Hitlerova revolúcia: Kapitola 6.6 – Revolúcia verzus reakcionárstvo – Kontrast motívov

V júli 1944 uverejnil časopis “Offiziere des Führers” (Führerovi dôstojníci) esej Waltera Grossa z úradu pre rasovú politiku. Predkladala obvyklý argument, že pokrvná línia má väčší vplyv na vnútorné kvality a schopnosť vedenia, než vzdelanie a materiálne okolnosti. Ohľadom armády Gross dodáva: “Podľa rozkazov Vodcu sa dôstojnícka kariéra otvorila pre každého nemeckého muža, bez ohľadu na sociálny pôvod a vzdelanie. Niektorí to spochybňovali. Videli v tom rušivý vplyv princípov radikálneho socializmu a nebezpečenstvo pre úspešný a vplyvný dôstojnícky zbor. Mnohokrát som sa stretol s námietkami proti národno socialistickým inováciám; námietkami od tých, ktorí poukazovali na vznešené, vrodené hodnoty vládnucej triedy pestované generáciami výberu najlepších vojakov z dôstojníckych rodín.”

Gross odmietol túto námietku a upozornil, že akýkoľvek tradičný a uzavretý systém potláča vývoj nepreskúmaných ľudských zdrojov v rámci národa: “Za týmito sociálne vyššie postavenými rodinami sú tisíce a tisíce ľudí s porovnateľným talentom, rozptýlení v širokých masách. Pre spoločnosť majú rovnakú hodnotu a sú schopní dosahovať rovnaké výsledky v rôznych oblastiach, ako tí najlepší zo starých a vznešených rodín. … Všade, kde je možné objaviť ľudí s rovnakými kvalitami, ich treba nájsť, dokonca je nutné ich nájsť a zaradiť do obecného života. So správnym výcvikom môžu dosiahnuť až na vrchol svojich schopností. … Štandardom pre určenie toho, či sú prirodzené predpoklady u osoby prítomné alebo chýbajú je jeden, rovnaký pre obe skupiny: leží výlučne v plnení úloh, ktoré dostanú.” [188]

Keď Hitler obnovil pred vojnou armádu, veliteľské pozície zastávali muži, ktorí vstúpili do služby ešte v dobe starej armády. Mnoho vysokých dôstojníkov preukázalo málo predstavivosti alebo prispôsobivosti k bojovým inováciám, ako boli tanky, letectvo, či pružná obrana. Ich nedostatky boli obzvlášť viditeľné v ťažení proti Sovietskemu zväzu. Mnohým generálom chýbala odvaha, iniciatíva a pevné nervy pri plánovaní, manévrovaní a boji s impozantným vojenským Goliášom a boli prepustení zo služby. Často ich nahradili muži z ľudu. Sám Hitler uviedol v januári 1944: “Viac ako 60 percent nového dôstojníckeho zboru sa dostalo do svojich pozíc vlastným úsilím, vytvárajúc tak most k stovkám tisícov robotníkov, farmárov a nižšej strednej triedy.” [189]

Hoci bola aristokracia zbavená svojich privilégií a mnoho potomkov významných nemeckých rodín si udržalo rodové pocty, zistili aj to, že príležitosť je pre nich otvorená rovnako, ako pre ostatných krajanov. Väčšina mužov mladšej generácie poslušne vstúpilo počas Druhej svetovej vojny do služby v prvej línii, robiac tak česť svojmu tradičnému postaveniu. Zatvrdilí konzervatívci a reakcionári medzi aristokraciou inklinovali k službe v diplomatickom zbore a generálnom štábe, kde mohli spôsobiť najväčšie škody nemeckej veci s najmenším rizikom. Osamelé a stojace stranou, sa hnutie odporu spojilo s jedinou skupinou schopnou zničiť sociálnu revolúciu, ktorá transformovala Nemecko: s nepriateľom. V snahe zvrhnúť vládu prijali podvratné živly vojnové ciele nepriateľa za svoje, aj so všetkými dôsledkami vyplývajúcimi z toho pre ich vlastnú krajinu.

Počas stretnutia so Spojencami v Madride 17. apríla 1944 požiadal sprisahanec Otto John, aby bola odvolaná požiadavka bezpodmienečnej kapitulácie. Zástupcovia anglo-američanov odpovedali, že majú v úmysle ponechať Rusom právo byť prvými, ktorí vstúpia na územie Nemecka a do Berlína. Nemci si zaslúžia trest a túto úlohu prenechajú Sovietom. [190] Rusi sa zhostili úlohy svojim vlastným spôsobom: V októbri 1944 bola nemecká 4. armáda zatlačená ofenzívou na Königsberg vo Východnom Prusku sovietskou 11. gardovou armádou. Po znovuobsadení Nemmersdorfu objavili nemeckí vojaci 72 zavraždených civilistov, vrátane zohyzdených tiel mladých žien, ktoré Rusi pribili na vráta stodoly. [191]

V Schillmeyszene na území Memelu sa zúčastnil príslušník nemeckého delostrelectva Erich Czerkus protiútoku a znovuobsadenia dediny, ktorá bola jeho rodiskom. Toto objavil po ústupe sovietskeho 93. streleckého zboru: “Našiel som svojho otca v stodole ležiaceho tvárou dole s prestreleným krkom. V stajni boli mŕtvoly muža a ženy s rukami zviazanými za chrbtom. Ich telá boli zviazané dokopy povrazom. V ďalšej usadlosti som videl päť detí, ktoré mali jazyky pribité k veľkému stolu. Po zúfalom hľadaní som nenašiel ani stopy po mojej matke. Pri hľadaní som našiel päť dievčat zviazaných dokopy povrazom. Odev mali kompletne strhaný a ich chrbty zle rozdriapané. Vyzeralo to tak, ako by dievčatá boli dlho vlečené po zemi.” [192] Nemci zdokumentovali bezpočet ďalších zverstiev.

Sovieti obnovili inváziu do východného Pruska v januári 1945. Königsberg sa dostal do obkľúčenia. Od 19. februára spustila nemecká armáda oslobodzujúcu operáciu. Zúčastnilo sa jej niekoľko nemeckých divízií vrátane 5. tankovej. V meste Metgethen objavili postupujúce jednotky telá 32 žien, ktoré Rusi znásilnili, zavraždili a pohodili do krátera po bombe. Veliteľ tanku oberfeldwebel Kurt Göring, ktorý sa zúčastnil útoku, ponúka toto svedectvo: “Potom sme dosiahli Metgethen. Boli sme zdesení, keď sme videli, čo sa tu stalo. Na železničnej stanici stál odstavený vlak s utečencami, ženami a mladými dievčatami. Všetky boli znásilnené a zavraždené. Na stenu železničného vozňa sme napísali ‘Pomsta za Metghethen.’ Boj pokračoval bez zľutovania.” [193]

Ďalším očitým svedkom, ktorý sa zúčstnil miestnych nemeckých protiútokov, bol unteroffizier Günther Adam, ktorý si spomína: “Podnikli sme protiútok a obsadili mesto, ktoré vykazovalo rovnaké zločiny týchto šeliem. Na zasneženej ulici ležalo to, čo zostalo z mladej ženy. Vyzeralo to, akoby mala na sebe kožuch. Ležala na chrbte, ruky a nohy roztiahnuté. (Sovieti) cez ňu prešli tankom a rozdrvili ju. Táto krvavá zmrznutá hmota bola tou najstrašnejšou vecou, ktorú som počas vojny videl. … V dome sme našli niekoľko mužov, ktorí boli ubití na smrť. V krvou nasiaknutých posteliach ležali znásilnené ženy, ktoré ešte žili. Potom sme objavili to najhoršie. Hlavu nemluvňaťa napichnutú na stĺpik postele.” [194]

Obr.: Po tom, ako boli sovieti po protiútoku vytlačení z pruskej dediny, nemecké jednotky objavili zohavené mŕtvoly civilistov zmasakrovaných Červenou armádou. Sovietske zverstvá boli bežnou vecou počas celej vojny

Jednotky Červenej armády, ktoré obsadili nemecké zajatecké tábory, okamžite nemilosrdne zaradili ruských väzňov do prvosledových peších práporov, alebo s nimi jednali ako s dezertérmi. Ale v tábore Alt-Drewitz strieľali na 30 amerických väzňov, ktorých Nemci nestihli evakuovať, pričom niekoľkých z nich zabili. To bola sovietska armáda, ktorej Stauffenberg, Olbricht a ich spolupracovníci umožnili vstup do Nemecka.

Proti nemeckým civilistom viedli vojnu aj západné mocnosti, ale bola to vojna zo vzduchu. V júli 1943 vykonala britská Royal Air Force a americká 8. Air Force niekoľko po sebe idúcich bombardovacích náletov proti Hamburgu. Pri bombardovaní zahynulo 30 482 civilistov následkom roztrhania, uhorenia, udusenia, alebo zavalením troskami. Medzi nimi bolo 5 586 detí. Požiare zničili 24 nemocníc, 277 škôl a 58 kostolov. [195] Dôstojník pomáhajúci pri evakuácii utečencov popisoval, ako niektoré autá viezli deti so sivými vlasmi, ktoré zostarli prakticky cez noc počas hrôzostrašných útokov. [196]

Medzi očitými svedkami bol Gerd Bucerius z hnutia odporu. V hamburskej štvrti sledoval prílet anglických bombardérov zo strechy svojho domu: “Konečne! kričal som. Príliš dlho som čakal na Spojencov, kým zničia svetom nenávideného Hitlera. … Aká hrôza, aký smútok, prirodzene som si vtedy myslel. Ale tiež, ak zomrie, chcem to takto. A o koho som si robil starosti počas útoku? O pilotov! Boli statoční a robili to, čo som od nich čakal.” [197] Po vojne urobila americká armáda prieskum nemeckej morálky. Ako odpoveď na otázku, čo spôsobilo za Hitlera najväčšie utrpenie, 91 % opýtaných Nemcov uviedlo spojenecké nálety. Iba 2 % označilo v dotazníku “stratu slobody” alebo “nacistické zločiny.” [198]

“Udalosti z 20. júla ukázali, že myšlienky na vlastizradu nezakorenili u väčšiny ľudí,” zhrnul Schwarz van Berk. “Avšak zbaviť takzvaných uzurpátorov posledného kúska sympatií bolo jasným zámerom tých, ktorí sa neodvážili riskovať svoje životy za to, o čom tvrdili, že je to naliehavo potrebné v záujme svojej krajiny. Dôležitejšie bolo osobné prežitie a zabezpečenie vlastných ambícií pre budúce pozície.” Tento dôstojník SS tiež zdôraznil, že Gestapo nebolo tou silou, ktorá zachovávala súdržnosť a držala Nemcov v jednom rade. To bola iba ilúzia živená tými, ktorí stáli v opozícii voči vláde. “Ľudia a vojaci bojovali tvrdo a zarputilo s vedomím, že tento boj je doslova otázkou národnej a osobnej existencie. Obzvlášť na východnom fronte bola morálka dobrá a v predných líniách neboli dezertéri. Doma prakticky neexistovali sabotéri v zbrojných továrňach. … Národ stál za spoločným záujmom ako nikdy predtým, ukázal všetku svoju morálnu silu k prežitiu.” [199]

Z celkového počtu 70 vojenských dôstojníkov zapletených do sprisahania s cieľom zvrhnúť alebo zavraždiť Hitlera bolo 55 aristokratov. [200] Táto triedne uvedomelá klika sa uchýlila k sabotážam, zrade a vraždám pri dosiahnutí svojich cieľov. S týmito podvratnými elementami v ríšskej zahraničnej aj domácej politiky boli nespokojní aj členovia Waffen SS. Mladí a idealistickí, bojovali za zachovanie kontinentu pred cudzou inváziou a za revolučnú zmenu, nie za obnovenie anachronických rozdielov v tituloch a hodnoteniach bývalého imperiálneho veku. Muži SS podporovali svoju sociálnu a politickú agendu prostredníctvom lojality, služby a obete. Získali vplyv vďaka odvahe a odhodlaniu, reformovaním existujúceho poriadku a nie jeho zničením. Boli pripravení obetovať viac, než mohli ako jednotlivci získať. To všetko pre prospech a rast európskeho spoločenstva.

Porovnanie dvoch osôb, ikony odporu a bežného nemeckého pešiaka, osvetľuje podstatu rozdielu: Syn prominentného psychiatra pastor Dietrich Bonhoeffer tajne pomáhal Abwehru v intrigách proti nemeckým záujmom. Jeho príbuzní profitovali z obchodov na čiernom trhu. Pri návšteve Ženevy v roku 1941 povedal kolegom klerikom: “Kresťanská viera musí byť zachránená, aj ak by mal celý národ zahynúť” (Zrejme nevidel žiaden rozpor pri napomáhaní Sovietom). … “Modlím sa za porážku mojej vlasti.” [201] Bonhoeffer nebol nikdy v blízkosti frontových bojov, cestoval a užíval si pohodlného života až do apríla 1943, keď ho úrady uväznili za podvracanie vojnového úsilia.

V auguste 1940 sa 17-ročný Fritz Hahl dobrovoľne prihlásil k Waffen SS. Pridelený k divízii Wiking bol svedkom prvých akcií proti Červenej armáde 1. júla 1941. Počas vojny strávil Hahl na fronte v prvej línii 861 dní. Bol 7 krát zranený v boji. Po vojne napísal: “Dnes nedokážem pochopiť, ako som vo veku 17 až 22 rokov našiel silu znovu a znovu poraziť vlastný strach a potom pokračovať v boji, a pritom stále veriť v dobrý koniec. Iba jediný dôvod určoval moje činy a činy mojej generácie: Spoločne so svojimi druhmi, rovnako ako všetkými nemeckými vojakmi, sme chceli ochrániť našu vlasť, ženy a deti pred Sovietmi – a to bez ohľadu na seba.” [202]

Obr.: Výraz vojaka Waffen SS odráža nezlomnosť a objasňuje charakter európskych dobrovoľníkov tejto elitnej bojovej sily

Preklad: ::prop, www.protiprudu.org
Richard Tedor: Hitlerova revolúcia – Obsah

Tento preklad bol možný iba vďaka podpore čitateľov webu www.protiprudu.org.

Referencie:

[188] Offiziere des Führers, 6/1944, s. 12-13

[189] Post, Walter, Hitlers Europa, s. 374

[190] Meiser, Hans, Verratene Verräter, s. 269

[191] Paul, Wolfgang, Der Heimatkrieg, s. 384

[192] Hoffmann, Joachim, Stalins Vernichtungskrieg, s. 292

[193] Kurowski, Franz, Bedingungslose Kapitulation, s. 181

[194] Adam, Günther, Ich habe meine Plicht erfüllt, s. 355-356, 358

[195] Kurowski, Franz, Bedingungslose Kapitulation, s. 66

[196] Paul, Wolfgang, Der Heimatkrieg, s. 191

[197] Meiser, Hans, Verratene Verräter, s. 265

[198] Czesany, Maximilian, Allierter Bombenterror, s. 348

[199] Schwarz, Hanns, Brennpunkt FHQ, pp. 40-41 Ibid, s. 192-195

[200] Remer, Otto Ernst, Verschwörung und Verrat um Hitler, s. 324

[201] Meiser, Hans, Verratene Verräter, s. 104, 143

[202] Hahl, Fritz, Mit Westland im Osten, s. 161