Islam znamená „mier“

Mýtus: Moslimskí apologéti niekedy tvrdia, že koreň slova islam je „al-Salaam“, čo v arabčine znamená „mier“.

Pravda: Arabské slovo má len jeden koreň. Koreňom slova islam je „al-Silm“, čo znamená „podriadenosť“ alebo „odovzdanie sa“. Medzi arabskými alebo islamskými učencami nie sú ohľadom tohto nijaké nezhody. Al-Silm (podriadenosť) neznamená tú istú vec ako al-Salaam (mier), inak by to bolo to isté slovo.

Podriadenosť a mier vedia byť veľmi odlišné pojmy, aj vtedy, ak sa nejaká podoba mieru dá privodiť nútením ostatných podriadiť sa. Ako to tvrdí súčasný islamský učenec Ibrahim Sulaiman, „džihád nie je neľudský, napriek svojmu nevyhnutnému násiliu a krviprelievaniu, jeho najvyššou túžbou je mier, ktorý je chránený a pozdvihnutý právnym poriadkom.“

Pravdupovediac, Korán nie len že vyzýva moslimov podriadiť sa Alahovi, ale nariaďujem im tiež podrobovať si ľudí iných vierovyznaní, až kým nebudú v stave úplného podriadenia islamskej vláde. Toto bolo inšpiráciou pre agresívnu históriu islamu a jeho vojenský a demografický úspech v dobýjaní ostatných kultúr.

Islam rešpektuje ženy ako rovné

Mýtus: Korán kladie mužov a ženy na rovnakú úroveň pred Alahom a aj pred sebou navzájom. Ženy majú v islamskom práve rovnaké práva.

Pravda: Korán hovorí, že mužov a ženy bude súdiť Alah. To neznamená, že majú rovnaké práva a úlohy, alebo že sú súdení podľa rovnakých štandardov.

V Koráne, živote Mohameda alebo islamskom práve niet nejasností ohľadom podriadenosti žien voči mužom, napriek snahám dnešných apologétov uchrániť západný feminizmus pred útržkami a úlomkami veršov, ktoré z historického hľadiska neposkytli takú progresívnu interpretáciu.

Po vojenských dobytiach Mohamed rozdeľoval svojim mužom zajaté ženy ako vojnovú korisť. Prinajmenšom v jednom prípade obhajoval, aby boli znásilnené pred svojimi manželmi. Zo zajatých žien sa stali sexuálne otrokyne pre tých istých mužov, ktorí zabili ich manželov a bratov. Sú štyri koránske verše, v ktorých „Alah“ dáva jasne najavo, že moslimský pán má plný sexuálny prístup ku svojim ženským otrokyniam, pričom neexistuje ani jeden, ktorý zakazuje znásilnenie.

Korán dáva moslimským mužom povolenie biť svoje manželky za neposlušnosť, ale nikde nenariaďuje lásku v manželstve (hoci hovorí, že „láska“ existuje). Verše jasne hovoria, že manželia sú „o stupeň vyššie“ nad svojimi manželkami. Hadísy hovoria, že ženy sú intelektuálne podradné a že tvoria väčšinu obyvateľov pekla.

Podľa islamského práva sa muž môže rozviesť pri svojom výbere. Ak to urobí dvakrát a potom sa s ňou znova túži oženiť, tá musí mať najskôr sex s iným mužom. Muži sú oslobodení od takých ponížení.

Moslimské ženy nemajú slobodu vydať sa za toho, kto sa im páči, tak ako muži. Ich manžel si do manželskej postele tiež môže priviesť ďalšie manželky (a otrokyne). A ona mu musí byť sexuálne dostupná kedykoľvek (ako pole pripravené na „obrobenie“, podľa svätej knihy islamu).

Moslimské ženy nededia majetok rovnakým dielom ako muži. Toto je trochu ironické vzhľadom k tomu, že islam vďačí za svoju existenciu bohatstvu Mohamedovej prvej manželky, ktoré by inak nezdedila, keďže mala dvoch bratov a jej prvý manžel mal troch synov.

Podľa Koránu má svedectvo ženy na súde polovičnú hodnotu oproti svedectvu muža. Na rozdiel od muža si tiež musí zakrývať hlavu – a často aj svoju tvár.

Ak žena chce dokázať, že bola znásilnená, potom potrebuje štyroch mužských svedkov, aby potvrdili jej výpoveď (podľa striktnej šaríe). Inak môže byť uväznená alebo ukameňovaná na smrť za priznanie sa k „cudzoložstvu“.

Vzhľadom k tomuto všetkému je dosť pritiahnuté povedať, že muži a ženy „sú si v islame rovní“, vychádzajúc z nejasných teologických analógií alebo porovnaní. Toto je celkom nový trik, ktorý je navrhnutý pre moderné predstavy a ostro nesúhlasí s realitou islamského práva a histórie.

Džihád znamená „vnútorný boj“

Mýtus: Džihád znamená jednoducho „boj“ a v skutočnosti odkazuje skôr na mierumilovný boj proti hriechu než na svätú vojnu na šírenie islamu.

Pravda: V arabčine „džihád“ znamená boj. V islame to znamená svätá vojna.

Korán od džihádu konkrétne oslobodzuje zdravotne postihnutých a starých (4:95), čo by nedávalo zmysel, keby to slovo bolo použité len v kontexte duchovného boja. Taktiež nie je jasné, prečo by Mohamed a jeho Korán použili obrazný jazyk, ako je bitie prstov a hláv na rukách a krkoch neveriacich, ak by hovoril len o rozvoji charakteru.

S týmto na mysli moslimskí apologéti vo všeobecnosti tvrdia, že toto slovo má dva významy, ale trvajú na tom, že „vnútorný boj“ je „väčší džihád“, kým „svätá vojna“ je „menší“. V skutočnosti sa táto mylná predstava zakladá len na jednom hadíse, ohľadom ktorého sa islamskí učenci zhodujú, že bol vymyslený.

V kontraste s tým, najdôveryhodnejšia zbierka hadísov je tá od Sahíha Bucharího. Džihád je v odkaze na slová Mohameda spomenutý viac ako 200-krát. Každý nesie jasnú konotáciu svätej vojny, len s niekoľkými možnými výnimkami (zaoberajúcimi sa podpornou úlohou žien počas trvania svätej vojny).

Islam je náboženstvo mieru

Mýtus: Mohamed bol mierumilovný človek, ktorý učil svojich stúpencov aby boli rovnakí. Moslimovia žili v mieri po stáročia, pričom bojovali len v sebaobrane, a len keď to bolo nevyhnutné. Praví moslimovia by sa nikdy nesprávali agresívne.

Pravda: Nemal by byť žiadny spor ohľadom toho, kto je „pravý moslim“, pretože Korán v súre 9 a inde jasne rozlišuje pravého moslima od toho, kto sa tak iba tvári. Podľa tohto – jednej z posledných kapitol Koránu – pravý veriaci „zápasí a bojuje svojím bohatstvom a osobami“, kým pokrytci sú tí, ktorí „sedia doma“, odmietajúc sa zapojiť do džihádu proti neveriacim v cudzích krajinách.

Skutočnosťou je, že Mohamed zorganizoval 65 vojenských kampaní v posledných desiatich rokoch svojho života a osobne viedol 27 z nich. Čím viac moci nadobudol, tým menšiu výhovorku potreboval na to, aby išiel do boja, až kým nakoniec nezačal útočiť na kmene len preto, že neboli súčasťou jeho rastúcej ríše.

Po Mohamedovej smrti jeho nasledovník okamžite išiel do vojny s bývalými spojeneckými kmeňmi, ktoré si chceli ísť po svojom. Abú Bakr ich nazval „odpadlíkmi“ a zavraždil kohokoľvek, kto nechcel zostať moslimom. Nakoniec uspel v udržaní ríše pokope prostredníctvom krvi a násilia.

Najvernejší stúpenci proroka islamu a aj jeho vlastná rodina sa čoskoro tiež obrátili proti sebe. V prvých dvadsiatich piatich rokoch boli štyria kalifovia (vodcovia), z ktorých každý bol jeho dôveryhodným spoločníkom. Traja z týchto štyroch boli zavraždení. Tretieho kalifa zavraždili tí, ktorí boli spojencami so synom prvého kalifa. Štvrtý kalif bol zavraždený uprostred konfliktu s piatym kalifom, ktorý začal 100-ročnú dynastiu nadbytku a hýrenia, ktorá bola skrátená príšerným, rozšíreným krvavým kúpeľom vykonanom potomkami Mohamedovho strýka.

Mohamedova vlastná dcéra, Fatima, a jeho zať, Ali, ktorí obaja prežili pohanské útrapy počas mekkánskych rokov živí a zdraví, neprežili islam po smrti Mohameda. Fatima zomrela zo stresu z prenasledovania v priebehu troch mesiacov, a Ali bol neskôr zavraždený moslimskými protivníkmi. Ich syn (Mohamedov vnuk) bol zabitý v boji s frakciou, z ktorej sa stali dnešní sunniti. Jeho ľudia sa stali šiitmi. Ako sa islam rozšíril, príbuzní a osobní priatelia Mohameda sa zamiešali do oboch bojujúcich skupín, ktoré sa potom ďalej rozštiepili na nepriateľské celky.

Moslimskí apologéti, ktorí radi hovoria že pre dnešných teroristov je nemožné aby boli moslimami keď zabíjajú ďalších moslimov, by mali veľké ťažkosti, keby mali informovanému publiku vysvetľovať vojnu medzi Fatiminými nasledovníkmi a Aišou. Mohamed otvorene považoval svoju obľúbenú dcéru a svoju obľúbenú manželku za vzorové moslimky, a predsa sa každá strana v násilnej občianskej vojne, ktorá nasledovala po jeho smrti, odvolávala na obidve z nich. V ktorej z nich sa „prorok Boží“ tak hrozne zmýlil?

Mohamed opustil svojich mužov s inštrukciami, aby podnikli boj proti kresťanom, Peržanom, Židom a polyteistom (ktorí zahrňovali milióny nešťastných hinduistov). V ďalších štyroch storočiach moslimské armády prevalcovali netušiacich susedov, pričom vyplienili ich korisť a otrokov, a preživších nútili buď konvertovať alebo vyjadriť poklonu pod hrozbou meča.

Niektorí Mohamedovi spoločníci žili, aby videli ako islam vyhlasuje vojnu každému veľkému náboženstvu na svete len v niekoľkých prvých desaťročiach po jeho smrti – naliehajúc na džihád proti hinduistom, kresťanom, Židom, zoroastrijcom a budhistom.

V čase Križiackych výprav (keď sa Európania začali brániť), „náboženstvo mieru“ už malo dobyté dve tretiny kresťanského sveta mečom, od Sýrie po Španielsko, a naprieč Severnou Afrikou. Moslimovia zotročili milióny kresťanov a desiatky miliónov Afričanov. Arabské trasy obchodu s otrokmi zostali otvorené po dobu 1300 rokov, až kým nátlak z kresťanských krajín nedonútil islamské krajiny vyhlásiť túto činnosť za nelegálnu (teoreticky). Do dnešného dňa sa moslimský svet nikdy neospravedlnil za obete džihádu a otroctva.

Na svete niet iného náboženstva, ktoré nepretržite vytvára terorizmus v mene Božom tak, ako islam. Najnebezpečnejší moslimovia sú takmer vždy tí, ktorí si vykladajú Korán najtransparentnejšie. Sú to fundamentalisti alebo puristi viery a veria v Mohamedovo splnomocnenie na šírenie islamskej vlády mečom, zabíjajúc tých, ktorí sa nepodriadia. Keď chýbajú neveriaci, obrátia sa aj sami proti sebe.

Sväté texty islamu sú preplnené veršami o násilí a nenávisti voči tým, ktorí sú mimo viery, rovnako ako voči hore uvedeným „pokrytcom“ (moslimom ktorí sa nesprávajú ako moslimovia). V ostrom kontraste s Bibliou, ktorá sa vo všeobecnosti pohybuje od relatívne násilných epizód k omnoho mierumilovnejším príkazom, Korán cestuje práve opačným smerom (násilie je najskôr zakázané, potom povolené a potom povinné). Tých zopár skorších veršov hovoriacich o tolerancii je prekonaných lavínou neskorších veršov, ktoré nesú dosť odlišné posolstvo. Kým starozákonné verše o krvi a vnútornostiach sú vo všeobecnosti obmedzené historickým kontextom v rámci textu samotného, koránske požiadavky na násilie zvyčajne vyzerajú tak, že nie sú časovo ohraničené a sú vecou osobnej interpretácie.

Od histórie viery k jej najposvätnejším spisom, tí, ktorí chcú veriť v „mierumilovný islam“ toho musia ignorovať omnoho viac než teroristi. Nech to posudzujeme podľa akéhokoľvek objektívneho pravidla, „náboženstvo mieru“ je tým najprísnejším, najkrvavejším náboženstvom aké kedy svet poznal. V islame niet mieru dovtedy, kým moslimovia nemajú moc – a aj potom…

Islam je tolerantný voči ostatným náboženstvám

Mýtus: Náboženské menšiny v islame prekvitali. Moslimovia majú nariadené ochraňovať Židov a kresťanov (Ľud Knihy) a neubližovať im. V súre 109 Korán hovorí, „Vám vaše náboženstvo. Mne moje.“

Pravda: Náboženské menšiny v islame „neprekvitali“. V skutočnosti vždy upadali na úroveň obyčajných tieňov po storočiach prenasledovania a diskriminácie. Niektoré konvertovali z ich pôvodného náboženstva za použitia hrubej sily, iné pod mučivým nátlakom statusu dhimmi.

To čomu moslimovia hovoria „tolerancia“ iní správne identifikujú ako inštitucionalizovanú diskrimináciu. Odovzdanie sa Židov a kresťanov statusu dhimmi pod islamskou vládou znamená, že im nie sú dopriate rovnaké náboženské práva a slobody ako moslimom. Nemôžu zdieľať svoju vieru, napríklad, alebo stavať domy uctievania bez povolenia.

Historicky, dhimmi často museli nosiť rozlišujúce oblečenie alebo si ostrihať vlasy konkrétnym spôsobom, ktorý naznačoval ich postavenie podriadenosti a poníženia. Nezdieľajú rovnaké zákonné práva ako moslimovia a dokonca musia platiť daň (džízu). Ak neuspokoja požiadavky vyberača daní, majú byť zabití alebo im majú byť odobrané deti.

Osmanskí Turci po stáročia odoberali kresťanským obyvateľom v okupovanej Európe ich synov a nútili ich konvertovať na moslimských bojovníkov (známych ako janičiari).

To kvôli tomuto bremenu diskriminácie a treťotriednemu statusu konvertovalo v priebehu storočí toľko menšín na islam. Tí, ktorí nemali ekonomické a sociálne ťažkosti trvajúce do dnešných dní sú zdesení západnými štandardmi pravej náboženskej tolerancie a pluralizmu.

Pre tých, ktorí nie sú „Ľudom Knihy“, ako hinduisti a ateisti, sa dá nájsť iba veľmi málo tolerancie po tom, čo islam nastolí politickú nadriadenosť. Korán hovorí moslimom, aby „bojovali na ceste Alaha“ až kým „náboženstvo nebude iba pre Alaha“. Dobyté obyvateľstvo čelí smrti, ak nezavedie pravidelnú modlitbu a milodary v islamskej tradícii (t.j. piliere islamu).

Tamerlán a iní moslimskí bojovníci v priebehu uplynulých tisíc rokov zmasakrovali desiatky miliónov hinduistov a budhistov, a presídlili alebo donútili konvertovať milióny ďalších. Islamisti v Somálsku odsekávajú kresťanom hlavy. V Iráne ich zatvárajú do väzenia.

Jednou z veľkých irónii islamu je, že s nemoslimami sa má zaobchádzať podľa tých istých štandardov, kvôli ktorým by si samotní moslimovia nárokovali právo na násilnú sebaobranu, keby sa im stalo to isté. Islam je ospravedlnením sám pre seba. Väčšina moslimov preto necíti hanbu za zakorenenú aroganciu a dvojitý štandard.

V Koráne je asi 500 veršov ktoré hovoria o Alahovej nenávisti voči nemoslimom a treste, ktorý im pripravil za ich nevieru. Jestvuje tiež malá hŕstka veršov ktorá by sa dala vyložiť tak, že hovoria opak, ale to sú väčšinou skoršie verše, ktoré mnohí učenci považujú za nahradené neskoršími, násilnejšími.

Pokiaľ ide o súru 109, ktorýkoľvek pravý učenec Koránu poukáže na to, že účelom toho verša bolo skôr odlíšiť islam od ostatných bohov Kurajšovcov (z ktorých jeden sa volal „Alah“) než že by sa jednalo o obhajobu náboženskej tolerancie voči nemoslimom.

V čase keď vyslovil tento skorší verš nemal Mohamed žiadnu moc, a teda nemal inú možnosť než byť „tolerantným“ voči ostatným. V kontraste s tým, keď sa vrátil do Mekky s mocou o mnoho rokov neskôr, nepreukázal nijakú skutočnú toleranciu a požadoval vysťahovanie sa alebo smrť kohokoľvek, kto nekonvertoval na islam. V skutočnosti fyzicky zničil uctievané modly tých istých ľudí, ktorým sa venoval v súre 109.

Ak tolerancia znamená len odrádzanie od masového masakrovania ľudí inej viery, potom dnešné praktizovanie islamu vo všeobecnosti zvyčajne spĺňa tento štandard. Ale, ak tolerancia znamená uznanie rovnakých náboženských slobôd, akým sa tešia moslimovia, aj ľuďom iných vierovyznaní, potom je islam v podstate najintolerantnejším náboženstvom pod slnkom.

Islam pomohol zlatému veku vedeckých objavov

Mýtus: Moslimovia často tvrdia, že islam podporil bohaté dedičstvo vedeckých objavov, čím „vydláždil cestu“ súčasným pokrokom v technológiách a medicíne.

V tejto veci zvyčajne citujú obdobie medzi 7. a 13. storočím, keď Európa zažívala svoje „temné časy“ a moslimský svet nadobúdal nových obyvateľov a kultúry prostredníctvom násilného dobývania.

Pravda: Hoci sa nikto neháda, že moslimský svet bol počas tohto obdobia stredoveku relatívne rozvinutejší než „kresťanský“ svet, dôvody tohto stavu nemajú absolútne nič do činenia s islamským náboženstvom (okrem jeho požiadavky na vojenskú expanziu). V skutočnosti má náboženstvo tendenciu odrádzať od znalostí, ktoré sú mimo neho (Korán 5:101-102), čo je dôvod, prečo sú najplodnejší moslimskí učenci zvyčajne skôr študentmi náboženstva než vedy.

(Všimnite si, že Španielsko samotné prekladá viac vzdelávacieho materiálu a literatúry do španielčiny každý rok než celý arabský svet preložil do arabčiny od 9. storočia. Ako to povedal saudský veľký mufti v roku 2010, „Korán so svojimi príbehmi a znalosťami nám stačí… nepotrebujeme Tóru alebo evanjeliá alebo akúkoľvek inú knihu“).

Mnohí fundamentalisti a iní oddaní, ktorí sa obliekajú ako Mohamed a ktorí prijímajú životný štýl 7. storočia do určitej miery zdôrazňujú dôležitosť tradície v islame. Náboženstvo je vysoko konzervatívne a odolné voči zmene, na ktorú sa nazerá s podozrením. Ako poukazuje odborník Bernard Lewis, v islame sa inovácia považuje za zlú, až kým sa nepreukáže, že je dobrá.

Okrem toho sú tu štyri základné dôvody, prečo má islam len málo nárokov na vedecké úspechy:

Po prvé, moslimský svet do značnej miery profitoval z gréckych vied, ktoré im preložili kresťanskí a židovskí dhimmi. Vďaka ich zásluhám moslimovia odviedli lepšiu prácu pri zachovaní gréckych textov, než Európania v tom čase, a toto sa stalo základom pre ich vlastné znalosti. (Jedným z veľkých dôvodov pre toto však bolo, že prístup kresťanov do tejto časti ich sveta bol odrezaný kvôli moslimským lodiam s otrokmi a pobrežnými nájazdmi, ktoré dominovali Stredomoriu počas tohto obdobia).

Po druhé, mnohé z vedeckých pokrokov pripisovaných islamu bolo v skutočnosti „požičaných“ od iných kultúr, ktoré moslimovia dobyli. Algebraický pojem „nula“, napríklad, sa mylne pripisuje islamu, hoci to bol v skutočnosti hinduistický objav, ktorý moslimovia len predstavili Západu.

V skutočnosti, dobyté obyvateľstvo do značnej miery prispelo ku histórii „moslimskej vedy“, až kým nebolo postupne zdecimované konverziou na islam (pod nátlakom statusu dhimmi). Ako to vyjadril Mark Steyn, „Keď obdivovatelia hovoria o islame a veľkých inováciách a bohatej kultúre jeho rozkvetu, zabúdajú na to, že ani na svojom vrchole neboli moslimovia v moslimskom svete nikdy viac než len menšinou, a že z veľkej časti žili z energie ostatných“.

Moslimská koncentrácia v obyvateľstve je úmerná úpadku vedeckých úspechov. Nie je náhodou, že moslimský svet si toho mal v uplynulých asi 800 rokoch len málo čo ukázať, a to kvôli vyčerpávaniu nových civilizácií, ktoré vybrakoval.

Po tretie, aj kvalifikovaní moslimskí vedci a kultúrne ikony boli často považované za heretikov svojich čias, niekedy s dobrými intelektuálnymi schopnosťami. Jedným z najúspešnejších ľudí, ktorí vzišli z moslimského sveta, bol perzský vedec a filozof al-Razí. Jeho pôsobivé práce sa dnes často považujú za „dôkaz“ moslimských úspechov. Ale to čo apologéti často vynechávajú je, že al-Razí bol odsúdený ako rúhač, keďže nasledoval svoje vlastné náboženské presvedčenia – ktoré zjavne protirečili tradičnému islamu.

Po štvrté, aj tie príspevky, ktoré sa prisudzujú islamu (často nepresne) nie sú až tak strašne dramatické. Je tu „vynájdenie“ určitých slov, ako alchémia a elixír (a asasín, mimochodom), ale inak takmer nič, čo by prežilo v podobe dnešnej technológie, ktorá má praktický význam. Taktiež nie je dôvod veriť, že k takýmto objavom by ľahko nedošlo aj na Západe po kultúrnom prebudení spustenom Reformáciou.

Ako príklad zvážte, že moslimovia si nárokujú zásluhu za kávu – v tom zmysle že popularizovali existujúce znalosti Afričanov, ktorí boli chytení počas arabského obchodu s otrokmi. Je však tiež pravda, že červené farbivo používané v potravinových výrobkoch, od brusnicového džúsu po cukríky, pochádza z brušnej dutiny samičky konkrétneho chrobáka nájdeného v Južnej Amerike. Je extrémne nepravdepodobné, že Západ by doteraz náhodou nenatrafil na kávu.

V skutočnosti, litánia „moslimských“ úspechov často nadobúda podobu básnenia, v ktorej sú skutočné pôvody týchto objavov vynechané – spolu s ich pomerným významom voči západným úspechom. Človek tiež často nepočuje ani o neutešenom osude pôvodných úspechov. Tí ktorí vychvaľujú veľké observatórium Takí al-Din v (čerstvo dobytom) Istanbule, napríklad, často pozabúdajú spomenúť, že ho kalifát rýchlo zničil.

Napokon, záznam vedeckých, medicínskych a technologických úspechov nie je niečo, kvôli čomu by sa moslimskí apologéti chceli dostať do súťaže s kresťanským svetom. Dnešní islamskí inovátori sú primárne známi tým, že západné technológie, ako sú mobilné telefóny a lietadlá, premieňajú na nástroje masového vraždenia.

Suma sumárum, hoci islamské náboženstvo nie je úplne nepriateľské voči vede, nemali by sme si ho zamieňať ani s jej pomocníkom. Veľké úspechy, o ktorých sa hovorí, že pochádzajú z islamského sveta, majú na svedomí buď nemoslimovia, ktorí boli pod islamskou vládou, alebo kacíri, ktorí mali zvyčajne malý záujem o islam. Ako islam presadzuje svoju dominanciu, vedecké objavy sa dramaticky zmenšujú až sa napokon celkom vytratia.

Islam je proti otroctvu

Mýtus: Islam je intolerantný voči zotročovaniu ľudí. Náboženstvo vymazalo inštitút otroctva vďaka princípom uvedeným do pohybu Mohamedom, ktorý bol abolicionistom.

Pravda: Mohamed zotročoval, vlastnil a predával otrokov. Korán jasne dáva majiteľom otrokov slobodu sexuálne využiť svoje otrokyne – nie len na jednom mieste, ale prinajmenšom v štyroch samostatných súrach. Islamské právo je plné pravidiel týkajúcich sa zaobchádzania s otrokmi, z ktorých niektoré sú relatívne ľudské, ale žiadnych takých, ktoré zakazujú jeho skutočné praktizovanie akýmikoľvek obmedzeniami.

Samotná prítomnosť týchto pravidiel prehliada a legitimuje inštitút otroctva. Treba k tomu dodať fakt, že Mohamed bol horlivým obchodníkom s otrokmi. Po poskytnutí množstva dôkazov o jeho aktivitách podľa najdôveryhodnejších moslimských životopiscov, Centrum pre štúdium politického islamu sumarizuje svoje zistenia takto:

Mohamed zajímal otrokov, predával otrokov, kupoval otrokov ako dary slasti, dostával otrokov ako dary a používal otrokov na prácu. Síra je dokonale jasná vo veci otroctva. (Mohamed a neveriaci: Politický život).

Dokonca aj samotná kazateľnica, z ktorej Mohamed kázal islam, bola vyrobená otrockou prácou na jeho príkaz!

Korán moslimom hovorí, aby napodobňovali príklad Mohameda, ktorý má „najvyzdvihovanejšiu povahu“. Hlboko dehumanizujúca hrôza otroctva ako taká bola všadeprítomnou tradíciou islamu po dobu 14 storočí, vrátane súčasného nepriaznivého stavu nemoslimských otrokov v Sudáne, Mali, Nigeri, Mauretánii a iných častiach moslimského sveta.

V islame nikdy neexistovalo abolicionalistické hnutie (tak ako náboženstvo nevytvára žiadny organizovaný odpor voči modernému otroctvu). Zrušenie otroctva bolo na islamský svet uvalené európskymi krajinami, spolu s ostatnými politickými nátlakmi, ktoré vôbec nesúviseli s islamským právom.

Hoci boli zaznamenané hrozné prípady zneužívania otrokov v moslimskom svete, len málo sa inklinovalo ku zdokumentovaniu a úprimnej ľútosti, akú možno nájsť na západe. Neprítomnosť vinného moslimského svedomia často vedie k nesprávnemu dojmu, že otroctvo v islame nebolo až také zlé – pričom v skutočnosti to naznačuje jasnú toleranciu, ktorú toto náboženstvo prechováva voči tejto činnosti.

Efekt islamu na oddaných je taký narcistický, že do dnešného dňa mnohí moslimovia vo svojich srdciach veria, že moslimskí bojovníci v skutočnosti urobili ženám a deťom, ktoré si odviedli v boji, spolu s ich preživšími mužmi, službu, hoci v skutočnosti ich vytrhli zo svojich polí a domovov a degradovali ich do ponižujúceho otroctva.

V Dar al-Islam sa takmer nikdy nedá nájsť hanba a ospravedlnenie, bez ohľadu na to, aké sú vhodné. Kalifovia, náboženská protiváha pápežov, si udržiavali háremy stoviek, ak nie tisícok mladých dievčat a žien zajatých v krajinách až v Európe a odovzdaných do sexuálneho otroctva. Turci, ktorí za viac než 150 rokov od roku 1500 do 17. storočia, odviedli do otroctva 3 milióny ľudí, lovili Maďarov ako zvieratá. Jeden z prívetivejších moslimských panovníkov v Indii zajal a na iránske trhy s otrokmi prepravil 200 000 hinduistov len v období dvoch rokov (1619-1620).

Afrických otrokov ich moslimskí páni často kastrovali. Zopár ich prežilo, aby sa rozmnožili, čo je dôvod, prečo na Strednom Východe nežije mnoho ľudí afrického pôvodu, hoci za 1300 rokov arabského obchodu s otrokmi bolo vzatých do otroctva viac otrokov z Afriky než počas 300 rokov európskeho otroctva. 400 000 otrokov privedených do Ameriky, napríklad, sa teraz stalo komunitou 30 miliónov ľudí, s omnoho vyšším životným štandardom než ich africkí rovesníci.

V islamskej histórii nie je nikto ako William Wilberforce alebo Bartolome de las Casas, tak ako v kresťanstve. Keď apologétov žiadajú aby povedali meno moslimského abolicionistu, niekedy pokorne naznačia Mohameda samotného. Ale, ak majiteľ a obchodník s otrokmi, ktorý nariadil zajímanie a sexuálne zneužívanie otrokov, a zanechal 1300 ročné dedičstvo božsky schváleného otroctva, je tým najlepším, koho islam môže ponúknuť ako abolicionistu, potom nebude stačiť nijaké množstvo sofizmu na presvedčenie kohokoľvek, okrem najväčších ignorantov.

Islam je úplne nezlučiteľný s terorom

Mýtus: Zabíjanie nevinných ľudí je proti islamu. Islam je úplne nezlučiteľný s teroristickými činmi.

Pravda: Islam zakazuje zabíjanie nevinných ľudí. Nanešťastie, na vás to neplatí.

Aj keď mnohí moslimovia úprimne veria, že ich náboženstvo zakazuje zabíjanie nevinných ľudí teroristickými činmi, pravda je určite komplikovanejšia. Toto je dôvod, prečo moslimovia na oboch stranách diskusie o terore obviňujú druhú stranu z vykradnutia islamu, pričom trvajú na tom, že oni sú pravými veriacimi. Je to tiež dôvod, prečo organizácie páchajúce hrozné zverstvá v mene Alaha, dostávajú významné množstvo morálnej a finančnej podpory z hlavného prúdu.

V skutočnosti je definícia „terorizmu“ v islame prinajlepšom dvojzmyselná. A definícia „nevinnej osoby“ v islame nie je niečo, čo moslimskí apologéti propagujú keď hovoria, že takým osobám sa nemá ubližovať. Dôvodom pre toto je, že ktokoľvek kto odmieta islam tým, že odmieta konvertovať, sa podľa islamského učenia nemá považovať za nevinného.

Vezmite do úvahy, že veľká časť Koránu je venovaná opisu hrozného trestu čakajúceho na tých, ktorí odmietli veriť v Mohameda. Ako potom môžu moslimovia povedať, že objektmi božského hnevu sú nevinní ľudia?

Najochraňovanejší a rešpektovanejší zo všetkých nemoslimov sú dhimmi, „ľud knihy“. Konkrétne to boli Židia a kresťania ktorí súhlasili s islamskou vládou a platili džízu (príspevok moslimom). A predsa je slovo „dhimmi“ odvodené z arabského koreňa ktorý znamená „vina“ alebo „hanba“. („… rodičovské a sesterské slová dhimmi znamenajú „hanbiť sa“, rovnako ako ochrancovia, čo sa dá rozšíriť na ochraňovanie hodných viny“ Amitav Ghoš, „V starovekej krajine“).

Takže, ak sa aj dhimmím pripisuje za ich status miera viny (z dôvodu odmietnutia Alahovej plnej pravdy), ako môžu byť nemoslimovia, ktorí odporujú islamskej vláde alebo odmietajú platiť džízu považovaní za „nevinných“?

Aj v moslimskej komunite je kategória moslimov, o ktorých sa hovorí, že tiež nesú vinu – ešte väčšiu než priemerný neveriaci. Sú nimi pokrytci, alebo „munafikovia“, o ktorých sa Mohamed vyjadroval v tých najhanlivejších pojmoch. Pokrytec sa za moslimova považuje len vďaka menu. Od pravých moslimov sa odlišujú, podľa deviatej súry, neochotou viesť (verše 81 a 86) alebo financovať (verš 121) svätú vojnu. Praví veriaci bojujú a sú prísni voči neveriacim (verš 123).

Moslimskí teroristi ktorí často zabíjajú „iných moslimov“ v mene Alaha tak robia vo viere, že ich obete sú munafikovia alebo káfiri (neveriaci). Toto je časť šaríe známa ako takfír, v ktorej moslim môže byť prehlásený za odpadlíka a potom popravený podľa svojej úlohy v zabraňovaní expanzie islamskej autority. (Pravý moslim by aj tak šiel do raja, pričom v takom prípade by sa pri ňom ťažko dalo očakávať, že bude prechovávať nenávisť počas sexuálnych a vínnych orgií).

Okrem pochybnej definície nevinnosti je tu tiež problém rozlišovania terorizmu od svätej vojny. Islamskí teroristi sa zriedkavo nazývajú teroristami, ale zvyčajne hovoria že sú svätými bojovníkmi (mudžahedíni, šahídovia alebo fedajíni). Svoje skutky považujú za formu džihádu.

Svätá vojna je nariadená v Koráne a Hadísoch. V súre 9:29 Mohamed zavádza princíp, že proti neveriacim by sa malo bojovať dovtedy, kým buď nekonvertujú na islam alebo neprijmú stav poníženia v islamskej porobe. Toto je potvrdené v Hadísoch od Sahíha Moslima a Bucharího.

Prorok islamu na mnohých miestach hovorí, že džihád je ideálnou cestou pre moslima, a že veriaci by mali „bojovať na ceste Alaha“. V Koráne sú desiatky časovo neobmedzených pasáží, ktoré vyzývajú na zabíjanie a bojovanie – je ich omnoho viacej než tých, ktoré sú o mieri a tolerancii. Je tak trochu naivné myslieť si, že ich začlenenie do tohto „večného rozhovoru medzi Bohom a človekom“ malo len historickú hodnotu a nie sú relevantné pre dnešných veriacich, konkrétne keď v texte nie je takmer nič, čo by ich odlíšilo takým spôsobom.

Skombinujte výzvu Koránu na svätú vojnu s dvojzmyselnosťou nevinnosti a vznikne obrovský problém, ktorý sa nedá zaplátať obyčajnou sémantikou. Nielen že v islame je hlboká tolerancia voči násiliu, ale tiež ostrý nesúhlas a nejasnosť ohľadom podmienok, ktoré ospravedlňujú toto násilie – a kto môže byť cieľom.

Aj mnohí z tých moslimov, ktorý tvrdia že sú proti terorizmu, stále podporujú „povstanie“ v Iraku, napríklad, a často sú toho názoru, že prebieha širšia „vojna proti islamu“. Hoci americkí vojaci v Iraku sa pokúšali ochrániť nevinných ľudí a pomôcť krajine s opätovným vybudovaním, moslimovia vo svete a na Západe veria, že praví veriaci mali právo pokúsiť sa a zabiť ich.

Tešiac sa z povolenia na svätú vojnu, mudžahedín si potom zdôvodnil, že je povolené zaútočiť na ďalších Iračanov – tých, ktorí pomáhajú Američanom – aj keď sú súčasťou demokraticky zvolenej irackej vlády. Títo nebojovníci a rovnako aj bojovníci sa považujú za „munafikov“ alebo „takfírov“ pomáhajúcich nepriateľským „križiakom“.

Hoci tu ako príklad používame Irak, je to rovnaká logika, ktorá je napokon za všetkým islamským terorom, od Filipín po Thajsko. Kdekoľvek je moslimské náboženstvo menšinou, vždy sa nájdu radikáli, ktorí veria, že násilie je oprávnené pri nastoľovaní islamskej nadvlády – tak ako Mohamed učil a dal za príklad v Mekke a na ostatných miestach, ako je krajina al-Harít.

A čo takzvaní „nevinní“ ktorí trpia kvôli bombovým útokom a streľbám? Ani v Mohamedových časoch sa im nedalo vyhnúť. Toľko vychvaľovaný hadís, v ktorom Mohamed zakázal zabíjať ženy, napríklad, tiež naznačuje, že takéto obete boli aj v jeho útokoch na iné kmene.

Ak sú pochybnosti o jeho viere, že zakázané je niekedy nevyhnutné, treba ich hodiť za hlavu kvôli incidentu, v ktorom Mohamedovi muži varovali Mohameda, že plánovaný nájazd proti nepriateľskému táboru bude znamenať zabitie žien a detí. Odpovedal len „sú od nich,“ čím myslel mužov.

Toto je šikmá plocha, ktorú otvorilo schválenie svätej vojny. Čo sa začína ako vnímanie vznešenej príčiny na sebaobranu proti údajnej veľkej hrozbe sa postupne prenesie na kampaň typu „nech ich Alah roztriedi“ prostredníctvom série logických krokov, ktoré sú napokon ospravedlnené božským cieľom islamskej vlády.

Islam nie je určený na to, aby koexistoval ako rovný s inými náboženstvami. Má byť dominantným náboženstvom so šaríou ako najvyšším právom. Islamská vláda sa má rozšíriť na konce sveta a s odporom sa má vyrovnať akýmikoľvek nevyhnutnými prostriedkami.

Apologéti na Západe si často nevšímajú mnohé koránske verše o násilí, pričom hovoria, že sú relevantné iba v „čase vojny“. S týmto by islamskí teroristi súhlasili. Oni sú vo vojne.

Islam je demokracia

Mýtus: Islam je zlučiteľný s demokratickými princípmi. Náboženstvo samotné je demokracia.

Pravda: Demokracia je systém, v ktorom sú si všetci ľudia rovní pred zákonom, bez ohľadu na rasu, náboženstvo alebo pohlavie. Hlas každého jednotlivca sa počíta tak ako hlas hocikoho iného. Kolektívna vôľa ľudí potom určuje pravidlá spoločnosti.

Podľa islamského práva len moslimskí muži sú oprávnení mať plné práva. Postavenie ženy je často polovičné postaveniu muža – niekedy dokonca ešte menšie. Nemoslimovia nemajú nijaké postavenie s moslimom. V skutočnosti, moslim by nikdy nemal byť zabitý za zabitie neveriaceho.

Islamský štát sa riadi islamským právom, odvodeným od Koránu a Sunny. Orgán duchovných interpretuje právo a uplatňuje ho na všetky sociálne, kultúrne a politické okolnosti. Ľudia by nikdy nemali byť umiestnení nad Korán a Sunnu, tak ako človek nie je nad Alahom.

Je trochu diskutabilné, či v moslimskom svete sú štáty, ktoré je možné považovať za skutočné demokracie. Nikto však nepopiera, že drobná hŕstka, ktorá sa často považuje za demokratické krajiny, sú tie, v ktorých existuje hlboké napätie medzi vládou a náboženskými vodcami, keďže tí sa často sťažujú že demokracia je modlársky systém, ktorý bol na nich uvalený.

Islam nie je pomocníkom demokracie.

Korán je islamským náprotivkom Biblie

Mýtus: Korán je pre moslimov to, čo je Biblia pre kresťanov (a Tóra pre Židov).

Pravda: Moslimovia tvrdia, že Korán obsahuje doslovné slová Alaha – a len tie. Keby kresťania vzali slová Ježiša (takzvané verše s červeným písmom), vytrhli ich zo všetkého kontextu a potom náhodou zmiešali dokopy… výsledok by bol porovnateľný s Koránom (ktorý je zoradený podľa veľkosti kapitol, s nedostatočnou konzistenciou).

<