Dňa 13.1.2016 publikovali Hospodárske noviny článok “Firmy varujú: je tu 300-tisíc nezamestnaných bez práce a nevieme nájsť človeka”. Toho istého dňa autorka publikovala článok “Firmám chýbajú ľudia. Púšťajú preto zákazky”, kde Vladimír Machalík, hovorca bratislavského Volswagenu skonštatoval, že realita nie je ružová, firmy totiž hlásia problém. Nemôžu nájsť dostatok kvalifikovaných pracovníkov. “Pri technických pozíciach, kde potrebujeme štúdium v odbore, niekoľkoročnú prax a prípadne aj cudzí jazyk, pociťujeme značný nedostatok uchádzačov,” pripúšťa Machalík. Dobrých zamestnancov je málo. Riešenie je zaviesť do praxe duálne vzdelávanie – prax študentov v súkromných firmách, čím ich školstvo vyučí.

Pozrime sa bližšie na tieto tvrdenia.

Kvalifikovaní ľudia sú, len ich treba zodpovedajúco zaplatiť.

Firmy plačú nad nesprávnym hrobom. “Nedostatok” kvalifikovanej pracovnej sily v skutočnosti neexistuje, problém tkvie na inom mieste: platové ohodnotenie a zlé pracovné podmienky. Nič iné vo veci nie je. Za 600 euro pri dnešných cenách nik robiť nebude. Pracovník študovaný v lukratívnom odbore, s niekoľkoročnými skúsenosťami a znalosťou cudzieho jazyka nechce, nebude a nemieni pracovať pre slovenského zamestnávateľa. V článku na Hospodárskych novinách nie je úplná informácia – firmy nevedia nájsť kvalitných ľudí, ALE za minimálnu mzdu. O tom to je.

Ak chce zamestnávateľ nadštandardný výkon, musí si ho zaplatiť. Ak chce zamestnávateľ dobrého zamestnanca, musí si ho dobre zaplatiť. Ale platenie, to pánom podnikateľom nejde. Kvalifikovaných ľudí je dostatok. Ale nie je dosť kvalifikovaných ľudí ochotných pracovať za žobračenku, za zlomok zahraničného platu v neľudských podmienkach. Vybodnú sa na to a pôjdu preč.

Ak podnikatelia odmietajú zaplatiť kvalifikovaných pracovníkov, nebudú ich mať. Keď, zaplatia, budú mať.

Je úsmevné napísať, že 300 tisíc ľudí len sedí doma a odmieta štedré pracovné ponuky. Odhliadnuc od toho, že pani redaktorka netuší ako vyzerá profesionálny príspevok hodný redaktorky sekcie “firmy a financie”.

Štát a duálne vzdelávanie.

Firmy varujú, a čo s tým má vláda? Veď nech si spravia vlastný vzdelávací program. Čo im doteraz bránilo osloviť školy a uzavrieť s nimi dohody o duálnom vzdelávaní? Prečo závod, ktorý má tisícky zamestnancov, nemá svoje učilište? Prečo Volswagen nemá svoje učilište? Školy to zavinili? Vláda?

Podnikatelia sa sťažujú, že štát nezaviedol duálne vzdelávanie. Ale zastáncovia voľného hospodárstva museli vedieť, že snahy štátu beznádejne stroskotajú, je to v jeho natureli. Plačú nad absenciou vládnej iniciatívy, nad malou pomocou. Keď slovenský podnikateľ uspeje, je to jedine jeho zásluha. Keď zlyhá, je to vina tých druhých, všetkých, najlepšie štátu.

Áno, štát určite pochybil. Školstvo funguje hrozne zle. Podnikatelia však mali voľné ruky a mohli vybudovať vlastné systémy duálneho vzdelávania. Mohli, ale nespravili. A zodpovednosť má byť na pleciach druhých?

Je v móde hovoriť, že za všetko zlé, čo sa stane slovenskému podnikateľovi je zodpovedná vláda. Nie jeho slabé schopnosti a nesprávne rozhodnutia.

Radový pracovník a kvalifikovaný pracovník.

Musíme rozlišovať pracovnú silu ochotnú pracovať, neochotnú pracovať a pracovnú silu s kvalifikáciou.

Dôležitý fakt je, že medzi radovými pracovníkmi a kvalifikovanými pracovníkmi je priepastný rozdiel. Čo platí pre jednu sociálnu skupinu, neplatí pre druhú.

Pani upratovačka bez špeciálneho nadania s najlepším obdobím života za sebou pracuje za 400 EUR, áno. Bez reptania trpí nízky plat, okrádanie, buzerovanie, povyšovanie, vysmievanie. I bez najmenšieho protestu pracuje. Nemôže inak.

Ale kvalifikovaný pracovník nemusí! Celý svet sa o neho bije. Nie je odkázaný na omrvinky. Má veľmi veľa možností. Môže si vyberať. Do určitej miery môže zadať podmienky výhodné pre neho. Je o neho obrovský záujem, krajiny i firmy sveta sa idú roztrhnúť aby získali jeho prácu. Japonsko, Amerika, Anglicko, Nemecko, Francúzko, Čína, Holandsko, Belgicko, Nórsko, Švédsko, Singapur, slovom, všetky bohaté krajiny sveta túžia, aby tento kvalifikovaný robotník pracoval práve pre nich. A keď tento kvalifikovaný robotník – Slovák nebodaj ovláda nemčinu aj angličtinu – čo pre jeho sociálnu skupinu nie je nič extra – môže pracovať kdekoľvek na svete.

Kvalifikovaný Slovák nebude pracovať za tretinu pre nejakého idiota, ktorý ho šikanuje, nedá mu zarobiť a pri náznaku lacnejšieho pracovníka ho prepustí v sekunde.

Radových zamestnancov je prebytok, na 2 je 1 miesto. No bez zodpovedajúcej mzdy pre kvalifikovaných pracovníkov nie sú kvalifikovaní pracovníci. Toto je rozdiel medzi nimi.

Rozdiel je tam očividný, slovenský podnikateľ mu nerozumie ani po štvrťstoročí podnikania.

Nezamestnaní, ktorí nechcú pracovať sú tretia skupina. Sú to väčšinou cigáni a potom malé percento nadutých vysokoškolákov, ktorí ani prstom nepohnú za menej ako 1000 EUR. Len skresľujú štatistiku. Zvyšok oficiálne nezamestnaných pracuje na čierno, čo vláda toleruje, lebo to zmierňuje sociálne ťažkosti. Človek sedí doma, poberá dávky a popri tom si privyrobí na nejakej fuške. Prečo by mal ráno vstávať o piatej, dochádzať neviem kde a nič nezarobiť, neušetriť?

Kvalifikovaní ľudia majú na výber.

A keďže majú na výber, tak nechcú, nebudú a nemienia pracovať za drobné.

Viem zaručený recept na získanie kvalifikovanej pracovnej sily: páni podnikatelia, správajte sa k ľuďom ako k ľuďom a spravodlivo ich ohodnoťte. Problém je práve tu, ale podnikatelia to nikdy neakceptujú. Zisky by boli menšie. Namiesto toho budú zatvárať oči pred skutočnými dôvodmi a vykladať nezmysly o rekvalifikácii, celoživotnom vzdelávaní, neochote pracovať, nedostatku ľudí, duálnom vzdelávaní, a neviem ešte o akých fantasmagóriách.

Nízke platy a zlé podmienky. Bodka.

Mozog slovenského podnikateľa je uväznený vo vzorci: Upratovačka má so všetkých šťastím 400 EUR a on kvalifikovanému pracovníkovi ponúka 850 EUR. Upratovačka má 400 EUR a tento človek by dostal 850 EUR. Nik o pozíciu nemá záujem. Slovák je predsa otrok. Kvalifikovaní ľudia preto neexistujú. Zaveďme duálne vzdelávanie aby sa vyučili, aby sme ich mali.

Takto to nefunguje. Kvalitný pracovník, o ktorého je núdza, má obrovskú vyjednávaciu silu a nie je závislý od ich pracovnej ponuky. Na rozdiel od tej pani upratovačky. Možnosť voľby u zamestnanca je pre podnikateľov večná záhada, ktorú nedokázali úspešne rozlúsknuť. Len neúspešne. Potom to tak vyzerá. Zamestnávajúc biedou znivočené masy ekonomických otrokov, existencia pracovníkov s vyjednávacou silou sa im javí neuveriteľne. Nedokážu sa, povedzme, “asimilovať” na novú situáciu. Neakceptujú skutočnosť, že kvalitní pracovníci majú na výber. Takže začnú hovoriť o nedostatku a duálnom vzdelávaní.

Je nepochybné a nad slnko jasné, že systém duálneho vzdelávania, okolo ktorého je dnes veľké spoločenské vzrušenie, bude mať nulový efekt. Lebo nerieši dôvody “nedostatku”. Ani po rokoch fungovania duálneho vzdelávania slovenské firmy nedostanú nových kvalifikovaných pracovníkov. Šikovní ľudia sa po škole zbalia a odídu preč. Tu nedostanú zaplatené.

Pevne verím, že v prípade ak by kvalifikovaní ľudia dostali aspoň polovicu zo zahraničnej mzdy a keby sa k ním zamestnávateľ správal ako k ľuďom, drvivá väčšina by na Slovensku rada ostala. Často s nimi o tejto téme debatujem, a keď to spomeniem, nadšene súhlasia. Ale naozaj nikto nie je povinný živoriť, pracovať za drobné, pracovať na nové poršátko a trpieť šikanu.

Kvalifikovaní Slováci v globálnej konkurencii.

Skúsenosti ukazujú, že slovenský zamestnávateľ si neuvedomuje ako funguje ekonomika.

Ak zamestnávatelia odmietajú ohodnotiť kvalifikovaných zamestnancov na základe ceny práce, tak oni idídu zo Slovenska. Za pár rokov, ak slovenskí podnikatelia vôbec budú chcieť ráno fabriku otvoriť a večer ju zavrieť, budú musieť dramaticky zvýšiť mzdy odvážlivcom, ktorí tu zostanú. Bude ťažké nájsť vôbec nejakých ľudí.

Dnes je neodškriepiteľné, že táto situácia sa naozaj stane. Páni podnikatelia budú mať omnoho menej kvalifikovaných ľudí za neporovnateľne vyššie ceny ako dnes. A hospodárske výsledky SR budú výrazne horšie. Ďakujeme.

Komplet celej tejto situácii sme sa mohli vyhnúť, kebyže páni podnikatelia premýšľali ďalej ako dva mesiace dopredu. Kebyže zvýšili platy už pred pár rokmi. Dostali by viac produktivity za menej pracovníkov. Ale pánom podnikateľom toto nedošlo.

Kto tvorí kvalifikovanú pracovnú silu na Slovensku? Nemci, Angličania, Američania, Japonci, Arabi, Indovia, Bulhari, Poliaci? Cudzinci alebo Slováci? Slováci a výhradne len Slováci. Nemáme predpoklady na prilákanie cudzincov. Bohaté krajiny si môžu vybrať z desaťtisícok kvalitných zamestnancov z celého sveta. Slovenskí podnikatelia majú na výber len zo Slovákov. A keď Slovák odíde, už je preč, už ho nemožno získať späť. Len ťažko sa vráti do horšieho, tobôž keď si založí rodinu. Nedať im zarobiť má ďalekosiahle následky pre štát a budúcnosť celého národa.

Množstvo kvalifikovanej pracovnej sily v slovenskej ekonomike klesá každým dňom. Fakt je, že jeden kvalifikovaný pracovník je pre Slovensko tisíc krát cennejší než pre bohatú krajinu, nakoľko ich máme tisíckrát menej. A pritom, slovenskí zamestnávatelia sa k nim správajú ako k podradným špinám. Upratovačka je nič. Ale s človekom, ktorého firma nutne potrebuje a ktorý môže pracovať kdekoľvek, zamestnávateľ nemôže zaobchádzať ako s nulou, ako s tou hypotetickou pani upratovačkou.

Dovážať Rumunov a Bulharov nemá význam, pretože sú nízkokvalifikovaná sila. My máme “nedostatok” vysokokvalifikovanej. Kvalifikovaný Rumun pôjde do Nemecka, nemá dôvod ísť na Slovensko, nemá k nemu vzťah.

Zistiť toto bolo ľahké. Stačí rozumieť krivke dopytu a ponuky a zákonu vzácnosti.

Ľudský rozmer.

Kúpiť kvalitné dosky z kvalitného dreva pre výroku kvalitného nábytku nie je problém. Ale zaplatiť ľudskej bytosti to, čo si zaslúži, to je problém. Je to nechutné a zvrátené. Takto môže rozmýšľať len perverzná poloobluda, nie človek. No tak cenu práce možno najľahšie stlačiť. A čo? Firmy sú hlavne o ľuďoch, nehľadiac na mieru automatizácie.

Neviditeľná ruka trhu v personálnej oblasti.

Slovenský podnikateľ by sa mal zobudiť a zapísať si za uši, že i v personálnej oblasti funguje trhová konkurencia. Platy v nedostatkových odvietviach a pozíciách treba zdvihnúť, čo vyvolá dopyt po práci v nich. Ak sa im na miesto údržbára strojov hlási málo záujemcov, nech znásobia ponúkaný plat koeficientom 1,5 – 1,7 a hneď nájdu vhodného kandidáta. Nech ponúknu plat 2000 EUR a budú mať záujemcov nielen z Bratislavy, ale i vysokoškoláci z Anglicka sa vrátia. Keď sa na miesto predajcu hlási 200 záujemcov, môžu ísť s platom nižšie.

Viac ako 20 rokov, keď chceli ľudia zvýšenie platov či odísť, firmy tvrdili, že oni ich nedržia, predsa za dverami stojí ďalších desať nezamestnaných. Povedalo sa: “Nikto nikoho nenúti k závislej práci. Ak dokážeš zarobiť viac, buď samostatný, ak nie, vyjednaj si podmienky alebo zostaň na podpore.”

Tak a dostavili sa výsledky, páni podnikatelia. Nemáte ľudí. To v prvom rade firmy a ich mzdová politika vyhnali kvalifikovaných ľudí zo Slovenska. Teraz prišlo na vás a vašich ľudí za dverami. Nemáte ľudí a budete ich mať ešte menej a menej. Doteraz sa ľudia prispôsobovali firmám, teraz nastal čas aby sa ľuďom prispôsobili firmy. S negatívami pre ne.

Kedysi bolo za dverami ďalších desať. Dnes tam nestojí nikto. A ten jeden v miestnosti sotva prišiel. A zrazu je zle? Nie, nie je. Znamená to akurát toľko, že ľudia dostali rozum a odmietajú makať de fakto zadarmo. Na bývanie a jedlo, pardón.

Nerozumiem prečo teraz podnikatelia plačú. Veď oni ich vyhnali, veď za dverami je ďalších desať!

Prestať plakať a začať platiť. Ak nie ste ochotní, páni podnikatelia, choďte niekam.

Ďalšia fatálna chyba: kúpna sila a náš trh.

Kto kupuje slovenské výrobky? Znova len Slováci. Slovenský podnikateľ je príliš neschopný na expanziu do zahraničia: nie je schopný konkurovať ani českým podnikom, konkurencia američanom, nemcom, angličanom je sen. Až na svetlé výnimky, aby som nekrivdil pár firmám. Odbyt po produktoch slovenských firiem je plne závislý na slovenskom trhu. Žasnem nad iniciatívami za znižovanie platov a minimálnej mzdy. Po jej znížení podniky 2-3 roky vykážu omnoho vyššie získy, áno. A čo potom? A čo potom, keď budú mať omnoho menej zákazníkov, ako pred znížením platov? Čo budú robiť, keď nikto nekúpi drahší produkt? Expanzie nie sú schopní, takže zavrú.

Slovenský podnikateľ nechápe logický fakt: zamestnanci sú zákazníci. Ako hovorili Ford i Baťa, buď budeme mať chudobných zamestnancov a chudobných zákazníkov alebo naopak bohatých zamestnancov a bohatých zákazníkov. Podnikatelia by chceli chudobných zamestnancov a bohatých zákazníkov, ale to nie je možné. Pretože zamestnanci sú zákazníci. Kúpyschopnosť obyvateľstva tvoria hlavne mzdy. Ten istý zamestnanec, ktorý doobeda je v práci, poobede chodí po obchodoch a nakupuje za peniaze, ktoré zarobil. Pre hospodárstvo je rozhodne lepšie mať bohatých zamestnancov a bohatých zákazníkov aby sa v obehu točilo viac peňazí a rýchlejšie. Ale toto vyžaduje myslieť ďalej, ako dva roky do budúcnosti.

Niektorí podnikatelia už chápu, že ak chcú predávať, musia mať zákazníkov. Ale väčšina stále nie.

Dcérenka pána váženého podnikateľa.

Istá dcérenka pána podnikateľa mi povedala, že zamestnanci málo pracujú, ich výkon je malý, treba z nich vyžmýkať viac – ako z citrónov.

Dievčine liberálneho ducha uniká niekoľko vedomostí. Napríklad, Slováci žijúci v Srbsku, v slovenských komunitách sú považovaní za pracovitejších než Srbi. Štatistiky ukazujú, že Slovensko má prekvapivo vysokú produktivitu práce. Ukazujú, že v mnohých odvetviach a pozíciách máme len mierne nižšiu produktivitu než v Nemecku. Nemecko patrí k najbohatším krajinám sveta, Nemci majú v bunkách organizáciu a prácu. Slovák má podobný výkon ako Nemec. Zahraniční Slováci sú známi vysokou produktivitou a nízkou cenou práce. Je to názor anglických, nemeckých i amerických investorov, sami to vravia. Po Slovákoch je dosť vysoký dopyt. Slovenský pracovník je výborný.

Bulharskí, rumunskí, tureckí, čiastočne i ruskí zamestnávatelia majú právo sťažovať sa na zamestnancov. Ale slovenský zamestnávateľ nie. Lebo náš pracovník je výborný, žiadaný, chválený všetkými investormi. Príklad. Na Slovensku sme mali fabriku na výrobu káblov, už neviem kde, kvôli cene práce sa presťahovala do Bulharska. Chybovosť tam bola 80 %. Z 5 výrobkov boli 4 nepredajné. Tak firma najala Slovákov, aby zaučili Bulharov. Chybovosť klesla o 10 %, bola teda 70 %. Takže sa vrátili späť na Slovensko. Náš pracovník je na neporovnateľne lepšej úrovni, než pracovníci týchto krajín.

Háčik je v tom, že pre slovenského zamestnávateľa je výkon vždy nízky, ale mzda nie je nikdy dosť malá. Kto sa v takejto práci bude snažiť? Ktorý zamestnanec do nej dá pridanú hodnotu? Jasné, že žiaden. Nemá motiváciu. Vina nie je na strane zamestnancov.

Áno, mnohí nepracujú dobre, podvádzajú, klamu, kradnú. No to je odpoveď.

Liberálnych idiotov vôbec nepočuť.

Tisíce a tisíce nadovšetko cenných ľudí – budúcnosť Slovenska – odchádzajú kvôli mzdovej politike. Firmy hlásia “nedostatok”. Liberálny krik nikde.

Dávnejšie som natrafil na blog od akéhosi liberálneho vševedka zo strany SaS. V blogu zobrazil krivku dopytu po práci. Ilustroval ako znižovaním ceny práce nastáva posun po krivke smerom hore doľava. Čím je cena práce nižšia, tým viac ľudí firmy chcú zamestnať. Je to číry idiotizmus, takto to nefunguje. Dopyt existuje na strane zamestnancov. Ak znížite platy, kvalitní zamestnanci sa zbalia a odídu do Anglicka, Nemecka, Ameriky. Dostatočným a neoblomným dôkazom je realita dneška.

Perfektná ukážka svetového vnímania liberálnych mudrcov. Automaticky ignorujú konkurenciu zo strany zamestnancov. Slovák je predsa otrok. Môžu mu diktovať podmienky a otrok ich musí akceptovať. Za dverami je ďalších desať. To je nezmeniteľná axióma!

Liberáli sú na slovo vzatí ekonomickí experti. Sú vzdelaní a ekonomicky zorientovaní ľudia. Zosmiešňujú iné riešenia. Dávajú ich do analógie k smiešnym a ponižujúcim príkladom. Smejú sa z nich. Odchod kvalifikovaných pracovníkov do zahraničia však prejdú mlčaním. Prípadne je to celé vina vlády a Róberta Fica. Fico to zavinil. To Fico! A ak nie on, tak niekto iný, kto je práve pri moci.

Prehľadal som liberálne blogy, diskusie na YT, analýzy, návrhy, programy. Na tému, ako zabrániť odchodu schopných ľudí do zahraničia, nieto nič. Nik, žiaden liberál sa jej nevenuje. Žiaden ekonomický expert nikdy neskonštatoval, že títo ľudia pre nás majú neopísateľnú hodnotu a že bez nich budeme v hrozivom položení, že ich máme málo ako šafranu takže zamestnávatelia musia bojovať o každého jedného, že lepšie je teraz zvýšiť platy ako v budúcnosti. Jediný liberálny “expert” nepriznal krutý fakt, že duálne vzdelávanie bude mať nulový efekt alebo že problém tkvie v platoch. Čítal som desať požiadavok Róbertovi Ficovi pre zlepšenie podnikania. Ani zmienka o tomto. Ani jeden jediný liberál sa do hĺbky nezamyslel nad touto záležitosťou.

Takýto postoj majú liberálni ekonomickí experti k našim drahocenným ľuďom, ktorých možno vážiť zlatom: totálny nezáujem. Veď za dverami je ďalších desať.

Krátkozrakosť plánov.

Nie som ľavičiar. Nie som proti obchodu. Chcem bohaté a prosperujúce Slovensko, to je môj cieľ. Vlastne mám v pláne podnikať, podrobne to pripravujem aby som nepohorel.

Podnikateľov potrebujeme na to, aby organizovali prácu. Podnikateľ je v podnikaní ten najdôležitejší. Podporovať podnikanie je nutné a správne. Ak by som si mal vybrať medzi realizáciou typického liberálneho a sociálno-demokratického programu, vyberiem si liberálny, propodnikateľský. Je to menšie zlo. Avšak u nás nie je strana, ktorá by ho zrealizovala.

Naši podnikatelia nevedia podnikať. Je to holý fakt. Ich činnosť je plná základných chýb, ktoré by nespravil žiaden iný podnikateľ, možno len bulharský. A to nemožno tolerovať, nemali by mať voľné ruky.

V skutočnosti práve podnikatelia a ich krátkozrakosť majú veľký podiel viny na dnešnej hrozivej situácii na Slovensku.

Podnikatelia nechápu rozdielu medzi rádovým a kvalifikovaným zamestnancom. Ignorujú hodnotu kvalifikovaného človeka a myslia si, že musí prijať ich otrocké podmienky. Neplatením spravodlivých miezd spôsobili firmy hromadné vysťahovalectvo, a keď je Slovák preč, len ťažko sa vráti do horšieho. Podnikateľská neschopnosť vyhnala tisícky schopných ľudí, ktorých môžeme vážiť zlatom a ktorí by rozvíjali ekonomiku. Je to zapríčinené krátkozrakou firemnou stratégiou. V budúcnosti bude akútny nedostatok ľudí, bude ťažké ráno otvoriť fabriku. Firmy budú mať výrazne menej kvalifikovaných ľudí za omnoho viac peňazí. Náš podnikateľ nevie, že je závislý hlavne na slovenskom trhu, na slovenských mzdách a výkon zamestnanca je pre neho vždy malý, ale mzdy nikdy príliš nízke. Kolobeh peňazí medzi zamestnancami, zákazníkmi a firmami nevidí.

Obdobných príkladov bez pochýb môžeme nájsť oveľa viac.

Firmy sa ich dopúšťajú vo svojej neznalosti a výsledkami idú v konečnom dôsledku proti sebe. Pretože zisk musí byť dnes.

Odložiť zisk dnes s perspektívou do budúcnosti zamestnávatelia nedokážu, i napriek tomu, že za desať rokov by mali výrazne tučnejšie zisky. Lebo nie sú schopní plánovať dlhšie ako na krátke obdobie. Rok, možno dva je horná hranica plánov pre ich podnikanie. Ďalej premýšľať nie sú schopní a tým trpia všetci Slováci a naša budúcnosť. Podnikatelia si neuvedomujú základné ekonomické súvislosti, pre ktoré stačí rozumieť krivke dopytu a ponuky a zákonu vzácnosti. Nie je v ich silách sledovať ich súkromný záujem v horizonte niekoľkých rokov. Vidia len to, čo je teraz. Ale do budúcnosti nie. Lebo budúcnosť, to nie sú dva mesiace, budúcnosť znamená desať rokov napríklad. Kým sa naučia podnikať, zruinujú krajinu.

Mám pocit, že naši podnikatelia sú obyčajní sedliaci, ktorí sa dostali ku korytu.

Nielen “Fico” nesie zodpovednosť za súčasný stav, ale i neschopní podnikatelia. Ak chceme vyspelú a bohatú ekonomiku ako Holandsko, Dánsko, Begicko, musí sa zmeniť štýl podnikania. Dokým k tomu nedôjde, na Slovensku dobre nebude, i keby sme mali sebalepšiu vládu.

Autor: Michal, www.protiprudu.org

Poznámka redakcie:

S mnohým v texte sa dá súhlasiť. Často sa stretávam s ľuďmi – podnikateľmi – či už začínajúcimi, alebo skúsenými matadormi. A nezriedka počúvam názor, že do roka alebo dvoch musí zarobiť aspoň milión, aké auto si kúpi a ako budú zamestnanci musieť tvrdo pracovať. Chýba sociálny rozmer v ich myslení. Zarobiť hneď a zaraz, bez ohľadu na to, ako. Nechápu, že sloboda podnikania neznamená slobodu zaobchádzať s peniazmi a ľuďmi, ako sa im zachce. Každá sloboda totiž v sebe nesie aj zodpovednosť. Zodpovednosť za zamestnancov, za ich rodiny, za ich napredovanie. Keď človek zarobí iba toľko, aby mu vyšlo na prežitie, nie je ničím iným, ako otrokom.