Existujú rôzne spôsoby, ako vykladať históriu Ruska a ruského ľudu. Existuje vlastenecká, ortodoxná verzia výkladu, komunistická verzia, aj liberálne a demokratické príbehy. Existujú aj niektoré dôležité alternatívne výklady. Medzi európskymi nacionalistami sa v súčasnosti zdá byť najpopulárnejšia euroázijská imperialistická verzia propagovaná Alexandrom Duginom, ktorú však v skutočnosti vytvoril Lev Gumiľov. Je tu tiež explicitný výklad histórie Ruska z pohľadu bielych nacionalistov. Táto vízia je predstavená v knihe Ťurma naroda (Väzenie ľudu alebo Väzenie národa) autora Alekseja Širopajeva. Ako je vidieť zo samotného názvu, Širopajevov pohľad na ruský štát je veľmi kritický.

Táto kniha je k dispozícii iba v ruštine a je veľmi nepravdepodobné, že bude niekedy preložená do angličtiny (alebo akéhokoľvek iného jazyka). Preto najprv zhrniem podrobný prehľad argumentov Širopajeva a potom uvediem svoju kritiku knihy.

Rus protiv Rossiji: Rus proti Rusku

Hneď na začiatku treba vyjasniť terminologický problém. Dva úplne odlišné pojmy sú vyjadrené anglickými výrazmi “Rusko” a “Rus”. V ruskom jazyku existujú dva rôzne pojmy pre názov krajiny: “Rus” a “Rossija”. Rus sa vzťahuje na územia pôvodne obývané východnými Slovanmi, zatiaľ čo Rossija označuje väčší ruský štát: cárske Ruské impérium, Sovietsky zväz, alebo súčasnú Ruskú federáciu. Oba tieto pojmy sú často prekladané do angličtiny jediným slovom “Rusko”, čo často spôsobuje nejasnosti.

V ruštine existujú dva rôzne pojmy: “ruskij” a “rossijskij”. “Ruskij” (ako prídavné aj podstatné meno) označuje etnického Rusa, pôvodom východného Slovana, ktorý hovorí ruským jazykom. “Rossijskij” (ako prídavné meno) alebo “rossjanin” (ako podstatné meno) označuje človeka, ktorý hovorí rusky alebo sa považuje za súčasť ruskej (“rossijskej”) kultúry a ktorý môže byť občanom ruského štátu – ale ktorý môže byť akéhokoľvek etnického pôvodu. Opäť platí, že oba výrazy sú často prekladané ako jedno slovo: “Rus”.

A tak čečenský moslim, ktorého rodným jazykom je čečenština, ovládajúci základy ruštiny a ktorý sa sám považuje za lojálneho občana Ruskej federácie je bez akýchkoľvek pochýb “rossjanin” a v žiadnom prípade nie je “ruskij”. Neveriaci Rus, ktorého materinským jazykom je ruština a ktorého rodina žila a pracovala na ruskej pôde po bezpočet generácií, ktorý opustil Ruskú federáciu a pripojil sa k ukrajinským dobrovoľníkom bojujúcim proti separatistom z Novorossiji už nie je viac “rossjanin”, ale určite je “ruskij”.

Mnoho ruských politikov a teoretikov (vrátane Putina a Dugina) dáva jasne najavo, že podporujú imperiálnu, štátnu, patriotickú “rossijskuju” identitu namiesto etnickej, rasovej, nacionalistickej “ruskej” identity. Na druhú stranu, mnohí ukrajinskí nacionalisti uvádzajú, že bojujú za Ukrajinu, Rus a Európu (slogan Azovskej “Reconquisty”: “Dnes Ukrajina, zajtra Rus, potom celá Európa!”).

“Rossjanin” má v ústach ruských nacionalistov pejoratívny nádych, popisuje niekoho, kto je zmätený vládnou propagandou a nie je skutočným vlastencom – niečo ako na Slovensku tzv. “tátokrajinkári”, teda ľudia, ktorí tvrdia, že sú vlastenci a národovci, ale nikdy nehovoria menovite o Slovensku, ale o “tejto krajine.”

Preto môžeme konštatovať, že Širopajev vidí históriu Ruska ako príbeh boja “Rus” proti “Rossiji”, “ruskich” proti “rossjaninam”, alebo ako tisícročný boj za oslobodenie ruského (ruskij) národa z väzenia Rossije. Preto podtitul knihy: Russkij vzgľad na Rossiju – Ruský pohľad na Rusko (Rossiju). Preto otvárací citát v knihe: “IM nužna Velikaja Rossija, NAM nužna Velikaja Rus” – “ONI potrebujú Veľkú Rossiju, MY potrebujeme Veľkú Rus.”

Širopajevove postoje vychádzajú “z predsmrtných úvah Stolypina?.” Otáznik jasne ukazuje, že ide o kvalifikovaný odhad zo strany autora. Pjotr Stolypin bol cársky minister a je všeobecne považovaný za jedného z najväčších Rusov (alebo možno za najväčšieho) všetkých čias. Bol to liberálny vlastenec, ktorý sa zameral na reformu Ruského impéria podľa moderného západného demokratického modelu, v ktorom videl jedinú možnosť, ako zachrániť svoju otčinu. V Kyjeve ho 14. septembra 1911 zavraždil židovský revolucionár Dmitrij Bogrov. Mnoho ruských autorov, politikov a obyčajných ľudí verilo a stále verí, že ak by Stolypin žil dlhšie a dokončil svoje reformy, nedošlo by k žiadnemu kolapsu a žiadnej komunistickej revolúcii.

V jednom zo svojich prejavov pre ruskou Dumou (parlamentom) Stolypin uviedol: “Potrebujeme veľké Rusko (Rossiju).” Širopajev naznačuje, že vo svojich posledných chvíľach Stolypin možno pochopil skutočný stav vecí: že Rossija a Rus sú dve protichodné sily a reformácia Rossiji v skutočnosti znamená jej nahradenie Ruskom. Je vcelku iróniou, že tento aktuálny citát Stolypina je teraz jedným zo sloganov tzv. “ruskej jari”, propagandistickej kampane Putinovho režimu, snažiacej sa oživiť imperialistické chúťky Federácie.

Počiatky Rusi a jej národa

Širopajev prijíma pohľad modernej histórie na počiatky Ruska: východní Slovania obývajúci súčasné územia Ukrajiny a európskych častí Ruska boli zjednotení Vikingami (Varjagmi, tiež známymi ako Varangami) pod vedením Rurika. Táto nová kultúra a spoločnosť bola od tej doby známa ako Rus, a ľudia v nej žijúci ako ruský národ. Preto Širopajev považuje Rusov za germánsko-slovanský národ so skutočnou nordickou podstatou, ktorého prirodzená orientácia je smerom na sever a na západ.

Mnoho slovanofilov odmieta tento názor a vidí Rusov ako kompletne pôvodnú a domácu slovanskú entitu, zatiaľ čo euroazianisti považujú germánsky vplyv za niečo zbytočné a nežiadúce, ktoré by malo byť správne nahradené mongolskými (teda islamskými) a chazarskými (teda židovskými) prvkami.

Podľa Širopajevovho názoru identita ruského národa už presahuje slovanské a germánske kmeňové delenie, a napriek prítomnosti neárijských susedov (Ugrofínov a neskôr Mongolov) má prirodzene etnonacionalistické, rasové a biele prvky. Širopajev poukazuje na mnoho podobností a spoločných prvkov ruského jazyka, kultúry a symbolov spoločných s národmi západnej Európy germánskeho alebo keltského pôvodu. Ruský národ (v úzkom zmysle slova) je teda západný, európsky národ, žijúci na najvýchodnejšom území Európy. Nie sú národom ázijským, euroázijským, či východným.

Centrom Rusi bol sprvu Novgorod – ruské mesto na severe s prístupom k moru, zachovávajúce obchodné a kultúrne vzťahy s ostatnými severnými a západoeurópskymi krajinami a národmi. Ďalšie mestá Rusi boli v miestach s varangským osídlením: Ladoga, Beloozero, Pskov, Polotsk, Gnezdovo-Smolensk a pod. (aktuálne severo-západné Rusko). Mestá ako Kyjev a Černigov boli výsledkom ďalšieho rozširovania tohto nordického štátu na juh, pričom Moskva bolo jedno z posledných, ležiac na východnej periférii Rusi.

Politická kultúra národa Rusi bola založená na prirodzenej kmeňovej demokracii (stelesnenej vo Veche – čo je zhromaždenie všetkých slobodných ľudí, ktorí stanovili všetky politické rozhodnutia, obdoba škandinávskeho Thingu) prepojenej s bojujúcou aristokraciou. Rus si vysoko cenil slobodu – ale bola to krutá sloboda, spojená s európskym duchom Fausta, ktorý hľadá svoje naplnenie v chladných severných krajinách.

Autor: Jarosław Ostrogniew

Preklad: ::prop, www.protiprudu.org