je dielo nejakého degenerovaného aristokrata.”

Vojenskí členovia hnutia odporu nemali žiadne spojenie s radovými ozbrojenými silami. “Nemajú nič spoločného s nemeckým vojakom,” tvrdil Völkischer Beobachter 22. júla. [155] Stauffenberg napríklad nikdy nevelil v boji. Jeho armádny šofér Karl Schweizer neskôr vypovedal, že gróf si udržiaval bohaté zásoby vína, šampanského, šnapsu, likéru a cigariet ako vo svojom berlínskom sídle, tak aj v kancelárii na ministerstve vojny. O dopĺňanie zásob tohto luxusu, nedostupného frontovým vojakom alebo nemeckej verejnosti v piatom roku vojny, sa staral jeho spolusprisahanec podplukovník Fritz von der Lancken. Schweizer vypovedal, že si nepamätá dňa, keď Stauffenberg nepil alkohol. [156] Gróf tiež často dostával zásielky údených úhorov, sardiniek v oleji a ďalších delikates vďaka kontaktom v Severnom mori. [157]

Veliteľ SD Dr. Ernst Kaltenbrunner pripravil sériu dôverných správ pre ríšsku kanceláriu s analýzou motívov sprisahancov. Po vojne posudzoval tieto správy bývalý člen odporu Friedrich Georgi, ktorý sa o nich vyjadril ako o “úplne triezvych a vecných.” [158]

Pokiaľ išlo o Stauffenberga, Kaltenbrunner dospel k záveru vo svojej správe z 23. septembra 1944, že gróf so svojim kruhom aristokratov “nesledoval iba politické ciele, ale aj sociálne. Konkrétne snahu o obnovu a udržanie výsadného postavenia vybranej, sociálne previazanej skupiny osôb.” [159]

Major Remer napísal 20. júla: “Predpokladaná smrť Adolfa Hitlera šokovala všetkých dôstojníkov a vojakov. Nikdy vo svojom živote, a to ani po kolapse (v roku 1945), som nebol svedkom takého hlbokého zármutku.” [160] Veterán divízie SS Hohenstaufen Günther Adam, ktorý bol v júli nasadený vo Francúzsku, spomínal vo svojej povojnovej autobiografii: “Večer po celodennom boji prišlo na naše veliteľské stanovisko niekoľko mladých armádnych dôstojníkov a povedali nám, že došlo k pokusu o zavraždenie Vodcu, ktorý však neuspel. Z atentátu boli obvinení vysokí vojenskí dôstojníci. Z celého srdca nás žiadali, aby sa k nám mohli pripojiť, pretože sa príliš hanbili za to, že sú dôstojníci armády.” [161]

Podľa názoru Rolfa Hinzeho, veterána 19. tankovej divízie, pokus o atentát prišiel “v tom najhoršom čase, aký si len bolo možné predstaviť. V čase, keď jednotné a pevné vedenie bolo nevyhnutné. Vojaci to takto pociťovali, bez ohľadu na rôzne ideologické názory, dokonca aj tí, ktorí vnútorne odmietali Hitlera. Zo všetkých strán sme počúvali o “bodnutí do chrbta” a boli sme radi, že Vodcova autorita ostala nedotknutá.” [162] Hitlerov pobočník plukovník Nicolaus von Below uviedol: “Tak, ako vysokí generáli stratili pevnú vieru v Hitlera, v rovnakej miere obyčajní vojaci verili v jeho vedenie. Nepochybujem o tom, že iba táto skutočnosť udržala front pohromade.” [163]

Hneď po pokuse o atentát objavila spojovacia služba v Rastenburgu Fellgiebelovu tajnú telefónnu linku do Švajčiarska, ktorou zasielal tajné informácie sovietskym agentom. Gestapo spustilo výsluchy štábnych dôstojníkov – niektorí už boli na zoznamoch sledovaných – a pri vynorení podozrenia z protištátnej činnosti aj zatýkalo. Plukovník Pod povedal Vodcovi čo sa dozvedel od svojho bratranca: Odkedy začalo zatýkanie, jeho armádny zbor na východnom fronte konečne začal dostávať zásoby načas a pravidelne. [164]

Zistenie sabotáží “totálne deprimovalo” Hitlera, povedal Goebbels spolupracovníkom. [165] Dôstojník Vodcovej osobnej bezpečnosti Hans Rattenhuber povedal Gieslerovi: “Zrada na bojovej fronte ho zronila viac, ako pokus o jeho život. Opakoval nám, že už dlho očakával streľbu od niekoho z tejto reakcionárskej kliky. Ale nikdy by neočakával od dôstojníka takúto úbohú zradu vojaka, ktorý každý deň riskuje svoj život pre Nemecko.” [166]

V minulosti Hitler nereagoval na obvinenia podriadených z NSDAP o nelojálnosti generálneho štábu. Vojenský styčný dôstojník na ministerstve propagandy plukovník Hans Martin si spomínal, ako Goebbels vyhlasoval, že “vlastní mnoho nevyvrátiteľných dôkazov, že defétistická pozícia mnohých dôstojníkov OKW a najmä v OKH nadobúda vážne rozmery.” [167] Vodca ich však napriek tomu chránil pred útokmi Goebbelsa a Himmlera. Dôstojníci mu zložili prísahu vernosti, preto “pevne veril v ich kód lojality a cti,” napísal ďalší Goebbelsov pobočník Wilfred von Oven. [168] Jodl sa pred personálom v Rastenburgu 24. júla vyjadril, že vždy, keď vyplávalo na povrch podozrenie o konkrétnych dôstojníkoch, Hitler to “prešiel s pobaveným úsmevom… ako v prípade generála Fellgiebela, ktorý už na seba upozornil niektorými poznámkami.” [169]

Vodca s horkosťou hovoril o tejto afére pred svojim personálom: “Prevzal som pôvodný dôstojnícky zbor tak, ako bol. Zachoval som jeho tradície a rešpektoval ich. Pomáhal som dôstojníkom v kariére a v ekonomickej situácii vždy, keď som mohol. Rešpektoval som dosiahnuté úspechy a odmeňoval ich. Povyšoval a vyznamenával som ich. S každým z nich, ktorého ku mne uviedli, som si potriasol rukou ako s priateľom. A teraz každého dôstojníka až po generála, ktorý ku mne prichádza, musím nechať najprv v predsieni prehľadať, či nemá v kufríku vražedný stroj ako ten gróf Stauffenberg, ktorý nemal nič lepšie na práci, než prepašovať bombu pod môj konferenčný stôl, aby zbavil svet mňa a svojich vlastných spolubojovníkov.” [170]

Nemecká verejnosť reagovala na správy o pokuse o atentát “s hrôzou a odporom,” zaznamenal bývalý gauleiter Rudolf Jordan vo svojej autobiografii. “Večer som prehovoril k obyvateľom na námestí pred katedrálou v Magdeburgu. Celé mesto sa s hlbokým pohnutím zúčastnilo demonštrácie lojality. Vyzeralo to, že ľudia aj s ohľadom na osudovú, nepriaznivú situáciu vo vojne, stáli za Adolfom Hitlerom ako jeden.” Luteránsky biskup z Hannoveru, ktorý osobne nesympatizoval s národným socializmom, verejne odsúdil Stauffenbergovo “kriminálne chovanie.” [171]

Hitler navštívil v Carlshofskej nemocnici dôstojníkov, ktorí boli vážne zranení pri útoku 20. júla. S generálom Karlom Bodenschatzom rozoberal vražedné sprisahanie: “Viem, že Stauffenberg, Goerdeler a Witzleben si mysleli, že mojím zabitím zachránia nemecký národ. … Ale títo ľudia v skutočnosti nemali žiaden pevný plán, čo robiť ďalej. Netušili, ktorá armáda by podporila ich prevrat, ktorý vojenský okruh by sa postavil na ich stranu. A čo je najdôležitejšie – nenadviazali kontakt s nepriateľom. Dokonca som zistil, že nepriateľ odmietol ich ponuku k vyjednávaniu.” [172]

Hitlerove informácie boli presné. V apríli 1941 poverilo Ministerstvo zahraničia Ríše Hansa Buwerta riadením francúzskeho nakladateľstva Hachette. Koncom roka 1942 priviedol policajný veliteľ Berlína gróf Heinrich Helldorf a dôstojník generálneho štábu gróf Heinrich Dohna-Tolksdorf Buwerta medzi sprisahancov okolo Stülpnagela. Buwert sa stretol so zástupcami Spojencov počas výletu do Španielska a Portugalska. Neskôr o tom napísal: “Kontakty so Spojencami nabrali zlý smer.” [173]

V lete 1940 prijala Churchillova vláda politiku “absolútneho ticha” voči nemeckému hnutiu odporu. [174] Ešte pred vojnou varovalo britské ministerstvo zahraničia pred takýmto spojenectvom. V novembri 1938 varoval zástupca ministra Sargent v obežníku: “Prístupná a schopná vojenská diktatúra môže byť ešte nebezpečnejšia, ako režim národných socialistov.” [175]

Podvratné živly narazili na ďalšiu prekážku vo vzťahu k Spojeným štátom. Na konferencii, ktorá sa konala v Casablance počas januára 1943 Roosevelt verejne oznámil, že Spojenci nebudú akceptovať nič iné, iba bezpodmienečnú kapituláciu Ríše. Čo to malo znamenať pre Nemecko odhalil FDR vo svojich súkromných poznámkach z decembra 1944: “Nech budú prijaté akékoľvek opatrenia proti Nemecku a Japonsku, v každom prípade musia zahŕňať redukciu priemyselnej výroby, aby im bolo zabránené konkurovať na svetových trhoch Anglicku, Francúzsku, Holandsku, Belgicku a ďalším exportérom, vrátane nás.” Generál USA Albert Wedemeyer napísal: “Západní Spojenci sa ani v najmenšom nepokúsili rozdeliť Nemcov ponukou prijateľných mierových podmienok pre nepriateľov Hitlerovho režimu.” [176]

Pre členov hnutia odporu nebol postoj Spojencov žiadnym tajomstvom. Dôstojník štábu a odhodlaný obhajca vraždy Hitlera gróf Ulrich Schwerin von Schwanenfeld pokračoval vo svojich intrigách, aj keď vedel, že FDR nepovolí v podmienkach kapitulácie. [177] Len dva dni pred Stauffnebergovým bombovým útokom na Hitlera sa vrátil jeden zo sprisahancov Otto John z bezvýsledných rokovaní so Spojencami v Madride. Informoval kolegov sprisahancov, že aj ak by Vodca zahynul, podmienka bezpodmienečnej kapitulácie zostane v platnosti. [178] Nakoniec uznal, že “vnútorný nemecký odpor proti Hitlerovi už nie je významným faktorom politickej a vojenskej stratégie západných mocností… na rozdiel od odporu vo Francúzsku, ktorý je podporovaný západnými mocnosťami morálne aj materiálne.” [179]

Dôstojník štábu Tresckow, ktorý opísal Hitlera ako “šialeného psa, ktorý musí byť utratený,” si taktiež uvedomil, že smrť vrchného veliteľa nebude mať žiaden vplyv na vojnové úsilie Spojencov. [180] Dr. Eugen Gerstenmaier, bývalý sprisahanec a povojnový prezident západonemeckého parlamentu, vyhlásil v rozhovore z roku 1975: “To, čo nemecké hnutie odporu počas vojny nechcelo vidieť, sa ukázalo v plnej miere po nej; že vojna nebola vedená proti Hitlerovi, ale proti Nemecku.” [181]

Hneď po nepodarenom Stauffenbergovom pokuse o atentát vysielala britská rozhlasová stanica pre Európu mená Nemcov, o ktorých Angličania vedeli, že sa sprisahali proti Hitlerovi. [182] Vďaka tomu Gestapo rýchlo pozatýkalo podvratné živly. Redakcia BBC odmietla prevrat a považovala ho za produkt pruskej vojenskej kasty, ktorú sa anglosasi snažia vojnou vyhubiť. Nemecký národ by klamal sám seba, ak by zveril vedenie štátu týmto ľuďom, pokračovalo BBC. Špecialista pre anglické záležitosti na nemeckom ministerstve zahraničia Fritz Hesse sledoval reakcie Spojencov a dovolil si konštatovať: “Anglickým a americkým rádiám chýba iba kúsok, aby blahoželali Hitlerovi k prežitiu.” Vodca, šokovaný okatou manifestáciou nepriateľstva v spravodajstve Spojencov, poznamenal pred Ribbentropom: “Títo ľudia nenávidia Nemecko ešte viac, ako mňa.” [183]

Britský historik John Wheeler-Bennett, ktorý asistoval ministerstvu zahraničia v Londýne, predložil 25. júla memorandum o dôsledkoch nedávnych udalostí v Rastenburgu: “Takmer určite sa dá povedať, že súčasný stav je lepší, ako keby sa sprisahanie 20. júla podarilo a Hitler bol zavraždený. … Gestapo a SS nám urobilo dobrú službu, keď odstránilo tých Nemcov, ktorí by sa po vojne nepochybne označovali ako ‘dobrí Nemci.’ … Preto je pre nás výhodné, ak budú čistky pokračovať. Zabíjanie Nemcov Nemcami nás v budúcnosti ochráni od rôznych problémov.” [184] Churchill, Eden a Ministerstvo zahraničia akceptovalo stanovisko Wheeler-Bennetta. [185] Vnútorná analýza OSS tiež považovala Hitlerov únik pred smrťou za požehnanie. Podľa správy takto prišli sprisahanci o možnosť zvrhnúť vinu za prehratú vojnu iba na Hitlera. [186]

Nemeckým generálom, ktorý jasne chápal stanovisko Spojencov, bol Walter von Brauchitsch, veliteľ armády až do decembra 1941. V apríli 1940 mu Halder predložil písomný návrh na zvrhnutie Hitlera a dosiahnutie urovnania so Západom. Brauchitsch ho pokarhal slovami: “Čo sa tu deje je čistá zrada. … V dobe vojny to je pre vojaka nemysliteľné. Toto nie je boj o vládu ako takú, ale boj rôznych spôsobov života. Odstránenie Hitlera neposlúži ničomu.” [187]

Preklad: ::prop, www.protiprudu.org
Richard Tedor: Hitlerova revolúcia – Obsah

Tento preklad bol možný iba vďaka podpore čitateľov webu www.protiprudu.org.

Referencie:

[145] Georg, Friedrich, Verrat in der Normandie, s. 313

[146] Klapdor, Ewald, Die Entscheidung, s. 150

[147] Oven, Wilfred von, Finale Furioso, s. 401

[148] Landhoff, Werner, Die Opfer des 20. Juli 1944, s. 36

[149] Oven, Wilfred von, Finale Furioso, s. 402

[150] Schaub, Julius, In Hitlers Schatten, s. 266

[151] Georg, Friedrich, Verrat an der Ostfront, s. 87

[152] Remer, Otto Ernst, Verschwörung und Verrat um Hitler, s. 36, 51

[153] Schramm, Wilhelm von, Aufstand der Generale, s. 125, 114

[154] Landhoff, Werner, Die Opfer des 20. Juli 1944, s. 115

[155] “Schufte!”, Völkischer Beobachter, July 22, 1944

[156] Landhoff, Werner, Die Opfer des 20. Juli 1944, s. 62

[157] Ibid.

[158] Ibid, s. 61

[159] Ibid, s. 63

[160] Remer, Otto Ernst, Verschwörung und Verrat um Hitler, s. 27

[161] Adam, Günther, Ich habe meine Pflicht erfüllt, s. 294

[162] Hinze, Rolf, Ostfront 1944 s. 17

[163] Below, Nicolaus von, Als Hitlers Adjutant, s. 358

[164] Ibid, s. 393

[165] Oven, Wilfred von, Finale Furioso, s. 450

[166] Giesler, Hermann, Ein anderer Hitler, s. 442

[167] Martin, Hans-Leo, Unser Mann bei Goebbels, s. 68

[168] Oven, Wilfred von, Finale Furioso, s. 450

[169] Landhoff, Werner, Die Opfer des 20. Juli 1944, s. 219

[170] Kern, Erich, Adolf Hitler und der Krieg, s. 400

[171] Jordan, Rudolf, Erlebt und erlitten, s. 239

[172] Kern, Erich, Adolf Hitler und der Krieg, s. 403

[173] Schramm, Wilhelm von, Aufstand der Generale, s. 24

[174] Meiser, Hans, Gescheiterte Friedens-Initiativen 1939-1945, s. 268

[175] Meiser, Hans, Verratene Verräter, s. 64

[176] Kurowski, Franz, Bedingungslose Kapitulation, s. 61, 11

[177] Meiser, Hans, Verratene Verräter, s. 318

[178] Remer, Otto Ernst, Verschwörung und Verrat um Hitler, s. 65

[179] Landhoff, Werner, Die Opfer des 20. Juli 1944, s. 220

[180] Meiser, Hans, Verratene Verräter, s. 320

[181] Günther, Helmut, Von der Hitler-Jugend zur Waffen SS, s. 228

[182] Meiser, Hans, Gescheiterte Friedens-Initiativen 1939-1945, s. 273

[183] 183. Ibid.

[184] PRO FO 371/39062

[185] Klüver, Max, Die Kriegstreiber, s. 375

[186] Bieg, Hans-Henning, Amerika die unheimliche Weltmacht, s. 69

[187] Meiser, Hans, Verratene Verräter, s. 124