Podľa Širopajeva Rus od počiatku čelila niečomu, čo nazýva “Projekt”. Projekt je plán rôznych skupín (etnických, kultúrnych, náboženských, politických, atď.) na zmenu pôvodne homogénnej nordickej, seversky orientovanej a európskej kultúry, založenej na myšlienkach slobody, cti a etnickej identity do mnohonárodnej despotickej ríše, založenej na tyranii, otroctve a terore, v ktorej bude pôvodné obyvateľstvo uvrhnuté do otroctva rôznych etnických a kultúrnych menšín.

Prvou inkarnáciou Projektu bol svätý Vladimír Veľký: impozantné knieža, ktorý sa nechal pokrstiť a pokrstil aj Kyjevskú Rus. Vladimír bol synom Svjatoslava I. Igoreviča: veľkého pohanského vladára a vodcu, ktorý zničil Chazarskú ríšu (ázijský štát kočovníkov, ktorí prijali judaizmus za štátne náboženstvo) a presunul hlavné mesto Rusi do Kyjeva – vhodnejšieho miesta pre ďalšiu expanziu. Širopajev sa však sústreďuje najmä na Vladimírov pôvod po matke. Vladimír bol nemanželský syn Svjatoslava a jeho konkubíny Maluše. Kým niektorí historici argumentujú, že Maluša mohla byť nordického pôvodu (dcéra jedného z varangských bojovníkov) alebo slovanského pôvodu (dcéra jedného z kmeňových vládcov), Širopajev sa stavia na stranu historikov, ktorí tvrdia, že Maluša (sutočné meno Malka, alebo Mala) bola chazarka židovského pôvodu. (Ďalší syn Svjatoslava – Oleg, sa narodil z pomeru s chazarskou konkubínou Esfir – pozn. red.) Židovský pôvod Vladimíra by vysvetľoval mnohé z jeho života, najmä jeho pohŕdanie ľuďmi okolo seba. Aj keď sa zvyčajne tvrdí, že príčinou bola jeho nelegitímnosť a nízky pôvod (matka bola slúžka), Širopajev argumentuje, že skutočnou príčinou bol jeho zmiešaný pôvod. Kým ruskí náčelníci a ruský národ neodsudzovali miešanie medzi Germánmi a Slovanmi, v prípade miešania s Chazarmi a Židmi to bolo naopak. Zmiešaný pôvod Vladimíra bol tiež dôvodom, prečo ho odmietla Rogneda (Ragnhilda), dcéra Krogvolda (Ragnvalda) Polockého. Vladimír neskôr znásilnil Rognedu pred jej rodinou, ktorú potom pred Rognedou nechal popraviť.

Vo Vladimírovi našla multikultúrna despotická Rossija svojho zakladateľa. Vladimír si vybral za oficiálne štátne náboženstvo univerzalistické kresťanstvo a presunul pozornosť z krvi na kultúru. On bol tým, kto položil základy pre nábožensko-štátno-kultúrno-jazykové chápanie Rusov, už nie viac podľa nordickej alebo slovanskej krvnej línie. Každý rusky hovoriaci kresťan, ktorý prijal kniežacie zákony, sa stal Rusom. Kresťanstvo tiež umožnilo vstup ľudí iných rás do ruskej komunity: Chazari a Židia, Vladimírovi nevlastní bratia, sa mohli stať Rusmi. Stačilo na to pokropenie svätenou vodou. Projekt ihneď ukázal svoju genocídnu tvár: veľká časť národov Rusi zomrela v náboženských konfliktoch počas krvavej christianizácie.

Prijatie byzantského kresťanstva predstavilo nový prvok v rasovom zložení Rusi, konkrétne nebiele prvky (Chazari, Ugrofíni, neskôr Mongoli), ktorí sa teraz stali časťou komunity vďaka krstu. Projekt sa teraz opieral o dva základné prvky: Byzanciu a step. Širopajev identifikuje nového šampióna Projektu: je ním knieža Jurij I. Vladimirovič, známy ako Jurij Dolgorukij, ktorý bol vládcom nového centra Ruska – Moskvy. Dolgorukij sa zameral na zjednotenie celej Rusi pod svojou vládou. Moskva, ležiaca na najvýchodnejšej hranici Rusi, v úzkom kontakte s nebielym obyvateľstvom, sa stala novým centrom Projektu – Nerusi: Nie-Rusi, alebo Anti-Rusi. Odcudzenie moskovských kniežat bolo tak veľké, že syn Dolgorukija – svätý Andrij Bogoľubský – považoval Kyjev za cudzie, “germánske” mesto. Bogoľubský, ktorého matka bola kumánska kňažná, vyplienil a vydrancoval Kyjev v skutočne aziatskom stepnom štýle. Andrijov brat – Vsevolod Veľké Hniezdo – vypálil Rjazaň a Belgorod do tla.

Tatárske jarmo

Podľa Širopajeva nordicko-slovanská Rus stále žila a bojovala proti despotickej Moskovitskej stepnej tyranii, tejto Anti-Rusi, alebo proto-Rossiji. Centrom bielych ruských tradícií bolo najstaršie mesto Rusi, severný Novgorod s jeho aristokratickými republikánskymi pravidlami a tradíciami, obchodnými cestami a kultúrnymi kontaktami so severnými a západnými európskymi štátmi a mestami.

Širopajev glorifikuje jedného z antihrdinov ruskej histografie (a hrdinu ukrajinskej histografie): knieža Daniela z Galície, ktorý bol korunovaný ako prvý kráľ Rusi pápežským arcibiskupom, výmenou za sľub priviesť ruské územia pod autoritu pápeža (tento sľub nebol nikdy splnený). Širopajev považuje tento obrat smerom na západ ako Danielovu reakciu vedomého árijca, ktorý hľadal spojenectvo so Západnou Európou pred expanziou Moskovitských kniežat (ktoré považoval za cudzích aziatov) a potom proti otvorene ázijskej Zlatej Horde.

Na druhú stranu Širopajev zatracuje jedného z hrdinov ruskej histórie: Alexandra Nevského (svätca pravoslávnej cirkvi). Nevský bol verným služobníkom Hordy, ktorý vždy plnil vôľu svojich mongolských vládcov, zatiaľ čo zúrivo bojoval proti západným silám, ktoré sa na Rusi objavili. Pre Širopajeva je to zrada voči nordickej krvi a tradíciám Rusi.

Jedným z bodov obratu v ruských dejinách je bitka na rieke Kalka v roku 1223, v ktorej spojené armády ruských kniežat utrpeli veľkú porážku od mongolských armád Zlatej hordy (ktorú nazývali v slovanských krajinách “Tatári”). Krutosť Mongolov bola omnoho väčšia ako bola známa v západnom svete. Dobrým príkladom je osud ruských kniežat, ktorí sa vzdali za podmienky, že budú so svojimi vojakmi ušetrení. Mongoli povraždili vojakov, potom spútali kniežatá a položili na nich plošinu, na ktorej Mongoli oslavovali svoje víťazstvo, dusiac kniežatá a šľachtu pod sebou.

Po tejto porážke sa celá Rus dostala pod cudziu vládu, takzvané “Tatárske jarmo.” Tatári mali špecifický spôsob, ako vládnuť podrobeným národom. Neobsadzovali krajinu, ani v nej neumiestňovali vojenské posádky. Donútili miestnych panovníkov, aby vládli sami a platili obrovské dane mongolským vládcom. Pokiaľ sa miestni obyvatelia alebo vládcovia odvážili protestovať, Mongoli zorganizovali trestné výpravy alebo sa pripojili k miestnemu kniežaťu pri potlačení povstania. Pri trestných výpravách vypaľovali mestá do tla a vyvražďovali obyvateľstvo. Mongoli podporovali miešanie rás sobášmi miestnych kniežat s dcérami chánov a mongolskej šľachty, taktiež praktizovaním sexuálneho otroctva a nútenými sobášmi miestnych žien s Mongolmi. Podporovali aj budovanie tatárskych osád na dobytých územiach. Okrem toho, že kniežatá odvádzali dane, museli podstupovať aj veľa symbolického násilia a ponižovania. Museli pravidelne navštevovať chána a preukázať svoju poslušnosť a pokoru napríklad položením hlavy pod chánovu nohu, alebo olizovaním kumysu (čo je fermentované kobylie mlieko), ktorý chán vylial na zem.

Širopajev otvorene označuje Zlatú hordu za Sovietsky zväz stredovekého sveta: aziatskú multikultúrnu tyraniu. Počas tejto doby sa ruské kniežatá “stali úplnými aziatmi” a prijali despotické zvyky Hordy. Veľká, slobodu milujúca nordická Rus bola nahradená ázijskou tyraniou anti-Rusi. Všetky najhoršie praktiky ruských štátov, vrátane genocídnych politík voči podmaneným národom, vlády menšín, krvavej rozpínavosti a miešania rás možno vysledovať až do čias Zlatej hordy.

Širopajev sa zhoduje so svojimi euroázijskými oponentami v jednej veci: mongolská vláda bola začiatkom Ruska, ako ho poznáme. Avšak Širopajev to považuje za veľké víťazstvo Projektu, proti ktorému skutočné Rusko vždy bojovalo. Na druhú stranu to euroazianisti považujú za skutočný začiatok ruskej (alebo skôr rusko-mongolskej) kultúry, ruskej ríše a ruskej moci. Zlatá horda donútila Rusko k zjednoteniu a mnoho zákonov a pravidiel z tej doby prežilo až dodnes. Euroazianisti idú dokonca tak ďaleko, že obdobie slovansko-nordických kniežat a potom cárov označujú ako obdobie “germánskeho jarma.”

Postoj ruskej ortodoxnej cirkvi pod mongolským jarmom je veľmi dôležitý a veľa vypovedá o aspektoch vývoja Projektu. Cirkev do istej miery odolala tatárskej nadvláde, nie na rasovej alebo národnej rovine, ale na náboženskej a politickej úrovni. Pravoslávni kňazi nemali problém s krstením Mongolov, ich prijímaním nielen ako členov kresťansko-ruskej komunity, ale aj ako kňazov a mníchov, či ich menovaním na vysoké posty v cirkvi a vyhlasovaním ich za svätých. To bolo v súlade s politikou multikultúrnej byzantskej imperiálnej tradície, ktorá vždy podporovala miešanie rás pod podmienkou, že všetky zúčastnené strany sú pokrstené.

Avšak cirkvi sa nepáčilo, že mongolskí vládcovia nad miestnymi pravoslávnymi kniežatami neboli kresťanmi a nerešpektovali autoritu pravoslávnej cirkvi. Cirkev teda vždy plne podporovala ruské kniežatá – aj keď bola inak voči Horde lojálna – pri pokusoch o získanie miestnej samostatnosti alebo pri pokusoch o zvrhnutie tatárskeho jarma. Ak by sa stal chán pravoslávnym kresťanom, cirkev by ho vyhlásila za najvyššiu autoritu na zemi, uznala posvätné právo chánov vládnuť nad severskou populáciou Rusi, považovala by akýkoľvek odpor voči tatárskej vláde za zločin a rúhanie, a (pravdepodobne) by chána po jeho smrti vyhlásila za svätého.

Pravoslávna cirkev bola od svojich počiatkov lojálna imperiálnym tradíciám pri podpore štátu – pokiaľ zostal pravoslávnym. Pravoslávne duchovenstvo sa dalo vždy považovať za zástupcov (alebo obrancov) štátu a štátni úradníci sa dali vždy považovať za zástupcov (alebo obrancov) cirkvi. Celá pravoslávna teológia sa úplne líši od západných kresťanských tradícií. Členovia pravoslávnej cirkvi sa nepovažujú za dietky Božie, alebo dokonca za služobníkov Božích, ale nazývajú sa “rjaby Bože”: Boží rabi, otroci Boha. Ortodoxné rituály sú plné klaňania, ukláňajúcich sa kňazov a posvätných predmetov. Mongolský systém, v ktorom ľudia nie sú občanmi štátu, ale otrokmi chána, ktorý požaduje úplnú poslušnosť a rituálne sebaponižovanie pred chánom a jeho zástupcami, je v súlade s učením, praktikami a rituálmi pravoslávnej cirkvi. Mongolské jarmo vyzdvihlo a rozvilo prvky, ktoré už boli prítomné v byzantskej cirkvi.

Autor: Jarosław Ostrogniew

Preklad: ::prop, www.protiprudu.org

1. časť